ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snáď nikdy netrvala človeku cesta tak dlho, ako pánovi Mikulášovi tých dakoľko staníc z M. do Podhradu. A možno ešte nikdy nečakal doktor tak napnuto a netrpezlivo príchod rodiny zvereného mu pacienta, ako doktor Raušer v to nedeľné odpoludnie v domku pani Hastinskej.

Konečne počuť kroky. Dvere sa otvorili a mladý asistent zdvorilo, úctivo prepúšťal vysokú, vznešenú postavu šedivého muža, ktorý sa v tých nízkych dverách musel hlboko zohnúť. „Vaša veľkomožnosť, aká nečakaná, smutná náhoda,“ začal doktor idúc v ústrety.

No, pán Mikuláš ho nepočul. Celé srdce, celá myseľ, prv než ho ešte nohy doniesli, leteli k posteli. A keď konečne pri nej zastal a podíval sa na svoje nemocné, zlomenému kvetu podobné dieťa, zalomil rukami, zvesil šedivú hlavu k hrudi a veľké slzy kanuli po jeho lícach.

„Prosím, veľkomožný pane, sadnite si!“ ozval sa vedľa neho ten tichý, jemný hlas, ktorý mu tam na stanici a idúc cestou oznamoval tie najhroznejšie veci, no takým spôsobom, že to temer ani nebolelo.

Starec poslúchol. Sadol si, položil hlavu k dcérinej hlave a plakal. Nepýtal sa, či ho kto vidí, nevedel vlastne ani, že nie je sám so svojou jedinou milovanou dcérou, ktorú si kedysi tvrdosťou vyhnal do sveta a zavrel pred ňou dvere a ktorá teraz prišla k nemu umrieť.

Hľadel do tej nežnej tváre. Boli to tie jemné, hrdé črty, to belostné, klenuté čelo, tie krásne pery. Ani by si neveril, že už preletelo vyše štyridsať rokov ponad túto krásnu bytosť — a akých rokov!

Spala ticho, — ako spávala kedysi, keď sa chodieval ešte večer pozrieť na ňu tam doma, — doma. — A teraz nebola doma!

Dakedy človeka preberie vlastná myšlienka. I starého pána toto slovo prebralo. Veď ona nie je doma…

Zdvihol hlavu, rozhliadol sa okolo po nízkej, chudobnej izbičke a srdce mu stislo. Potom pozrel po ľuďoch. Pri okne stál doktor a rozpačito si krútil fúzy; od dverí vchádzala s umývadlom a šatami peknotvárna, skromná dievčina. Vchádzala ticho, ako dobrý duch. A pri nohách postele, zahľadený von k druhému oknu, opieral sa Korimského asistent. A medzi tými ľuďmi ležala bez hnutia a života jeho hrdá, prepychu zvyknutá dcéra. A on, keď chcel za ňou prísť, tu v tej chatrči si ju musel hľadať, medzi týmito ľuďmi, ktorí jemu i jej preukázali milosrdenstvo. No on si prišiel pre ňu.

„Doktor!“ zavolal ticho. Doktor ho počul, pristúpil. „Bude možné moju dcéru hneď transportovať?“

„Bolo by možné, vaša veľkomožnosť, len neviem ako.“

„Ako?“ zľakol sa starec.

„Je mi ľúto, že musím povedať, ale jej veľkomožnosť je veľmi ťažko chorá; posadiť do kočiaru ju nemôžeme. Snáď keby ste ráčili rozkázať priviezť rebrinový voz a periny, tak by bolo ľahšie. Keby T. bolo bližšie, telegrafovali by sme pre transportné nosidlá. Tie by tu mohli byť až zajtra a vtedy by snáď už transport nebol možný.“

„A v rebrinovom voze?“ krútil prudko starý pán hlavou. „Ako by sme ju tam mohli viezť?!“

„Dovoľte, pán doktor,“ ozval sa vtom Ursíny, „doktor Lermontov bol obstaral podobné nosidlá, pretože myslel, že tak bude musieť Nikušku dať doniesť na železnicu; potom sa neupotrebili. Poslal som pre ne, sú veľmi dobre vypchané. Snáď by bolo najlepšie veľkomožnú paniu len preniesť.“

Doktor hodil nemálo spokojný pohľad na mladého asistenta. Pán Mikuláš, keď odpadla táto veľká starosť, sklonil sa znovu k dcére, pohládzal jej priesvitné ruky a čo ho medzitým znovu zaliali slzy, opakoval ticho: „On ich nepotreboval, a teraz teba na nich ponesú, ruža moja, teba!“

„Nosidlá by teda boli,“ hovorí doktor, „len kto barónku prenesie? Posielať napred pre sluhov do Orlova, to je všetko neskoro.“

„I o nosičov sa Pán postará,“ vetí mladý asistent; „daktorí moji priatelia sú tam vedľa zídení, požiadam ich, oni to nielen ochotne vykonajú, ale aj pomlčia o tom.“

Doktor stisol ruku mladého muža.

Dnešná odpoludňajšia biblická hodina trvala v domku veľmi krátko; ani sa nespievalo. Bol iba krátky výklad a modlitba. Vedelo zhromaždenie, že v susedstve je chorá pani, ktorá má byť po službách Božích prenesená; že na Orlov, to zvedeli iba tí muži, ktorých pán Ursíny požiadal, aby túto službu úbohej panej vykonali z lásky k Pánovi Ježišovi, čo oni prisľúbili ochotne a s radosťou.

Medzitým tam vnútri dozvedel sa pán Mikuláš, u koho to vlastne jeho dcéra našla útulok, že u dakedajšej svojej pestúnky. A bolo mu to milé, že vnučka tejže pestúnky mu ju opatrovala. No dozvedel sa od panej aj, ako veľmi vo dne v noci staral sa o chorú pán asistent.

Aby sa pani nezobudila, iba na Orlove, žiadal si nielen doktor, i pán Mikuláš. Ach, len tu nie! Veď či pohľad na toto tesné väzenie nemuselo by ju veľmi rozrušiť? Dosť, že v ňom musela byť tak dlho!

Nuž táto túžba sa vyplnila. Nezobudila sa pani, ani keď ju vykladali na nosidlá a niesli, ani keď ju z nich zložili do voľakedajšej jej postele, kde nejednu noc preležala v polobdení, snívajúc s otvorenými očami o tom veľkom šťastí po boku milovaného ženícha. A nejednu preplakala zármutkom nad tým, že toto šťastie bolo klamným preludom a že stroskotalo navždy.

Ach, nebolo nikoho, kto by šťastnej neveste bol poukázal na to nemiznúce blaho v náručí nebeského Ženícha. A zase nebolo nikoho, kto by zúfajúcu mladú ženu bol uviedol k nohám dobrého Priateľa nešťastných, u ktorého možno vždy nájsť večnú pravdu. Nechali ju vyletieť do sveta v to ráno života, ako motýľa a potom ju nechali boriť sa vlnami kalného oceánu žitia bez kormidelníka a bez kormánu. A keby svoj život bola dokonala v bahne, boli by sa tí, ktorí nikdy nebojovali, vysoko nad ňou povzniesli.

Nuž pod otcovskou strechou spočinula úbohá obeť márnosti tohto sveta. Bola to žena dvoch živých mužov. No, kto z tých, ktorí sú Kristovi, smel by na ňu hodiť kameň bez toho, aby tento kameň netrafil celú kresťanskú spoločnosť, ktorá také spojivá zákonne dovoľuje a potvrdzuje, áno, aby tento kameň netrafil obzvlášť evanjelickú cirkev, ktorá pod svoju strechu dovoľovaním vydávania a ženenia sa rozvedených, prijala cudzoložníkov, áno cudzoložstvo sankciovala a posvätila?! Lebo kto kedy dokáže, že manželstvo Manfréda Korimského a Natálie Orlovskej bolo rozvedené, keď bolo spojené dovedna nerozlučným zväzkom prostredníctvom syna a dcéry — áno, že bolo rozvedené preto, keď ona odišla a prehlásila, že sa nevráti, a vrchnosti svetské i cirkevné za peniaze prehlásili rozsobáš?!

A kto dokáže, že spojenie Natálie Korimskej s barónom Rainerom, bárs i zákonne so všetkými obradmi v kostole evanjelickom utvorené, za života Manfréda Korimského bolo manželstvom? A ak nie, čím bolo? Keby Rainer bol uviedol do svojho domu Natáliu Korimskú a na očiach všetkej spoločnosti bol by žil s ňou nezosobášený, skôr alebo neskôr táto spoločnosť by jeho, obzvlášť ale ju kameňovala. Že si ale svoj hriech dali cirkvi požehnať a posvätiť, stáli pred svetom čistí a obdivovaní. Ale neľúbilo sa to Hospodinovi.

Áno, kto by chcel hodiť kameň na Natáliu Orlovskú, trafí celé šíre takzvané kresťanstvo.

*

Hodina za hodinou unikali a ešte vždy boli krásne panine oči zavreté. Hruď oddychovala tak slabúčko, že sa chvíľami zdalo, že ani nedýcha.

Anežka Hastinská, ktorá prešla i sem čo ošetrovateľka, cítila, že pani nespí, že len veľká slabosť nedovolí sa jej prebrať. Konečne v chvíli, keď sa toho skľúčený pán Mikuláš najmenej nazdal, otvorila pani oči. Utkveli chvíľu pred sebou, blúdili dovôkola po krásnej, dobre známej sieni, až i utkveli na starcovej tvári také veľké, žiarivé, plné lesku, podobného zhasínajúcemu slniečku.

„Teda predsa doma,“ zašepkala slabým hlasom; „nebol to sen, ty si ma vzal domov, drahý otče a necháš úbohú svoju Natáliu zomrieť pod rodnou strechou?! Ach, veď dosť sa už v tej cudzine nablúdila; ach vďaka!“

„Natália, ruža moja drahá, čo hovoríš? Nie umrieť, ožiť si prišla k svojmu otcovi!“ zaplakal pán Mikuláš.

Pohľad dcérin ho bolel; čosi dobrého, nebývalého, ale ďalekého a vysokého hľadelo z neho.

„Ožiť? Pre mňa nieto už života na tejto zemi! Otče, daj mi ruku… tak.“ Pritiahla si ju s námahou k perám.

„A teraz odpusti všetko zblúdenej svojej dcére.“

„Nepros, dieťa, ó nepros; nie ty mňa, ja teba musím odprosiť! Ty si nemusela tak prejsť, keby nie mojej tvrdosti.“

„Neobviňuj sa, otče; moja tvrdosť stretla sa s tvojou. Boli sme oba jednakí, oba na bludnej ceste, oba stratení. Ach, otče môj!“ pani opätovala otcove bozky, „všetko je už zmrhané: život, čas, sily, všetko na zemi, všetko stratené: nevinnosť, čistota, rodinné šťastie, blaho detí, všetko. Ja som prišla pred Boha s prázdnymi rukami a On ma prijal, lebo stál pri kríži a na tom kríži visel môj Spasiteľ Ježiš a prikryl ma, skropenú svojou krvou, svojimi dokonalými zásluhami. Otče, nehľaď tak na mňa, nemysli, že blúznim, ó, už mi je nie horúco. Ver mi, niet žiadneho prostredníka — ani na nebi, ani na zemi — medzi nami hriešnymi ľuďmi a svätým Bohom, len ten tam na kríži, len On, Ježiš, môj Ježiš. Už mám niekoho, kto ma nikdy nesklame, a koho ani ja už nesklamem. Boh Otec mi dal svojho Syna a ja som Ho prijala na sklonku života. A mohla som Ho mať, tento poklad, celý život, a byť šťastná. Otče, otče, prijmi Pána Ježiša, bez Neho nieto spasenia! Ja ti to neviem dobre povedať. Štyridsať rokov som žila na svete, dvom cirkvám som patrila, a nikto ste mi pravdu neukázali, a tak nenaučila som sa viac, len: Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby každý — aj ja, aj ja, — kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný. Neviem ti to vysvetliť, otče, no to viem, že sa mi stala milosť, že ťarcha mojich hriechov je sňatá. Boh mi odpustil, Pán Ježiš ma prijal; viem, že som spasená. Neviem skoro nič o tej novej domovine, ale viem, že idem domov, domov tak isto, ako že som sem domov prišla. Ach, otče, pamätaj na slová zblúdnej, ale omilostenej svojej dcéry, svojho zomierajúceho dieťaťa. Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. Daj sa Mu aj ty nájsť! Dáš sa Mu nájsť?“

Srdce pána Mikuláša zovreté bolo podivnou tiesňou; bolo mu, akoby hlas Boží hovoril ústami drahej dcéry.

„Povedz mi, ako sa mám dať hľadať? Čo mám činiť a ako?“ No pani mala už zase oči zavreté; zbierala patrne silu, až zase po chvíľke ich otvorila.

„Ja som veľmi slabá a nevedomá, ale pýtaj sa tých, ktorí viacej s Kristom žili. A, otče môj, mám veľkú prosbu: zavolaj sem moje deti, aj jeho.“

„Koho, drahá moja?“

„Korimského.“

„Snáď Rainera,“ chvejúcim hlasom namietol starec.

„Ó, ten aj tak príde, ja verím; on príde rozlúčiť sa so mnou. Otče, on bol ku mne vždy dobrý, šetrný, láskavý, na rukách prenášal ma životom; ja som si to od neho nezaslúžila. Ale bol to hriech.“ Bolestný ťah trhol perami panej.

„Čo bol hriech, dieťa?“

„Vydať sa za neho. No i za Korimského sa vydať bol hriech. Pre mňa by lepšie bolo bývalo, keby som sa nikdy nebola narodila. Ale nie, nebudem si už zúfať, už nie; Pán Ježiš aj také veľké škvrny obmyl. Aj tej hriešnici odpustil. Som ňou. Predsa on mal právo mi to vyčítať. No Pán môj i mne odpustil.“

Zase stíchlo v sieni.

„Otče,“ zašepkala pani akosi bôľno, „oslyšíš moju prosbu?“

„Ach nie, dieťa, hneď ich zavolám,“ narovnal sa starec. „No chceš naozaj, aby aj on prišiel?“

„Áno, chcem; my musíme spolu hovoriť a musíme si podať ruky na zmierenie.“

Napísal pán Mikuláš telegram, odoslal; ale v stiesnenej svojej duši neveril, že by okrem Margity niekto prišiel.

Pani mnohým hovorením vysilená usnula. Prišiel i doktor s dekanom Jureckým; našiel ju ponorenú v spánku.

„Zdá sa mi, že je trochu lepšie,“ hovorí doktor, „no,“ dodal len ako mimochodom, „a neoznámi vaša veľkomožnosť pani Margite?“

„Už som telegrafoval.“

„Už? Škoda! Myslel som, že by bolo dobre zavolať doktora Lermontova.“

„Veď som volal i jeho.“

„No tak je dobre.“

„Ach, čo som to počul,“ zatrúchlil dekan Jurecký, „úbohá, zblúdená vaša dcéra, veľkomožná pani, vaša i naša, navrátila sa pod otcovskú strechu. Ó, by sa tak ešte chcela vrátiť do lona matky cirkvi! Ja verím, svätá matka Božia orodovala tak dlho za ňu, až sa vrátila srdcom k nej, ona i to dá, aby sme s ňou o tých veciach mohli prehovoriť.“

Zadivil sa dekan Jurecký; jeho slová vyvolali akýsi trpký úsmev okolo pier pána Mikuláša.

„Dcéra moja je veľmi zle, vaša velebnosť, sotva bude možno s ňou hovoriť.“

„Ach, to by bola škoda. Veď pomyslite, veľkomožný pane, stane sa to najhoršie; čo potom? Ak nevráti sa veľkomožná pani do lona našej cirkvi, ak nebude možno udeliť jej velebnú sviatosť a posledné pomazanie, tak musí vaša veľkomožnosť v čisto katolíckom mesečku svoju dcéru dať pochovať evanjelickému farárovi a do neposvätenej zeme. Lebo nemožno od nás očakávať toleranciu oproti úbohej, zblúdenej dcére, ktorá sa verejne od nás odtrhla a v pravom pokání nevrátila. Ach, ako veľmi mi je ľúto,“ slávnostne pokračoval dekan, vidiac strašnú bledosť pána Mikuláša, „že takto musím hovoriť a jatriť rany srdca. Len čistá láska a starosť ako o blaho duševné jej veľkomožnosti, i o to, aby vašej veľkomožnosti boli usporené bolestné ťažkosti, vedie a núti ma k tomu. A veď povážme:^[32] keď ona sa k nám vráti, vtedy všetko môže byť dobre. Svätými omšami a prímluvami vymodlíme ju z očistca; kam sa pre svoje cirkvou neuznané druhé manželstvo úbohá musí dostať. A keď matka pôjde späť k nám, tým i dcéru krásnym príkladom predíde a tak týmto dobrým skutkom razom napraví, čo zavinila pri dcére.“

Ach, čo dialo sa v starcovej duši pri týchto slovách! V sluch znelo mu ešte vždy nezapomenuteľné: „Ja viem, že idem domov.“ Ona verila, že ide k Otcovi nebeskému do neba. Teda nie do očistca. Ale ak sa mýlila, bude sklamaná, príduc do očistca, skadiaľ ju nik už nevymodlí, lebo katolíci sa za ňu modliť nebudú, keď sa stala cirkvi nevernou, a evanjelici v očistec neveria! ,Mne je všetko odpustené,‘ hovorila ona. Nuž možno; a iste, veď zomierajúci neklamú seba. Ale predsa, ísť na druhý svet bez toho, aby bol človek zaopatrený. — —

Do katolíckeho domu on, tuhý katolík, nemohol jej dovolať evanjelického farára, keby hneď tu nablízku bol. Ach, predsa len by bolo dobre, keby sa vrátila, už aj pre Margitu, áno obzvlášť pre Margitu.

Dekan videl boj na tvári pána Mikuláša a nemýlil sa v očakávaní.

„Dcéra moja teraz zaspala; idem sa pozrieť; ak sa prebudí, zavolám vašu velebnosť. No musím ju napred pripraviť.“

„Prirodzene, prirodzene, vaša veľkomožnosť.“

V izbe našiel starý pán už len Anežku. Dávala práve chorej liek. Doktor odišiel si trochu odpočinúť do vedľajšej izby, bolela ho hlava. Nehodlal už do rána Orlov opustiť. Najlepší dôkaz, aké skvelé boli jeho nádeje. Nemal teda pán Orlovský prekážku prehovoriť s dcérou. Ale ako tak zastal nad jej lôžkom, opustila ho všetka sila k prvému slovu.

„Čo si praješ, otče?“ prehovorila vtom pani; umožnila začať. A hoci to padlo tvrdo, veľmi tvrdo, predsa pán Mikuláš, povedal, že dekan Jurecký je tu, či smie prísť a prehovoriť s ňou daktoré slová.

„Dekan Jurecký,“ opakovala pani. Patrne bol už otcov domáci priateľ unikol mysli.

Starý pán vysvetlil. A keď ešte raz nesmelo predložil otázku, či smie prísť, pokývla pani hlavou a zavrela oči.

Nenazdal sa dekan, že bude tak skoro pripustený. I jemu chýbali prvé slová; ubrala mu ich prekvapujúca zmena na tvári Natálie Orlovskej. No keď ich raz našiel, plynul potom celý prúd výrečného prehovárania, objasňovania z jeho pier. Tvrdil panej, že jedine v svätej cirkvi rímskej dochádza sa spasenia, pretože táto cirkev ešte i po smrti má možnosť pomocou svojich svätých a svätíc získať duši vyslobodenie z očistca a prijatie do nebeského kráľovstva skrze nebeského kľúčiara, svätého Petra, na prímluvy svätého Jozefa u nebeskej kráľovnej najsvätejšej panny Márie. Ubezpečoval ju, že matka Božia ešte aj v poslednej hodine prijme na milosť zblúdenú dcéru, hoci by sa táto roky bola od nej odvracala, a prihovorí sa za ňu u svojho Syna. Áno, že i cirkev, ktorá je viditeľnou matkou duší tu na zemi, prijme ľutujúcu dcéru ochotne naspäť, dosiahne jej prislúžením sviatostí a posledným pomazaním zmierenie s Bohom.

Keď pani nič neodpovedala, iba zvláštnym pohľadom hneď na hovoriaceho, z neho zase na otca pozrela, cítil sa ponúknutý pokračovať:

„Ako strašne by to vyzeralo v opačnom prípade pre dušu i pre pozostalých; žiadna možnosť pre rekviem a omše, ba ani možnosť kresťanského pohrebu do posvätenej zeme.“

Vtedy sa pani tak akosi divno blaženo usmiala. Ale keď začal spomínať pochybenú dcérinu výchovu a ako by sa tejto vstup do cirkvi, ktorej patrí, stal žiadúcnym, keby ju matka predišla, zachvela sa. Tôňa bolesti zastrela celý jej obličaj. Prosebno vztiahla ruku k otcovi, akoby ho chcela prosiť, aby ju nedal ďalej trápiť. Potom na okamih zavrela oči; ale na naliehavú dekanovu otázku: „Akú mi dá vaša veľkomožnosť odpoveď?“ ich otvorila. Upreli sa jasné, veľké na mužovu tvár.

„Keby som ozdravela,“ vetili nežné pery s vážnou určitosťou, „nikdy by som sa nevrátila s terajším svojím presvedčením k cirkvi katolíckej, tým menej tak učiním pri smrti. Prostredníctva svätých nepotrebujem; môj Spasiteľ je mojím jediným prostredníkom, iného si nežiadam. Odpustenie hriechov, ktoré mi žiadna cirkev ani získať, ani dať nemohla, dosiahla som už dnes. Boh pre zásluhy svojho Syna prijal mňa hriešnu na milosť; On je zmierený. Očistca niet; a keby i bol, ja sa ho nebojím. Pán Ježiš sa o mňa postará; ja Mu verím. Čo som pri svojej Margite zanedbala, už ničím nenapravím; no On napraví; On, keď sa dal poznať mne, dá sa poznať i jej. On ju nájde. A keď mňa viac nebude, potom, otče — patrila som Rainerovi, daj moju mŕtvolu jemu; on sa postará, aby i pre úbohú Natáliu Orlovskú našiel sa kúsok zeme v cudzine, keď ho nebolo pre mňa v rodisku. Ach, keď ste sa v živote nestarali o mňa, keď ste ma naučili znať bludy, ale nie Krista, keď neukázali ste mi cestu spasenia, teraz ma nechajte na pokoji. Ďakujte Pánu Bohu, že sa nado mnou zmiloval ešte včas; lebo keby som bola zhynula, aj vy by ste za mňa pred súdom zodpovedali a — —“ ďalej pani neprišla, prílišné napnutie mysli i síl privolalo zase ťažkú mdlobu.

„Ba neviem, vaša veľkomožnosť,“ káral doktor starého pána, „ako môžete byť tak nesvedomitý aj s dekanom, skracovať posledné hodiny a strpčovať posledné okamihy úbohej panej. To mohla radšej u Hastinských zostať, tam mala pokoj.“

No pán Mikuláš ho temer ani nepočúval; dcérino osvedčenie pôsobilo na neho strašne.

„Ona je celá bludom pojatá,“ povedal odchádzajúci dekan, „tu už nič viac robiť nemožno.“

Starec cítil, že mal dekan pravdu. Nič viac nebolo možno spraviť, bo jeho dcéra nielen preto, že chcela sa vydať za Rainera, prestala byť podľa mena katolíčkou, ako dosiaľ veril, — ach nie. Ona celým srdcom zavrhla svätú cirkev rímsku i jej učenie i jej prostriedky spásy. Bola skutočnou, zásadnou protestantkou. Blúdila, to videl; no ako mohol ju blud tak šťastnou činiť, a tak smelou v hodine smrti? Ako mohla ona, bludárka, s takou detinskou dôverou vinúť sa k Bohu a skladať jedine v Ňom svoje nádeje? Ako mohla ona, hriešna žena, zavrhnúť všetky prostriedky a odvážiť sa znova k samému Kristu? Ó úbohé, úbohé dieťa!

Tak, ako vtedy po prvý raz, po ťažkej mdlobe dostavilo sa bezvedomie. Na otázku Anežky: „Preberie sa pani ešte?“ pokrčil doktor iba plecami.

Dievčina si temer priala, aby tie slová krásneho vyznania boli už posledné, ktoré tamtie krásne pery vyslovili.

Už sa nebála o ňu, či je pripravená, ó nie; však vedela, že: Ak vyznáš svojimi ústami Pána Ježiša a svojím srdcom uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.

Ach, vydala pani svedectvo pravde s posledným dychom. V Neho zložila svoju nádej, ktorý povedal: „Kto ma vyzná pred ľuďmi, i ja ho vyznám pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ Ona bola hotová ísť tam, kam platný vstup vydobyl jej bolesťami a smrťou na kríži, áno krvou svojho srdca sám Syn Boží.

Ona bola hotová, no muž, ktorý znenazdania sa na prekvapenie oboch pánov i dievčiny nad ňou sklonil, nebol hotový ju prepustiť, ach nie.

„Natália, Natália moja,“ zaúpel bolestno, „konečne som si ťa našiel, no ako a kde?! Ach, žena moja drahá, milovaná, pozri na mňa, ó pozri! Nie som síce toho hodný, je pravda, neponáhľal som tak, ako by som bol mal, no predsa!… Ona mňa nepočuje, nevidí, ach!“

Muž ľúbal panej ruky, čelo. Nikto z prítomných nepotreboval predstavenia; vedeli, kto si to vymohol až sem prístup. Jeho úctu budiaca bolesť nútila ich, aby ho nemýlili.

Konečne odvážil sa doktor pristúpiť a položiť ruku na plece v zúfalej strnulosti kľačiaceho:

„Vaša excelencia, pán barón, neoddávajte sa tak celkom žiaľu, tým sa nič nezmení; vstaňte, prosím.“

Oslovený sebou trhol. Zdvihol hlavu, pozrel do tváre doktora a vstal.

„Ste vy lekár, pane?“

„Áno.“

Barón mu podal ruku.

„Povedzte mi pravdu, ale pravdu: čo súdite o stave mojej manželky?“

Voči takýmto modrým, čierno zatiahnutým očiam ťažko padla lekárska vytáčka, a povedať pravdu — jemu?

„Ľúto mi, no musím vyznať: pani barónka je veľmi nebezpečne chorá.“

„Prečo nepoviete hneď celú pravdu, že je stratená?“ s divným pokojom vetí barón.

„Lekár musí mať nádej do konca,“ hájil sa doktor. Barón ho nepočúval. Hľadel pohľadom plným zúfalej rezignácie na svoju manželku.

„Vitajte u mňa, barón Rainer!“ zaznel trochu neistý, hrdo lahodný hlas pána Mikuláša.

,On ma miloval a vždy bol ku mne dobrý,‘ znelo v starcových ušiach. Láska k jednej bytosti spojuje.

Barón sebou trhol. Obrátil sa a ani on nepotreboval predstavenia; vedel, že stoja si zoči-voči po prvý raz s otcom milovanej ženy, s ním, ktorý nechcel žiť pod jednou strechou s rozvedenou dcérou.

„Prepáčte, vaša veľkomožnosť,“ hovorí s istou vzdialenosťou, „že prinútený nečakanými okolnosťami prekročil som prahy Orlova; no idem si pre svoju ženu.“

„Barón, čo myslíte?“ zdesil sa starec. „Snáď mi len nechcete Natáliu vziať, a to teraz, keď je tak zle?!“

„A myslí vaša veľkomožnosť, že ju tu môžem nechať zomrieť, kde nebolo pre ňu kedysi miesta? Ach, nie! Viem, že obetujem všetko, ale radšej nech cestou vydýchne drahú svoju dušu v mojom náručí, ako má skonať na Orlove.“

„Ó, barón, buďte milosrdný! Prečo mi to pripomínate?“ zaúpel starec. „Neberte mi moje dieťa!“

„Vaša exelencia, transport skutočne nie je možný,“ namietol doktor. „Počkajte aspoň do rána.“

„Ja si ju ani ráno nedám vziať,“ bránil starec. „Nezabudnite, je to síce manželka, ale ja mám staršie právo, je to moja dcéra.“

„Ó, keď som si ja vzal Natáliu, nemala nikoho. Nepočul som, že by sa kedy otec bol k nej hlásil; iba raz sa pamätám, keď žiadal si vnučku. V liste tejto vnučke rozpamätal sa, že má dcéru žijúcu u akéhosi Rainera, v jeho dome nebolo vraj miesto pre terajšiu Margitu Orlovskú. Nuž tento Rainer nemôže ani hodinu zostať na Orlove; ale bez svojej ženy nepôjde; živá alebo mŕtva, patrí jemu.“

„Odpustite, barón Rainer, ja som vás vtedy zbytočne urazil,“ zardel sa pán Mikuláš. „Odpustite kvôli Natálii a zostaňte s ňou na Orlove; prineste jej túto obeť.“

Ach, zabudol prosiaci pán Mikuláš, koho dovolal na Orlov, a koho tu zdržuje. No i tak ktovie, či by sa mu to bolo zdarilo, keď vtom zavolal doktor: ,Pani barónka sa budí!‘

V okamihu sa na všetko zabudlo. Barón kľačal už pri lôžku svojej manželky, zahrieval jej ruky na svojich perách. Otvorila oči, zdvihli sa pomaličky zlaté riasy a ten pohľad podobný zhasínajúcemu slniečku utkvel teraz na mužovej tvári chvíľu v bezvedomí.

„Natália drahá!“

„Už si prišiel?“ usmiala sa.

„Prišiel konečne; no ako ťa nachádzam! Ach, prečo si mi to urobila?“

„Odpusti. Myslela som, že budem mať dosť sily; chcela som ti usporiť bolesť,“ hovorila tak ticho, že len on ju mohol počuť. Okrem toho doktor s Anežkou vyšli von, iba pán Mikuláš sedel v leňoške schúlený a hľadel na zvláštnu skupinu neskonale smutno. „Chcela som ťa klamať, ale sily nebolo, nemohla som sa už vrátiť do kúpeľov. Nehnevaj sa, bol to môj prvorodený syn, milovala som ho viac, než možno povedať. Ach odpusť!“

„Nemám čo odpustiť; skôr ty, drahá,“ zaplakal on.

„Ó, máš, nechaj ma povedať celú pravdu: Klamala som seba i teba, predstierajúc lásku, ktorú moje srdce, čo som ho ako nútila, cítiť nemohlo. Milovala som ťa ako brata, ako priateľa, dobrodincu, všetko v jednej osobe. No to, čo domnievala som sa, že umrelo vtedy, keď som sa od Korimského odtrhla, umrie až so mnou. Ľúbiť znalo srdce moje len raz. Odpusti mi, namáhala som sa zabudnúť jeho a učiniť teba šťastným, a trpela som veľmi, keď sa mi to nedarilo. Ešte keď si bol pri mne, vtedy som zabudla. No ty si chodil preč a ja som bola sama so svojou minulosťou. Som taká veľmi slabá, mala by som ťa lepšie prosiť, ale nevládzem. Ak môžeš odpustiť, opri si moju hlavu o svoju hruď.“

Zavrela oči. Spravil jej po vôli. No nebola ani ona bledšia ako on. To, čo mu teraz povedala, cítil dávno; no istota z jej úst ho veľmi zabolela. Vedel, že sa spravodlivo namáhala, zaprieť seba a učiniť ho šťastným; zazlievať jej nemal čo, ach nie, ba ani odpustiť. Srdce sa nedá nútiť.

Potiahol ju k sebe a vtlačil bozk na jej bledé, chladné čelo. Pozrela vďačne.

„Odpustil si? Ó, vďaka! Ver, bolelo ma veľmi teraz, keď som prišla k povedomiu celej svojej hriešnosti; bolelo ma, že ty si bol taký šľachetný, dobrý, pravdovravný, že bol si bez úhony, a spojivom so mnou, s rozvedenou ženou, padol na teba tieň a ja som ťa ešte klamala. Viem už teraz, presvedčila som sa, že Korimský mne vernosť nezrušil, že ja som nemala právo opustiť jeho i syna. Tým dopustila som sa hriechu. A vtedy, keď som ruku podala tebe za jeho života, ja som vernosť manželskú zrušila a hrešila som tým hriechom, z ktorého som vinila jeho. Ach, je mi to nevýslovne ľúto, že si ty bol mravne zachovalý a ja som ťa k pádu priviedla!“

Skryl svoju tvár v jej bohatých vlasoch, čo ako zlatý plášť vlnili sa po poduške. Zabudol dávno, že nie sú sami. No keď po chvíľke vzhliadol a videl, že i miesto pri posteli i celá sieň je prázdna, vydýchol z hlboka.

„Nežiaľ, Natália; a never, ty si mňa k pádu nepriviedla. Keď som si ťa vzal, ja som už nebol čistý.“ Zložil ju do podušiek, skryl tvár v rukách, „Nie ty mňa, ja som teba klamal až podnes. Ty túžila si roky po zákonnom svojom dieťati, ja túžil som tiež po synovi, ale nezákonnom.“

„Aj ty máš nezákonného syna, aj ty? — Ó Bože!“ zaúpela pani, „vezmi ma skôr k sebe!“

„Natália, nezomieraj bez toho, aby si mi odpustila, ver, nikdy sa k tebe nepriblížim, len mi odpusť!“

Hnula perami, ale nemohli vydať hlasu. Zdvihla ruku a položila mu ju na hlavu a dve veľké slzy skanuli jej pritom po bledých lícach. Ach dávno nebol človek strašnejšie odsúdený a žalostnejšie omilostený.

Keď sa pán Mikuláš vrátil — ktorý vo vedľajšej izbe uľavil svojmu žiaľu horkým plačom — našiel dcéru už zase akoby v smrteľnom zápase a baróna cele zničeného kľačať pri nej.

Ó, bola to strašná noc — — — —