ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V zámku dohrali páni partiu. Markíz zbadal počas hry roztržitosť pána Mikuláša, ako si častejšie podoprel hlavu do dlaní. Preto zdvorilo navrhoval, aby sa vzácny hosť šiel posilniť trochu odpoludňajším spánkom. Pán Mikuláš pristal. No, keď sa už za ním a markízom zavreli dvere malého salónku, kde ho domáci pán viedol k pohodlnej, drahými pokrovcami krytej pohovke, zrazu hovorí:

„Spať sa mi nechce. Milšia by mi bola chvíľa nemýleného rozhovoru s vami, pán markíz; no, vy ako domáci pán ste priveľmi zaujatý.“

„Ó, prečo?“ tvárou Egypťana preletel výraz potešenia. „Ostatní hostia patria viac-menej mojej dcére; a nikto nám nebude zazlievať spolu strávené chvíle.“

„No tak zostaňte u mňa,“ dojemne držal starec hostiteľovu ruku, „a dokážte milosrdenstvo úbohému mužovi.“

„Vaša veľkomožnosť,“ mocne vzrušený sklonil sa markíz, usadajúc vedľa pána Mikuláša, „aké slová mi to vravíte? Čo vám chýba?“

„Čo mi chýba? Mnoho, Orano; ak budete chcieť, môžete mojej tiesni uľaviť.“

Starý pán si zhlboka vydýchol; na šedivých riasach zavisli mu slzy.

„Znali ste raz syna, ktorý vám na otca právom žaloval. Teraz sedíte po boku toho otca, ktorý aj keď hlboko želie, nikdy a nič viacej nemôže napraviť, ktorý má len jednu prosbu: dozvedieť sa niečo zo života svojho drahého, bolestne želeného dieťaťa. Túto túžbu nemôže mu na zemi nik vyplniť, len vy, pán markíz. Ó, vyplňte mu ju, a on vám na veky bude žehnať.“

„Čo bude mať z toho vaša veľkomožnosť?“ temno povráva markíz a jeho hlava, sklonená do oboch dlaní klesala akosi veľmi ťažko. „Čo budete mať z toho, keď sa dozviete o osudoch syna, roky, dávne roky mŕtveho? Nechajte, čo umrelo, spať v hrobe. Toľko môžem povedať pre uspokojenie: Ferdinand vám žehnal. Vy ste mali pravdu: on želel svoj krok celý život. Pre emigrantovho syna nekvitli ruže v národe, ktorý jeho otca vyhnal z vlasti.“

„Ó, markíz Orano, veď vám je ľahšie rozprávať,“ zavzlykal starý pán, „ako mne počúvať. Však môj syn vás nemohol žiadať o mlčanlivosť, pretože netušil, že by sme sa kedy zišli; a keď mne odpustil, nehneval by sa na vás. Tak mi, prosím, povedzte všetko, ale všetko čo viete.“

V tej chvíli narovnal sa markíz, prešiel po salónku, vypil pohár vody, stojacej na malom kvetinovom stolíku. Akési zvláštne pohnutie ho ovládlo; vrátil sa, až keď ho premohol. No pritom spustil záclony, aby nevnikalo júnové slnce, a sám si sadol tak, že na neho padal úplný tieň.

„Tak počujte, vaša veľkomožnosť,“ vetí temno, hlasom prezrádzajúcim, že vnútorná búrka ešte nedozúrila. „Viete, že Ferdinand Orlovský pracoval na poľsko-ruskom zjednotení; i to viete, že keď sa vrátil k vám, zanechal v Rusku ženu, ktorú miloval viac, než svoj život. Kvôli nej obetoval vás, vašu otcovskú lásku, svoje poľské zmýšľanie i vieru. Bo to vám nepovedal vtedy. No, on nielen že si vzal evanjeličku, ale i sám prestúpil; nie z presvedčenia, bo to sa od neho nežiadalo. A táto žena ho sklamala.“

„Nemožno, markíz!“ zaúpel starec. „Bola mu neverná?“

„V tom slova zmysle, ako sa to slovo berie, nie. Skôr ako sa vrátil z Uhorska, pridala sa k sekte štundistov. A od tej hodiny celé jej srdce bolo pripútané len k Ježišovi. Nič si od nej celý deň nepočul, len toto meno; On jej bol všetkým. Na Neho myslela vo dne, pre Neho žila, o Ňom snila v noci. Nuž Ferdinand mal manželku, ktorá nebola už jeho. Bo keď ju zavrel do náručia, medzi nich oboch staval sa tento nenávidený prelud. V porovnaní s touto predstavou ním preklínanou, on, Ferdinand, nebol jej ničím. Jemu chcela i svoje deti vychovať, v Jeho službe. Ten istý prelud zmámil myseľ aj Ferdinandovho švagra. On snil už len o akomsi kráľovstve lásky a pokoja, kde tento ich Boh mal byť kráľom. Po tuhej hádke s Ferdinandom odišiel vôbec preč, zriekol sa práce v spolku, ktorého býval dušou, kým ešte nebol opitý tým bludom. Tu prišla noc. Ferdinand vrátil sa z tajnej schôdzky, kde sa určilo agitáciu preložiť do Poľska, našiel svoju ženu kľačať pri kolíske ich utešeného dieťaťa, chlapčeka, ako prosila v hlasitej modlitbe svojho Kráľa, aby si z neho vychoval svojho poddaného, svojho vojaka. „On nemá byť náš, ale Tvoj!“ Ferdinandovo srdce akoby preklal meč. Jemu bola hrozná myšlienka, že on má byť otcom syna, obetovaného tomuto preludu, áno, že on má plodiť deti nie pre seba, sebe k blahu, nie pre svoju vlasť, ale pre prelud, pre tú fantastickú predstavu. V tej chvíli bolo rozhodnuté: nechce viac byť mužom svojej ženy a otcom jej detí, ani otcom tamtoho chlapca, ktorého mu teraz odňala. Napísal jej celú pravdu a opustil ju navždy; no nie prv, kým nezaplatil tým, ktorí mu ju zviedli a pomiatli. Zbor štundistov bol rozohnaný. Že jeho žena sama upadla do väzenia, to Ferdinand nevedel. A dobre, že nevedel, lebo miloval ju priveľmi napriek všetkému, aby sa nebol ponáhľal ju vyslobodiť. Dozvedel sa o tom až po roku, keď sa i s bratom presťahovala do Viedne. Rozorvaný, ako bol, pracoval v spolku s menšou obozretnosťou, ako by sa vyžadovala. Mučila ho túžba po otcovi. Keby sa nebol hanbil, bol by sa k nemu vrátil; no bál sa, lebo vedel, že sa potom nezdrží, zájde si do Viedne pozrieť na syna, po ktorom túžil. Ženu nechcel vidieť; bo i miloval i nenávidel ju rovnakou mierou.

Tak prepadla ho polícia, odsúdený bol na Sibír; — a po jednoročnej vyšetrujúcej väzbe nachodil sa už v transporte. Bez jeho vôle pomohli mu priatelia utiecť do Anglicka. Tam žil všelijak. Boril sa začas i s núdzou. No, potom prišli lepšie časy a on mohol pomýšľať na cestu do Ameriky. Na tejto ceste sa dozvedel, že jeho žena už zomrela. Jeho postavenie bolo strašné. Pomýšľal, že teraz, keď jeho syn už nemá matku, keby si ho vzal, mohol by ho vychovať podľa svojich zásad. No, to bolo márne; on odsúdenec, ak nechcel upadnúť znovu do rúk ruskej polície, nesmel sa ohlásiť, že žije. Tak videl, že syn je pre neho úplne stratený. Už i preto, že v Anglicku daroval mu Leščinský na smrteľnom lôžku svoje listiny, a tak od tých čias žil už pod týmto menom v Amerike. Tam dostal sa do môjho sprievodu a stal sa od tej hodiny mojím priateľom.

Asi rok strávili sme spolu na cestách. Dohodli sme sa, že sa nikdy nerozlúčime. No, mňa volali už do Káhiry, kde rodina čakala môj návrat po rokoch, i nevesta, dosiaľ neznáma. Vydali sme sa spolu na cestu. Na lodi zachvátila nás oboch choroba, ja som vyšiel, on podľahol a leží pochovaný v Egypte.

Tak povedal som všetko; viac nemám už čo doložiť. Jeho túžba, aby mu otec odpustil, je vyplnená, keď nie za živa, teda po smrti.“

A zase stíchlo v salónku tichom hrobovým. Neprirodzený, divný markízov hlas zanemel a pán Mikuláš, sediaci s hlavou sklonenou k hrudi, nemal slova. Všelijak predstavoval si osudy svojho syna, no tak strašne predsa nie. Cítil starec, že protivil sa jeho syn Bohu, že nenávidel Krista. Snáď pred niekoľkými týždňami bol by mu tak dal za pravdu, ako markíz; dnes už nemohol, nie. Jeho zbožná manželka nemohla ináč. Ó, veď niet nad Ježiša! To svedčila Natália, to cítil a veril dnes už aj pán Mikuláš. Úbohý, nešťastný, zblúdený Ferdinand!

No, ako tak o tých veciach starec premýšľal, napadlo mu, že kdesi čosi podobné žalostné počul. Ach — Aurel — — Pán Mikuláš zdvihol hlavu, zahľadel sa strnulo pred seba. Aurelova matka bola vo väzení; ona odišla s bratom z Ruska do Viedne. Bola tiež štundistkou a obetovala i vychovávala Kristu. Muž ju opustil pre Ježiša a neprihlásil sa viacej — —

Starcovi zúžil sa dych v hrudi.

„Pán markíz,“ hovorí sotva počuteľne, „a ako sa menovala rodina ženy Ferdinandovej?“

No, markíz ho tuším nepočul; musel ešte raz zopakovať otázku.

„Lermontov,“ zaznelo konečne bezzvučne.

„Lermontov?“ opakoval starý pán s jasotom.

„Ó, markíz Orano, ako vám ďakujem! Vyplnili ste nielen moju túžbu vyrozprávaním osudov môjho nešťastného, zblúdeného syna, ale ste ma priviedli i na stopu.“

„Na stopu? Ako to?“ vstal markíz.

„V tejto chvíli našiel som si vnuka, ktorého moje srdce miluje od prvej hodiny zídenia. Hovoríte, že Lermontov menoval sa otec mojej nevesty. Nuž i ja mám tu Lermontova. On je syn štundistky, syn otca, ktorý ho pre Krista opustil. Ó, Bože drahý, svätý, pokorne Ti ďakujem, že mi činíš takú milosť a dovolíš mi, aby som — keď už môj biedny syn nešťastne zahynul — aspoň vnuka svojho k srdcu privinul a všetku lásku na neho preniesol.“

„Vaša veľkomožnosť, ste istý, že sa neklamete?“ Markíz zastal tesne pred pánom Mikulášom. No potom, akoby sa mu nohy podlomili, padol na kolená. Hlava mu klesla na starcovo lono s hasitým zastonaním.

„Pán markíz, čo vám je?“ sklonil sa starec naľakano k mužovi.

„Neprenášajte všetku lásku na neho; no áno, on je váš vnuk, je, ja to viem, ponechajte aspoň kúsok citu v srdci aj pre úbohého Ferdinanda, jeho to i v hrobe poteší.“

„Milujem Ferdinanda a nikdy ho neprestanem milovať,“ vraví starec a pohladil mužove vlasy. „Otec zostáva, kým žije, otcom živých i mŕtvych detí. No, vy hovoríte, že viete, že je on môj vnuk; ako viete?“

„Videl som podobizne jeho matky i ujca; tie isté mal aj Ferdinand.“

Markíz vstal.

„No, čo urobíte, vaša veľkomožnosť?“

„Že čo urobím? Odprosím vnuka za syna, ktorý to už urobiť nemôže; a ak ho bude chcieť prijať, vrátim mu meno i Orlovský podiel, o ktorý sme ho s Ferdinandom pripravili. Poprosím ho, aby zostal pri mne a neopustil ma. Áno, postarám sa, aby nebol už len naším milým priateľom, ale rodným synom a bratom, ktorého všetci budú rodne ľúbiť. Ó, markíz, nech vám Boh odplatí, čo ste úbohému mužovi dobrého učinili. A milý synu — dovoľte, aby som vás tak nazval, ste dobrým Ferdinandovým priateľom. No, nesúďte tak veľmi Lermontovovcov, oni ináč nemohli. Pre Krista hodno je aj umrieť; bez Neho ťažko žiť. Keby sme Ho my dvaja, on a ja, boli znali, neboli by sme sa tak rozišli. Keby som Ho ja bol znal a deti Jemu vychoval, ony všetko mohli byť šťastné. Nemuseli na nás prísť také boje, také blúdenia. Nemusela moja dcéra žalovať na smrteľnej posteli na mňa; „Štyridsať rokov som žila, dvom cirkvám som patrila a vy ste mi pravdu nikto neukázali.“ Ďakujte Bohu, markíz Orano, že vaše dieťa už túto pravdu poznalo; ono bude šťastné. Ó, aké mnohé blúdenie bude tej kvetinke usporené, a aké mnohé boje. Viem, cítim, že vy Krista nemilujete; nože dajte sa tak k Nemu priviesť vašou Tamarou, ako mňa k Nemu priviedla moja zomierajúca dcéra, keď mi na sebe ukázala, čo má človek spraviť, aby bol spasený. Odpustite, že vám to hovorím a nechajte ma, prosím, trochu samotného, aby som si mohol v skrytosti oplakať svojho Ferdinanda, ktorého nešťastiu som príčina pre pochybenú výchovu. Keby bol on mal Krista v srdci, nič by ho od Feničky nebolo oddelilo — —“

Markíz sa iba mlčky poklonil a vyšiel. No, keby videl pán Mikuláš, ako vyzerala jeho tvár, keď vyšiel na svetlo, zhrozil by sa.

„Ešte aj on, aj on?“ povrával, potácajúc sa k pohovke, na ktorú klesol ako omráčený. „To presahuje sily, nevydržím! No, čo urobiť?“ hovoril prerývavo. „Tamaru vziať nemôžem, a tu nechať samotnú? Veď nebude sama; — musím aspoň trochu preč, preč do iného ovzdušia.“

Potom zahrabal si tvár a stíchol; iba polohlasné zástony prezrádzali, že tá primocná búrka sa vnútri neutíšila.

A tam vedľa plakal otec nad zmareným, zmrhaným synovým životom a vyznával Bohu, že on toho je príčina, keď nechal ho rásť bez Krista a ísť do sveta bez svetla. Rozpomenul sa pán Mikuláš, že jeho dcéra povedala: „Išla som pred Boha s prázdnymi rukami a On ma prijal.“ Odvážil sa aj on tak prísť. Vedel, že nemá tej mzdy, aby vyplatil dušu, ktorá zahynula, ani ničoho, čím by Boha zmieril za svoj celý zmrhaný život. Všetky dobré, vzácne slová a zasľúbenia počuté od Ursínyho v tieto dni stáli okolo neho ako také svetlé hradby a zbrane po jeho pravici v tomto boji. Bola táto hodina pre pána Mikuláša ako Peniel pre Jakoba; k modlitbe padol na kolená ako Jakob, od nej vstal ako Izrael. I vyplnilo sa pri ňom, že „včas večera bude ráno!“ Okolo šedivej hlavy vznešeného starca začervenali sa zlaté ranné zore nového života.

Keď vyšiel von, padol mu pohľad na pohovku, kde hlavu v poduške skrytú, ležal markíz. Nešiel k nemu v obave, aby ho nezobudil, na prstoch opustil jeho izby.

„Nevrátil sa ešte pán doktor?“ pýtal sa prvého sluhu, ktorého stretol.

„Ba áno, práve teraz, vaša veľkomožnosť, vnišiel do hudobného salónu.“

„Ďakujem,“ prikývol prívetivo starý pán. A hoci mu bolo milé, že musí teraz do spoločnosti, túžil po súkromnom rozhovore s nájdeným vnukom, tiahlo ho to za ním i tak.

No, zradoval sa pán Mikuláš: utešený Tamarin salónik bol prázdny; pri otvorenom piane, preludujúc ticho prehrávku akejsi piesne, sedel Aurel Lermontov. Starý pán oprel sa o podvoje a hľadí na neho: „On je môj vnuk, krv z mojej krvi, a ja som ho dodnes považoval za milého cudzieho priateľa; on je Ferdinandov syn.“

Svetlo padalo vysokým oknom, celovalo kry bohato zakvitnutých ruží a tvorilo okolo hlavy mladého doktora čarokruh. Je pravda, že pán Mikuláš už dobre nevidel, ale túto tvár videl teraz dobre. On iste podobá sa rodine Lermontovovcov, len ústa má Ferdinandove.

Vtom sa tieto ústa otvorili a začali spievať pieseň, čo učil Ursíny:

„Áno, Aurel, vnuk môj drahý, nie si sám; lež nielen hore v nebesiach máš Otca, i tu dole túži niekto, aby ťa smel otcovsky privinúť k hrudi.“

„Vaša veľkomožnosť,“ — vyskočil poľakaný mladý doktor a v úžase sňal ruku pána Mikuláša zo svojho krku, vyskočil — „čo mi to vravíte?“

„Pravdu, Aurel; no, prv než smie Ferdinandov otec, ktorý na synovom nešťastí sám má vinu“ — povráva starec chvejúcim hlasom — „prv než smie žiadať, aby sa Ferdinandov syn privinul k jeho srdcu, musí dodať, že stojí tu pred ním hriešny síce, ale od Boha už omilostený jeho dedo. Aurel, vnuk môj milý, Pán Ježiš ma prijal na milosť, tak ako teba; a pre túto Jeho lásku ťa prosím, odpusť mi a priznaj sa ku mne!“

Bledosť s rumencom, úžas, prekvapenie a radosť vystriedali sa na tvári mladého doktora. Že hovorí pán Mikuláš pravdu, nemohol pochybovať. Veď bolo okolo tváre, áno celej starcovej bytosti niečo ako žiara; no i že vie, ku komu hovorí. Kto vyviedol na svetlo to, čo navždy malo zostať pochované?

„Aurel, nechceš ma za deda? Hlásim sa k tebe prineskoro? Zaslúžil som a znesiem pokorne.“

Pán Mikuláš zvesil hlavu.

V tej chvíli bol už v pevnom Aurelovom objatí. Jasavo: „Deduško! Starý otec!“ znelo mu v ušiach ako rajská hudba, a ruky i jeho líca ucítili vrelé bozky, akými zná celovať len mladosť.

Nepýtal sa Aurel Lermontov, kto zradil tajomstvo, nato bol prišťastný na deduškovom srdci. Veď kto opíše tú radosť! Ako tak držiac sa v pevnom objatí, sedeli na pohovke, rozprával pán Mikuláš: „Vy ste mi ukázali cestu spasenia; moja Natália položila základ, potom ty, Nikuška, Margita, Tamara Orano, Štefan Hradský, samí mladí, samí mladí!“

„A Miroslav?“ žasol Aurel.

„Miroslav? On je Boží posol,“ vážne, so zábleskom povrával starý pán. „Skrz neho nás všetkých našiel Pán Ježiš i zachránil; či nie je tak?“

„Ó, áno, deduško, on je skutočne Boží posol,“ vzdychol si mladý doktor; a pred mysľou zastali mu zase osudy milovaného priateľa v celej tragickej vážnosti.

„Aurel, dovolíš mi, keď si odpustil, keď ma máš rád, aby som ťa ako svojho vnuka predstavil všetkým?“ naliehal starý pán.

„Nedbám, keď chceš, veď Nikuškovi to už nezaškodí; ale prosím, deduško, nie tu na Podolíne, až tam doma u nás.“

Mladý doktor položil na toto slovo dôraz a starý pán ho za to vrelo vybozkával.

„Som veľmi šťastný, že chceš, aby to bolo tam u nás, ale mne je dlho čakať celé odpoludnie.“

„No, tak to urob na neutrálnej pôde, na výlete; Miroslav bude odmenený.“

„Ursíny?“

„Áno; nebyť jeho, nestáli by veci tak, to ti ešte musím povedať.“

A mladík s vynechaním slov, ktoré by boli mohli starého pána uraziť, alebo zarmútiť, povedal mu rozhovor na zrúcanine i jeho výsledok.

„A teraz ťa prosím, starý otec, aby si mi to všetko odpustil.“

„Nemám čo,“ trúchlivo vetí starec; „ty si bol úplne v práve myslieť tak, a ja sa ti nedivím. Môj Boh je dobrý, že ti postavil do cesty svojho milého posla, aby si nám v hneve neunikol. Hoci už nič ani nechcem, ani nemôžem napraviť, predsa len dúfam, že budeš šťastný, šťastnejší teraz ako predtým, kde vieme všetci, že si náš, a že my sme tvoji.“

„Áno, deduško, to je šťastie, aké len Pán Ježiš môže a vie darovať. A ja, spozdilec, som myslel, že idem na bojisko, kde som chcel zostať víťazom.“

„Nuž a či nie si ním? Či neprišiel a nezaplatil si láskou? Či nezvíťazil si nad nami svojím odpúšťaním? Nie ten je víťaz, kto dobyl mestá, ale ten, kto na hrobe vlastného blaha samožertvene staval budovu šťastia svojich protivníkov.“

„Dosť už tých chvál, deduško, ja si ich veru nezaslúžim,“ zabránil mladý doktor ďalším slovám. Pribehol ku klavíru a dal sa radostne hrať žalm: Dobroreč, moja duša Hospodinovi!

A keď si pán Mikuláš vytiahol nemecký Nový zákon a našiel, dali sa spolu spievať síce rozdielnymi hlasmi, ale rovnako z hlbín vďakou preplnených sŕdc.

Nevedeli, že chvíľu medzi záclonami stál domáci pán s výrazom, ktorý pero neopíše. Vztiahol ruky, akoby ich chcel prosiť, aby ustali; potom sa obrátil a odišiel.

No, čo nevidieť znelo tu už viacej hlasov. Pri piatom verši prišla Margita s oboma slečnami, Zarkány s Asjou i pánom riaditeľom. I na druhej strane otvorili sa dvere, vchádza Orfa rozhrňujúc záclony, prepúšťala dovnútra milovanú veliteľku i pána Nikolaja Korimského. O chvíľu prišli i ostatní. Boli tu už všetci páni okrem Ursínyho, o ktorom povedala Orfa, že išiel trochu do parku, a pána markíza.

Na Tamarinu prosbu žalm potom ešte raz spievali v rôznych rečiach, no veľmi krásne. A spievali ho všetci, nevynímajúc ani pána Adama, nadšene a s citom. Keď skončili, pošepol pán Mikuláš niečo mladému doktorovi, preludujúcemu tichú dohrávku. Tento hodil žiarivý pohľad dookola a pokrčil plecami.

„Spoločnosť moja!“ hovorí starý pán a hlas sa mu začal triasť, „vy všetci, okrem dvoch cudzích pánov, znáte, že dopustil som sa raz krivdy na svojom mladšom synovi Ferdinandovi, že som ho zahnal od seba. Učinil som tak, lebo som nesúhlasil s jeho sňatkom, aký uzavrel v Rusku. Nuž, môj syn je mŕtvy, a pomocou pána markíza, ktorý ho znal i dal pochovať, dozvedel som sa, že môj vnuk, jeho syn, pod menom svojej matky, žije v mojej blízkosti. Pretože tento vnuk mi odpustil a prijal ma za deda a dovolil mi verejne prihlásiť sa k nemu, tak vám ho teraz predstavujem. Adam, Margita, Nikuška, spievali ste so mnou žalm dobrorečenia, ktorým som oslavoval Hospodina za milosť, akú mi určil, že mi daroval môjho Aurela.“

„Aurel, ty?“ Adam prvý priskočil k bratancovi, potom jeden po druhom. Už temer všetci boli svojmu úžasu a radosti dali prejav, len Nikolaj stál ešte vždy ako pričarený.

„Nikuška,“ vzala ho vtom Tamara za ruku, „čo vy Aurela neprivítate?“

„Nikuška, môj drahý,“ objal ho vtom mladý doktor.

„Aurel, Aurel, prečos’ mi to nepovedal?“

„A bola by tvoja láska bývala väčšia potom ku mne?“

„To nie; no predsa.“

„Vieš, môj drahý, keď som sa ja tie veci dozvedel, bol si ty prislabým hrdinom, aby som sa s tým bol mohol podeliť s tebou.“

„Ach, to bol ten boj? Už rozumiem.“

„No to, že ja som váš, nie je ani tak dôležitou vecou,“ zažiaril mladý doktor očami, „ako to, že deduško je náš, Margita, Nikuška, Tamara, deduško je náš, on prijal Pána Ježiša a my sme skutočne svoji.“

S tým objal mladík starého pána; Nikuška, Margita, Tamara jasavo celovali mu ruky.

Ó, bola to krásna chvíľa tu dole, a krásna zaiste tam hore, kde zapeli anjeli okolo Pánovho trónu hymnu vďaky drahému Spasiteľovi ľudského pokolenia, že zase jedna duša bola zachránená, o ktorej odteraz platilo už tiež: „Nech žije Júda a neumiera“ — — —