ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň zobudil sa pán Adam Orlovský skoro za rána; a než minulo štvrť hodiny, chodil už úplne oblečený poviestkovou zámockou záhradou. Nebo modré, ako oko nevinnej devy, klenulo sa nad utešeným, jarným svetlom; nebolo na ňom obláčka, iba na východe stavali sa ružovo-zlaté zámky zhasínajúcich zôr. Utekali pred príchodom slniečka.

„Aký krásny prvý máj,“ dumal mladý učenec. Rozhliadol sa napred po záhrade, ktorej stromy stáli ešte neošatené; zato plno tu jarného kvietia, na stá hyacintov, narcisiek, kropáčov, aurikulí, celé pokrovce fialek a kde-tu utešené postele odkvitajúcich snežienok. Keď ale, idúc vždy pri potôčku, čo hadil sa záhradou, zastal v mrežovej, bočnej bránke, rozložila sa pred ním malebná dolinka; v nej uprostred ovocných sadov dedina. Sady samý, samý kvet.

Pri potôčikoch o závod spievali sláviky ranný chválospev a tam z vrchu z hájov volali kukučky dráždivo: kukuk, kukuk!

Áno, krásny to bol prvý máj, prekrásny, ale mladého muža dostatočne nemohol oblažiť. Celá jeho myseľ otáčala sa vôkol toho: čo asi povie Tamara Orano na všetku túto krásu u či ju vôbec uvidí. Ó, by len dnes nezahalili čierne hmly jej čarovné modré oči. Ak bude jasne vidieť, vtedy všetko bude ju tešiť. No i všetky túžby bude chcieť mať vyplnené. Zachce sa jej vidieť Margitu a on — on bude musieť, čo dosiaľ neurobil: vyzradiť konečne, aké zväzky pútajú ho k nej, pre ňu tak zaujímavej susedke z Hôrky. Pri tejto myšlienke bolo mladému mužovi priam horúco. Videl, cítil to, že konal nečestne; a nemohol nájsť pravú myšlienku, ako by sa ospravedlnil, aby na neho nepadol tieň.

Nuž májovú prelesť zatieňoval nesúlad duše. Pán Adam zatúžil po pokoji; vyšiel von z parku a v myšlienkach poberal sa ďalej a ďalej — — —

*

Bolo to asi v tom čase, kde na návrší Hôrky zastal Beluš; z neho zoskočila jazdkyňa a vybehla tých niemnoho krokov, deliacich ju už od priesmyku a rozhrania. Vrchy sa jej rozstúpili a ona zastala z druhej strany hája nad podolínskou dolinou. Tu na miesto medze stál starý, kamenný kríž; k nemu viedli dva vysoké, schody. A vedľa skláňala korunu — samý kvet — čerešňa. Od kríža nadol do hája viedla bielym tŕním zakvitnutá cesta; biele tŕnie a zeleň mladých borín malebno družili sa dovedna.

Vôkol kríža na trávniku kvitlo na stá fialôk, babích kľúčov a sedmokrások. Bol to pekný kúsok zeme. Nad ním klenulo sa modré nebo, poliate ustupujúcimi zorami a vychádzajúcim slniečkom. I tu spieval slávik cele blízučko a kukali kukučky.

A krásny bol ten prvý máj. Najkrajšia v ňom bola tá mladá, zadumaná bytosť. Stála na vrchnom schode a bielym ramenom objímala vekom sčernetý kríž akoby sa stavala pod jeho záštitu. Mala na sebe bielučké šaty, posiate fialkami. Zlaté vlasy tvorili rám zamyslenej utešenej tváričke; dvom čiernym diamantom podobné oči hľadeli zvláštnym, teskným pohľadom na nádherne krásnu budovu oproti. Okolo malinových pier tiahla sa akási teskná žaloba.

Nemohla ani Margita Orlovská spať. Myšlienka, že Adam Orlovský včera večer prišiel a že je i s deduškom na Podolíne, vyhnala ju z postele, a až sem. Bo on bol už tu a dnes zaiste musí sa s ním zísť a ona posiaľ nebola rozhodnutá, ako ho privíta, aby hneď spočiatku vedel, na čom je. Ak ho privíta tak, ako si umienila predtým a ako by sa bolo patrilo po rozhovore, ktorý spolu viedli po sobáši. Áno, ak ho privíta tak chladno, ľahostajne, ako sa s ním rozlúčila, utvorí sa medzi nimi priepasť, ktorá sa už nikdy neprekročí.

No keď to urobí, tak sa jej Kristus nikdy nezjaví a nikdy nedosiahne toho pravého svetla a duševného pokoja. A ak poslúchne srdce a vyjde mu oproti s láskou, ako jej radil Ursíny, vtedy zvíťazí nad ňou on. Snáď sa jej i vysmeje a tak ju pokorí veľmi.

V mladom srdci bojoval krutý boj. Preto sa Margita tak pevne opierala o čierny kríž. Bolo jej akoby Ten, ktorý raz zomieral na kríži za ňu, jedine jej mohol pomôcť a ako by Mu tu bola bližšia. Spomínala, zavierajúc oči, na dni, ktoré strávila medzi týmto ránom a oným odpoludním, keď spoločne s Ursínym boli u Hradských. Tam spoznali bližšie i Štefana i jeho rodinu. Tam videla, že Štefan nielen otcovi odpustil, ale ho i miloval i ctil si ho, akoby sa nič nebolo stalo.

Tak rada spomínala na chvíle strávené v dúbravskej doline. Ó, tam medzi tými ľuďmi, ktorí Pána Ježiša milovali, bolo tak dobre. Pôvodne sa tam mali len krátko zdržať. V skutočnosti prišli stadiaľ neskoro večer aj so Štefanovou babičkou, lebo Ursíny mal zhromaždenie ešte aj vo mlyne. A bolo tam prítomných mnoho ľudí.

I Štefan k nim prehovoril. No, Margite sa zdalo, že to vlastne všetko patrí len jej, len jej: Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie svojim dušiam.

„Pán Ježiš bol Boží Syn,“ hovoril Štefan, „ale On bol taký pokorný, že Judášovi, ktorý Ho zradil, nohy umyl, aj všetkým učeníkom. A bol taký tichý, že ani keď Mu do tváre pľuvali, a všelijaké lživé veci na Neho znášali, nepovedal slovo. On to mohol, lebo Jeho srdce bolo pokorné. A nám hovorí: ,Učte sa od mňa‘.

On len predsa zvíťazil nad všetkými ľuďmi láskou. A bárs farizeji, zákonníci, kňazi a biskupi, Pilát a Herodes v Neho neuverili, jedno museli uznať; že bol dobrý.

Milí priatelia, učme sa od Pána Ježiša. Tak zneuctiť a pokoriť, ako Jeho pokorili, nás nikto nemôže; lebo On bol Boží Syn. A preto na každú krivdu odpovedzme láskou a odpúšťaním, aby keď by nám aj ľudia neuverili, aspoň niekedy museli uznať, že sme boli dobrí.“

Tieto slová vo dne v noci sprevádzali Margitu. Ach, ona chcela byť dobrá, pri všetkých ľuďoch sa jej to darilo; no keby mohla i tuto — keby mohla byť dobrá aj k Adamovi Orlovskému!

,Keď k nemu nebudeš dobrá, tak nie si vôbec dobrá,‘ hovoril hlas svedomia; ,a ak budeš dobrá k nemu, aj vtedy keby ťa on vysmial a potupil, zvíťazíš nad ním láskou a on pozná, že patríš Pánovi Ježišovi, že si Jeho.‘

„Ach, Pane Ježišu!“ zaúpela Margita, „ja chcem byť Teba, Tvojej smrti hodna! Ty si mne odpustil, Ty si mňa miloval, Tebe kvôli odpustím aj ja, staň sa so mnou čokoľvek. Ó, pomôž mi byť dobrou a zvíťaziť láskou!“

Zavreli sa ústočká maľované. O kríž opretá stála mladá pani. Otvárala veľké oči — čo sa to s ňou dialo? Aké zvláštne svetlo radosti a pokoja, aká slasť vtiahla do jej srdca!

Ucítila Margita na sebe pravdivosť Pánových slov: Vietor kam chce veje, jeho hlas počuješ, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha. Bolo Margite tak okolo srdca, akoby mala zrazu dosť lásky milovať celé ľudské pokolenie.

Len teraz počula, že sláviky spievajú, cítila sladkú vôňu fialiek; bo teraz rozumela reči prírody, ktorá akoby jej privolávala:

Nevedela Margita, že už prešla chvíľa, čo nie je tu sama, ani že na ňu zahľadený, o neďaleký strom opiera sa Adam Orlovský. Nevedel mladý učenec, kam až v myšlienkach blúdil. A nebol by sa nazdal, že práve ju, pre ktorú utiekol zo záhrady, aby na ňu nemusel myslieť, práve tu nájde.

No našiel ju. A tak ako tam na balkóne Orlova, tak i teraz nemohol odtrhnúť pohľad z prelestnej vidiny. Nemala na sebe krásu zvyšujúce svadobné rúcho. Šaty, ktoré objímali štíhlu postavu, neboli ani také nádherné, ako rúcho ktorejkoľvek zo spoločníc Tamary Orano. A predsa uprostred tejto jarnej prírody vyzerala ani nejaká princezná, dcéra kráľovská — a on ju zaprel! Bola mu pri oltári oddaná, no či mal teraz právo priblížiť sa k nej?

Sú pocity sebaobžaloby, ktorých by sme sa veľmi radi striasli. Zatúžil Adam Orlovský, aby sa na prelestnú tvár jeho ženy vrátil ten ľahostajne chladný výraz; proti tomu bol obrnený. No tá nevinná, čistá vysoká jasnosť začínajúca na belostnom čielku a rozliata cez celú postavu, ho skľučovala. Nevedel, pravda, že už Margitu Orlovskú nikdy viacej inakšiu neuvidí.

Pozdravil. Strhla sa sťa preľaknuté vtáčatko; rumenec s bledosťou vystriedali sa jej bleskurýchle na hodvábnych líčkach. Potom zbehla dolu schodmi a — bolo to možné? — podávala mu ruku:

„Vítaj, Adam,“ hovorili malinové pery hlasom, akým ju počul hovoriť s deduškom.

Zmietlo ho to úplne. Poceloval malú ruku.

„Nenazdal som sa, že sa tu zídeme. Mal som obavy, či nebude priskoro, spraviť návštevu na Hôrke,“ luhal zdvorilo.

„Vstávam síce skoro, no tak skoro by som ťa nebola čakala,“ priznávala Margita úprimne. „Myslela som, že prídete aj s deduškom odpoludnia.“

„Deduško ani nevie, kam som išiel, bo ešte spí. A keď sme sa tu zišli, nemusím teraz na Hôrku, až potom s ním.“

„Ako ti ľúbo,“ odvetila srdečne; „no počkaj, prosím, prídem hneď!“ Nechala ho chvíľu samotného.

Keď sa vrátila, niesla, veľký, pekný pokrovec, prestrela na schody:

„Je vlhko, nech sa páči sadnúť.“

Pripadalo mu to ako vo sne.

„Prosím, povedz mi, ako sa má slečna Orano? Nezaškodila jej cesta?“

„Neviem ešte,“ premáhal ťažkosti, do ktorých ho uvádzala otázkou, tak sestersky súcitnou; „No myslím, že nie. Prial by som si, aby aspoň dnes videla; deň je taký krásny.“

„A čo, sú dni, keď vôbec nevidí? Správca hovoril, že len slabo vidí.“

„Dakedy slabo, dakedy celkom nič.“

„Úbohá! Mnoho som musela myslieť na ňu; ale verím, dá Pán, že sa tu u nás uzdraví.“

„Všetci skladajú nádej v tento kraj.“

„Kraj ju neuzdraví;“ pomyslela Margita.

„A ako sa viedlo tebe? Pokročil si ďaleko vo výskumoch?“

„Je mi veru divné, že sa pýtaš na to,“ hovoril úsmešne.

Obelela málinko.

„Prečo ti je to divné?“ pozrela zase na neho pekným pohľadom.

„Podľa toho, čo si určila, keď sme sa rozchádzali, je táto zdvorilosť celkom zbytočná.“

„Keby to bola zdvorilosť, áno; ale ja naozaj túžim dozvedieť sa, ako si sa mal v cudzine.“

„Veľmi dobre,“ hodil hlavou. „Preskúmať sme síce mnoho nepreskúmali, aspoň ja nie; no dosť, aby sme mohli písať dielo, až príde profesor Geringer.“

„A neprišiel s vami?“

„Nie; zdržal sa cestou a zavíta až o dva alebo tri dni. Pretože pán Orano nám sľúbil výbornú pomoc, budeme dielo tvoriť na Podolíne. Mne je to tým príjemnejšie, aspoň nebudem prekážať veliteľke Orlova,“ dodal s úsmevom a poklonou.

„Mne?“ pozrela sa na neho. Čakal, že jej vzplanie v zraku blesk hrdej ľahostajnosti, no mýlil sa. „Mne by ste neprekážali; bo ja som vám síce všetko pripravila, aby vám nič nechýbalo pri práci, ináč nehodlám teraz bývať v Orlove.“

„Nie? A prečo?“

„Nikolaj, ako vieš, je ešte chorý, príde sa zotaviť sem do borovskej doliny; bude bývať naproti Hôrke, chcem mu byť blízko.“

Stiahol čelo. Ako pokojne hovorila o týchto veciach!

„A starý otec s tým súhlasí, že bude sám v Orlove?“

„Ó, keď ty zostaneš na Podolíne, to on pôjde ku mne a budeme tu všetci spolu. Aj ty, keď unavený prácou, zatúžiš po odpočinku a po deduškovi, budeš mať blízko.“

„To hej; lenže ty sotva túžiš po mojich návštevách a ja by som nerád obťažoval.“

Podoprela hlávku do dlane, sila začala ju opúšťať. On nechce vyrovnanie — —

„Bo on ťa nerozumie,“ hovoril hlas duše, „ty si mu dlžna vysvetlenie.“ Zdvihla jasné čielko, pozrela, oči sa im stretli.

„Adam,“ hovorila mierne, „tvoj list, čo si mi písal do ústavu, ma veľmi urazil. Ja som sa hnevala; a keby nie deduška, nikdy by som ti nebola podala ruku. Pod vplyvom horkosti správala som sa k tebe v deň svadby, ako som myslela, že je najlepšie; ale nebolo to ani kresťanské, ani slušné. Tvrdý boj ma stálo, kým som ti odpustila; a teraz ťa prosím, aby si ty odpustil mne moje neslušné správanie. Keď aj nemôžeme byť jeden druhému viacej, buďme si priateľmi, však sme blízka rodina. Postarajme sa o to, aby deduško nikdy nezbadal, že sme mu priniesli obeť.“

Vstala. I on vyskočil; skladal v rozčúlení pokrovec. Jej slová boli také nečakané, že nemal na ne odpoveď.

„Hneváš sa, Adam?“ zaznelo vedľa neho; malá ruka spočinula mu na pleci.

„Áno, hnevám!“ stiahol čelo. „Veď tvojou urážlivou nevšímavosťou popudený, i tým, že si na môj pozdrav nedala odpoveď, povedal som síce Oranovcom, že pri deduškovi je moja sesternica, no nešlo mi nijako povedať, že je to moja žena, ktorá ma tak horlivo poslala preč, aby som jej neprekážal.“

Slzy vstúpili jej do očí. Ucítila Margita, že boj prehrala. Bolo predsa tak, ako si myslela: pokorila sa, ale to nepomohlo. Teraz nezostávalo nič, len mlčať a životom dokázať, že bola dobrá. Ani len trocha mu nezazlievala, že nepovedal o svojej žene; bo jej čistá duša ani nerozumela, ako veľmi jej tým ublížil.

On cítil, že má prevahu nad ňou, tak i pokračoval:

„Teraz neviem, ako vec napraviť; bo čo si Oranovci o mne pomyslia?“

„Nestaraj sa,“ hovorila mierno; „až sa zídem s Tamarou Orano, ja jej to sama vysvetlím, že si sa na mňa hneval právom atď.“

To bolo mnoho.

„Margita, čo sa s tebou stalo?“ postál zrazu; vzal jej ruku do svojich. „Chcela by si moju vinu vziať na seba?“

„Prečo nie? Pán Ježiš umrel za moje hriechy, nemám nasledovať jeho príklad? Nechaj ma, ja to napravím: Tamara mne uverí.“

Chcela odtiahnuť svoje ruky z jeho, ale nepustil ju, nie; pritiahol vonný, sladký jarný kvet k hrudi, kde udrelo srdce dosiaľ nepoznaným, horúcim tempom.

Zachvela sa. Ucítili tieseň, ako keď sa k nám blíži niečo temné; zatúžila späť tam ku krížu. Tam, keď opierala sa o studený symbol^[15] spásy, bolo jej omnoho voľnejšie a blaženejšie v srdci.

Zaerdžanie koňa ju vyprostilo, rameno z pásu jej kleslo, bola voľná.

„Adam, však je ešte veľmi skoro, panstvá po ceste budú spať dlhšie, poď so mnou! Však z Hôrky si môžeš vziať kočiar alebo deduškovho koňa, poď!“

„Keď ma voláš, ako by som nešiel? No máš tu koňa a kvôli mne musíš pešky.“

„Pôjdem rada taký kúsok,“ prisvedčila opravdivo, „veď je veľmi príjemne.“

„Ó áno. Niet predsa nad naše podnebie.“

Kráčali hájom. On prevesil pokrovec cez utešené zviera, vzal opraty, viedol ho, a pritom jej rozprával — pobádaný otáznym pohľadom — o cestovaní v Egypte.

„Predstav si,“ hovoril, keď už zastali nad Hôrkou, „stál som aj nad hrobom strýca Ferdinanda Orlovského. No ty nevieš zaiste, kto to bol.“

„Ó, viem, pestúnka tvojho otca mi rozprávala o ňom.“

„A žije ešte?“

„Žije. Býva teraz v Podhrade. Rozprávala mi mnoho o ňom i o tom strašnom večere, keď sa rozišli s deduškom. A ty že si stál nad jeho hrobom? Kto ťa k nemu doviedol? Vieš iste, že to on tam odpočíva?“

„Prirodzene! Pán Orano dal mi k dispozícii svojho komorníka, ten mi ukázal miesto; okrem toho je nad hrobom krásny pomník s jeho menom. Ten komorník mi hovoril, že strýc Ferdinand bol veľmi ťažko chorý na lodi a vraj si len žiadal, aby mohli aspoň pristáť k brehu; ale smrť že mal ľahkú. Pán Orano a on ho opatrovali; Orano mu zatlačil oči a že dlho a usedavo nad ním plakal. Mali sa vraj veľmi radi i život by bol jeden za druhého dal.

Že sa mali radi, svedčí aj okolnosť, že pán Orano bez dojatia nemôže ani dnes hovoriť o našom zosnulom strýcovi.

No tu je už Hôrka. Aké je to všetko zmenené!“

„Nepozdáva sa ti?“

„Ó, ba áno! Nie darmo písal starý otec, že opravy sú také radikálne, že vraj ani kaštieľ nepoznám.“

„Ó, zvonku nie tak mnoho, viac vnútri.“

„Veď uvidím!“

A čoskoro aj uvideli.

Pani Borovská a ostatné služobníctvo nemálo užasli, keď za skorého rána uvideli prichádzať tak svorne pekný pár. Všetky domnienky o nezhode, aké dosiaľ utajeno kolovali, utíchli okamžite.

Veliteľka vodila veľkomožného pána po celom kaštieli, on so všetkým súhlasil. Potom za tej najlepšej nálady raňajkovali a po raňajkách vyšli spolu do dvora Borovských; tam sa rozišli. Pán jazdil cestou do podolínskej doliny a veliteľka prišla domov taká šťastná, ako ju ešte od návštevy pána apatekára nevideli.

„Ba veru neviem, prečo by mala byť medzi nimi dajaká nezhoda,“ hovorila Borovská, „však sú pre seba ako stvorení.“