ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišlo ráno. Bolo po slávnostných raňajkách. Hostia bavili sa po skupinách v orlovskej knihovni. I neďaleko dverí, vedúcich do jedálne, stál jeden krúžok v živom hovore.

„Počujte,“ hovorí farár Gulík, tučný, dobrácky pán, „lekáreň je už zase otvorená!“

„Čože? No, to sa musí mladý Korimský už značne lepšie mať.“

„Však tu ide náš doktor Raušer. — Čo vy hovoríte, ako sa má Nikolaj Korimský?“

„Lepšie, páni. A prečo?“

„Keď už Korimský zase otvoril lekáreň.“

„On ju neotvoril, dostal asistenta.“

„Tak? To je iné,“ podotkol advokát Kraus, dodávajúc: „Veď by to bolo i divné, že by sa mu už chcelo.“

„A prečo?“ vyzvedal mladý profesor Horváth.

„Vy neviete, čo sa stalo Korimskému?“

„Nepočul som.“

„Ach, nuž nešťastnou náhodou pri zostavovaní istej chemikálie sa otrávil.“

„Ticho, páni; nehovorme tu o tom!“

„Z akej príčiny?“

„Je predsa, akokoľvek veci stoja, Nikolaj Korimský vlastný brat mladej panej Orlovskej, a ona o celom nešťastnom prípade nič nevie.“

„Ach, je pravda, doktor; len to nám ešte povedzte, ozdravie on?“

„Ó, áno, lenže nie tak ľahko.“

Páni, odchádzajúc od dverí, prišli na iný rozhovor. Keby sa obzreli, videli by, ako pustila malá, zlatým prúžkom zdobená ruka kŕčovite predtým zadržanú záclonu na dverách a snáď by i počuli — nech neodídu — to žiaľne zastonanie: „Môj brat sa otrávil a ja som nevedela — — —!“

*

Po obede na prekvapenie služobníctva odišiel zároveň so svojimi priateľmi i pán Adam. Ale bez svojej mladej panej. Ona i so starým pánom ho odprevadila len na železnicu. Z pôvodného plánu, že pôjdu na Hôrku, nebolo nič.

Po odchode hosťov nastalo riadenie, a kým sa deň znížil, ani by si na Orlove nepoznal, že tu bola svadba.

„Majú to tí páni divné chúťky,“ myslelo si služobníctvo. „Takú peknú mladú paniu odbehnúť samotnú hneď po sobáši a ísť sa túlať svetom! Našinec by to neurobil.“

Práve už išli zore zapadať, keď prišla mladá pani, ktorá pri riadení už sama rozkazovala, bo starý pán musel odísť do majerov. Prišla odiata v bundičke, kápočke^[3] a závoji. Oznamovala, že ide na prechádzku, aby jej k cintorínu poslali sane oproti, keď sa vráti pán. Že sa jej zachcelo prechádzky, keď bolo tak pekne a ona v celom dome sama, nedivil sa nikto. No, čo by povedali, nech zazrú ju miesto k cintorínu zamieriť do mestečka a kráčať ľahkým, rýchlym krokom jeho ulicami? Áno, keby vedeli, ako konečne zastala pod samými zámockými hradbami, práve naproti jasno osvieteným dverám lekárne, a odhadzujúc závoj z tváre, hľadela na podobne osvietené okná na poschodí?

Až potiaľto prišla Margita Korimská a ďalej nemala sily. Tam doma starostlivo ukrývala zármutok, a od rána zanášala sa myšlienkou: Ty musíš svojho brata vidieť, musíš! Nuž bola pri cieli — a predsa veľmi ďaleko od neho. Veď tomu bratovi bola cele cudzia; on snáď nikdy na ňu nemyslel. A nebol len sám. Tam za tými zastretými oknami, kde sa aj ona narodila, tam žil a trpel jej pravý, nikdy nepoznaný otec. Otec, ktorý vraj bol na vine (ako? to nevedela), že ona bola takou opustenou sirotou, a ktorého ona predsa milovala. Keď vníde teraz, predstaví sa, pripomenie mu minulosť i vinu. A mal i tak dosť čo niesť, ach dosť. Veď aj on nemal nikoho, len toho syna. No, keď to tak bolo, načo prišla sem do podhradskej doliny a dala sa pripútať k mužovi bez citu a srdca? Snáď keby bola voľná, prijal by ju otec teraz a ona pomohla by mu ošetrovať chorého brata. Takto je medzi nimi priepasť!

Myšlienky mladej panej zastali. Bezvládne oprela štíhlu postavu o studený múr. No strhla sa. Dakto otvoril dvere lekárne a v záplave svetla zastala hrdá, vysoká postava muža bledej; no krásnej tváre.

„Nebudem sa dlho baviť,“ povrával hrdo vážnym hlasom, „povedzte to môjmu synovi, keď sa zobudí.“

„Dobre, pán Korimský!“ odpovedal zvnútra jemne mužský hlas. A mladá pani už vedela, že hľadí po prvýkrát v živote do tváre svojho otca. Kráčal s očami sklopenými priamo k nej. Nevidel ju. Zatajila dych, bo sa jej zdalo, že musí počuť, ako hlasito jej srdce bije vrelou ľútosťou a láskou k nemu. Ó, ako ho ľutovala, ako rada privinula by sa k nemu! Videla, že je smutný, nešťastný. Zdalo sa jej, keď prešiel tesno okolo, že musí po ňom v bolestnej túžbe vystrieť náruč so zvolaním: „Otče, otče! Neobchádzaj tak cudzo okolo mňa!“

Už bol dosť ďaleko, keď sa konečne spamätala a tisnúc obe ruky na bledú tváričku, pokročila ku dverám lekárne. Rozhodla sa, že neznámeho brata musí vidieť aspoň v spánku; veď kto ju k nemu povedie, toho poprosí, aby o tom pred jej otcom pomlčal.

Vnišla. Dvaja mládenci peknej tváre spytovali sa okamžite, čím môžu slúžiť? Kúpila, čo jej prvé do očí padlo, rezedovú voňavku (ktorej mala doma dosť), a ústnu vodu. Keď chvejúce sa ruky zastrkovali peňaženku, obzrela sa. Na jej úžas odstupoval odo dverí ten istý mladý muž, ktorého — vezúc sa s deduškom od stanice — poľutovala, že v tej zime musí ísť pešky. No, pri pohľade do tej spanilej tváre tak akosi sa jej uľahčilo; ucítiac náhle neodôvodnenú dôveru k nemu, pristúpila.

„Dovoľte, pane,“ hovorí ticho, aby učni nepočuli, „ako sa má chorý pán Korimský; a čo robí?“

„Sláva Pánovi, má sa už lepšie; teraz spí,“ odpovedá jej s poklonou.

„Nemohli by ste ma zaviesť k nemu, ak je sám? Veď ja by som ho nezobudila,“ odhodlala sa poprosiť.

Mladý muž sa iba poklonil a otváral jej bez poznámky dvere do chodby.

„Je vám iste divné,“ hovorí, keď už hore schodmi kráčali, „že také niečo žiadam.“

„Ó, nie, prosím; vidím na vašej tvári, milostivá, že tento krok diktovalo srdce.“

Zavrela pevno ruku jeho do oboch svojich.

„Máte pravdu; veď on je môj brat!“ a sklonila hlavu premožená dojatím. Napriek veľkému rozrušeniu ucítila predsa, ako ochladla ruka mladého muža v jej rukách, ako trhnutie sťa elektrický prúd ňou preletelo. On ju už rozumel. Pozrela mu do značne bledej záhadnej tváre.

„Divíte sa, pravda, čo ja tu chcem?“

„Nie, veľkomožná pani. Divil by som sa, keby ste, majúc možnosť, neboli prišli,“ vetil mierno.

Ó, aký dobrý bol ten jeho hlas! Slzy vstúpili jej do očí.

„Vy mňa teda už znáte, predstavovať sa nemusím, ani už nič vysvetľovať; no kto ste vy, pane?“

„Nateraz asistent pána Korimského, Miroslav Ursíny.“

Pokročili znova.

„Aké je to zvláštne,“ hovorí, okolo sa rozhliadajúc, „ja som tu zrodená, vy cudzí, a predsa vás musím prosiť, aby ste ma doviedli za mojím bratom; zároveň i to, aby ste o mojej návšteve pred každým pomlčali.“

„Spravím, ako si žiadate, veľkomožná pani, no, tu sme už pri dverách, nech sa páči. Chorý je sám, pán doktor Lermontov odišiel k doktorovi Raušerovi a pán lekárnik na prechádzku.“

Ešte dakoľko chvíľ a nad lôžkom chorého brata sklonila sa sestra, už roky túžiaca uvidieť jeho tvár. Ach, nemyslela, za akých okolností sa splnia tieto jej túžby. Videla Margita Korimská napriek chorobe svojho krásneho brata. Zaplakala horko nad ním; kľačiac pri nízkej posteli, oprela si na okamih hlavičku vedľa jeho hlavy, vdýchla mu sesterský bozk na čelo i ruky, a tichučko, ako prišla, tak i zase opustila rodný dom, kde okrem mladého asistenta nik nezvedel, kto to za pár okamihov bol pod touto strechou. Večerný súmrak pokryl žiaľ dieťaťa, ktoré nepoznané svojeťou muselo sa vykrádať z otcovského domu.