ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Konečne som vás našla, pán Ursíny!“ zaznelo radostne oproti mladému asistentovi kráčajúcemu v hlbokom zamyslení.

Z bočného stromoradia pospiechala k nemu markíza Tamara.

„Ó, keby ste vedeli, aká nezabudnuteľná chvíľa odohrala sa tam u nás!“ pozdravovala v radostnom nadšení, a modré oči zakalili sa jej slzami. Vzala mladíkovu ruku do svojich.

„Pomyslite, pán Mikuláš predstavil Aurela — doktora Aurela, ako svojho vnuka. Pravda vás to prekvapuje?! Ako syna po svojom Ferdinandovi. A môj otec vraj tejto pravde dopomohol prísť na stopu; no, teraz tiež nebol prítomný. Margita, pán Adam, Nikuška i ja sme takí šťastní; lebo Aurel zase oznámil, že už i pán Orlovský je náš, že patrí Pánovi Ježišovi! Ach poďte, prosím, podeliť sa s nami o našu radosť! A nevideli ste môjho otca?“

Výraz prekvapenia, úžasu i radosti preletel tvárou mladého asistenta; teraz ustúpil miesto ľahučkej tôni.

„Videl som pána markíza i hovoril som s ním. Je teraz vo svojej letnej izbe a spí; rozbolela ho hlava.“

„Otca že hlava rozbolela?“ zľakla sa devuška.

„Nestarajte sa, prosím, markíza Tamara, veď Pán Ježiš to zase všetko k dobrému obráti,“ utešoval mladý asistent. „Snáď keby ste tam nešli, aby sa váš otec nezobudil. Som presvedčený, že keď sa vyspí, bude mu lepšie. Samotný nie je, má tam komorníka.“

„Ach, Ben je tam?“ vydýchla si devuška. „Ale že práve teraz muselo mu to prísť,“ starala sa. „A pravda, otca často bolieva hlava, obzvlášť odkedy sme tu; jemu tá klíma tuším nie je taká dobrá, ako mne, nemyslíte?“

„Nie, vaša jasnosť.“

„Ach, už mi zase tak hovoríte, pán Ursíny! Pomenujte ma len „Tamara“, ako ostatní; veď či nie som vaša sestra v Pánu?“

„Ste, Tamara, ja sa z toho nikdy nezabudnem tešiť.“

„No, ani ste mi nepovedali, čo myslíte o tom, že Aurel je Nikuškov bratanec? Nezdá sa vám to hrozne divné?“ pozrela mu napnuto do tváre.

„Nezdá,“ usmial sa pekne, „lebo som od Aurela už o tom vedel; ale nebol by som sa nazdal, že to tak hneď vyjde najavo, hoci som vedel, že niet nič tak tajného, čoby nebolo zjavené.“

„Vy ste vedeli? A keby nebolo vyšlo najavo, neboli by ste to Nikuškovi povedali? On bol skoro zarmútený, že nič nevedel.“

„Nebol by som smel Aurelovo tajomstvo vyzradiť; no, keď ho Pán odostrel, som Mu veľmi, veľmi vďačný. Pán Mikuláš je zaiste šťastný, i Aurel.“

„Ach, všetci, verte, aj ja, hoci som cudzia; ale však nie som už cudzia,“ zakrútila hlávkou a dodala viac sama k sebe s tajuplným úsmevom: „Čo Nikolaja blaží, blaží i mňa.“

Ursíny pozrel do krásnej tváre zastrenej sladkým tajomstvom lásky. Bližie skúmať nemal ani práva, ale ani možnosti, bo prichádzal Adam Orlovský.

„Idete už, vy tajomný skrývateľ,“ volal veselo, „ktorý ste pomáhali Aurelovi klamať nás? Ako sa to zrovnáva s vašimi zásadami?“

„Celkom dobre, pán Orlovský,“ usmial sa Ursíny; „stojí v Božom slove: „Přítel věrný tají věc.“^[40]

„No, tajenie nič nepomohlo, ona len predsa musela vyjsť najavo. Ale deduško je taký šťastný, že by som bol skoro žiarlivý; Margita, Nikuška, ja — my sme už ničím, len Aurel.“

„Ale, pán Adam, ako to hovoríte?“ stiahla Tamara čielko. „To nie je pravda; pán Orlovský vás má všetkých rád; doktora Aurela prirodzene teraz najradšej.“

„Však to je to,“ dráždil Adam v svojej dobrej vôli; „my sme sa toľké časy namáhali získať si jeho lásku, a teraz príde Aurel a bez všetkej práce zaujme celé srdce starého otca.“

„Vy ste zlý,“ zakrútila hlávkou; „ja vás nebudem ani počúvať.“ Odbehla smerom, kde sa v diali černelo Margitino oblečenie i ostatných pánov; vidno, že už všetci zišli do parku.

„Nevideli ste markíza? Sluha mi hovoril, že išiel tiež do parku,“ obrátil sa pán Adam k Ursínymu. „Chcem sa ho spýtať, či bude niečo z nášho výletu do hôr; Babie skaly sú dosť ďaleko.“

„Pán markíz tam s nami nepôjde,“ vraví mladý asistent mierne, „ale bolo by dobre, keby ostatní išli.“

„Ako viete, že nepôjde?“

„Mali sme rozhovor a tu mu zrazu prišlo zle; sám hovoril potom, že to bol útok porážky už po tretíkrát. Sláva Pánovi, prešiel šťastne, lenže jeho jasnosť — čo je aj prirodzené — je tým úplne vysilený. Mám síce nádej, že keď sa vyspí, bude svieži, no on potrebuje pokoj.“

„Ach, čo nevravíte?! že ste tam len boli! No čo ste s ním robili?“

„Mal som pri sebe liek; potom mi kázal privolať sluhov, odniesli ho do skleníka, tam spí; je pri ňom komorník. Rád by som upovedomil Aurela bez toho, aby sa ostatní poľakali. Až potom, ak by on videl nebezpečenstvo, by sme oznámili ostatným.“

„Máte pravdu; zostaňte tu, ja vám Aurela pošlem.“

O pár minút zavieral už mladý doktor priateľa do náruče.

„Miroslav, drahý Miroslav, pomysli: to, o čom som myslel, že je naveky pochované, vyšlo najavo, a učinilo nás všetkých šťastných; pochopíš to?“

„Celkom dobre, Aurel. A tak ich privádza k vytúženému brehu!“

„Máš pravdu. No že si ma volal?“

„Áno, bo i ja mám zvesť, ktorá nie je taká radostná ako tvoja, ale ona je od Boha: pán markíz následkom duševného boja ochorel.“

„Ktože?“

Oba mladíci sa ponáhľali a zastali čo nevidieť nad lôžkom zámockého pána. Markíz spal tuho ako omámený, nebránil sa prehliadke mladého doktora.

„Pulz je trochu pomalý,“ hovorí potom mladý lekár, „no srdce bije pravidelne a vnútri je všetko v poriadku; ak to nezasiahlo ruky alebo nohy, tak možno povedať: Sláva Pánovi!“

„Nohy nezasiahlo, lebo markíz kráčal, keď som ho viedol, a rukami hýbal.“

„No tak niet obavy,“ vydýchol si mladík; „keď máš pri sebe lekárničku, to je veľmi dobre, môžem mu hneď predpísať liek.“

Mladý doktor dal komorníkovi po francúzsky nariadenie, ako pokračovať. On sám potom vysvetlil nenúteno spoločnosti, že jeho jasnosť rozbolela hlava a že bude dobre, keď ho nechajú na pokoji vyspať sa. Bo zaiste by mu to bolo veľmi nemilé, keby sa mal výlet týmto prekaziť.

Nuž doktorovi sa tak ľahko uverí.

Keď Tamara videla, že otec úplne pokojno spí, a že je komorník pri ňom, pomodlila sa pri ňom, odovzdajúc ho Pánovi Ježišovi, uspokojená dávala rozkazy na výlet.

Na veľké prekvapenie všetkých, keď sa už vystrájali, vraví zrazu Ursíny, že on na pána markíza počká a buď s ním príde, alebo ho doma zabaví. Predniesol to tak skromne a prosebno, že nemohli mu odoprieť, hoci všetkým veľmi ťažko padlo nechať práve jeho tu.

„Prečo chcete zostať pri mojom otcovi, pán Ursíny? Myslíte, že mu je horšie?“ úzkostne vyzvedala Tamara.

„Dúfam, že mi môj Pán dá prehovoriť s jeho jasnosťou o tých veciach, ktoré by prispeli k zlepšeniu jeho stavu, markíza Tamara.“

„Ó, pán Ursíny, to zostaňte prosím, a Pán Ježiš vám oplať vašu lásku.“

V očiach zahrali jej slzy; už neodporovala.

A tak čo sa medzitým malá spoločnosť vybrala do krásnych podolínskych hôr — síce trocha zdržaná nečakanou udalosťou — zostal Ursíny v nádhernej kvetinovej sieni so spiacim mužom sám. Vytiahol svoj Nový zákon a čítal.

Markíz chvíľu spal. Zrazu rozhodil rukami, akoby niečo zaháňal a hovorí zo sna:

„Ako by som mohol pristať na to?“

Slová neprekvapili poslucháča, zato jazyk v ktorom to povedal. Veď markíz hovoril po poľsky —

„Čo by povedala tvoja nevesta? Hoci ťa aj nezná, ty si mladší. Umrime radšej spolu. Načo mi je život? A to, čo by si ty bol v Egypte dokázal, to ja i tak nedokážem.

Neumrel som — — Aká je ona krásna — — Keď sa raz stalo, komédiu už treba hrať — — Čo bude, činohra, či smutohra? Keby vyšlo najavo, kto to tam leží pochovaný a kto prišiel, bola by to hotová dráma — — Život je predsa krásny; tak na takých výšinách, v rukách moc, obklopený bohatstvom — kto by mi to bol povedal na hraniciach Sibíri, aký ja ešte povediem život, markíz Helmar Werning-Orano. Haha! — —“ smial sa spiaci ticho, príšerne. „Ona ma miluje, som jej modlou — Keby vedela — Ticho — kto vraví? — Už nesmie nik zvedieť, ani nemôže — On nevstane z mŕtvych, aby sa hlásil k svojim právam — — A však, i keby vstal, ja by som mu to, čo mi dobrovoľne daroval, áno vnútil, už nevrátil — No, on nepríde — Konečne mám dieťa, ono je moje a ja si ho vychovám sebe; Ty tam hore ho nedostaneš — — Ona umrela, ach — — Zase nové povýšenie — kedy budem mať dosť? Kedy sa uspokojím? Kedy prestanem túžiť? Kde je niečo, čo by vyplnilo tú prázdnotu? — Sláva ma neteší, bohatstvo neblaží — — Otče, otče, len raz ešte na tvoje srdce, ach!“ — — posledné slová zazneli ako záston. Markíz zamĺkol a nepokojno spal ďalej, a mladík hľadel na neho v nemom úžase — — —