ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásne, májové ráno začínalo svoje kúzlo ešte len svetom rozprestierať, keď z brány Podolína vyrazila na lesklom Belušovi jazdkyňa. Ako sa tak niesla chudobnou dedinkou, zostávali deti i veľkí stáť s otvorenými ústami. Biele, súkenné rúcho objímalo jej štíhlu, nežnú postavu. Široké krajkové rukávy zdvíhali sa — vetierkom hýbané — ako krídla bielej holubičky. Malý, bielokrajkový klobúčik, zdobený granátovým vencom, pokrýval len málo čarovný, priblednutý obličaj. Ach, bola vám taká, že si podľa nej všetci mohli predstaviť nejakú odkliatu princeznú z povesti.

„Slečna zo zámku,“ šepkali si deti i veľkí, takže keby ich bola rozumela, musela by ich počuť. „Aká pekná, ani anjel, a akého koňa má, a ako sa nesie!“

Zamierila Tamara Werningová smerom k vrchom; jazdila po tej istej ceste, po ktorej včera pán Adam blúdil v zamyslení. Ešte včera odpoludnia umienila si devuška, že ak dnes bude vidieť, vyjazdí si tam hore, aby sa mohla podívať, kde to Margita býva. Nepovedala síce o tom nič, bo vedela, že by ju otec tak hneď za rána nepustil zo samého strachu a družky by ju trápili prehováraním. Túžila po nehatenej slobode, po prevedení svojej vôle. A previedla si ju na veľký úžas sluhov, ktorí ani ušiam neverili, keď prekvapená chyžná prišla im oznámiť, aby koňa širovali a sedlali, slečna že je hneď tu.

„Keď prídem tam k tomu krížu,“ myslela Tamara, „tam nechám koňa a pôjdem pešky.“

Ale nebola ešte pri kríži a už zoskočila; zbadala až teraz, že nemá komu opraty podať, keď si nevzala sluhu. Uviazala si teda prvý raz v živote koňa sama, odopäla vlečku zo šiat, prevesila na sedlo a dala sa strmo kráčať ku čiernemu krížu.

Ako tak naň hľadela, myslela zrazu: „Prečo všade v Európe sú tie kríže? A prečo je na nich vždy taká škaredá socha za ruky a nohy pribitého človeka?“

Vedela, že kríž je symbol kresťanstva; ale čo mal s tým ten človek? Kto to bol? Aký význam mal pre ľudstvo, že všade bol akosi v úcte a vážnosti? Pýtala sa raz otca, povedal jej, že je ešte primladá premýšľať o tom.

„Ale ja chcem vedieť,“ pomyslela si teraz so svojvôľou dieťaťa, zvyknutého panovať, „áno, chcem vedieť, a voľakto mi to musí povedať!“

Hľadela ešte vždy na kríž, i keď už stála neďaleko. Vtom zviezli sa jej oči nižšie a otvorila ich naširoko. Na najnižšom schode, hlavu o vyšší schod opretú; polo sedel, polo ležal, mladý šuhaj. Tamara, zvyknutá na čiernych Východňanov, podobného ešte nevidela a ak aj, niktorý nebol taký pekný. Zlaté vlasy vrúbili mu ako rám bolestnú krásnu tvár. A aké pekné ústa mal! Temer s detinskou zvedavosťou, hľadela devuška na neho.

Čo tu robil? Spal na tvrdom kameni? Veď si ruku, na ktorej ležala hlava, otlačí.

„Ja ho tak nenechám,“ rozhodla sa Tamara. Pokročila a zastala. Rumenec sfarbil jej líčka až po čelo, veď na ňu dívali sa spomedzi zlatých rias dve oči ako dva čierne diamanty.

Mládenec už neležal. Červenajúc sa, taktiež jej zložil poklonu, ktorá bola doplnkom veľkého, obdivného pohľadu.

„Dobré ráno!“ prehovoril po nemecky. Vydýchla si, že ho rozumie.

„Dobré ráno!“

Ale ďalej bolo ťažko slovo nájsť, keby Tamare nebola spadla rukavička a on ju zdvihol, a keby zrazu nebol tichým klusom prišiel za veliteľkou nedobre uviazaný Beluš.

„Veď som ho pripevnila,“ užasla Tamara.

„Dovoľte, prosím, slečna, ja ho uviažem pevnejšie,“ ponúkol sa mladík. A skutočne priviazal i odzubadlil krásne a čo viac, krotké zviera.

„Teraz už neujde.“

„Ďakujem,“ pokývla láskavo hlavičkou. „Nevidno tu z tých schodov Hôrku?“ spytovala sa. Chcelo sa jej hovoriť s pekným, mladým Európanom.

„Hôrku?“ zadivil sa trochu.

„Stadiaľto nie; ale ak dovolíte, slečna, zavediem vás kúsok ďalej, odtiaľ áno.“

„Potom! Myslela som, že keď sem vyjazdím, uvidím hneď, kde Margita býva.“

„Znáte moju sestru, slečna?“ radostne užasol mladík.

„Vašu sestru? Margita je vaša sestra, pane? Ja som nevedela, že ona má aj brata,“ úprimne divila sa Tamara. „Pán Adam Orlovský spomínal u nás len, že Margita je u deduška.“

„Áno, slečna; no teraz som aj ja s naším otcom u nej ako hosť. Moje meno: Nikolaj Korimský.“

„Ja som Tamara Orano.“

„Teší ma veľmi. Dovoľte, aby som vás uvítal na rodnej pôde.“

Zrumenela zase až pod vlasy a mimovoľne podala mu ruku. Vzal ju do jemnej dlane a preniesol k perám.

„Takú ďalekú cestu máte za sebou, slečna? Adam včera hovoril, že je unavený; a vy ste tú únavu premohli tak skoro? A či si smiem nahovárať, že západná krajina mojej otčiny vás na úsvite vyvábila von, nedoprajúc vám odpočinku?“

„Áno, pán Korimský, je tu u vás tak pekne: tie háje, tie zakvitnuté stromy, to mierne podnebie — Mňa vôbec hlava nebolí; ó, je mi tak voľno.“

Radostne nechával mladík oči na devuškinej tvári. Kto by s ňou nezajasal, že je zbavená bolesti! Ach, tieto krásne, modré oči to mali zhasnúť navždy? Nemožno!

„S pomocou nášho mocného Lekára, Pána Ježiša, západ vám vykoná, slečna, tú službu, že zlá bolesť sa už nevráti,“ hovoril vrelo.

„Akého lekára spomínate?“ zadivila sa.

„Jeho,“ ukázal na kríž.

Ustúpila.

„Ja vás nerozumiem,“ stiahla hladké čelo, „koho myslíte?“

„Ó, slečna, Pána Ježiša, jediného Lekára duše i tela, môjho i vášho Lekára,“ povrával trochu zmätený, ale s presvedčením.

„Pána Ježiša? Čo je to za muža? Nepočula som ešte jeho meno,“ vyzvedala sa napnuto. „A prečo ste ukázali na tú sochu pritom? Je to nejaká kresťanská modla, ktorej sa v Európe kresťania klaňajú, tak ako u nás v Egypte pohania svojim bohom?“

Výraz prekvapenia, ktorý ťažko opísať, odzrkadlil sa v celej mladíkovej tvári. Nebolo ešte dávno odvtedy, čo on neveril v Krista a neprijal Ho a stál tak von z Božej zmluvy. Mal príležitosť hovoriť s rozličnými neveriacimi. Poznal ruhačov, ale nikdy ešte nepriblížila sa k nemu v takej anjelskej podobe úplná nevedomosť, tak ako v tejto chvíli. Pán Ježiš ju stvoril takú krásnu. On ju tak miloval, že za ňu umrel; a ona Ho nielen nepoznala, ba čo viac, ani len tušenia nemala o Ňom a Jeho sladké, balzamické meno nepreniklo posiaľ do jej sluchu. Ó, kde to bola vychovaná, a kto ju to tak neodpustiteľne zanedbal? Keby ju počul Ursíny! Ó, by tu bol Miroslav a povedal jej všetko, čo mala vedieť a veriť, aby nezhynula!

„No i ty jej musíš toľko povedať, koľko znáš,“ hovorilo svedomie. „Len ako začať, keď som ešte taký neumelý?“

„Dovoľte, jasná slečna, tá otázka nedá sa len tak ľahko zodpovedať; ale ak si prajete, zaujmite, prosím, miesto na tejto tvrdej, prirodzenej pohovke a ja vám ju s pomocou Božou zodpoviem,“ ponúkal jej miesto na schode pokrytom pokrovcom. Keď prijala, sadol si na nižší kameň.

„Chcem, aby ste mi to vysvetlili,“ hovorila, upierajúc do jeho tváre pohľad plný napnutej otázky.

„Prosím. Ale predovšetkým, povedzte mi, drahá slečna: veríte v Boha?“

„Verím v božstvo, ktoré vládne celým svetom; a vy?“

„Ja verím v jedného Boha, ktorý stvoril nebo i zem; a tento môj Boh, ktorý stvoril aj mňa a staral sa o mňa podnes, má Syna; a tento Syn menuje sa Ježiš. Boh tak miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby nikto, kto verí v Neho nezahynul, ale mal život večný.“

Nikdy nemal snáď niktorý profesor pozornejšiu poslucháčku, ako teraz sedela pred Nikolajom Korimským a odčitovala mu slová z perí. Ale aj sotva kedy tie Božie pravdy boli podané detinejšie a neumelejšie, ako ich on podával.

„Ako však môžete veriť, že žije, keď Ho tak na kríž pribili?“ pretrhla s dychtivosťou žiačka učiteľa. „Je to dokázané, že vstal a že žije?“

„Ó, slečna, ja tomu môžem veriť. Pred ani nie polrokom otrávil som sa nechtiac silným jedom. A hoci ma Boh zachoval pri živote, som ešte vždy chorý. Práve len čo som sa vrátil z kúpeľov. A i sem prišiel som kvôli zotaveniu. Neľakajte sa, prosím, a nech vás moje slová nerozrušujú, ale musel som vám ich povedať. Ako vidíte, som mladý, život ležal ešte celý predo mnou pred tou katastrofou a hľa, razom všetkému koniec: miesto života hynutie, koniec všetkým ideálom a snahám. Uveríte, že som bol nešťastným?“

„Ó, zaiste.“ Slzy vstúpili jej do očí.

„Tu prišiel do nášho domu človek, ktorý znal, miloval a veril v Pána Ježiša, on naučil i mňa znať Ho a modlil sa za mňa tak dlho, až som v Neho uveril. A len čo sa to stalo, moje veľké nešťastie sa rozplynulo; moje srdce je vyliečené z bázne smrti, mám pokoj a šťastie. Nuž ja viem, že On žije, bo cítim, že ma miluje a že mi preukázal veľké dobrodenie. Slečna drahá, nechcete Ho aj vy poznať?“

„Áno, ja Ho chcem znať; ale veriť, že je živý, budem až vtedy, keď vás uzdraví.“

Mladík sa strhol.

„Ó, však On mňa určite, istotne uzdraví.“

„Myslíte?“ zažiarila očami.

„Áno; keď nie tu, tak tam. On povedal: ,Kto verí vo mňa, má život večný.‘ Keď mi i tak daroval večný, mne je už jedno, kde ho žiť, tu či tam; ako On rozhodne. Tu by som ešte rád žil, lebo mám otca, ktorého moja smrť bude veľmi bolieť. A mám i Margitu, hoci ona by ma už Pánovi Ježišovi prepustila. Nuž tu by som rád žil a pracoval pre svojho Pána, ale rád, ach rád pôjdem i k Nemu, keď ma odvolá do toho nového, slávnejšieho žitia.“

„Nehovorte tak,“ bojovala devuška so slzami, „veď smrť je strašná, iste strašná!“

„Pre mňa už nie, On pôjde so mnou. ,Keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.‘“

„A príde On iste v tej hodine za vami? Viete to iste?“

„Verím; On mi povedal: ,Ja, Hospodin, tvoj Boh, pojal som ťa za tvoju pravicu a hovorím: Neboj sa! Ja ti pomôžem.‘ Nuž a kedy by som viac potreboval Jeho pomoc, ako v poslednej hodine na tejto zemi? On iste bude so mnou, tak ako aj teraz je so mnou. Uveril som v Jeho blízkosť a cítim ju.“

Mladík zamĺkol. Pod krížom stíchlo, len sláviky v krovine spievali akosi smutno pieseň lásky.

To, čo teraz cítilo Tamarino srdce, necítilo ešte nikdy: „Musieť umrieť taký mladý, pekný a dobrý, — ach, musieť umrieť! Ba aký musí byť ten Boží Syn, Ježiš, keď on sa nebál smrti, len aby mohol ísť k Nemu?!‘

Zrazu strhol sa mladík:

„Margita vás, slečna, čaká, že ju dnes navštívite,“ obrátil sa prosebne k nej, „potom nespomeňte, čo som vám teraz povedal. Oni veria v moje uzdravenie.“

„Aj ja chcem a budem veriť vo vaše uzdravenie, vy ešte nemôžete umrieť, nie; bolo by to veľmi smutné! A nehovorme o tom, lebo mne sa chce plakať a ja mám plač zakázaný.“

Nevedel mladík, prečo sa ho tieto citným hlasom vyrieknuté slová tak zvláštne dotkli; a devuška neznala, prečo ich vyriekla. Pritisol si jej milú, kvetnú ruku na pery. Snáď neuplynula ani hodina ich obapolnej známosti a bolo im, akoby sa znali už dávno, dávno.

„Poďme sa podívať, kde leží Hôrka,“ usmial sa Nikolaj, vstal.

„Áno, poďme.“

„To bude v každom prípade múdrejšie, ako dlhšie sedieť, na tom studenom kameni,“ ozvalo sa neďaleko.

Oba sebou trhli. Tamarino čielko pokryl mrak. Chladno zmerala si strunnú postavu mladého človeka. Nikolajove líca zahoreli:

„Aurel, ty si tu? Dovoľte, prosím, jasná slečna, aby som vám smel predstaviť svojho priateľa a lekára v jednej osobe: Aurel Lermontov.“

„Nehnevajte sa na rušiteľa, slečna,“ zdvorilo priateľsky klaňal sa mladý Rus. „Lekár musí byť niekedy aj nešetrný, keď má neposlušného pacienta. Nikolaj je jeden z najneposlušnejších; on miesto, čo by si bol mal dobre odpočinúť po ceste, ušiel nám, ktovie kedy, do hory.“

„A môže mu to zaškodiť? Veď je tu tak krásne, mierne a dobre,“ polo divila sa, polo zahovárala Tamara. Mrak z čielka jej zmizol.

„Ak je tu dlho, áno; lebo predtým bola ešte väčšia rosa ako teraz.“

„Už to druhý raz neurobte, pán Korimský,“ obrátila sa s prosbou v hlase k mladíkovi.

„Dám si pozor, slečna.“

Čo nevidieť kráčali spolu horskou cestou.

„Keby pani Margita vedela, kto jej je tak blízko, vybehla by sem hore,“ hovoril doktor, keď zastali nad Hôrkou.

„Dovoľte, ja ju pôjdem zavolať.“

„Ale nie,“ volala Tamara; no už pozde; Nikolaj už bol kus zbehol.

„Pán doktor, vy ste nás počuli spolu rozprávať?“ oslovila suseda, keď mladík zmizol.

„Len koniec rozhovoru som počul.“

„Je to pravda, že on musí umrieť?“ Modré oči skoro úzkostne hľadeli mladému mužovi do tvári, ktorá silno bledla.

„Ak Pán Ježiš nepomôže, áno; my lekári márne namáhame sa nájsť pre neho liek.“

„A čo by sa malo urobiť, aby On pomohol?“

„Veriť, prosiť a zase veriť.“

„No tak Ho proste, keď viete, že môže pomôcť, nenechajte ho umrieť takého mladého,“ pritisla si vášnivo zopäté ruky na hruď.

„Veď prosím, slečna, a neprosím sám. Keď i my nie, jeden predsa bude vyslyšaný: náš priateľ; lebo on verí nezvratne v Nikuškovo uzdravenie. Lež nechajme to, slečna, aby nás v tomto rozhovore nenašli, keď prídu. Pozrite, tam napravo ten malý domček; či vidíte, slečna?“

„Ach, ja nevidím tak ďaleko,“ zatrúchlila. „Čo je tam?“

„Taký malý domček; v ňom teraz budeme bývať.“

„Tam? A prečo nie v Hôrke.“

„Je tam borová hôrka dookola, veľmi zdravá poloha; a budeme prinútení chodiť na Hôrku.“

„A nepojazdíte?“

„Pozdejšie áno; teraz by sa Nikuška ešte na koni neudržal pre chvíľkový závrat.“

„Veď ani mne nechce môj otec dovoliť jazdiť a ja tak rada. — — Ako ste sa usmiali; myslíte, že som neposlušná?“ „Odpustite; no myslím, že nerada podrobíte svoju vôľu a pochyboval by som, že by ste si mnoho dali zakázať.“

Spustila hodvábne riasy na líca, potom pokývla hlavičkou, ako na dosvedčenie; z toho pozrela veľkým pohľadom: „Prosím, povedzte môjmu otcovi, až sa s ním zídete, že mne jazda neškodí, aby mi nebránil.“

„Ó, to môžeme povedať s dobrým svedomím. Vôbec, jasná slečna, ako sa tak dívam do vašich očí a na vašu sústavu, napadá mi jedna pacientka, ktorú som nedávno liečil. Chvíľami nevidela nič, z toho málo a zase cele dobre. S pomocou Pána dostal som ju na iný vzduch, prestala sa zavierať vnútri, poslúchla rady, otužila sa hodne. Utrpela tým síce hebkosť jej rúk, belosť pleti, ale zdravie sa vrátilo a oči úplne ozdraveli. Ak ma vaša jasnosť nebude považovať za dotieravého, že si dovoľujem radiť, odložte všetky lieky, no i všetky vyberané jedlá, siahnite po zdravej, jednoduchej strave, obzvlášť hodne nášho horského mlieka a ražný chlieb. Pracujte každý deň aspoň hodinu v záhrade. Vstávajte tak včasne ako dnes, jazdite, prechádzajte sa. Začas nechajte tak knihy, kresby, ako čo by toho ani na svete nebolo; a za krátky čas uvidíte nielen ten náš domček stadiaľto, ale i tie najďalšie stromy za ním.“

Vrelo s bratskou, dôveru vzbudzujúcou srdečnosťou plynuli slová z pier mladého Rusa.

Ktoré úzkosťou zmietané srdce by sa nepotešilo pri takomto výhľade do budúcnosti?!

Kniežacia devuška zajasala. Nemusieť upadnúť do tej strašnej tmy — ach, aké krásne!

„Pán doktor, ja to všetko vďačne a rada spravím, čo hovoríte, lebo sa slepoty veľmi bojím. Otec mi bude s úzkosťou prekážať a ja si potom musím všetko len vynútiť a to ma rozčuľuje a rozčúlenie mi škodí. No tomu by sa dalo odpomôcť; môj drahý otec včera hovoril, že musí do Podolína vziať lekára, aby ma každý deň videl; — nemohli by ste sa vy stať mojím lekárom?“

„Veľmi vďačne, vaša jasnosť,“ zrumenel mladý Rus; „keď ma poctíte svojou dôverou, môžem byť len šťastný,“ dovrával zdvorilo. „Len neviem, či by jeho jasnosť pán Orano na moje liečenie pristal a na okolnosť, že by som mohol síce každý deň prísť do Podolína z borovského dvorca, ale zostávať tam nie, bo môj Nikuška ma potrebuje a ja som sa mu venoval celý, dokiaľ bolo treba.“

„Ó, veď prirodzene, jeho by ste nemohli opustiť kvôli mne. A to by ani nebolo treba, a ani nebude. Dajte mi ruku, že sa stanete mojím lekárom. Otec, keď ja chcem, privolí vždy. Posiaľ som sa protivila lekárskej pomoci, toto bude po prvý raz, že povolím; i on rád povolí zase mne. Ale vy ma, pravda, nebudete trápiť ako tí predošlí.“

„Neznám, vaša jasnosť, čo nazývate trápením; žiadam od svojich pacientov poslušnosť, lebo ináč hneď prestanem liečiť. Jedno ale môžem sľúbiť, netrápil by som vašu jasnosť ani prehliadkou, ani liekmi, zato niečím celkom iným — však som už povedal.“

„Tak mi dajte ruku, pán doktor.“ Vystrela jemnú pravicu, zdobenú lesklými prstienkami, vložil svoju do nej. A pripadlo mu to ako sen, že sa tak znenazdania stáva lekárom tejto nežnej, vznešenej devušky, ktorá prišla z ďalekých krajín hľadať pomoc, z východu na západ hľadať svetlo.

Medzitým zišiel Nikolaj do záhrady a našiel Margitu medzi kvetinami. Vila kyticu pre neho. Užasla, uvidiac na zarosenej obuvi, že už prichádza z prechádzky. Chcela mu dať kvietky, poceloval ruku dárkyni, ale neprijal. Povedal jej, čo prichádza, a komu tie kvietky môže dať na uvítanie.

„Ona sa prišla podívať, kde bývaš, drahá. Ach, je taká krásna, že sa jej nevyrovná ani tento ružovobiely hyacint. Ale, uváž, úplne v duševnej tme. Pre ňu je Kristus neznámy, nikdy o Ňom ani nepočula!“

„Ale, Nikuška, nemožno!“ zľakla sa Margita.

„Možno.“

Kým sa ponáhľali zo záhrady a hore brehom medzi krovinou, oboznámil brat sestru nakrátko s rozhovorom, aký mal so spanilou cudzinkou.

A keď potom o dakoľko minút hľadela Margita na zjav vzácnej víly, dumala teskno: ,Tak je belostná ako anjel a nezná Spasiteľa, tak je svetlá, ani tá hviezdička na jasnom nebi, a nemá svetla — — Prišla z Egypta ako pohanka; je na tom práve tak ako ja. Iste sa nikto nestaral o jej dušu! Ale nebudeš blúdiť v tmách, drahá, nebudeš!‘

Či div, že keď takto zahrialo sa vrelé, zápalisté Margitino srdce, že zabudla na veľký rozdiel rodu a stavu, aký ju delil od markízy Orano. No po vzájomnom predstavení vrelo privinula k sebe milú susedku, vítajúc ju doma, podávala jej kytičku vonných narcisiek na uvítanie. Ach, a biele ramená vášnivo ovinuli sa okolo jej krku; opätovala bozky. Srdce prehovorilo k srdcu raz navždy. Celkom ináč si predstavovali obidve susedky prvé stretnutie. No krajšie nebolo by mohlo už ani byť.

„Ja som chcela len vidieť, kde bývate,“ rozmilo rozprávala Tamara, „medzitým vidím už aj vás, a to hneď za rána.“

„Je to krásne, veľmi krásne, jasná slečna, lenže nemôžem pochopiť, ako to, že ste už tu a že vás pustili?“ divila sa Margita.

„Ó, veď ma nepustili; u nás ešte všetci spia; ale dobre, že ma na to upamätúvate,“ zbadala devuška. „Musím domov, lebo moje spoločnice sa zľaknú a poľakajú otca, keď ma nebude. Aj môj Beluš by mohol byť nespokojný; odprevaďte ma aspoň po neho, aby som sa hneď nemusela rozísť s vami.“

„Ó, pravdaže vás vyprevadíme, vaša jasnosť! Keby som sa nebála, že skutočne budú mať doma strach, tak by som pekne prosila a zišli by sme dolu k nám.“

„Ó, veď my k vám prídeme. Orfa i Asja sa na to tešili včera celý deň, najviac ja. Keď som počula, že bývate tu za tým vrchom — hoci podľa fotografie som si to cele ináč predstavovala — hneď som mala väčšiu chuť ísť na Podolín. Povedali mi, že vy ste dozerali na moje izby, keď ich zariaďovali; ďakujem vám.“

„Ó, mne to pôsobilo len radosť, drahá Tamara, poslúžiť vám, bo i ja som sa na vás veľmi tešila; lež prepáčte dôverné oslovenie.“

„Ba ja si prajem, aby ste mi tak hovorili, bo ja by som vám rada hovorila Margita. To vaše meno sa mi tak ľúbi. A keď vy ma nazvete jasnosťou, to aby som aj ja hľadala titul. Pravda, to necháme tak?“

„Ak dovolíte, ja vďačne rada.“

Tak v milom rozhovore, na ktorom sa páni temer ani nezúčastnili, prišli až po netrpezlivo hrabajúceho Beluša. Margita pripäla milej susedke vlečku, Aurel ako pierce ľahúčko vyzdvihol ju do sedla. Nikolaj držal opraty i kvety, potom podal oboje. Obslúžili ju, a keď s radostným: „Do videnia!“ odchádzala, dívali sa za ňou, ako im ju unášal Beluš takú milučkú, bielučkú a drahú. Áno, drahú, bo sú bytosti, ktoré ako lúč svetla vkradnú sa do srdca, aby viacej z neho nevymizli.

A medzitým čo v rozhovore o nej vracali sa naspäť, oznamoval Aurel, akú mu spravila ponuku, ktorú jej ani nemohol ani nechcel odoprieť, keďže má nádej, že skoro bude vyliečená. Ó, a ako radostne s ním priatelia súhlasili!

Medzitým, čo sa oni takto rozprávali, zaznelo oproti jazdkyni vracajúcej sa v radostných predstavách:

„Tamara, miláčik môj, čo si to urobila?“

Divoko rozletený Vranko zastal, vítaný Belušovým erdžaním, a už otec s vášnivou úzkosťou vinul dcéru k srdcu.

„Dobré ráno, otče!“

„Ach miláčik, ako si sa mohla opovážiť tak sama?“

Stiahla čielko:

„Vedela som, že mi nedopraješ moju radosť. Prečo si ešte chvíľočku nečakal, bola by som už prišla! Mne je tak dobre, ja som taká šťastná a ty sa so mnou netešíš!“ vyčítala mu.

„Ale teším, veď sa teším, mal som len úzkosť; jednak som nevedel, kde si, jednak, ak by sa ti niečo stalo.“

„Nič sa mi nestalo, vidíš, otče; a jazdime ďalej, mnoho ti mám čo rozprávať.“

Pán Orano pustil opraty Beluša, upokojil trochu rozbúreného Vranka a jazdili.

„Predovšetkým, otče,“ začala Tamara a neobyčajne srdce zahrievajúci šelmovský úsmev pohral jej okolo inokedy smutno zavrených perí, ožiaril nielen celú tváričku, ale aj chladný počerný otcov obličaj: „našla som si lekára.“

„Koho?!“

„Lekára, keď si včera povedal, že ho musím mať. Nuž keď musím, tak si chcem voliť sama; či nesmiem?“ Úsmev zmizol, na čielku povstala tôňa.

„Ó, áno, Tamara, len neviem, kde by si sa bola mohla s ním zísť. Snáď teraz na tej výjazdke stretol ťa lekár z Podolína?“

„Áno; stretol, ale nie z Podolína. Je to vlastne lekár a priateľ Margitinho brata. Ale to by si ma nerozumel, otče. Nuž tam pri kríži zišla som sa so švagrom pána Adama, Nikolajom Korimským. On je chorý, tak chorý, že si ho už nijaký lekár netrúfa vyliečiť. A je ešte taký mladý. A on má priateľa, menuje sa Aurel — — — ach, priezvisko som zabudla, ten je lekárom. Keď som sa s ním rozprávala, povedal mi, čo mám robiť, aby som skôr ozdravela; že len čo telesne zosilniem, moje oči budú celkom uzdravené.“

„To že ti povedal, Tamara, miláčik? Kdeže je?“ vzrušil sa Orano.

„Teraz na Hôrke. Hneď som pocítila dôveru k nemu a požiadala ho, keď v borovskej doline — tak sa tá druhá dolinka menuje — bude bývať, aby sa stal mojím lekárom. No on vyslovil obavu, či by si mu vraj ty dôveroval.“

„Ó, prečo, keď mu ty dôveruješ a podvolíš sa jeho predpisom, dieťa, ja som len šťastný?! Ale z toho nemôže byť nič, aby býval inde; môj domáci lekár musí bývať u nás.“

„To nemôže; povedala som, že je lekárom svojho priateľa.“

„Ach, veď preto ním môže zostať, kvetina moja, a navštevovať ho každý deň.“

„Z toho nebude nič, otče,“ pohodila devuška rozhodne hlavičkou, „nedovolím, aby kvôli mne bol ukrátený Nikolaj Korimský. Doktor Aurel povedal: Môjho Nikolaja opustiť nemôžem, budem sa mu celkom venovať, kým bude treba! A ja ani nechcem, aby býval u nás; musí to, otče, len tak ostať a zostane, pravda!“

„No áno, však sa porozprávame s doktorom. Len škoda, že si si nezapamätala jeho meno, bol by som ho pozval, aby ma hneď navštívil.“

„To nič nerobí, otče; ako vieš, pôjdeme odpoludnia na Hôrku a privezieme ho so sebou. No teraz ti musím prezradiť ešte iné veci; ja som už videla Margitu!“

A ťažko povedať, ktorý opis bol vrelší; či ten, ktorým Margita opisovala Korimskému pri raňajkách Tamaru Orano, alebo ten, ako Tamara otcovi opisovala svoju susedku. Isté je, že každá v otcovom srdci vzbudila nevšedný záujem. Túha po nasledovnom stretnutí bola obapolná.

*

Keď zapadol nad svetom večer toho druhého mája, stála na verande Hôrky nevýslovne šťastná Margita Orlovská. Okolo nej už temer noc, no v jej srdci plno lúčežiarneho májového slniečka, čo dnes svietilo také teplé, akoby chcelo zahriať nielen hrudy zeme stuhnuté zimou, ale i každé ochladnuté ľudské srdce. Preberala Margita v mysli ešte raz celý tento deň. Predstavovala si, ako ráno po raňajkách zaviezli Nikušku do borovského dvora a ako sa tam i jemu i doktorovi Aurelovi ľúbilo. Nikuška nevedel ani dostatočne vysloviť svoju vďaku tak jej, ako obzvlášť deduškovi. I drahý otec bol veľmi dojatý. Ach, tej vďaky bolo už mnoho.

No spomínala i na to, ako — medzitým čo deduško s otcom a s Adamom šli si pozrieť, koľko hory k domu patrí — Nikuška, Aurel a ona stáli pri okne medzi tými ružovými záclonami. Ona opierala si hlavu o bratovo rameno a tak napnuto počúvala hneď jeho, hneď Aurela, ako jej rozprávali o novom, večnom živote, ktorý získali tam doma v Podhrade. Potom ju to nútilo, aby sa i ona priznala, že až včera ráno, keď po ťažkom boji odpustila Adamovi, dostala sa konečne k srdcu Pána Ježiša. A že je preto teraz taká šťastná, pretože i jej je odpustené, a ona, teraz zmierená, má Pána Ježiša zjaveného. „Vo mne je akosi všetko nové, sama seba nepoznávam,“ tvrdila.

Cítili s ňou; i v nich bolo to isté obnovenie. Nikolaj nazýval to večným životom, ona Kristom zjaveným a Aurel smrťou starého ,ja‘. Vedeli, že odteraz patria spoločne Bohu, no i jeden druhému. S láskou spomínali si vzdialeného priateľa, ktorý na tejto zmene pri nich po Pánovi mal najväčšiu zásluhu.

Potom, keď príchod pánov ich zmýlil, nechala Margita Nikušku i s doktorom vo dvorci, oni ostatní vrátili sa na Hôrku. Nazdali sa všetci — a nie márne — že si tu Nikolaj lepšie odpočinie v tom tichu a samote, ako medzi nimi.

K obedu prišli oba priatelia svieži, dobrej vôle. Jednak sa Nikuška vyspal a Aurel usporiadal ich veci, jednak — o čom pravda nik nevedel — v spoločnej modlitbe a čítaní Slova Božieho našlo srdce zarmúteného syna značnú úľavu, ktorú s ním prežíval i priateľ.

Medzitým robila Margita prípravy na odpoludnie. Mala úmysel napriek všetkým cudzím obyčajom svoju susedku najprv pobaviť, potom pohostiť tak po slovensky.

„Neviem, čo nato povie markíz; on je veľmi hrdý človek,“ namietal Adam, ktorý chvíľami nevydržal pri ujcovi a deduškovi a ešte menej pri papieroch, ktoré si usporadúval; vždy si našiel dôvod, pre ktorý si musel vyhľadať Margitu.

„Neboj sa, Tamara mojím pohostinstvom nepohrdne,“ tvrdila.

Nuž a nemýlila sa. Odpoludnia prišla vzácna návšteva. Dámy dojazdili, doprevádzané pobočníkom a správcom. Správca priniesol markízovo ospravedlnenie pre nevyhnutné vybavenie depeší a listov z Egypta. Pán Villier niesol i lístok pre doktora Lermontova. V ňom ho Orano žiadal, aby sa nezdráhal doprevadiť dámy na Podolín.

Nuž oni prišli. A Margita za Adamovej a Aurelovej pomoci znemožnila im tak ľahko opustiť Hôrku, kde sa patrne cítili veľmi dobre. Rozprávali sa, hrali, chodili po malom parku. Zišli neďaleko na lúky, tam trhali nezábudky a zdobili sa nimi. Tam nariadil Aurel spoločenské hry. Margita vedela mnohé a učila ich Tamaru i jej priateľky. A tak sa stalo, že bledé líčka mladej markíze len tak horeli peknými ružičkami.

Keď sa vrátili na Hôrku, tam medzitým v parku podávali olovrant. A dámy, hoci trochu prekvapené, skutočne nezamietli pekné ponúkané pohostinstvo.

„U nás je taká obýčaj, milé dieťa,“ prízvukoval pán Mikuláš, „a každý sa musí podrobiť.“

Márne si myslel Adam Orlovský, že tá tabuľa^[22] na Hôrke sa bude veľmi líšiť od tabule včera za rána na Podolíne. Nuž áno, neboli tu strieborné príbory, krištáľovo-priesvitné taniere, drahocenné damašky, ale boli na stole dve krásne kytice kvietia a miesto škrobeného sluhu v rovnošate obsluhovala tá najutešenejšia domáca pani sama. Delila rozmilo svoju pozornosť na všetky strany. Tamare Orano snáď ešte nikdy tak nechutilo ako dnes, a nikdy nevideli ju spoločnice takej dobrej vôle.

Po olovrante hovoril Nikolaj priateľovi niečo potichu. Tento pokrčil plecami a na veľké, no veľmi milé prekvapenie všetkých vyniesol si krásne naladenú gitaru a zahral, doprevádzajúc sa k spevu, dakoľko utešených ruských piesní. Všetkým sa veľmi ľúbili. Jedine starý pán Orlovský, ktorý sa skoro preľaknuto podíval na mladého doktora, bol od tej chvíle zamĺkly. Ale to nikto nezbadal vo všeobecne dobrej nálade.

Už strojilo sa slniečko zapadať, keď hostia opúšťali Hôrku. Margita, Adam a Aurel ich doprevádzali; prví dvaja až po park Podolína, Aurel dovnútra zámku.

Nuž a teraz stála Margita na verande a rozoberala celý tento deň. No spomínala dve chvíle, o ktorých nevedel nikto, len ona. Keď spoločne prezerali Hôrku a prišla s Tamarou do svojej pracovne, vzala mladá markíza na stolíku ležiacu nemeckú Bibliu, (v ktorej predtým Margita čítala, keď po obede našli si chvíľu voľného času), a oči jej ako pričarené utkveli na titule: „Nový zákon nášho Pána Ježiša Krista.“

„Celá kniha o Ježišovi, Margita?“ obrátila sa devuška prudko k nej.

„Áno, Tamara, celá; a je to kniha, v ktorej som poznala svetlo a teraz som v tom svetle veľmi šťastná.“

„A predtým ste neboli šťastná?“ divila sa Tamara. „Však máte všetko, veľkú rodinu, ľúbeznú!“

Bôľny ťah trhol Margitinmi perami. Neušiel mladej markíze.

„Čo vám je?“ pritúlila sa k nej.

„Nie je to tak dávno, čo som nemala nikoho a nič a čo najsmutnejšie, ani Pána Ježiša.“

„Vy mi to, pravda, poviete, ako to bolo, že ste nemali a teraz máte.“

„Poviem; no mohli by nás pomýliť, tu nie.“

„Však potom; povedzte mi len toľko: hnevali ste sa veľmi na pána Adama?“

„Veľmi, Tamara, ale Pán Ježiš ma odučil hnevu a teraz je všetko dobre.“

„No, pán Orlovský bol iste vinný,“ stiahla devuška čielko.

„Vinní sme boli oba.“

„A kde možno dostať túto knihu? Nedivte sa, ja nič ešte neviem o Pánovi Ježišovi, ako vy hovoríte; ale vy Ho milujete, aj pán Korimský, aj ja Ho chcem poznať.“

„Ó, keď si prajete, Tamara,“ Margita zrumenela radosťou, „to vám obstarám; v akej reči by vám bolo najvhodnejšie čítať?“

„Čítam najradšej anglicky; ale ani nemčina mi nevadí.“

„To vám obstarám v oboch rečiach. Aj mne to veľmi poslúžilo, že som mohla porovnávať poľsky s nemeckým. Dotiaľ, dovoľte, požičiam vám túto svoju.“

„Ó áno, prosím.“

Než prišli ostatní, bola už kniha zabalená v balíčku. A keď Tamara odchádzala, nedala si ju inému niesť; opatrovala si vzácne svetlo sama.

Druhú chvíľu nemýleného rozhovoru strávili spolu pri jazde. Adam s Aurelom zabávali obe mladé dámy a ich pustili napred. Na naliehanie Tamary povedala Margita novej priateľke — v obave, aby sa od druhých ľudí niečo zlého nedozvedela — že medzi jej rodičov prišla nezhoda, že sa rozišli; ako ona tým stratila otca a žila v dome druhého matkinho muža; a že deduško to bol, ktorý ju z toho vyprostil. Aby trvalo mohla zostať pri ňom, spojil ich dvoch, Adama a ju — ako sa potom dostala k bratovi i k otcovi, a že teraz sú už všetci vyrovnaní, okrem matky; ale to že sa už vyrovnať nedá.

Tamara skoro plakala, tak ju to veľmi dojímalo. Margita cítila, že v jej otcovi vidí mučeníka, a to ju blažilo.

Následkom toho vrátila sa Tamara veľmi zamyslená domov.

„My sa budeme navštevovať každý deň,“ sľubovala na rozlúčku, „ja sa tak mnoho môžem od vás naučiť. Mne sa treba učiť, lebo posiaľ som robila vždy len po svojej vôli; a to nie je dobre. Vy ste ešte taká mladá a museli ste už trpieť: ja by som to nebola zniesla, bola by som umrela.“

Na tieto slová myslela teraz Margita. A nech nezaznie v chodbe starostlivý deduškov hlas: „Ale kde je veľkomožná pani!“ dumala by hodne dlho; takto upamätovaná na povinnosť, poponáhľala sa dovnútra budovy, no nie, kým ešte nezavolala: „Dobrú noc, Tamara! Pán Ježiš buď s tebou, hoci Ho i neznáš. Dobrú noc!“