ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieto dve hviezdy, čo zdanlive svietili len nad Podhradom, žiarili i nad peknou, borovými hájmi objatou budovou. V nej za toho nedeľného podvečera sídlilo toľko šťastia, koľko ho len také mladé, zápalisté srdce môže ukryť. To šťastie však nebolo ukryté; žiarilo ono iskrivo z očí Margity Orlovskej, pohrávalo okolo malinových perí, sídlilo na hrdom, belostnom čielku, vyznievalo z hlasu a ovládalo celú rozkošnú, mladistvú bytosť.

Dočkala sa konečne Margita otca, hoci od pondelka do nedele prešiel celý týždeň, kým mu bolo možno k nej zavítať. Zato ho mala teraz tu. Prvé hodiny stretnutia, prvé ťažkosti, to všetko bolo už prekonané a v salónku na pohovke sedeli v dôvernom hovore otec s dcérou po sedemnásťročnom rozlúčení. Jedna ruka dcérina spočinula v rukách otcových, druhú ovinula mu okolo krku, opierajúc hlavičku o jeho plece; tak predkladala mu svoje pekné plány a výklady do budúcnosti.

Tvár Korimského, z ktorej zmizla každá stopa chladu, ustupujúc už nesnívanému šťastiu, zjasnievala kamdiaľ viac. Hľadel do dcérinej tváre tak napnuto, ako čo by si všetko to, čo cez roky nemal, v tomto okamihu chcel nahradiť. Rozprávala Margita, že sa učí po slovensky a prečo. I ako ďaleko cez týždeň pokročila. A že i keď príde na Orlov, podľa návodu učiteľa Gála chce v tom pokračovať. A že jej čiastočná znalosť češtiny v tom dobre pomáha. Potom rozprávali spolu o dome, ktorý otec kúpi pre Nikušku na bývanie cez leto. A bol to práve ten opustený domček na návrší v borových hájoch pri vodopáde.

Keď nemohla na otcovi vyprosiť, aby Nikuška býval u nej (bo otec hovoril — a musela mu uznať — že vyzeralo by to tak, akoby sa s ňou vyrovnal pre osoh), nuž tak docielila aspoň, že ona smie ten dom pre brata a doktora Lermontova zariadiť, aby tam mali hodne pekne a pohodlno. „Veď,“ myslela si, „najtiaž len tam prídu, však oni i tak viac u mňa budú. Starý otec už sľúbil, že sa sem za ňou cez leto presťahuje. Otec príde k Nikuškovi; — ó, to bude život!“

Zvuk zvončeka prerušil rozhovor. Margita vyskočila:

„Dovoľ, otče drahý, len okamih ťa nechám!“ odbehla, nečakajúc odvetu.

Hľadel za tým svetlým dievčenským zjavom. Až keď zmizla, dospel k myšlienke, že vlastne jeho dcéra je už vydatá.

Zdržal sa viac než štyri hodiny na Hôrke. Vyviezli sa spolu k domu na návrší. Rozprávali sa spolu vždy len o prítomnosti, lebo o minulosti nebol medzi nimi rozhovor možný. A ona celý ten čas Adama ani len nespomenula, hoci o starom otcovi mnoho a s láskou hovorila.

Tôňa hlbokej starosti pokryla mužovo čelo na dôkaz, že tam doma mal Ursíny pravdu, že to svetlo pozemského šťastia nedokáže prežiariť noc a mrákavy. Tôňa trvala; bola kamdiaľ temnejšia, až jemné rameno znovu ovinulo sa mu okolo krku a mäkká ruka odhrnula mu vlasy z mračného čela.

„Otče môj zlatý, drahý, nad čím si taký zamyslený?“

„Už si tu, Margita?“ privinul ju k sebe.

„Prichádzam ťa volať, aby sa ti páčilo na večeru.“

„Veď sme len nedávno olovrantovali, dcéra moja.“

„Ó, to bolo dávno; a veď ty si ani nič nejedol; zato teraz môjmu pohostinstvu preukážeš väčšiu česť, pravda!?“

„Vynasnažím sa, aby si bola spokojná.“ Uchopila ho za rameno, previedla chodbou do pekne osvetlenej neveľkej jedálne, pekne zdobenej kvetinovými stolíkmi a kytkami, kde vkusná tabuľa lákala prisadnúť.

„Pýtala si sa ma“ — začal Korimský až pri zákuskoch po večeri, medzitým čo dcéra pripravovala mu čaj — „nad čím som taký zamyslený. Nuž myslel som na toho, koho Margita moja ešte ani slovom predo mnou nespomenula a ktorý, neznám, ako toto naše vyrovnanie prijme.“

Tváričku mladej panej, šťastím oživenú, ani čo by ovanul mráz.

„Myslíš Adama Orlovského?“ spýtali sa ústka chladno. „Čo ten má s naším vyrovnaním?“

Preľaknuto pozrel Korimský na dcéru.

„Margita! Veď je to tvoj muž, najbližší človek na zemi!“

Zakrútila prudko zlatovlasou hlavičkou.

„Mýliš sa, otče. Je mi síce pred svetom mužom; mne osobne ale ničím, ani nikdy nebude. Starý otec si naše spojenie žiadal a my sme mu tú žiadosť na sklonku života nemohli odoprieť. Nevideli sme sa, až tak hodinu pred svadbou; a po svadbe ujednali sme sa spolu, že pre česť mena udržíme spojivo navonok; ináče ale on žiť bude svojej vede a ja deduškovi.“

„Margita, od koho vyšiel tento návrh?“ zavrel Korimský dcérinu ruku v svojich.

„Odo mňa, otče.“

„A Adam naň pristal?“

„Prirodzene. Nediv sa; je tak dobre.“

„Ba nie je tak dobre, dieťa. Tebe sa nedivím, ale on so svojimi rokmi! Život je dlhý, vy ste oba mladí a srdce nemôže žiť bez lásky.“

„Viem, otče; no moje bez nej ani žiť nemusí. Či nemám teba a deduška? Či nebude mňa i Nikolaj ľúbiť, a ja zase všetkých vás?“

„Pripusťme, že tebe by postačilo; no Adam?“

„Adam má svoju vedu.“

„Ó, Margita, veda nikdy nemôže naplniť srdce tak ohnivé, ako je jeho!“

„Zato ja nemôžem, otče. Keď ma požiadal o ruku a o spojenie, oznámil mi zreteľne, že nežiada a nesľubuje nič; len vernosť; a tú dosiahne.“

Čelo Korimského pokryl mrak hrdej nevôle. Porozumel, ucítil urážku hodenú do tváre dcéry vo vlastnej duši. Už sa jej nedivil; ale ani neprehováral v zaťov prospech.

Keď potom ona rozhovor obrátila na iné predmety, prešiel ochotne. Zaviedla ho späť do salónka, ukazovala mu svoje písomné práce z ústavu, ktoré minulý týždeň usporiadala. Ukázala mu, koľko už vie čítať a písať po slovensky; rozprávala, čo všetko mieni vykonať v prospech tunajšej školy.

Keď on podotkol, že tá škola je evanjelická, pozrela zadiveno na neho.

„Veď ja som evanjelička!“

„Ty, Margita?“ zarazil sa.

„Vari sa nad tým divíš! Či nemám rodičov evanjelikov?“

„Tvoja matka nebola vždy evanjelička,“ vetil temno; „a dievčatá z miešaných manželstiev patria k vyznaniu matkinmu. Preto si i ty v katolíckom kostole krstená a cirkev katolícka si ťa svojí.“

„Ako si ma môže svojiť, však ja z katolíckeho učenia ani literky neznám?!“ rozhorčila sa Margita. „Moje vychovávateľky boli evanjeličky. V A. som medzi evanjeličkami zapísaná; s nimi učila som sa náboženstvo. Iba pri konfirmácii povedal mi farár, že ma nemôže konfirmovať pre isté prekážky. To on teda tým myslel! A vraj katolícka cirkev si ma svojí.“

Trpký ťah pohral jej perami, sklonila zamysleno hlavičku.

„Až budeš mať 18 rokov, mohla by si dobrovoľne pristúpiť k našej cirkvi, keby nie Orlovských; no starý pán by to ťažko niesol.“ Privinul Korimský dcéru k sebe. Narovnala sa ako mladučký strom, keď ho zohol vietor.

„Odpusť, otče, obetovala som svoju osobnú slobodu starému otcovi; slobodu myslenia si vziať nedám! Čítala som v ústave strašnú knihu, ,Španělští bratři‘; nikdy by som nemohla patriť Rímu, nikdy; aj keď k nemu, čo mi ľúto, môj deduško patrí.“

„Margita, čo bolo za stredoveku, nie je dnes. Dnes temer nebadať rozdiel náboženstva, obzvlášť v kruhoch vyššej spoločnosti.“

„Aj keď, otče. Evanjelici boli raz potlačení a mňa to vždy tiahlo tam, kde som videla krivdu. Okrem toho nás učili, že cirkev je vraj matka. Nuž pekná to matka, ktorá okrem krstu mi posiaľ nič neposkytla a v ničom sa o mňa nestarala; nie, ja nechcem! Predbežne musím si zadovážiť knihy, poznať rozdiel; potom oznámim deduškovi, až bude čas. On ma držať nebude, uvidíš. A teraz hovorme o inom, bo teba to tuším zarmútilo, otče môj!“

Dlho do noci rozprávali sa otec s dcérou. Keď na druhý deň opúšťal Korimský Hôrku, odchádzal síce bohatší o dakoľko hodín nesnívaného, za nemožné už držaného šťastia, no šli s ním dve veľké starosti: dcérine nanútené manželstvo a jej úmysel, nepatriť nikdy k cirkvi katolíckej.