ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Akú veľkú pravdu povedal nedávno dekan Jurecký! „Chudoba si ho veľmi váži,“ — dokázalo sa teraz. Ako blesk rozletela sa zvesť Podhradom: „Pán asistent umrel!“ a chudoba hrnula sa, aby zvedela, čo je na tom pravdy; jedni odchádzali, druhí prichádzali: „Mne toto urobil, mne toto, mne toto dal“ atď. Bolo to ako v Joppe a opakovalo sa nielen dnes, ale i v nasledujúci deň.

Mnohým vydal mladý asistent svedectvo o Pánovi, malý počet bol tých, ktorých smel priviesť k nemu, ktorí mu uverili; no všetci, čo ho znali, vyznať museli, že bol dobrý a že mu všetci za jeho dobrotu zostali dlžní.

Vyžiadal si ľud, aby smeli aspoň do polnoci držať pri zosnulom nočnú stráž, a bolo im dovolené.

Keď prišiel pán Mikuláš s markízom, bol ich tu už hodný počet zhromaždených a spievali trúchlivé piesne. Videli, ako veľkomožný pán z Orlova bozkal pána asistenta a slzy kanuli mu pritom po lícach. A ako ten vznešený cudzinec bozkal mu ruku a nemohol ani pohľad odtrhnúť z jeho tváre. A tie cudzie slečny plakali nad ním. Potom panstvá odišli na Orlov. Zostal tu iba pán lekárnik — ktorého však nikto nevidel — a pán Nikolaj Korimský. — —

Rozliehalo sa po celom dome, letelo a vnikalo do každej miestnosti a obzvlášť tam, kde prudkým krokom prechádzal lekárnik Korimský. Myslel, že vie, akú neresť musel preniesť teraz ticho spiaci mladík, než prišla smrť, tá náhla, nečakaná, hoci ohlásená smrť.

Či viete, ako je duši, keď si v takomto prípade musí povedať: „Ty si na príčine!“?

„Ja za to nemôžem,“ hovoril Korimský, „on sám si je príčina. Mal mi povedať hneď a netajiť, bol by som ho dal liečiť. No, on bol neúprimný od začiatku až do konca. Mal mi napísať v liste: „Som chorý, musím preto z lekárne,“ bol by som ho vystrojil do kúpeľov; ale tajil pred nami, Raušer mu bol prednejší. On je príčina, že som sa teraz ponížil pred týmto mužom.“

Tak a podobne zahováral Korimský ten bolestný hlas, čo ustavične volal: „on sa u vás dopracoval smrti, a vy ste ho vyhnali.“

A neďaleko od neho spievali:

Za zvukov tejto bolestnej piesne čítal mládenec zápisky mŕtveho priateľa a nahliadal do jeho duše ešte raz a dokonalejšie, ako to bolo možné dosiaľ.

Boli tu dokonalé zápisky, podľa ktorých bolo možno vidieť, akú prácu mladík konal v N. Zrazu prišiel Nikolaj Korimský po odsek, pri ktorom sa mimovoľne zachvel:

Dnes som bol u doktora K.; moja choroba dostúpila najvyššieho vrcholu. Doktor povedal, že už vydržím sotva rok. — Pane, tak málo som ešte vykonal a tak krátko Ti už len mám slúžiť? Ó, prosím, daj mi sily, aby som mohol pracovať až do konca, a učiň mi tento posledný rok požehnaným, aby som ešte na cestu spasenia mohol posvietiť mnohým.“

„Podľa dátumu bolo odvtedy niečo vyše polroka. Ten doktor sa zmýlil. No, Miroslav už vtedy vedel, že musí skoro zomrieť, keď prišiel k nám.“

Dychtivo čítal Nikolaj ďalej, až prišiel zase po odsek, ktorý ho naplnil veľkou napnutosťou:

Čo som to dnes počul, takú strašnú žalostnú zvesť: Nikolaj sa vraj otrávil. — Páni, čo to medzi sebou rozprávali, nemali pravda ani zďaleka tušenia, kto ich počúva, a že veľmi rozrývajú srdce brata nad bratovým nešťastím. Nikuška môj! Ach, Nikuška môj! — Oni sú teraz v takom súžení, a ja im nemôžem ísť pomôcť! Že nemôžem? Oni potrebujú asistenta a ja som dnes-zajtra voľný, keby som sa hlásil, snáď by ma pán Korimský vzal. A ja by som mal ísť k nemu do služby? — Ach, to bolí — — Ticho, srdce moje; — — čo to za hnutie? Či nedostal by som sa tak za Nikuškom? Snáď by mi to Pán dal, že by som mu mohol vydať svedectvo. — Ale to veľké sebazaprenie, to každodenné rozrušenie — a ja som chorý. Ale kto im prinesie svetlo, keď im ho ja neprinesiem?“

Po Nikolajovom líci skanula slza. Zavrel na chvíľu oči, prv než sa dal čítať ďalej:

„Sláva Pánovi, moju ponuku prijali. Som už na ceste, píšem vo vlaku. Po ťažkých bojoch svetlo pokoja vládne vo mne; — idem oplatiť láskou všetko. — Nekonám proti sľubu, starý otče. Sľúbil som síce, že od Korimského nikdy nič neprijmem, ale nesľúbil som, že mu nikdy nič neposkytnem. Keď mi nedovolil, aby som ako syn, ktorý by ho miloval, slúžil celý život, tak mu idem slúžiť ako sluha s poslednými silami. Však on nikdy nezvie, kto žil pod jeho strechou. Svoje pohanenie ponesiem si sám, tak ako dodnes.“

V akomsi úzkostnom úžase hľadel mladík do zošita. Prehŕňal sa v ňom a hľadal medzi krásnymi poznámkami a opismi vety, ktoré by sa osobne týkali priateľa. Ťažko ich bolo nájsť; o sebe písal veľmi máličko.

„Videl som Nikušku. Ó, aký je môj brat krásny, napriek tomu, že je taký biedny. On musí toľko trpieť, — a tebe, srdce moje, zdá sa chvíľami mnoho? — A čo je to v porovnaní…? Je pravda, že ty trpíš od kolísky, ale toto náhle, nečakané utrpenie je väčšie. Ó, keby som mohol umrieť na Nikuškovom mieste, aby otcovi zostal milovaný syn. Ako ho on miluje! Nikuška je tej lásky hodný. Ó, keby som si mohol získať aspoň kúsok náklonnosti; ale on sa na mňa ani neobzrie. — No, ja som predsa rád, keď ho môžem vidieť a poslúžiť mu.“

„Videl som Margitu,“ stálo ďalej. „Úbohá sestrička, moja! — Pane, vyrovnaj to Ty sám; daj, aby sa mohli spojiť! U ľudí je to nemožné, ale u Teba je všetko možné.“

Tak čítal mladík. Pred jeho mysľou prebehol znovu celý obraz nedávnej minulosti.

Všeličo bolo tu, čo on dosiaľ neznal. A pritom s akou pozornosťou a radosťou bol zaznačený postup svetla, ako začalo zapúšťať svoje lúče v srdcia všetkých tých, ktorým Miroslav vydával svedectvo. No poznačené i každé láskavé, dobré slovo, alebo aj ten najnepatrnejší dôkaz lásky, prinesený jemu oproti. Ako veľmi draho ich on vážil, a ako málo ich bolo!

Nikolaj prečítal až po matkinu chorobu, a denník mu vypadol z ruky. Zostal otvorený na zemi ležať a na stránke svietili slová:

„To bola strašná noc! Sláva Tebe, drahý Pane, že už pominula. Prosím, nedopusť mnoho podobných na svojho úbohého syna. — Včera som sa veľmi, veľmi rozrušil. — Vďaka Pane, že ma nezachvátila srdcová porážka, hoci mne by bolo lepšie, lebo neviem, ach neviem, ako dnes vyjdem na ulicu. Ale nežijem sám sebe a tá úbohá pani ma potrebuje; povedať jej — a ja! — Teraz sa mi zdá, že každý na mojom čele vidí tú pečať hany. — Ach, či mi táto bolesť nemohla byť usporená? Som ešte taký pyšný, že i toto strašné pokorenie mi bolo potrebné? — Ó, Pane, Pane môj, zmiluj sa nado mnou a poteš ma! Mám mať bohoslužobnú hodinu. Ako to mám však urobiť s raneným srdcom a k tomu ešte až na smrť chorý?! Ale neľutujem, Pane, včerajšiu obeť, ó nie; tá drahá, úbohá pani musela byť vyvedená z toho strašného omylu a keby som to hneď bol zaplatil životom. Ona nemala ďalej moju matku podozrievať z toho hrozného hriechu, — teba, mamička, ktorá si si mohla zaspievať:

Nuž a komu by bola mohla úbohá pani veriť tak, ako mne, synovi Ľudmily Borinskej a jeho? — — Áno, neľutujem, len sa mi vždy teraz zdá, že mi každý odčíta na čele to strašne slovo: „Nemanželský syn K…ho“, ktoré ona tam uvidí. Mal by som sa ísť pozrieť za ňou, ale nemôžem. Ach, Pane, prial by som si, aby už nikdy viac jej oči nemuseli spočinúť na mne!

Načo si to píšem? Načo rozodieram ranu sám? Veď či nepreukázal Pán mojej matke i mne to veľké milosrdenstvo, že sa Ursíny nad ňou zmiloval a vzal si ju napriek tomu, že vedel, ako veci stáli, a že mi veľkomyselne daroval svoje bezúhonné meno? Pomôž mi, drahý Pane, aby som bol hodný tej Tvojej milosti a nosil to darované meno so cťou až do konca!“ —

Slová svietili a mladík sedel s hlavou k hrudi sklonenou ako ohromený. Ach, veď nad všetky elektrické iskry silnejšie je dakedy ľudské slovo. Odostretý a padnutý závoj tajomstva uderí vždy.

Ach, tento okom ľudským nepozorovaný závoj, čo tak tlačil Miroslava Ursínyho, keď padol z jeho pliec, uderil Nikolaja Korimského ako kameň. Klesol mladík pod tou ťarchou k zemi, skryl tvár v rukách, skryl ju, aby ani noc nevidela rumenec, akým sa začervenalo čisté synove líce nad padlým otcom.

Všetky záhady boli vysvetlené. Mamička, ktorej neraz ubližoval, obviňujúc ju z tvrdosti, bola v hrobe pomstená. Nepotreboval mládenec bližšie vysvetlenie, vedel už všetko.

Keď asi o hodinu vstúpil do sály, spievali tam práve:

Videli ľudia, ako pán Nikolaj Korimský pristúpil k bezduchému telu pána asistenta. Položil si najskôr hlavu vedľa jeho hlavy a pohladil ho po krásnom, jasnom čele, akoby navždy chcel z neho niečo zotrieť. Potom skryl tvár na jeho hrudi. Videli, že je veľmi dojatý. Toto jeho nemé počínanie vyvolalo slzy do ich očí. Nevedeli však, že mladík zvedel až teraz, aká to struna jeho srdca spájala ho s týmto navždy vyhasnutým srdcom. Nevedeli, že sa to dozvedel až teraz, keď tá struna zatíchla roztrhnutá smrťou. Nevedeli, že spoznal, aká to bola láska, ktorú mu priniesol brat obetovaním vlastného života. Nevedeli, že to bola láska, akou ho nebude milovať už nikto. Nevedeli, že to bude až tam u Boha, kde sa zrodila a kam zaletela.

Chvíľu zotrval tak mladík v nemej modlitbe. Jeho srdce krvácalo síce z hlbokej rany, napriek tomu ďakoval, že zvedel pravdu, a že milovaného brata nebude zaznávať aspoň v hrobe. Ďakoval i za jeho vyprostenie, lebo cítil, že s takým bolestným ostňom v srdci preňho na zemi nikdy nekvitlo trvalé šťastie. A tento osteň len smrť mohla zlomiť.

Potom sa narovnal; prívetivo, láskavo požiadal prítomných, keď dospievali, aby sa už vzdialili a nechali ho s bratom samotného. Úctivo sa mu klaňajúc odišli všetci. Mládenec, keď vyvetral — zahľadel sa na hviezdne nebo s nevýslovne túžobným pohľadom. Zavrel okná i dvere. Zhasil všetky svetlá. Svietili len sviece okolo vystlania. Vyňal znovu denník, jediné dedičstvo po drahom bratovi a tu pri ňom zahľadiac sa kedy-tedy do jasnej tichej tváre spiaceho, čítal ďalej. Našiel si i odseky, na ktoré Aurel nemohol zabudnúť. Ako na neho účinkovali, ľahko si domyslieť.

„Môj stav sa veľmi zhoršil,“ písal Miroslav v ten pre Nikolaja tak radostný večer. „Unikol som z Podolína, lebo mi bolo veľmi zle. Až sa vrátim, pôjdem k doktorovi Raušerovi. Je ešte len polroka, no mne je akoby sa každá žilka v mojom srdci chcela rozstúpiť; cítim blíženie sa konca. Ó, Pane Ježišu, mám Ťa ozaj už tak skoro vidieť? Nemôžem tomu temer ani veriť, že moje vyslobodenie je tak blízko a že moje vyhnanstvo má trvať už len tak máličko!“

Potom nasledoval opis rozhovoru s markízom a prosby za tohto zachráneného muža.

Rýchlo blížil sa denník ku koncu. Z nedele, prvej v Podhrade, bol tu zase odsek:

„Včera sa mi stala nehoda; ako som vystupoval na schodíky, akoby sa prepadli podo mnou. Pán ma síce pred pádom zachránil, ale prešinul som sa^[43] a dnes mi je zle i sedieť i chodiť. Som unavený. Sláva Pánovi, že už tá veľká práca skončila. Dnes zase celý deň strávim v službe Pánovej; ó, to je radosť! Ach áno:

Je noc. Prišiel som od doktora. Moje tušenie ma neklamalo: už len dva týždne. — Čo mám teraz urobiť? Prostriedkov mojich je už tak málo. — Ísť zomrieť k pánu barónovi, ktorý ma volal a byť mu na obtiaž — to nemôžem. Keby Dúbravská dolina nebola tak blízko Borovskej, tam by ma prijali i doopatrovali; no takto mi nezostáva iné, len ísť do nemocnice. — Ach, ticho, duša moja, Pán Ježiš umrel na kríži. Nezáleží toľko na tom, kde človek zaspí, ale na tom, kde sa zobudí. A ja, ktorý som tu na zemi vlastne domov nemal, ako Ty, Pane môj, ja sa iste zobudím doma. Máličko som pracoval, no i tak Ti ďakujem, môj drahý, dobrý Pane, že si mi vo veľkej svojej milosti dovolil uvidieť zdar. Opatri, prosím, Podhrad, dokiaľ príde Štefan. Nakloň mojich bratov, aby otvorili svoje ústa k svedectvu! Ó, keby Nikuška chcel, on by tú evanjelizáciu mohol i sám ďalej viesť za Aurelovej pomoci. Vlož to do jeho srdca, ó Pane! Ja Ti dôverujem úplne; viem, že sa postaráš o tie duše, ktoré si už vyslobodil, i o tie zajaté ešte, bo Ty ich znáš po mene. Mne nemáš za zlé, pravda že túžim po odpočinku; vieš, že som už tak dávno nespal, bo len čo zaspím, príde bolesť, zlý sen, zobudí ma. — Som náramne zomdlený; položil by som už rád svoju hlavu Tebe do lona a vyspal sa, prv než začnem ten nový, krásny, život.“

A ešte jeden týždeň prelistoval. V druhom bola zasa časť modlitieb za Margitu a vďaky za jej uzdravenie. Bol tu odpísaný celý lístok, ktorý mu poslala ako odpoveď na jeho bratský pozdrav. A potom nahliadol Nikolaj do hĺbky boja, ktorý prebojovalo srdce prv, než Miroslav písal listy im trom:

„Musím uniknúť prv, než prídu, lebo by ma mohla prikvačiť choroba,“ písal Miroslav. „Oni sú dobrí, nepustili by ma; ja by som nemal sily vzdorovať láske, a potom by som nedodržal sľuby slávnostne dané umierajúcemu starému otcovi, že od Korimského nikdy nič neprijmem. Dosiaľ som si zaslúžil každý kúsok chleba, potom už nie. Zmocňujú sa ma túžby, ktoré musím premôcť. Ešte včera sa mi i snívalo, že som ležal v posteli, Aurel ma liečil, Nikuška mi popravoval podušku, oni všetci ma prišli navštíviť. Margita mi priniesla kvety a bozkala ma na čelo i na ústa. — Vtom prišiel on, sklonil sa ku mne: „Ako sa máš, syn môj?“ pýtal sa ma tak ako sa pýtaval Nikušku. Mne bolo ako v Élim. Ale Élim nie je nebo a sen nie je a nikdy nebude skutočnosťou. On ma nikdy nenazve synom, nikdy! A to ma najviac bolí, Pane, že jemu som ešte nevydal svedectvo; odpusť, ak bola moja vina. Bolí ma to veľmi, že mu nemôžeš udeliť milosť, pretože nerobí pokánie. Proboval si ho zohnúť, Pane môj, ale sa Ti nedal. A hoci ho i zlom, len nedopusť, aby večne zahynul! Dostal som telegram; mám čakať do večera, on vraj príde — Ó, moja duša, prečo sa tak ľakáš toho posledného zídenia? — Ako sa nebáť? — Oni všetci prídu na Orlov a stadiaľ sem. Pripravil som všetko na uvítanie drahej Tamary. Či div, že túžim vidieť šťastie svojho brata? Ak on použije láskavé slová, ja mu neodolám, zostanem. Ak sa namrzí, že nechcem zostať a vyriekne nejaké chladné slovo, to ma veľmi zabolí.

Načo myslím na niečo také?! Poviem mu, že som chorý, a poprosím, aby ma prepustil, že nechcem prekážať Nikuškovi v radosti. On je šľachetný, uzná, prepustí ma a ja pôjdem. — Ach, kedy ustanú všetky starosti? „Unavili sa moje oči od pohľadov na Teba.

V svět pustil jsem se — ako hovorí Gerok — s mnohým horováním, a nyní se skromným se vracím přáním; domů bych rád, — domů bych rád, — domů bych rád!

Margita, Nikuška, Aurel: s Bohom! A v sláve do videnia! U Boha do videnia!“ — — —

„Nuž, už si doma, brat môj, už sa ti netreba starať,“ zaplakal mladík horko. „Už ti netreba viac zápasiť so životom plným odriekania. Ale mal si pravdu: Élim nebolo nebom, a sen tvoj sa nikdy neuskutočnil; on nenazval ťa synom. No, on toho nebol ani hoden, aby teba, ktorý si ho tak miloval, že si mu i také pohanenie odpustil, aby teba privinul k svojmu srdcu. On taký hriech má za sebou a nechal nás dvoch, aby sme ho ctili a obdivovali ako mučeníka.

Teraz, drahý, keď to teba už nezabolí, on sa musí dozvedieť, kto to u neho slúžil a komu to chcel prepustiť lekáreň na splátky. Ty bys’ mi to nikdy nedovolil, brat môj zlatý! Ale Boh je nielen láska, On je i spravodlivý: a tak keď nie za živa, tak po smrti ti musí byť prislúžená spravodlivosť.“

Na láskavých studených perách mŕtveho mladíka, ktorého zo sladkého sna nezobudí už žiadna bolesť ani zlý sen, zahorel bozk. Ľahké kroky odzneli, on osamel. No len na chvíľu, bo živý mládenec zavierajúci za sebou dvere chodby, sa strhol, keď vedľa zaznelo:

„Nikolaj, ty si tu? Čo robíš? Kam ideš?“

„Pre teba, otče,“ vážne vetili bledé pery. Nikolaj otvoril dvere znovu, púšťal Korimského dovnútra.

„Prečo tu tráviš celú noc, syn môj?“ staral sa lekárnik, ktorého hrdé oči len placho dotkli sa mŕtveho asistenta, „mohlo by ti to zaškodiť; a jemu už i tak nič nepomôžeš.“

„Ó, nie, ja si svojho milého, dobrého brata už nevzkriesim, on moju pomoc nepotrebuje. Keď by ju bol potreboval, neposkytol mu ju nikto z nás.“

Korimského zarazil bolestný chlad synovho hlasu.

„Otče, rád by som vedel, či si Miroslavovi ponúkol lekáreň?“

„Áno,“ temno vetí Korimský.

„A čo ti on povedal?“

Korimský chcel odpovedať hrdo i vyhýbavo, ale nedalo sa. Po prvé — upierali sa na neho synove oči s neúprosnou otázkou, po druhé — bránil mu mŕtvy svedok a po tretie — doktor Raušer bol živým svedkom. Povedal teda, čo možno najmiernejšie, celý rozhovor i posledné asistentove slová, s ktorými odchádzal. Chcel ešte dodať, že na celej veci na vine je Miroslavova neúprimnosť, no syn tak bolestne a prosebne vztiahol ruku, že sa až naľakal.

„Pre teba niet ospravedlnenia, otče,“ hovorí zvláštnym hlasom, „ty nemáš nikoho viniť z neúprimnosti, ty nie!“

„Nikolaj!“

„Nie,“ opakoval mladík v bolestnom rozhorčení; „odkedy ťa známe, klamal si nás všetkých. Sklamal si i úbohú moju matku a necítil si ľútosť nad tým. Ó, otče, pozri na toto krásne, jasné čelo.“ Nikolaj so slzami v očiach pohladil čelo mŕtveho. „Nebolo ti nikdy ľúto, že vtlačil si naň pečať hany? Nevravelo ti nikdy srdce, kto to k tebe prišiel slúžiť?“

„Ó, hrôza! Čo vravíš, Nikolaj?“ zakryl si zdesený Korimský tvár rukou.

„Pravdu, otče. Tu, hľa, odpočíva pred nami môj drahý brat, ktorého ja nikdy neoželiem, nikdy, a ktorého utrápené srdce navždy stáť bude medzi tebou a mnou. Tu odpočíva tvoj zavrhnutý, odstrčený syn — syn úbohej Ľudmily Borinskej. Našiel som pri ňom zápisník, jeho obsah vysvetlil mi všetko. Prečítaj si a až potom rozsúď, či jestvuje na zemi pre teba nejaké ospravedlnenie a či máš ty právo obviňovať jeho.“

Korimský ako hromom zasiahnutý klesol k zemi. Jeho ťažká hlava padla na podušku leňošky. Blahodarná mdloba nezastrela jeho zmysly. Počul, že živý syn odchádza a zanecháva ho tu s mŕtvym, odvrhnutým dieťaťom. Či viete, ako môže byť takému otcovi? Najstrašnejší súd na svete je, keď vlastný syn — ktorý si predtým otca vysoko ctil a ktorého tento otec nadovšetko miluje — keď tento syn otca právom odsúdi?

Muž osamel. Okolo neho vládla hrobová tíšina. Boli tu síce dvaja, ale počul len svoj dych, len bitie svojho srdca. Kedy-tedy prskla svieca. To bolo všetko. A predsa okolo muža akoby mnoho hlasov spievalo pieseň, na tomto mieste počutú z tamtých zavretých pier, čo už dospievali:

Nuž, utrpenie bolo dokončené, ľuďom poslúžené, deň svitol, pokoj prišiel. A ten, ktorý sa privinul k Pánovi, keď zostal sám — na veky nasýtený odpočinul na poslednom lôžku. Nevidel zlúfalú bolesť muža, nepočul jeho srdcelomný nárek, necítil celovanie, ktorým ho zasypal, nič; — lebo bolo neskoro.

Keď na druhý deň ráno stretli sluhovia pána na chodbe, boli jeho vlasy i brada prešedivené, lesk hrdých očí zlomený, pyšná postava zohnutá, výraz tváre na nepoznanie zmenený. Áno, temer by ho neboli poznali. Nečakaný úder zdrúzgal strom, ktorý sa nechcel dať zohnúť. Kto opíše bolestný úžas celej rodiny, keď uvideli túto zmenu?! Kde nájde sa pero, ktoré by opísalo tú hroznú chvíľu, v ktorej ešte včera taký pyšný Korimský vyznal Margite pred celou svojou rodinou a pred markízom a jeho dcérou, kto jej to včera zomrel?! Chýbajúce doplnky poskytol ešte potom zronený Aurel! Nie, pre takéto chvíle niet farieb ani slov. Tie sa len najlepšie vtlačia do srdca toho, kto ich prežil.

Na tretí deň pochovali mladého asistenta v záhrade Korimských pod starými hradbami na mieste veľmi krásnom, rakovanským pánom farárom posvätenom, za veľkej účasti celého mestečka a za spoluúčasti dúbravských „bludárov“.

Na pohreb prišiel i barón Rainer. A pri pohrebe Miroslava Ursínyho podali si obaja muži ruky. Keď spúšťali kvietím ovenčenú rakvu do kvetného hrobu, nezostalo ani jedno oko suché. Okolo rakvy mladého muža — vo svete úplne opusteného — plakala celá veľká rodina. Plakalo i množstvo toho trpiaceho ľudstva, ktoré tak veľmi potrebuje praktickú lásku — dlžníci, ktorí svoj dlh už nikdy jemu nesplatia, zato musia ho platiť ďalej.

Na pohrebe zúčastnil sa i kaplán Lang. Dlho — keď už všetci sa boli rozišli — stál nad hrobom toho „bludára“ a premýšľal o jeho živote i smrti. Mimovoľne zopakoval si slová od neho počuté: „Nič na svete nemôže vám pomôcť, jedine Ježiš.“

„Keby sme si my tak boli istí, ako si bol on,“ myslel tesklivo, a stromy nad jeho hlavou šumeli:

Všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa Božími deťmi.

Po pohrebe oznámil Nikolaj Korimský farárovi N. za prítomnosti všetkých, čo si v Podhrade zamilovali Pána, že hodlá i ďalej zhromažďovať vo svojom dome hladné duše po Slove Božom. A pán farár nemal tej smelosti odporovať. V priateľskom porozumení sa rozišli, napriek tomu, že Nikolaj mu predstavil i Štefana a oznámil, čo s ním zamýšľa. — Margita Orlovská oznámila pri tej príležitosti pred svedkami svoj vstup do evanjelickej cirkvi.

Týmto závažným aktom zakončil sa pohreb Miroslava Ursínyho, o ktorom dlho ešte rozprávať sa bude v Podhrade.