ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po skončení značne navštíveného zhromaždenia evanjelikov v Podhrade sedel mladý asistent sám v opustenej miestnosti a čítal viacej listov, medzi nimi i list priateľov nasledujúceho obsahu:

Miroslav drahý!

Zadivíš sa, keď dva listy razom dostaneš. No tento píšem v noci; ráno si ho sám na poštu odnesiem, aby skôr bol u Teba. Milšie by mi bolo, pravda, keby som mohol miesto neho zaletieť a pohovoriť s Tebou.

Nikuška sa má, sláva Pánovi, lepšie. Keby nie zármutku srdca, ktorý zmužile ukrýva, išlo by to s ním ešte lepšie. Nie div, je to radosť tu. A ja Ti, drahý, ďakujem; nebyť Teba, bol by som unikol a trápil sa teraz niekde osamote a trpel by som veľmi s Nikuškom opusteným.

Bolo tak, ako si Ty povedal. Pán pomohol v tej prvej chvíli. A pretože niet obavy, ani možnosti, aby oni zvedeli, kto medzi nimi žije, tak všetko bude dobre.

Dnes som nechtiac zahral na strunách srdca pána Mikuláša. Nikuška pýtal, tak ja som hral na citaru dakoľko ruských piesní, jeho sa to bolestne dotklo. Podľa toho vidím, otec môj nie je ešte zabudnutý.

Adam Orlovský je veľmi zdvorilý ku mne. Je to vzdelaný mladý muž; len škoda, veľmi múdry neverec, ktorý sa pritom, čo mu rozum hovorí, obíde. Chcem sa za neho modliť.

Ale teraz k najhlavnejšiemu: Pomysli si, stal som sa domácim lekárom na Podolíne. Riadením Božím, musím povedať, bo ináč by som si nemohol vysvetliť, ako sa to stalo. Bývať i tam prirodzene nebudem. Liečiť nemám hlavne koho, lebo chorá rozmilá markíza Orano potrebovala by lekárstvo, ktoré by si jej ty lepšie mohol priniesť ako ja. Je to krásna bytosť, telesne i duchovne, len poznať, že prišla z Egypta — v úplnej tme.

Nuž som od dneska jej lekárom. Počul si, myslím, že má očnú chorobu, a je sa čo obávať oslepnutia. No ja som hneď pri prvom zídení dnes ráno ucítil takú akúsi istotu, že sa to nestane, a zaručil som sa i markízovi; prosím, modli sa, aby ma moje nádeje nesklamali, a tak aby som ja nesklamal jeho.

Markíza i so svojimi spoločnicami bola na Hôrke na návšteve. Ja som potom na pozvanie šiel s nimi až na Podolín, kde ma predstavila Jeho Jasnosť už či z rozmaru, alebo ako bolo, iba: „pán doktor Aurel“. Keď sme potom zostali sami so vznešeným mužom, ktorý robil na mňa dojem človeka, čo mohol by povedať: ,Málo ich bolo, a zlé boli dni rokov môjho života‘, a keď sme sa vyrovnali, t. j. zodpovedal som jeho otázky ohľadom mojej mienky, ako to stojí s jeho dcérou a on zase vystavil mi opravdu gavaliersky honorár (k tomu ešte mesačný) a prišlo až po zmluvu (Jeho Jasnosť chcel ju dať napísať správcovi), spýtal sa zrazu na moje meno. Boli sme sami v nádhernej, trochu pochmúrnej komnate, ktorej ani ružové večerné zore svetlosti nedodali.

„Tamara mi vlastne nepovedala vaše priezvisko, doktor.“

„Aurel Lermontov,“ hovorím zreteľne.

Jeho akoby bodol; krásna, chladná tvár i napriek potemnistej pleti nápadne mu obelela a z toho zase zrumenela.

„Lermontov,“ opakoval akosi nevoľno. „Ste Rus, pane?“

„Áno, Vaša Jasnosť,“ vetím zle dotknutý. „Je to snáď prekážkou?“

„Ó, prečo? Som kozmopolita.“

Zazvonil, odovzdal prišlému pánu Villierovi úpravu, ako napísať zmluvu.

Keď správca odišiel, pýtal sa ma, ako to, že nie som v Rusku? Povedal som mu, že som prišiel s rodičmi do Viedne a bol som i tam vychovaný.

„A žijú ešte vaši rodičia?“ spytoval sa s účasťou, akú nám diktuje zdvorilosť. Povedal som, že nie. Potom sa ma pýtal na Nikolaja a jeho chorobu a sám ma oboznámil s niektorými výrokmi lekárskych kapacít, týkajúcich sa jeho dcéry, ktoré si veru značne odporovali.

Medzitým prišiel Villier, doniesol zmluvu, prišiel i Zarkány, direktor Podolína, podpísali sme a vec bola vybavená.

Priznám sa Ti, drahý, keby mi nebolo ľúto Tamary, alebo keby som bol prv poznal markíza Orano, sotva by som bol na seba vzal takú úlohu. Ten muž nespravil na mňa dobrý dojem. Pripadá mi, že keby sa neobrňoval pýchou a chladom, a vyšla by na javo jeho pravá povaha, spoznali by sme v ňom človeka veľmi rozorvaného. Ktovie, akú búrlivú minulosť má za sebou tento potomok Hispánie.^[23] — Hovoril so mnou po nemecky veľmi správne.

Nuž čo na to povieš, drahý? Tak keď som sa Ti už pochválil i posťažoval, teraz zakončím a pôjdem spať. Modli sa za mňa, aby som mohol svietiť. Priložené peniaze použi, načo uznáš za potrebné. Celý svoj lekársky honorár sľúbil som Pánovi; ale toto je ešte z môjho súkromného.

Tak Pán Ježiš buď s Tebou! Margita mi povedala, aby som Ti napísal, že už odpustila a je šťastná, lebo má Krista zjaveného; Ty vraj budeš rozumieť. I to povedala: „Kde by sme my boli a kam by sme došli, keby nám pán Ursíny nebol ukázal cestu spasenia a doviedol nás na ňu!“

Má pravdu. A keby ešte len vedela, koho jej Ty opatruješ! Len, prosím, tak pokračuj ďalej; dúfam, nebude treba liek druhý raz obnoviť, ale ak účinkuje na dobré, môžeš vziať čerstvý. Dúfam, že si nám už písal; túžobne čakáme správu, obzvlášť Tvoj

Aurel.

Po prečítaní spočinul list najprv na perách mladého muža, potom na stole; zopäté ruky na ňom — a priateľovo srdce vyhovelo priateľovej prosbe, odosielajúc modlitbu k trónu Božej milosti. Potom vstal mladý muž a čo nevidieť zastal na prahu malej spálne.

Vo dverách stretol Anežku.

„Idete, pán Ursíny?“ potešila sa. „Pani sa zobudila a spytuje sa na vás.“

„Nechajte nás samých, Anežka.“

Dievčina pokývla hlavou.

„Dobrý večer, pani moja! Nespíte?“ sklonil sa Ursíny k chorej.

Otvorila oči.

„Dobrý večer! Nespím.“

„A ako sa máte?“

„Som veľmi slabá.“

„To vás tá horúčosť tak zobrala; ale veď už, dá Pán Ježiš, bude lepšie.“

„Ako sa vám odslúžim? Tak ma opatrujete!“ Pani vztiahla ruku po mladíkovej ruke. Sadol si do leňošky, ktorú sem dala dopraviť Príbovská. „Ničím som si to od Vás nezaslúžila.“

„Pán Ježiš, ,Keď sme my boli hriešnici, zomrel za bezbožných‘, drahá pani, aj za mňa, tak ma miloval. On si to zaslúži, aby som Mu pomáhal opatrovať jednu z Jeho ovečiek, ktorú On veľmi miluje.“

Napnuto hľadeli panine oči do tváre hovoriaceho.

„Ako pekne ste to povedali: stratená ovca; áno tá ovca je naozaj stratená a musí zahynúť.“

„Nie; vy by ste ma zachránili,“ vetila snivo.

„A v mojom srdci, drahá pani, je len kvapka tej lásky, ktorej celé more skrýva Jeho srdce.“

„Ako by ma len mohol milovať?“ krútila hlavou. „Veď len pomyslite, toľké roky už žijem a temer som Ho ani nepoznala, nikdy som Ho nemilovala, ani Mu neslúžila. Bola som zlou dcérou katolíckej cirkvi a učenie evanjelickej cirkvi nepoznám. Uprostred horúčky strašili ma desné predstavy môjho hriešneho života. Bola som neposlušná otcovi, opustila som syna, nemilovala dcéru, a klamala som druhého muža, ktorý je šľachetný a nič si odo mňa nezaslúžil, len lásku; klamala som ho predstierajúc lásku, ktorej som nikdy k nemu cítiť nemohla. Teraz som celkom opustená, ale sa nežalujem, to je zaslúžený trest; ba neprajem si ani, aby niekto aj prišiel. Ach, ale môže mne Boh odpustiť, keď ľudia neodpustia?“

Vydržal mladý muž na seba upravený ustrašený pohľad.

„Môže, lebo On je večná láska.“

„Ó, keby som mohla tomu veriť! Lebo, však viete, Nikuška mi povedal, aby som sa obrátila ku Kristu a že bude druhý život; tam že sa zídeme a spojíme. No viem, že je i peklo, a že som si ho zaslúžila.“

Pritisla si ruky na čelo a vystrela ich v úpenlivej prosbe: „Kto ma vyslobodí? Kto mi dá istotu, že Boh odpustí, keď prídem pred Neho?“

„Až by ste pred Neho prišli, drahá pani, vtedy by vám už nemohol odpustiť. On vás teraz volá: Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutie.“

Jemný hlas mladého muža znel skoro prosebne.

„Ach, aké dobré slovo! No ako ísť k Nemu?“ vzdychla pani. „Tak ako ten Zacheus? Ukážte mi cestu, vy ju znáte! Uveďte ma na ňu, nechcem zahynúť!“

„Je len jedna cesta.“

Ursíny vyňal Nový zákon a dal sa čítať. Počúvala ho s veľkou dychtivosťou. No keď dočítal tisíckrát vysvetľovanú históriu ženy, ktorá prišla v dome Šimona farizeja k nohám Pána Ježiša, zastavila ho s nevôľou:

„To sa na mňa nemôže vzťahovať, však ja som nebola padlou ženou. Ó, ja som bola nevinná, neskúsená a milovala som viac, než seba. Keď mi povedali, že môj muž nie je tým, za čo som ho považovala, nemohla som s ním žiť pod jednou strechou. Prečo mi tú históriu čítate? Veď všetko moje nešťastie pochádza stadiaľ, že som nechcela žiť po boku padlého muža. Štvrť roka trápila som sa sama v sebe, zaháňala tie strašné predstavy; potom prišli dôkazy — čo som mala robiť? Poviete mi snáď, že zotrvať a odpustiť. Sto a sto razy mi to srdce povedalo — no až keď bolo neskoro! Ale pomyslite, ja som mu tak verila a on ma strašne sklamal!“ zaplakala horko. „Často ma mučievali potom predstavy: keby tak predsa bol býval nevinný! — Ale kto posvieti do tejto tmy? Kde nájdem človeka, ktorý by mi povedal pravdu a sprostil ma tejto muky?“

„Predpokladajme, pani moja,“ ticho povrával mladý muž, „že by sa našiel človek, ktorý by vám túto pravdu povedal: čo by vám to pomohlo teraz, keď ste ženou druhého muža?“

Vzhliadla prestrašeno do tichej, spanilej tváre:

„Ó, to že som ženou Rainerovou, nič by mi neprekážalo padnúť k jeho nohám a odprosiť ho. Verte, radšej by som to urobila, keby som sa len tak presvedčila, že bol nevinný, že ma neklamal tak hanebne, že ma miloval. Áno, radšej by som vzala na seba celú túto vinu. No to sú preludy; niet toho človeka, ach niet ho, ktorý by mi dal dôkazy, že som nebola v práve konať tak, ako som konala, že moja je vina.

Verte, cítim vinu a rada by som ju uznala. Ó, predstavte si: najprv ma ľudia oklamali, prestala som veriť v pannu Máriu, keď som si nemohla vymodliť pravdu, a potom som i ja začala klamať. Ach, to všetko je, ako také pradeno lži. A pre vysvetlenie musím si už len za hrob ísť, a potom nieto milosti. Podľa toho, čo mi dnes Anežka čítala, len tomu, kto odpustí, môže byť zase odpustené. Rada by som odpustila, keby som len mala istotu, že som v práve. Lebo ak nemám právo ja odpúšťať, tak musí mne byť hrozne mnoho odpustené. A dokiaľ ľudia neodpustia, ani Boh nemôže odpustiť.“

Pani zatíchla vysilením, ruže rozrušenia na tvári jej obledli. Jej líca však neboli belšie ako líca mladého muža, ktorého hlava, akosi nevýslovne ťažká, klesala do dlaní. Z očí pozrela muka taká veľká, že podobnú ľudské srdce na zemi dlho neznesie.

Podobný výraz pokrýval snáď čelo a líca Syna Božieho, keď volal: ,Otče, vezmi tento kalich odo mňa.‘ Ale tam v Getsemane nebol tento kalich odňatý a nikto neprišiel, aby ho pomohol piť. A tu tiež musel tuším byť vypitý, bo zrazu prerušilo tíšinu slovo zvláštne, prinútilo paniu otvoriť oči narovnať sa na lôžku:

„Buď vôľa Tvoja, Pane; ale buď mi milostivý!“

„Pani moja,“ obrátil zrazu mladý muž getsemanským utrpením zastretý obličaj k chorej. „Môj Boh žiada odo mňa tú strašnú vec, aby som vám ja to pradeno lži preťal. Znamená to pre mňa viac ako smrť. Musím stúpiť na svoje srdce, pani moja, pamätajte si. Ak by ste však ani mne neverili, ktorý vám krvou vlastného srdca podpísať idem pravdu, dopustíte sa veľkého hriechu.“

Ursíny vstal, zamkol dvere a pokľaknúc pri posteli hlasom, v ktorom silne odrážalo sa to umieranie pošliapaného srdca, rozprával niečo dlhšiu chvíľu. Keď skončil, rozložila sa v izbičke hrobová tíšina. Skrývala v sebe bolesť, akú by človek dvakrát nepreniesol, aby zostal nažive.

Zrazu sadla si pani na posteli a jej horúca ruka spočinula na hustých vlasoch mladého muža.

„Pán Ursíny!“

„Čo rozkážete?“

„Ďakujem vám. Boh, o ktorého láske ste ma presvedčili, nech vám odplatí strašnú obeť, akú ste priniesli úbohej žene v minulej chvíli. Vidím, presahovala vaše sily a veľmi ma bolí, že som vás k nej nechtiac prinútila.“

„Pán Ježiš pomohol, drahá pani.“

Mladý asistent ešte vždy skrýval tvár v zopätých rukách.

„No, vy mi, pravda, veríte?“

„Vám? Ó, načo taká otázka?“

„Presvedčili ste sa, pani moja, že i vy musíte odpustiť, že i vám musí byť odpustené?“

„Pán Ursíny! A odpustili ste vy všetko?“

„Úplne a navždy, tak ako Kristus odpustil mne. Pán dal mi tú milosť, že môžem i milovať i žehnať. I vy budete žehnať a odpustíte tak ako ja, pravda?“

„Ach, Ursíny, bol tu dakto druhý, kto jedine mal právo odpustiť jemu aj mne, a komu som ja nechtiac, v nevedomosti, tak veľmi v mysli ubližovala. Keď na to pomyslím, vidím, že nemám čo odpúšťať, ale ani odprosovať; nebol to taký veľký hriech, že som z domu pod zámkom odišla, ako ten, že som kedy jeho prahy prekročila.“

Zase stíchlo v izbičke tým strašným, hrobovým tichom, ktoré tak dobre pristane za rám k bolesti srdca, ktorá nemôže prestať až s posledným úderom, až tam, kde všetky slzy budú zotreté.

Zrazu zdvihne mladý muž hlavu:

„Pomodlime sa spolu, drahá pani, a potom skončime, obom nám je toho primnoho.“

„Ach, modlite sa!“

Zopäla si ruky na hrudi, ležala v bielych perinách, ako mrazom šľahnutý kvet. Strhla sa síce trochu, keď sa začal modliť za toho, kto bol príčina tejto chvíle. No potom sa jej krásne pery hýbali, a čím vrúcnejšie modlil sa on, tým vrúcnejší výraz zastieral i jej zduchovnele bledý obličaj. Keď skončil, vyriekli i jej pery krásne ,Amen‘. Potom podívalo sa dvoje očí na seba zvláštnym, hlbokým pohľadom a dve duše si porozumeli.

Pani vystrela obe ruky. A keď sa mladý muž sklonil, ovinula mu jednu okolo hrdla, druhou jemne odhrnula vlasy z čela a pohladila ho tak sústrastne láskavo, ako to len žena môže urobiť. Dve slzy skanuli jej pritom po lícach, a našli ohlas vo vlhkom lesku jeho záhadných očí. Chcela niečo povedať, no nemohla. On jemne zložil jej ruku zo svojho hrdla, tú, ktorá ho predtým hladila, pritisol si na pery a odchádzal. Pri dverách sa ešte raz obrátil; hľadela za ním, ako za svetlom; poklonil sa jej hlboko a šiel.

Anežka našla barónku v tichom, bolestnom plači, ktorý netrval dlho. Po ňom prišlo vysilenie a privábilo sen na oči, čo sa tak zavreli, akoby nemali viacej ani sily ani vôle podívať sa na svet.

Na druhý deň prekvapila pani mladú ošetrovateľku svojou žiadosťou, aby jej bol daný papier a ceruzka.

Napriek tomu, že sa jej ruka triasla, písala zreteľne šesťstránkový list. Áno i na obálku začala písať adresu, ale to už nemohla, diktovala teda dievčine adresu pána Mikuláša Orlovského a nemala pokoja, kým list nebol odoslaný. No to ju tak zmorilo, že sa jej stav značne zhoršil. Teplomer ukazoval zase 39 až 40 stupňov. Napriek tomu nevykĺzlo ani jediné slovo blúznenia korálovo-červenými perami.

Pán asistent nechodil. Vedela, že vedie zhromaždenie; stadiaľ ho nemohla vyvolať.

Keby tak pani zomrela, čo potom? Pán barón nechodil, vždy sa ešte nevedelo, kde je. Ach, a keby aspoň bola pripravená na odchod!

So slzami v očiach odvážila sa predložiť ticho ležiacej panej otázku: či verí v Pána Ježiša.

„Verím,“ vetila pani ticho a dodala ešte tichšie: „Čítajte mi o Ňom! A tak sa mi zdá, že počujem spev.“

„Áno, to spievajú v zhromaždení; práve skončili, ale budú druhú.“

„Nemohli by ste otvoriť tie dvere, aby som počula?“

„Ó, áno, otvorím oboje, počujeme snáď potom aj pána Ursínyho, však predsieň je maličká.“

Dievčina radostne vyhovela žiadosti a dovnútra nevýslovne dojemne i smutno i slávnostne zneli slohy piesne:

Pani už neležala, sedela vankúšom podopretá a jej ruka, ako oheň horúca, ležala bezvládne v ruke dievčiny. Dievčina sa zľakla: ach, že práve túto krásnu, ale žiaľnu pieseň museli spievať! Ako asi dotýkala sa srdca opustenej panej? Ach, keby pani Margita vedela!

Po paniných lícach tiekli slzy.

„Ach,“ myslela si Anežka neraz, „nikdy ešte pán asistent tak krásne nevykladal, ako v tejto hodine.“ No čo mala si myslieť dnes!? Veď sa jej temer zdalo, že vidí Pána Ježiša kráčať nie jeruzalemskými, ale podhradskými ulicami a hľadať to, čo bolo zahynulo. Zdalo sa jej, že Ho vidí stáť tam v ich zhromaždení a volať: ,Kto žízniš, poď ku mne a napi sa!‘ Ach, tak zreteľne, jednoducho nehovoril pán asistent ešte nikdy, napriek tomu, že vždy kázaval ako človek, ktorý má pred sebou úplne nevedomých ľudí, ktorým naraz musel povedať všetko, čo mali znať, aby uverili v Pána Ježiša a boli spasení. I dnes tu mal zase niektorých, ktorí snáď zajtra neprídu a ukázal im cestu spasenia tak jasno, že kto chcel, i mohol i musel uveriť.

No ani tam vnútri, bárs všetkých oči na ňom utkveli, nemal tak pozorných poslucháčov, ako boli tie dve poslucháčky v malej izbičke. Dievčina zabudla na chorú paniu, a pani — ó, tá na všetko zabudla, len na jedno nie, že to volanie: ,Kto žízniš, poď ku mne a napi sa‘, platí jej. Jej duša, ako na smrť ranená holubica, zdvihla sa na krídla — a sila zlomených krídel postačila práve len zaletieť k nohám láskavého, nebeského Brata. Nič nepriniesla; bo celý život bol strávený v márnosti a tak zmrhaný. Ničím sa neospravedlňovala. Žíznila roky, ach roky! Uverila, že Ten, kto ju volá, môže jej smäd uhasiť, a to večne. Tak prišla a položila to vyprahnuté, ubolené srdce k nohám aj za ňu na kríž pribitým. Učinila ako uštipnutý Izraelita na púšti; počul, uveril, pozrel na hada vztýčeného a ozdravel.

Keď sa dievčina zbadala, klesla k modlitbe. Po skončení modlitby zbadala, že nie je sama. A tu jej perami predralo sa preľaknuté: „Pani barónka!“

Pani síce sedela, no mala oči zavreté, hlavu ovisnutú, nežila. Vyzerala tak, akoby bola umrela samou blaženosťou.

Anežkino zvolanie preniklo až do zhromaždenia. Stratilo sa v šume vstávania a odchádzania poslucháčov. Dvaja ho predsa počuli: Príbovská a pán asistent. Pani pribehla okamžite a dala sa za pomoci dievčiny kriesiť chorú dlho, márne. Keď ju konečne prebrali k životu, nenadobudla vedomia.

Anežka vysvetlila mladému asistentovi, čo sa stalo a pripisovala vinu sebe. Hovorila, že si pani žiadala sedieť a počúvať spev, a vraj iste tým dlhým sedením, keď ona na ňu zabudla; sa tak unavila, snáď i presilila. No i to mu povedala, aký výraz mala pani v tvári, keď sa na ňu obzrela.

„Bol by už čas,“ hovorila pani Príbovská horekujúcej pani Hastinskej, ktorá sem o paličke prišla, keď spolu potom odchádzali, — „bol by už čas, aby sa ten čistotný barón Reiner ohlásil, kde je, aby to vzalo nejaký koniec. Lebo ak to ešte dlho potrvá, pán asistent nám tiež ochorie. Celú vec si veľmi k srdcu pripúšťa. Nuž nie div, taká zodpovednosť! Ach, keby tak vedela pani Margita! Keby tam nebol Nikuška, už by som jej to sama oznámila, ale ten sa nesmie dozvedieť!“

„Kto by to bol povedal mojej krásnej ruži,“ horekovala pani Hastinská, „že takto opustená nájde útulok v mojom dome.“

„Hja, mala od Korimských neodchádzať; tam mohla byť na rukách nosená, a keby Pán Boh bol chorobu dopustil, netak boli by si ju opatrovali!“ trochu rozhorčená podotkla Príbovská. Lež namrzela sa hneď sama na seba za tvrdé slová: Či smelo sa tak hovoriť o bytosti na smrť chorej, hoci bola i rozvedenou ženou?

*

„Vy u mňa, pán Ursíny, a to v nedeľu? To je čosi zvláštneho“

Doktor Raušer vstal niebárs prívetivo z pohovky, keď zaznelo zaklopanie, trochu ironicky podával ruku „nábožnému lekárnikovi“, ako nazýval Ursínyho.

„Prosím, pán doktor, buďte taký láskavý a poďte so mnou k jednej chorej,“ bez ospravedlnenia žiadal mladý muž. „Posiaľ pokračovalo sa pri nej dľa rady doktora Lermontova, no choroba vzala obrat.“

„Tak?“ zaujalo doktora.

Kolega Lermontov mu bol priveľmi sympatickou osobnosťou, aby nešiel hneď k jeho pacientke, keď on nemohol prísť.

„Je to stará, alebo mladá žena?“

„V strednom veku. No prosím, dovoľte, aby som vás upozornil: pani, ku ktorej ideme, je vám známa.“

Nikdy by doktor Raušer nebol pomyslel na takú správu, akú mu oznamoval cestou mladý asistent.

„Osudná história,“ mrmlal pod fúz. „Kto by také niečo pomyslel: barónka Rainerová, dakedajšia ruža Orlova, kedysi zbožňovaná Korimského žena, dcéra pána Mikuláša a matka Margity Orlovskej, v tejto diere opatrovaná vnučkou bývalej svojej pestúnky a asistentom Korimského,“ myslel si doktor, keď zastal nad paniným lôžkom. Ale prešli ho také myšlienky, keď videl, v akom nebezpečnom stave je chorá.

Krásna bola ešte vždy, ale nebola to už ich Natália, ani dakedajšia Natália Korimská. Podivné; veď vyzerala ako svätica.

„Čo myslíte, pán doktor?“ ruka mladého asistenta spočinula mu na pleci.

„Že smrť môže nastať každú chvíľu. No, čo urobíme, Ursíny? Nemôžeme predsa dovoliť, aby dcéra pána Mikuláša Orlovského skonala tuto ako dajaká nešľachetná žena.“

„Oznámil som ešte včera pánu Orlovskému, čo sa stalo, a prosil som ho, aby prišiel a vzal pani barónku na Orlov.“

„To bolo múdro jednané. Rýchlik príde teraz o jednej, mohol by ním už tu byť; choďte mu oproti, milý Ursíny.“

„Hoci je aj pobožnostkár, ale ináč je to chlapík na mieste,“ pomyslel si doktor po odchode mladého muža. A netrpezlivo čakal, či sa vráti sám, alebo so starým pánom.