ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od podhradskej stanice — nesúc malý kufrík v ruke — kráčal mladý muž. Ostrý vietor metal mu chumáče snehu do peknej priblednutej tváre, čo mimovoľne pútala záhadným výrazom očí. Upomínali tieto pekné dobré oči hmlami zastrenú krajinu. Keď sa pozrieš do nich, mimovoľne by si sa spýtal: Ba čo tie hmly skrývajú? Plášť mladého muža, dosť i tenký, len nedostatočne chránil štíhlu, peknú postavu pred zimným chladom. Jemné biele ruky nemali rukavíc. No, mladý muž si nevšímal nepohodu okolo seba. Akoby ani nevidel zvedavé pohľady ženičiek, ktoré bojujúc s vetrom, držali s ním krok. Stanica od mestečka bola vzdialená hodný kúsok; možno netak premrznúť, než ta cestovatelia dorazia.

Zrazu mladý muž zastal. Poohrial skrehnuté ruky pri ústach a zosnímajúc jednoduchú čiapku z hlavy, odhŕňal do bieleho čela vetrom hodené vlasy. Pritom zablúdili mu oči k osvietenému mestečku. Na okamih spočinuli na zámockej zrúcanine, zviezli sa nižšie. Keď zvuk večerného zvonenia akosi slávnostne, no i žiaľno preletel dolinou — ani čoby rozprával o veľkej láske a ešte o väčšej obeti — v tej chvíli privrel oči. Smútok, pre ktorý nemajú ľudia lieku na zemi, poznačil celý spanilý obličaj. No len na okamih, bo v nasledujúcej chvíli sklonil sa osamelý chodec pre kufrík a s výrazom zvláštnej odhodlanosti začal znovu borbu s vetrom a snehovou chumelicou. Prvá mestská lampa osvietila mu obraz, ktorý nebolo možno obísť; na zaviatej hrobli, hlavu o nošku opretú, leží malý sedliacky chlapec. Premohla ho zima, idú na neho driemoty, usne a zamrzne. Temer prudko sklonil sa mladý muž k dieťaťu a zatriasol ním.

„Čo robíš? Veď tu zmrzneš!“ prihovorí sa vľúdne.

Chlapec otvoril oči: „Odpočívam, lebo ďalej nevládzem.“

„Tu však zostať nesmieš; vstaň a poď so mnou!“

Dieťa polo v omámení poslúchlo, vstalo; ale nech ho nezadrží láskavé rameno, klesne znovu. Zdrevenené nohy nevládzu niesť ťarchu tela. Obzrel sa mladý muž, ale nikde živej duše, čo by pomohla. Priviazal teda svoj kufrík k chlapcovej noške, prevesil oboje cez plece, ovinul rameno pevne okolo pásu plačúceho chlapca. A tak viac nesie než vedie dieťa po prvú chalúpku mestečka. Bledé líca mu pritom zrumeneli, hruď oddychovala sťažka prílišnou námahou. Zato z očí, spoza hmly žiari svetlo zvláštneho blaha. Zadiveno pozreli ženy v chalúpke na nečakanú návštevu. Ochotne sľúbili chlapca opatriť; ponúkané peniaze prijať nechceli. Chlapec sa ešte dobre nebol podíval na svojho ochrancu, tento už zmizol z chalúpky a stál ako človek, hľadajúci kratšiu cestu, neďaleko zasneženého mosta.

V tej chvíli primäl ho brinkot zvončekov a hrkot rolničiek, aby sa obzrel. Bujnými tátošmi ťahané leteli tu utešené, teplými pokrovcami a kožušinami vystlané sane. V nich po boku hrdého starca viezla sa starostlivo v plyšovej bundičke oblečená mladá dáma. Z bieleho klobúčika poodhodený závoj dovolil uvidieť ružovú tvár a oči ako dva čierne diamanty. A tieto oči čarovne padli na ošúchaný kufrík pri nohách osamelého chodca, potom na jeho ľahký, neodstatočný oblek. Zdvihli sa vyššie a utonuli plné okamžitej sústrasti v jeho uprenom pohľade na ňu. Sane preleteli a mladý muž, zrýchľujúc krok, nezastal už až v chodbe lekárne „U zlatej ľalie“. Obstarná žena červenej, prívetivej tváre, odená v remeselníckom odeve, popošla mu v ústrety. Na otázku, či môže byť s pánom Korimským, zamračila záporne čelo. No keď sa jej mladý muž predstavil, radostne vyjasnila tvár:

„Ach, budúci pán asistent!^[2] Konečne idete! Pán Korimský vás čakal už včera. No ste celý skrehnutý, nie div, vonku je poriadna zima. Dám hneď vašu izbu zakúriť, zatiaľ vnídite sem do mojej. Hladný tiež už iste budete po ceste; ale my sme už večerali, musíte odpustiť, keď vám prinesiem len také pozhľadávané.“

Žena, nečakajúc odvetu, otvorila neďaleké dvere neveľkej, teplo vykúrenej izby a o krátky čas priniesla večeru. Nepoznať na nej to pozhľadávanie. Priniesla i horúci čaj a ponúkala hosťa s dobrotivou srdečnosťou jednoduchých, úprimných pováh.

„Pánu Korimskému som už o vás povedala, hneď po večeri môžete ísť za ním,“ hovorila, prinášajúc k čaju zákusky; „on vás už včera istotne čakal.“

„Je mi ľúto; nemohol som prv prísť,“ odvetil mladý muž vstávajúc. „Lež prosím, rád by som si najskôr zaniesol svoje veci do izby a trochu sa usporiadal.“

„Nie je tam ešte teplo,“ starala sa, „ale veď kým pôjdete spať, zahreje sa.“

„Lekáreň je pre dnes už zavretá, pravda?“

Ženinu tvár pokryl smútok. „Ona je už týždne zavretá, ako nás stihlo to veľké nešťastie; ale však vy neviete!“

„Ba viem.“

Pokročili z izby.

„Viete? Tým lepšie. Pán nemôže, ba ani nechce odvtedy nič robiť, nijaký liek pripravovať; kto by sa mu divil? Učni predávali len také drobnosti, ale recepty sa neprijímali. Bolo to veľmi mrzuté aj pre ľudí, aj pre doktorov, aj pre nás.“

„A mladý pán Korimský?“ spytuje sa po chvíli mlčania zrazu mladý muž hlasom plným srdečnej sústrasti.

„Od včera je, chvála Bohu, trochu lepšie. Pán doktor Lermontov hovorí, že nebezpečenstvo smrti je odstránené; nuž dal by milostivý Boh, aby bolo tak, aby sa pán doktor nemýlil.“

„To je doktor v mestečku?“

„Ach nie. Náš mestský doktor sa volá Raušer a je už obstarný pán. Toto je priateľ chudáčika Nikušku. Nedivte sa, že mladého pána tak nazývam, veď som ho ja vypestovala, a keď stratil matku, aj vychovala a teraz sa musím na jeho trápenie dívať.“ Žena si zotrela slzy.

„A trpí on ešte vždy tak veľmi?“ zaznelo zase tak sústrastne z pier mladého muža.

„To my nevieme. Teraz, keď je už pri sebe, nedá to vedieť, aby sa otec netrápil. — No tu sme už pri vašej izbe, pán asistent.“

„Ďakujem za sprievod i za správu. Izby pána Korimského sú, pravda, na poschodí?“

„Áno, druhé dvere od schodov.“

Keď mladý muž osamel, postavil kufrík, a nevenujúc izbe pozornosť, dal sa z neho vyberať jednotlivé veci. Potom si umyl tvár, prečesal si husté vlasy, vzal čistú náprsenku, oprášil jednoduchý čierny kabát. No prv než opustil izbu, hodil sa pri koženej pohovke na kolená, skryl tvár v rukách a zotrval tak dlhšie, ako sám myslel. Keď sa po chvíli narovnal, niesla jeho tvár stopy sĺz, ale z očí žiarilo zase to krásne, zvláštne svetlo. Vyšiel na chodbu i hore schodami, nepostretnúc nikoho — vyzeral veľký dom ako vymretý. Zato, ako chcel položiť ruku na kľučku, otvorili sa dvere zvnútra a z nich s hlavou zamyslene sklonenou vychádzal domáci pán. Krásna mužova tvár — na ktorej hosťove oči spočinuli s netajeným súcitom — niesla nezmazateľný odraz veľkého duševného utrpenia. Chlad opanovanej hrdosti, rozložený celým zjavom, nebol schopný ho potlačiť. Čierny závoj utrpenia spočíval i v očiach. Keď sa mladý muž pozdravil, cítil, že tie oči spočinuli na jeho tvári a premerali si jeho celú postavu.

„Som Miroslav Ursíny,“ predstavil sa mladík.

„Teší ma.“ Korimský podal mu zbežne ruku. „Vojdite!“ pozýval, vracajúc sa do elegantnej izby, ožiarenej veľkým svetlom skvostnej lustrovej lampy. Zaujali miesta v leňoškách.

„Súdiac podľa svedectiev, predstavoval som si vás staršieho,“ povráva lekárnik, keď vyčerpali obvyklé otázky na cestu. Melodický, trochu prihrdý jeho hlas znel pritom dosť prívetivo i cudzo zároveň, tak ako prinajlepšom možno hovoriť s podriadeným. „Ste schopný prevziať dohľad i správu celej lekárne?“

„Bol som i na predošlom mieste pre principálovu chorľavosť odkázaný na samostatné riadenie,“ mierne odpovedá mladý muž.

„Tým lepšie pre mňa i pre vás. S podmienkami platu ste spokojný?“

„Úplne, pane.“

„Tak nechcem vás baviť, budete z cesty unavený. Treba si vám odpočinúť. Dúfam, postarali sa vám o všetko, čo treba; ak nie, obráťte sa na pani Príbovskú, moju domácu gazdinú.“

Korimský vstal, mladý muž tiež.

„Dovoľte, pane, prosím, prezrel by som si ešte dnes lekáreň, aby som zajtra hneď ráno mohol pracovať; unavený nie som,“ vraví zase tak mierno.

Korimský málo zbledol, prešiel si rukou čelom.

„Pošlem doktora Lermontova, on vám ukáže i odovzdá. Dôveru moju máte; dúfam, že sa vo vás nesklamem. Dobrú noc!“

Odchádzajúci lekárnik obrátil sa vo dverách, mimovoľne pozrel sa ešte raz na mladého muža, ako tam stál opretý o leňošku v záplave svetla lampy; oči sa im stretli.

„Prajete si dač?“ spytujú sa hrdé mužove pery. Zdalo sa mu totiž akoby tamten celý zjav niečo od neho prosil.

Otázka vyvolala istý zmätok; rumenec s bledosťou vystriedali sa na spanilej tvári.

„Prial by som si veľmi, keby som vás smel dnes v noci zameniť pri mladom pánovi Korimskom; opatril by som ho podľa lekárskeho rozkazu a verne.“

„Mňa zameniť u môjho syna? A prečo?“ Chladná mužova tvár zjemnela.

„Preto, že vám, pane, treba si už odpočinúť.“

„A vám po ceste?“

„Ja som mladý.“

„To hej! No ste cudzí. Dosť veľké dobro mi preukážete, keď preberiete bremeno lekárne z mojich pliec. Venujte sa len verne svojej povinnosti, osobne vás obťažovať nestrojíme.“

Krátka poklona, mladý muž osamel.

Asi štvrť hodiny pozdejšie zastal doktor vo dverách. Jeho oči najskôr blúdili okolo až spočinuli na štíhlej postave a na peknej pútavej asistentovej tvári. S netajeným odbleskom príjemného prekvapenia zavolal sviežo: „Odpustite, pán Ursíny; trochu dlho som vás nechal čakať! Ale náš milý pacient sa práve zobudil, nebolo možno hneď od neho odísť. Vlastne musím sa vám predstaviť: Aurel Lermontov.“

Čo nevidieť vyšli oba páni v rozhovore na chodbu.

„Keby ste neboli prišli už dnes,“ povráva doktor, otvárajúc lekáreň, „bol by som zajtra namiesto vás tu hospodáril. Aspoň vám teraz môžem všetky poklady ukázať.“

„Som pánu doktorovi veľmi vďačný. Prv prísť nebolo možno; predošlý môj principál zomrel, musel som lekáreň odovzdať nástupcovi.“

„A nebolo vám možno lekáreň prevziať?“

Nečastý zaiste, zato tým viac peknosťou prekvapujúci úsmev pohral perami osloveného.

„Sotva kedy budem mať také pomery, aby som to mohol.“

Tvárou mladého doktora prelietli okamžité rozpaky.

„Prepáčte zbytočnú otázku,“ vetí srdečne a dal sa horlivo ukazovať v lekárni, čo treba; vidno, že je tu už dobre doma — v knihách, v sklade, v chemickom kabinete — všade.

„No tak, už som vám dôkladne ukázal“ — povráva po chvíli.

„Ďakujem, pán doktor; prevzal som teraz z vašej ruky lekáreň v úplne zriadenom stave; tak dúfam ju dakedy odovzdať do rúk pána Korimského.“

„Ó, milý Ursíny, Korimský sotva kedy viac nazrie do chemického laboratória! Hľaďte si poistiť jeho priazeň a získať jeho dôveru, tak máte budúcnosť trvale poistenú. Dnes ste len asistentom, o krátky čas spoločníkom a konečne prenajímateľom. Odpustite, keď už odídem. Nikuška ma prepustil len nakrátko. Nedivte sa, že ho nazývam takým chlapčenským menom, jemu ono pristane. Zajtra do videnia!“

Bolo už hodne neskoro, keď zavreli sa dvere za novým obyvateľom. Tento uložil sa po prvýkrát k spánku v dome „U zlatej ľalie“, kde vraj ho pri terajších okolnostiach očakávala skvelá budúcnosť.