ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitol nový, krásny deň. Na balkóne Podolína pozoroval brieždenie Aurel Lermontov. Stál tu mladík s ramenami skríženými v hlbokej dume. Včerajšie udalosti zachvievali mocne znovu mladým srdcom.

„Ó,“ myslel mladík, „prvé ráno v novom živote; prvé ráno žiješ ako potomok rodu Orlovských, ako syn Ferdinanda Orlovského, ktorý v tebe akoby druhý raz ožil. Ty žiješ, a on zanikol; jeho prikrýva piesková mohyla. Mnoho povedal markíz starému otcovi, len jedno nie: či zomrel v Kristu? Včera by to ešte nebol mohol povedať, dnes už skôr; dnes! — Aké bolo toto dnes? Aký to svital deň pre deduška i pre neho? Prvé ráno života. Ach, a jedna hlava už snehom pokrytá, a tá druhá kde-tu prešedivená, — a prvé ráno! — A medzitým dlhé roky blúdenia vo tmách, borenie sa priepasťami, bez svetla, bez Krista. „Ó,“ — vystrel mladík náruč — „vďaka Pane Ježišu, že si ma za mladi obrátil, za mladi dal si mi vstúpiť na cestu pravdy. Celý život je Tvoj, znovu Ti ho zasväcujem, znovu sa Ti odovzdávam. Ó, vďaka, že až po prvý raz prekročím prahy Orlova ako syn tohto rodu, učiním tak ako svedok Tvojej milosti a pravdy!“

Znovu skrížil mladík ramená na hrudi; blažený úsmev ožiaril predtým vážno nadšený obličaj.

„A Nikuška sa dnes po prvý raz zobudí ako ženích, snúbenec. Aké pocity zvládnu jeho srdcom, až otvorí oči? — A Tamara? — Nie, to až priveľmi krásne; prišla si sem pre svetlo očí, našla ho; no, pritom svetlo duše a poklad srdca.

A teraz ešte to veľké blaho, že otec sa vrátil k Bohu, ako márnotratný syn. A Nikuška len nedávno, pred pár týždňami, medzi životom a smrťou, — a dnes už ženíchom. V zime bola okolo nás samá tma a žiaľ, a teraz samé svetlo. Veď keď pomyslím, ako bolo vtedy, keď prišiel Miroslav — Miroslav! Ba, čo robíš, druh môj zlatý? My sme zostali, keď po tej ľúbeznej chvíli, keď Nikuška predstavil svoju nevestu, nechcelo sa nám rozísť, a ty si zostal sám. Čo robil si vtedy i teraz? Musím za tebou, veď ešte všetko spí, dosť sa vrátim.“

Mladík odvrátil pohľad od sveta, svitajúcim ránom objatého, ale nešiel; no zbadal až teraz, že už nie je sám. O stĺp balkóna opretý stál markíz.

„Dobré ráno, vaša jasnosť! Vy už hore?“ užasol mladík.

„Dobré ráno, pán doktor! Tú istú otázku môžem predložiť môjmu hosťovi i ja.“

„Hosťovi? Domáci lekár môže v každom prípade vstať skorej, ako domáci pán,“ usmial sa dobromyseľne mladík.

I vážny obličaj markízov zjasnel.

„Vnuk pána Orlovského nemôže byť ďalej mojím domácim lekárom.“

„Ó, prečo?“ bránil sa mladý doktor. „Neštudoval som na to, aby som teraz vedu zavesil na klin. A smieť byť lekárom mojej budúcej švagrinej, to si predsa len tak nedám vziať, obzvlášť keď smiem slobodne hovoriť s markízou Tamarou o tom, čo už nielen mne a jej, ale i vašej jasnosti je vzácne.“

Tvárou markízovou prelietol tieň.

„Veď vy ste si nedali zbrániť ani vtedy, a vďaka vám; nebyť vášho neohrozeného vystúpenia vtedy, ja by som ešte dnes stál nad tou priepasťou, vlastne rútil sa do nej.“

„Sláva Pánovi, že priepasti už niet. Ale, pán markíz,“ pristúpil mladík bližšie, „v toto pre vás i pre mňa také krásne ráno je v mojom srdci len jeden tieň, ktorý by som mal tak rád zaplašený.“

„Tieň vo vašom srdci?“ podivil sa markíz; prezrel si celý svetlý zjav mladého muža.

„Áno, pane; počul som od starého otca všetko, čo rozprávala vaša jasnosť o mojom úbohom, nešťastnom otcovi. Len jedno mi chýba. Len to keby som sa dozvedel, bolo by moje blaho dovŕšené.“

„Čo chcete vedieť?“ ustúpil markíz; trápny, bolestný nepokoj zastrel mu tvár. „Viac už nemám čo povedať.“

„Ach, azda predsa,“ osmutnela jasná mladíkova tvár. „Je to bolestné, že sa tak musí syn pýtať, ale ja musím: Ľutoval môj otec, čoho sa dopustil proti mojej matke i proti Božej cirkvi?“

Temné: „áno!“ splynulo z mužových pier.

„Áno? Teda činil pokánie?“

„Činil.“

„A dosiahol zmierenie, odpustenie?“

„Kristus ho prijal na milosť, verte mi, doktor Aurel, ale nepýtajte sa ma ďalej.“

„Ó, pán markíz, veď už nič nepotrebujem vedieť,“ jasal mladík. Zmocnila sa ho túžba, v radosti objať celý svet. Nuž objal aspoň muža, ktorý mu tú radosť pripravil. A nebol odstrčený; ba práve markíz privinul ho pevne k sebe.

„Či tak veľmi jasáte nad tým?“

„Ja? Ó, pán markíz, ako sa ma to môžete pýtať? Či mi táto vaša zvesť nezaručuje, že tak, ako teraz objímam vás, tak že raz objímem jeho tam, kde budeme žiť večne a kde budem jeho synom a on mi bude otcom?“

„Ale veď pomyslite,“ — markízov hlas sa zlomil — „čo tento otec urobil vám i vašej matke? Aké veľké bolo jeho previnenie!“

„Boh mu odpustil, pán markíz, to stačí. Ono je teda predsa tak, ako povedal Miroslav: moji rodičia tam hore, ruka v ruke, navždy zmierení a blažení.“

„To, že povedal on? A kedy?“ Markíz pustil mladého muža.

„Vtedy, keď som nechcel odpustiť Orlovským, keď som obviňoval deduška z tvrdosti a tak ďalej. On ma priviedol na tú myšlienku, že Boh má tisíc ciest, a že po jednej z týchto ciest priviedol aj môjho otca k sebe a spojil s mojou mamičkou. Práve chcel som ísť za ním; tak dovoľte, pán markíz, aby som šiel, a oznámil mu svoje veľké blaho.“

„Ak nemáte nič proti tomu, pôjdem aj ja; som mu ešte dlžen vďaku.“

Asi o štvrť hodiny niesli sa už na koňoch oba páni horami, prejdúc najskôr podolínskou dolinkou. „Len či ho nenájdeme ešte spať,“ staral sa markíz.

„Ó, Miroslav vstáva skoro.“

Aurelovi predstavil sa pred oči priateľ, aký včera prichádzal z hory šťastný, plný svetla. A potom preletela mu mysľou zase celá tá zvláštna, tragická minulosť. Mimovoľne pozrel po stromoch, či nevisí tu niekde tá rohožka, a či neleží na nej slabý chlapec, snívajúci o hrdinských činoch. Zrazu sa rozvidnilo v srdci mladíka: bol priateľ predsa tým Dávidom, stal sa ním, premohol Hospodin Goliáša víťazne skrz neho v mužovi po boku mu kráčajúcom. Bol Jozefom, poslaným pre zachovanie bratov i svojho rodu. Bol hrdinom, víťazom; všetky jeho chlapčenské sny sa uskutočnili, no akým celkom iným spôsobom!

Nuž také sú cesty Božie, — ako on sám hovorieval. „Ja mu to musím pripomenúť,“ sľuboval si mladík.

„Pán doktor!“ ozval sa vtom markíz.

„Čo rozkážete, vaša jasnosť?“

„Neviete, prosím, aké sú pomery pána Ursínyho, — myslím hmotne?“

„Naskrze nie skvelé,“ zamračil sa mladík. „Korimský má úmysel prepustiť mu lekáreň na splátky. Je to myšlienka dobrá, len neviem,“ mladík sa obzrel, — „či on to prijme? Vám, pán markíz, to môžem povedať, vy ma jemu ani nikomu nezradíte; včera našiel som jeho zápisník a prečítal som si v ňom, že musel kedysi — komu, to tam nestálo — sľúbiť, že neprijme nič z toho, čo patrí Korimským. Dosiaľ u Korimských míňal to, čo si usporil v predošlej lekárni, teraz vraj kvôli tomu musí preč, lebo toho platu, hoci si ho zaslúžil, sa dotknúť nechce a nesmie.“

„To je divné,“ rozčúlil sa markíz. „Ak ani tú Korimského ponuku neprijme, tak odíde preč.“

„Preč? Veru to?!“ No, mladík sa zarazil; markíz mal pravdu.

„Ja by som mu tak rád pomohol,“ hovorí Orano; „už obzvlášť preto, že som ho včera urazil.“

„Miroslava?“

„Zdá sa vám to divné? A vás som neurazil?“ Bôľny ťah trhol mužovými perami.

„To je iné,“ začervenal sa mladík, „vo mne je ešte mnoho horľavej látky; ale Miroslav, je taký pokorný, taký krotký, — pravý nasledovník Boží.“

„Napriek tomu povedal som mu, že za všetky verné služby nedal mu jeho Pán ani dobrý kabát; teraz ma to veľmi trápi. Viem, že on je boháčom oproti mne; — ja som len biedna hlaveň, vytrhnutá z ohňa, on pravý služobník Boží, ktorého čaká koruna, — ale je mladý. V rozhovore priznal sa, že chudoba tlačí a ponižuje; on jej ťarchu nesie trpezlivo, ale cíti. Prosím, hľaďte sa presvedčiť, ako by sa mu dalo pomôcť.“

„Pousilujem sa, pán markíz; no, sme už skoro pri cieli, hovorme o inom, aby nezbadal na nás, že sme sa rozprávali o ňom.“

Márna starosť! Keď prišli páni do dvorca, našiel Aurel v spálni Miroslavovej miesto priateľa kartičku a na nej stálo:

„Dobré ráno, bratia! Bol som taký šťastný, že ma pán barón Rainer večer navštívil; zdržal som ho cez noc, lebo bolo už pozde, a teraz ideme spolu do Dúbravskej doliny. Pán Ježiš s vami, do videnia.

Váš Miroslav