ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dobrý deň, tetička! Ako je u vás príjemne, teplo; dovoľte mi zahriať sa.“

„Ach, pán Ursíny, nech sa len páči! Skadiaľ idete? Vonku je vietor, ani čo by sa chcela zima vrátiť.“

„Dá Pán, že sa to nestane.“

Mladý asistent zavesoval zimník na vešiak, sadol si ku kachliam; Príbovská pilne prikladala do nich.

„Pozrite, pán Ursíny,“ hovorila, prinášajúc hodný, polo zakrútený balík, „akú kúpu som spravila. Pán mi kázal obom učňom kúpiť na šaty a dnes tu bol mne dobre známy Žid so súknami, tak som im kúpila; čo myslíte?“

„Súkno je pekné, zdá sa i dobré, farba tiež.“

„Pravda, a len po dve zlatky,^[10] to nie je mnoho; dal mi to preto tak, keď mal už len tieto dva zbytky. No mal aj také krásne, čierne súkno. Myslela som si, že by to bolo pre vás, pán Ursíny.“

„Pre mňa?“ zadivil sa mladý asistent. „Však ja teraz, sláva Pánu, nepotrebujem šaty; mám dosť.“

„Že dosť?“ zamračila sa žena. „Máte vcelku dva obleky a ten nedeľný je veru už nie nový, je ošúchaný na lakťoch a kolenách.“

„Viete, koľko šiat mal Pán Ježiš, milá tetička? Sotva dvoje; a nie je učeník nad svojho učiteľa, ale dostatočne vzdelaný bude každý, keď bude ako jeho učiteľ.“

„To áno; ale keď dám tie šaty ušiť učňom, budú krajšie oblečení, ako vy, pán Ursíny.“

Mladý asistent sa usmial:

„Preto mňa, dúfam, nikto nebude držať za učňa, som už pristarý na to.“

„Dobrá výhovorka stojí groš; ale prečo ste taký skúpy oproti sebe? Ľudia si budú myslieť, že u pána Korimského máte také malé príjmy, že sa z toho nemôžete ani zašatiť.“

„Keď vás to tak veľmi trápi, milá tetička,“ sviežo usmial sa mladý muž, „aby ste sa nemuseli za mňa hanbiť, dám si ešte dnes očistiť nedeľné šaty. Uvidíte, budú ako nové, sú z dobrej látky. Nové si kupovať nemôžem, verte; a keby som aj mohol, nekúpil by som si. No keď sme už pri šatstve, nezdá sa vám, že mám málo prádla?“

„Ó nie, toho máte dosť, pane.“

„Tým lepšie.“

„Ale, pán Ursíny, tak ste to povedali, ako ten najchudobnejší človek, a predsa som počula pána Korimského, keď hovoril pánu doktorovi Lermontovi, koľký plat vám dá. Čo chvíľa je štvrť roka, čo ste tu, dostanete výplatu; potom si predsa môžete obstarať všetko.“

Žena chcela ešte niečo dodať; zamĺkla, bo pozdalo sa jej, akoby dobre mienené slová boli mladého muža zaboleli. Jeho spanilým obličajom preletel výraz podivného zármutku; v očiach začínal a v bôľnom pousmiatí zakončil. Bol ako let jarnej hmly; no Príbovskej neušiel. Bola rada, že pán Ursíny začal rozhovor o inom. Zariekla sa, že s ním už podobné slová hovoriť nebude.

Zaklopanie vyrušilo ich dosť skoro z rozhovoru:

„A to vy, Henrich? My sa pomaly všetci zídeme u pani Príbovskej,“ vítal Ursíny staršieho učňa.

Mladík sa usmial, jeho vážna, pekná tvár tým rozjasnela:

„Prišiel som sa len spýtať pani Príbovskej, či nevie, kde ráčite byť, drahý pane.“

„Nuž, Heinrich, neodvolávajte pána Ursínyho; ledva si trochu sadol!“

„Musím, milá pani Príbovská; dostali sme viac receptov a s jedným si neviem rady.“

„Veď my potom prídeme spolu, zatiaľ s Bohom!“

O chvíľu stáli už oba mladí ľudia v chemickom laboratóriu.

„Nebudem vám celkom nič hovoriť, milý Heinrich; pred mojimi očami musíte samostatne všetky tieto lieky zhotoviť.“

„Pán Ursíny, a keby som sa tak zmýlil?“

„Nezabudnite, ja hľadím na vás.“

„Je pravda; upozorníte ma včas — —“

„Tak, už som hotový, pane,“ povedal asi o pol hodiny mladík celý uhriaty.

„Sláva Pánovi! Všetko ste spravili dobre. Možno vám už zveriť samostatné pripravovanie liekov, prirodzene, pod ustavičným dohľadom.“

„Ó, keď som vedel, že vy na mňa hľadíte a všetko vidíte i pozorujete, bol som celkom bez bázne a smelý.“

„Viedlo sa vám tak, ako mne.“

„Vám, pán Ursíny?“

„Divíte sa? Myslíte, že aj len jeden prášok od kašľa robím bez dohľadu? Môj Pán stojí pri mne a upomenie ma včas; ja celú zodpovednosť skladám na Neho. Prv, než idem pripravovať liek, odovzdám do Jeho ruky svoju myseľ, svoj rozum, celú svoju pozornosť, aby sa nerozchádzala; Jemu odovzdám svoje oči, aby pri vážení dobre videli; svoje ruky, aby sa nezatriasli a nezapríčinili škodu; potom som už istý a bezpečný. Pod týmto dohľadom budete odteraz lieky zhotovovať i vy, milý Heinrich; a verím pevne, že nikdy neublížite človeku, lebo môj i váš Pán to nedopustí. Až príde pán Korimský, chcem ho poprosiť, aby vás už prepustil a spravil subjektom.^[11] Sľúbte mi, Heinrich, že sa všemožne vynasnažíte, aby ste si osvojili vedenie celej lekárne.“

„Sľubujem vám, pane, že sa chcem všetko naučiť, čo si prajete,“ oddano povrával mladík; „bo viem, chcete moje večné i časné dobré. Len prosím, nežiadajte pána, aby ma už z učňovstva prepustil.“

„A prečo? Nechcete čím skôr podporovať svoju matku?“

„To áno, ale“ — zmiatol sa mladík — „pán hovoril, aby som potom šiel do väčšieho mesta do lekárne, on že mi dá dobré odporúčanie. Ja nechcem preč od vás, ja sa nemôžem rozlúčiť s vami. Vy ste ma zobudili k novému životu a priviedli k Pánovi Ježišovi, no som ešte taký neumelý. Ó, dopomôžte mi, kým ste vy tu, drahý pane, aby som aj ja mohol zostať tu s vami!“

Ušľachtilým obličajom mladého muža prelietal zvláštny dojem; pohladil mladíka po jasnom čele a pritiahol ho bratsky k sebe.

„Však som vám práve povedal, že chcem prosiť pána, aby vás spravil pomocníkom; bo i ja si žiadam, že by sme tu zostali spolu, dokiaľ dá Pán. No prosím, zabaľte a odošlite lieky, ja sa idem pozrieť za Ferkom.“

„A smiem potom ešte prísť za vami, drahý pane?“

„Prirodzene! Do videnia!“

*

„Ach, pán asistent, kto by sa nenahneval?“ rozhorleno, skoro s plačom žaloval učeň Ferko Ursínymu, keď vstúpil do sklepu.^[12] „Tento darebák príde kupovať ništový prášok a teraz mi ho doniesol naspäť, že on nechcel „ništ“, ale ktovie čo; nie aby to ľudia takému sprostákovi napísali.“

„Upokoj sa, Ferko!“ pohladil mladý muž chlapca. Obrátil sa potom k malému, otrhanému chlapcovi, spytujúc sa láskavým hlasom, kto ten prášok potrebuje a načo.

„Ná, — pre myši.“

„Máte mnoho myší?“

„Ná, — dosť; tak nám behajú“ — — —

„Prečos’ ale nepovedal, že chceš prach proti myšiam,“ hneval sa Ferko, „ale pýtaš prach na oči?“

„Však taký prach chcem, že keď sa ním zakadí, myši oslepnú a nevedia z diery trafiť.“

Svieže zasmiatie milovaného pána asistenta zmierilo Ferka. Rozosmial sa i on a chlapec s ním.

„Ako vidím, to si ty len vymyslel,“ pohladil Ursíny rozcuchané chlapcove vlasy. „No takého prachu my nemáme; keby sme i mali, ani tak by sme ti ho nedali, lebo kto by ten prach zažíhal, prvý by prišiel o oči. Choď domov, nastavaj pasce na myši a tu máš späť svoj grajciar, za ten si kúp kúsok slaninkovej kožky, na tú sa myši dobre chytajú.“

„Tú ja radšej sám zjem,“ zadrdlal chlapec posmešno a vybehol so smiechom.

„On si predsa len z nás robil posmech,“ urážal sa Ferko, „to mu neodpustím.“

„Ej, ej, Ferko! A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

„Ale on sa vysmieval vám, pane!“

„Keď Pán Ježiš mohol pre mňa zniesť toľké posmechy, kto som ja, aby sa mne nemohol chlapec vysmiať?!“

Ďalšie slová pretrhol príchod viacerých kupujúcich.

„Ten chlapčisko je iste veľký darebák,“ potom tvrdil Ferko Heinrichovi, „ale ja by som to za nič nedal, že som raz videl pána asistenta zasmiať sa. Ja som myslel, že sa on smiať ani nevie, a on tak pekne.“