ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Orlov 1. decembra 19..

Drahý pán markíz!

Vy dakde v teplej atmosfére tešíte sa uprostred egyptského kvietia. U nás — keď von vykročíme — fúka ostrý vietor. Je taký čas, ako bol vtedy, keď po prvý raz do rodného domu vkročil nepoznaný syn, keď prišlo medzi nás vzácne svetlo, náš drahý Miroslav.

Sme na Podolíne. Všetko robí prípravy na cestu. Mne nariadili, aby som oznámil, kedy asi prídu, lebo z mojej cesty k Vám nemôže byť nič. Deduško je chorľavý, všetci ho nemôžeme odísť; to je jedno. Po druhé, moja lekárska prax sa tak veľmi rozšírila, že nemôžem v tomto čase opustiť svojich trpiteľov. Však viete, že som im to dlžen, čo som neposkytol môjmu zlatému Miroslavovi. A po tretie: naše zhromaždenie tiež všetci nemôžeme opustiť. Ja síce Nikušku nenahradím, tak ako on nenahradil jeho, osláveného, ale svedčiť treba, a ja mám čo svedčiť.

Ó, aký som rád, že i vy svedčíte, pán markíz; a, priznám sa, rád by som vás videl ako kresťana a zástancu pravdy Božej v Egypte: no sebazaprenie je tiež rozkaz nášho Pána.

Tamara drahá sa už tak teší, že Nikuškovi ukáže svoje rodisko. Im dobre padne zmeniť prostredia a povetrie; ale keby vás tam nebolo, nešli by, lebo si príliš mnoho rozpracovali dobrého; no, veď ich to dočká! Tamara si vezme so sebou aj Ilonu Zarkánych — vlastne budúcu pani Villierovú.

Adam sa netak teší, že Margita pôjde s ním; ale myslím, že budú viac skúmať Božie pravdy, ako egyptské starožitnosti, lebo Margitu zaujíma predovšetkým útek Izraelských z Egypta. Chcú ísť potom do Svätej zeme. I ona si spoločne s Tamarou a s Nikuškom všeličo rozpracovali. To všetko nechajú teraz pod dozorom mne. Až primnoho hodnosti, pravda!

Včera som bol v Dúbravskej doline. Tam je smutno bez Štefana a Petra. Mariška učí v nedeľnej škole a má už hodne žiačikov. Slovo Božie vykladá im teraz starý deduško Hradský s opravdivo patriarchálnou vážnosťou. A hoci to nie je mocný, zaujímavý Štefanov prednes, napriek tomu poznať, že Duch Svätý hovorí aj ústami tohto starca a dotýka sa užitočne poslucháčov.

Z kazateľne v meste ešte vždy na úbohých „bludárov“ letia hromy a blesky, ale ešte netrafili nikoho. To už náš pán farár N. je bystrý muž. Spriatelil sa s nami. Keď sa stretneme, tak si srdečne pravicu potrasieme. Pár piluliek (hoci nie je chorý) dal som mu už zhltnúť za ten list, čo raz napísal Miroslavovi a ktorý som našiel medzi jeho listami. Párkrát bol už aj v našom zhromaždení; nechal Nikolaja vysvetľovať, on sa pomodlil. Prečo sme takí priatelia, to poviem až nakoniec.

Od Štefana i od Petra sme dostali listy; oba je radosť čítať. Peter sa sťažuje na túžbu po domove. Štefan, hoci doma nechal aj nevestu, je plný len svätých túžob. „Je to krásne, že Pán Ježiš chce, aby sme boli každý deň lepšími a že nám dáva deň čo deň príležitosť sebazaprením spodobávať sa Jemu a dospievať k dokonalosti,“ píše. O ňom však písal učiteľ R.: „Ten mladík je všetkým svojím spolužiakom pravým požehnaním. On je celkom vyprostený z vlastného „ja“, pokorný, pracovitý, plný lásky v slove i v skutku; krásny charakter.“ Teší ma, také dač počuť o našom chovancovi.

Pán barón Rainer išiel bývať na zimu do Nemecka; chce byť bližšie pri Petrovi. Dobre má, keď ho nič neviaže; aspoň bude náš Peterko rád, keď ho uvidí.

Čo sa týka ujca Korimského, nemám, čo poznamenať. Prebral sa síce už zo svojej ťažkomyseľnosti, ale, myslím, že to ešte potrvá, kým nájde pokoj v Bohu. No všetci veríme a prosíme, aby sa tak stalo. On sám pracuje v lekárni, neviem, či si to uložil ako trest, alebo preto, že mu ju náš Miroslav tak krásne zariadil. Veď aj tá práca ho stála kus života. Ráno alebo podvečer celé hodiny stáva pri jeho hrobe; — no to je už všetko márne. Teším sa, že tá trhlina, aká vznikla medzi Nikuškom a ním a prešla aj na Margitu, pričinením Tamary sa pomaly vyrovnáva.

Nuž ja sa im nedivím. Deti Korimského sa vo svojom otcovi veľmi sklamali. Dopustil sa veľkej krivdy na tom, ktorý nám všetkým bol takým dobrodincom.

A teraz ešte posledná zvesť: Veľké vzrušenie spôsobilo v Podhrade i na okolí, že oba páni Orlovskí prešli k evanjelickej cikrvi. Orlovskí teraz otvoria školu, a Korimský daroval tú časť parku, kde je Miroslavov hrob, na cintorín, ktorý je už i vysvätený.

No, myslím, že najlepšie posvätená bola zem vtedy, keď do nej položili telesné pozostatky jedného zo synov Božích. Ach, spi sladko, drahý brat! Za vysokú cenu tvojho života zobudení zo sna hriechu, hodláme priniesť oživenie teraz do mŕtvej evanjelickej cirkvi, pre ktorú si ty bol len opovrhnutými bludárom, aby si videl raz, že nežil a nezomrel si darmo.

Dobre vieme, že nech čokoľvek a akokoľvek budeme pracovať, zostaneme pred nábožným i bezbožným svetom aj my tiež len „bludármi“. No, nič to. Sláva Pánovi, že noc bludov v nás už pominula a svetlo večnej pravdy, Pán Ježiš, vzišiel v našich srdciach.

Jemu i Vás, Pán markíz, odovzdáva Váš v láske spojený

Aurel Lermontov-Orlovský.