ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli asi dve hodiny. Začalo sa práve brieždiť, keď rozleteli sa dvere Margitinej spálne na Orlove, a na prahu, svetlom lampy zvnútra osvetlená, zastala majiteľka. Súdiac podľa rýchleho dychu, bežala hore schodmi a až sem. Jej pohľad zaletel zrovna k posteli a s pritlmeným zavolaním: „mamička, ach, mamička moja!“ prebehla deliacu medzeru a hodila sa k lôžku na kolená.

Matka tu bola predsa, no aká zmenená! Ako to vyzerala?

Tam vo dvore počula deduška iba toľko povedať: „Ona umiera a žiadala si vás vidieť všetkých; ale neviem, či sa ešte preberie; dve hodiny leží bez známky života.“

„Takto sa stretávame,“ zatesknila Margita. A razom predstavilo sa jej to rozlúčenie na stanici a spomenula si na svoju tieseň, ucítenú večer v deň matkiných narodenín, i to, že sa jej zdalo, akoby mala za matkou ísť. Keby jej vtedy bola písala, mohla sa potom matka na ňu obrátiť s otázkou, nemusela ísť sama Nikušku hľadať a upadnúť do choroby. No to už bolo stratené. Lež či len to!

Margita ustala celovať matkine ruky, úzkostne zahľadela sa do tej nežnej, zduchovnelej tváre, obostretej tôňou hlbokej bolesti.

Či len to bolo stratené? Nebola stratená i možnosť vydať jej svedectvo o Pánovi Ježišovi, ktorého neznala, nemala zjaveného! Veď ak sa už nepreberie, tak je všetko stratené a ona zahynie večne, večne! „Ach, Pane Ježišu, nedopusť to!“ zaúpela mladá pani a vášnivo pritúlila sa k slabučko dýchajúcej paninej hrudi, akoby ju chcela chrániť vlastným telom pred tou strašnou záhubou.

Je pravda, Nikolaj povedal, že jej hovoril, aby hľadala Krista a že bude druhý život, aby sa tam mohli spojiť u Pána Ježiša; no hľadala Ho ona? Išla k Nemu? Ach, kto zodpovie?

Ó, aké myšlienky mala Margita idúc cestou, a koľký boj musela prebojovať! A nebola by dosiahla víťazstva, keby nie Nikolaja; až konečne uverila, že jestvuje i pre matku poľahčujúca okolnosť, aj keď zničila otcovo šťastie: ona neznala Krista. Teraz pripadala si zato zlá, veľmi zlá. Hlasite plakať sa neodvážila, iba slzy nemého žiaľu kanuli jej po lícach.

„Neplačte, veľkomožná pani,“ ozval sa nad ňou neznámy hlas. Cez závoj sĺz uvidela tvár Anežky Hastinskej. „Neplačte!“ opakovala dievčina sústrastne. „Je pravda, že pani barónka už tu dlho nebude, ale ona ide domov k Pánovi Ježišovi.“

„Ach, Anežka, keby som vedela istotu toho, že moja mamička ide domov, že si tam za ňou prídem, že si ju tam nájdem!“

„Verte mi, veľkomožná pani; ona uverila, dosiahla pokoj v Pánovi. Ó, keby ste boli počuli, aké svedectvo vydala pred jeho veľkomožnosťou a dekanom Jureckým!“

„Pred kým?“ vstala Margita, usedajúc do lenošky a podržala matkinu ruku v svojich. „Čo robil tu dekan? Veď moja matka nie je už katolíčkou?!“

„Chcel ju priviesť naspäť do lona samospasiteľnej cirkvi. Keby sme neboli pomýlení, povedala by som vám celý rozhovor.“

„Vy mi ho musíte povedať!“

„I mne!“ ozvalo sa za Margitou. Nikuška zastal pri posteli z jednej, doktor Lermontov z druhej strany. „Nik nás nezmýli, slečna, prosím, hovorte!“

Mladík pokľakol, oprel si hlavu k hlave matkinej, keď napred poceloval jej vlhké vlasy i čelo.

Videla Anežka na seba uprený, nevýslovne prosebný pohľad, ktorý akoby jej rozprával: „Trpím veľmi; ak máš pre nás potešenie, tak mi ho poskytni čím skôr.“ Neváhala už, a sieňou odzneli ešte raz slová, ktoré nezmazateľne utkveli v mysli ako dekana, tak pána Mikuláša a ktoré vryli sa hlboko do srdca tak syna, ako obzvlášť dcéry Natálie Orlovskej.

„Áno, pravdu si mala, mamička moja: On, ktorý sa zjavil tebe, zjavil sa i mne,“ zaplakala Margita. „Ty si ma nemohla k Nemu viesť, keď si Ho sama neznala! Ó, Nikuška!“ objala Margita brata, „oni ju nechali celý život blúdiť bez Krista; aký prázdny a smutný to život!“

„Neplač, Margita!“

„Áno, neplačte, Margita, pani barónka vás počuje; ona nespí, ani nie je v mdlobe, len veľká nervová slabosť bráni jej otvoriť oči. No ak dovolíte, ja ju preberiem.“

„Ach, ak môžete, Aurel, prosím!“

„Tu je voda, pán doktor!“ Anežka podávala umývadlo.

Mladý doktor obmyl tvár panej; oddýchla zhlboka a otvorila oči. Utkveli na dcére so zajasaním.

„Margita moja, si tu konečne, predsa?!“

„Mamička! Mamička!“

Pani chcela vystrieť ruky po dcére, no ony klesli bezvládno; zato dcéra zdvihla ju a privinula k mladej hrudi.

„Ó, mamička moja, však som hneď prišla, len čo si nás dala volať!“

„Aj ja, mamička!“ sklonil sa i mladík, celujúc matkine ruky.

Doktor prešiel odznovu obličajom chorej, bo zdalo sa, že znovu tratí vedomie.

„Ó, Pane Ježišu, daj mi ešte aspoň trochu sily!“ vydýchla s námahou.

„On ti ju zaiste dá, matka moja drahá, milovaná!“

„Ó, áno, mamička moja, On ti ju dá!“ ubezpečovali obe deti.

Hľadela z jedného na druhého.

„Vy ste prišli oba a spolu,“ hovorila po chvíľke, „a prišli ste mi odpustiť? Však už nikdy nenapravím, ani nenahradím, čo som zanedbala; odpusť, dieťa drahé, úbohej svojej matke, tak ako jej i Kristus odpustil veľké a ťažké hriechy! Nepretrhuj ma a nebráň mi,“ prosila pani, keď Margita s plačom zavierala bozkom jej pery, „ešte niečo ti musím povedať: Príčina môjho blúdenia životného i pádu i všetkého nešťastia, aké som na mnohých i na vás priniesla, bola, že neznala som Pána Ježiša. Ty Ho znáš, syn môj zlatý, akokoľvek by sa ti viedlo, budeš šťastný. A ty Margita — —“

„Ó, ja mám, mamička, mám už tiež Krista zjaveného, o mňa sa neboj; nebudem nikdy náležať cirkvi, ktorá teba nechala blúdiť bez svetla, nikdy!“

Pani zavrela oči; blažený výraz prelietol celým jej obličajom. Dcéra pustila ju späť do podušiek; zdalo sa, že chce odpočívať. No otvorila okamžite oči, rozhliadla sa, akoby kohosi hľadala.

„A prišli ste len sami?“

„Nie, drahá pani,“ sklonil sa Aurel: „prišiel s nami i Adam Orlovský i pán lekárnik Korimský.“

„Aj on? Ó, vďaka, Pane Ježišu! Margita, prosím, priveď Adama; a až príde tvoj otec, potom nás, prosím, chvíľu nechajte samotných.“

Na chodbe sa strhol Adam Orlovský, keď zaznelo, vedľa neho: „Adam, poď, prosím, moja matka ťa volá.“ Obrátil sa, zavrel plačúcu manželku do náruče. Pritúlila sa k nemu a mimovoľne v hlbokom žiali ovinula mu ruky okolo krku. Zachvel sa celý, nikdy necíteným pocitom zvláštneho blaha.

„Margita moja, neplač!“ tíšil ju, odhŕňajúc jej vlasy z čela.

„Ach, nechaj ma, keď tam vnútri aj pre mamičku aj pre Nikušku plakať nesmiem.“

„No tak sa vyplač, ak ti bude voľnejšie, kvetina moja; ale poď von na čerstvé povetrie.“

Vyzdvihol a preniesol ju na balkón. Octli sa tu zase po prvý raz od toho svadobného večera. Ale nebola teraz zima, neligotali sa kryštály v parku, neosvecovala lampa balkón; bola jar, máj. Svital nový deň. Ani nečakala tam vnútri svadobná spoločnosť na ženícha a nevestu, zato čakala tam zomierajúca matka na zaťa, ktorého chcela poprosiť o kúsok šťastia pre jedinú dcéru.

Chladný vetrík utíšil Margitu.

„Poď, prosím, nebavme sa,“ vravela vzhladajúc do mužovej tváre. „A nemysli si nič zlého o mojej mamičke; ach, ona tak málo blaha zažila na zemi.“

Neznala Margita, koľko pravdu povedala, no cítila túto pravdu.

Adam Orlovský nemyslel na nič; no čo cítil, nevedel by povedať. Ale keď o chvíľu tam vnútri zaznelo z úst dakedy milovaných:

„Učiň Margitu šťastnou, nakoľko to bude v tvojej moci a nesklam ju; si Orlovský, a tí bývali verní,“ splynula z jeho perí odveta nie súcitom, ani zvláštnou chvíľou diktovaná, ale z hlbín srdca plynúca.

„Neboj sa, tetinka, nesklamem tvoju dôveru; mojou vinou nebude ona nikdy nešťastnou, nikdy!“

Medzitým prechádzal sa prudkým krokom v knihovni Orlovskej Manfréd Korimský. Vedel, načo sem bol volaný, že žiadala si s ním hovoriť dakedy tak náruživo milovaná, áno zbožňovaná jeho manželka. V jednej chvíli mu bolo, akoby sa mu malo srdce puknúť návalom vášnivej, znovu vzplanutej, roky dusenej, ale nevyhasnutej lásky a z nej plynúcej túžby, rozbehnúť sa za ňu, (aj keď ho bola tak nesmierne urazila), a už či mŕtvu, alebo živú, ale zavrieť ju čím skôr v náruč po toľkých rokoch rozlúčenia.

Veľmi mu ublížila; no keď sa teraz hlásila k nemu a žiadala vyrovnanie, bolo mu to skvelým zadosťučinením, bo veril, že uznala jeho nevinu a svoju vinu.

Počul už, že sa predsa len prebrala, že s deťmi hovorí. Už i Adam ta šiel a teraz i pán Mikuláš; ale on ešte vždy nemal dosť sily s chladnou rovnováhou, aká sa žiadala od človeka, ktorý má odpustiť, priblížiť sa k nej, ktorá mu kedysi bývala modlou, pred ktorou kľakal.

Zrazu hodil hlavou: „Ona si ma žiadala; chce vyrovnanie, odpustenie, ja na nikoho a nič nemôžem teraz brať ohľad, keď každý okamih je drahý.“ Otvoril dvere, a skoro tak rýchlo, ako predtým Adam Orlovský, kráčal teraz on chodbou. Neobzrel sa, a dobre; bo neušlo by mu, že o jedno z okien opretý stojí dakto, ktorého celý výzor nesie odblesk práve takej, ak nie väčšej muky, akou bola zastrená jeho vlastná tvár.

No ani pri okne stojaci muž ničoho vôkol seba nevidel; tak sa minuli.

Ach, nad takými okamihmi, aké prebiehali v Margitinej spálni po vstúpení Manfréda Korimského, dobre je spustiť závoj. Lebo kto aj len pochopí, koľko bolesti je schopná zahrnúť v sebe úzka schránka ľudského srdca, keď pred zrakom dvoch ľudí, čo na životnú cestu jeden druhému hodili nemiznúci tieň, preletí celá minulosť s jej klamným blahom, tvrdými bojmi a bolesťami?!

Rodina zomierajúcej panej, na ktorej už lekári videli, že terajšie oživenie je posledným vzplanutím životného ohňa pred zhasnutím — spravila jej po vôli. Bozkali ju, a hoci im nesmierne ťažko padlo, odišli. Keď sa tak za nimi dívala, akoby im ešte raz „s Bohom“ privolala, nechali ju s prvým mužom samotnú.

V sieni stíchlo. Pani ležala so zatvorenými očami; ruže horeli jej na lícach. Pri nohách, ramená na hrudi pevno skrížené, stál on a hľadel na ňu. Bola veľmi krásna. Bola to ona, dakedy jeho Natália, a teraz žena druhého.

Mal Korimský pocit, akoby musel zubami škrípať od vnútornej bolesti. Vtom otvorila oči a ich oči sa stretli v dlhom nemom pohľade. On ho nevydržal, nohy sa mu podlomili. Sadol si do lenošky a skryl tvár v rukách.

„Načo si ma dala zavolať?“ zastonal v muke.

„Preto,“ odvetila takým trúchlivým hlasom, že vyvolal by slzu v každom oku, „pretože som ti chcela povedať, že už viem, že si ty mne nebol neverný, moje domnienky boli falošné. Zhrešila som proti tebe práve tak, ako si ty zhrešil proti Ľudmile Borinskej.“

Narovnal sa; temer vyjaveno hľadel na ňu.

„Ty vieš?“

„Viem až dnes, keď je všetko stratené, že si mal nevestu, áno viac než nevestu, že som ja tejto úbohej bytosti zlomila srdce, keď som sa medzi teba a ňu postavila. Ona je pomstená; je dávno u Boha. I ja teraz za ňou pôjdem a poďakujem jej, že nám neklnula, že zomrela s modlitbou na perách za nás a naše šťastie. No tá modlitba nemohla byť vyslyšaná, lebo Boh je dobrý a spravodlivý; On nemohol požehnať šťastie zbudované na hrobe nevinného, zradeného srdca.“

„Natália, buď milosrdná!“ zaúpel Korimský.

„Ach, nemysli, že len teba obviňujem,“ vzdychla s námahou; „nebyť mňa, ty by si nikdy nebol Ľudmilu opustil. Tak za dvoje musím ťa odprosiť; predovšetkým, že som ťa zviedla k nevernosti a potom, že som tvoje meno postavila na pranier. To, že si ma predsa len klamal, tvrdiac, že som tvojou prvou a jedinou láskou, ti odpúšťam, tak ako Kristus odpustil mne. Odpusti, Manfréd!“ vztiahla ruku, podávala mu ju. No nesiahol po nej, klesol na kolená, na tom istom mieste, kde pred dakoľko hodinami kľačal barón Rainer.

„Nemám ti čo odpustiť, sme si rovní: ja som zradil Ľudmilu, ty opustila si mňa a zradila, podajúc ruku Rainerovi. A nie sme si rovní, lebo keby som ti bol povedal pravdu, to všetko sa nemuselo stať, no mne to nebolo možné. A teraz ťa prosím, len to mi povedz, od koho si sa dozvedela pravdu? Si istá, že sa teraz neklameš?“

„To nemôžem povedať,“ vzdychla pani, „zasadila by som tým smrteľnú ranu anjelsky dobrému človeku.“

„Ach, pováž,“ vzrušil sa, „on by ma mohol priviesť na stopu a ja by som rád napravil.“

„Napraviť? Úbohý Manfréd, tam je už všetko stratené. Pros Boha o milosť, obráť sa k Pánovi Ježišovi, jedine On ti môže pomôcť, bo On je hotový všetko ti odpustiť. Mne odpustil i tebe odpustí; druhej cesty už niet. Manfréd, podaj mi ruku, vyrovnajme sa,“ hovorila pani po chvíľke strašného ticha zlomeným hlasom, „bo ja už zomieram.“

Vzchopila sa na lôžku, pritisla si ruku na srdce. Videl, že padá, zachytil ju v náručí. Keď ľad bol prelomený, posledná sila ovládania ho opustila. Bolesť, strašná bolesť ho zachvátila v povedomí, že sa k nemu vrátilo bývalé jediné blaho, aby zomrelo v jeho náručí.

„Nezomieraj!“ zvolal zúfalo, preberajúc ju celovaním a krásnymi menami. „Si už zase moja, začneme spolu nový život ešte raz; budeme ťa na rukách nosiť, deti i ja, ó, neopúšťaj nás!“

Neodpovedala, hoci videl, že ho počuje i rozumie. Ležala v jeho náručí, ako zlomený ľaliový kvet, s ostňom telesnej bolesti okolo zblednutých pier.

Vtom máličko vrzli dvere, Korimský pozrel k nim; hoci jeho oči boli zaliate slzami, videl predsa, ako oprel sa tam o podvoje na smrť bledý muž. Oči sa im stretli, a ach — bol to strašný okamih!

„Ako sa opovažuješ dotknúť sa jej?“ vyjadroval hrozebný barónov pohľad.

„Čo ty tu hľadáš? Ona je moja a len moja, ona vrátila sa ku mne,“ vzdorovite odpovedali Korimského oči.

Tu otvorila pani oči, vzhliadla k mužovi, chcela mu odpovedať; videla i sledovala jeho pohľad. Srdcelomný výkrik vydral sa jej z hrudi; veď až tento okamih ukázal jej opravdivo celú veľkosť hriechu, ktorého sa oni traja dopustili, z ktorého nebolo už vymanenia na zemi; lebo čo sa stalo, nemohlo nikdy viac byť odčinené; čo hriech rozlúčil, nemohlo byť viacej spojené.

Keď matkiným výkrikom privolaná vbehla Margita dovnútra, uvidela otca so zúfale zalomenými, na čele a oči pritisnutými rukami stáť z jednej strany postele; z druhej naklonený nad ňou kľačal — — ó, hrôza! — — barón Rainer, a v posteli odpočívala jej matka s takým zvláštnym výrazom na tvári.

„Ó, Bože,“ zaznelo za Margitou, „ona je mŕtva!“

Predsa sa len od detí tým pohľadom odobrala. A to „Do videnia!“ ktoré im privolala, keď ju opúšťali, musia už vztiahnuť až na večné stretnutie.

Keď za dakoľko okamihov sa tu všetci zišli, vedel každý, čo paniu usmrtilo. Nikolaja Korimského odniesli otec i oba lekári od matky v mdlobe. Adam Orlovský s Margitou odviedli horko plačúceho starého pána, ktorý sa nijako nevedel potešiť. Pri zosnulej panej opustený, bez jediného slova sústrasti, kľačal barón Rainer. Bárskto podíval by sa do tej mukou výčitky strhanej tváre, ucítil by, že predovšetkým on, ak nemá zhynúť, — ak má ešte svitnúť v náhle zatmenej jeho mysli — potrebuje, aby sa ho niekto zaujal. Tak si aspoň myslela Anežka Hastinská, ale nemala tej smelosti prerušiť strnulú mužovu bolesť. Túžobne rozhliadla sa po sieni, kto by to za ňu spravil a polohlasné jasavé: „Brat Ursíny!“ skĺzlo jej ústami. Pokročila ku dverám, o ktoré akosi bezvládno oprel sa mladý muž.

„Vy idete, pán Ursíny? Ó, pozrite, pani je už mŕtva, umrela tak náhlo, nikto sa nenazdal; ach, je to pre všetkých veľký žiaľ. Pán Nikolaj padol do mdloby, museli ho odniesť.“

„A oni sú tu?“ užasol mladý asistent.

„Áno, všetci, aj pán lekárnik.“

„A to je tam kto?“

„Pán barón Rainer; o neho chudáka sa nemá kto obzrieť.

Prišiel v noci, potom odišiel snáď nejaké poriadky porobiť. No vrátil sa práve, keď pani umrela. Ach mne je ho tak ľúto, a nemám tej smelosti, osloviť ho; okrem toho musím ísť za kľúčiarkou, spýtať sa, čo budeme robiť so zomretou pani barónkou; veď ju tak dlho nemôžeme nechať.“

„Choďte, Anežka!“

Mladý asistent ustúpil odo dverí, dievčina videla ho ešte kráčať k posteli; no nevidela už, ako si kľakol ku skleslému mužovi.

„Zaľúbila sa Pánovi jej duša, a preto sa poponáhľal vytrhnúť ju z prostredia nešľachetnosti,“ hovoril potichu tak dojemne. Slza chvela sa mu v hlase, že muž sebou trhol. Pozrel zahmleným pohľadom do jemnej, sústrastnej tváre.

„Kto ste, pane?“ vetí napriek tomu cudzo.

„Miroslav Ursíny.“

„Ursíny?“ narovnal sa. „Priateľ Štefana Hradského?“

„Áno, pane.“

„Ach,“ vystrel barón náhle zalomené ruky, „prečo, keď ste mi preukázali toľko milosrdenstva — prečo ste len malú ešte chvíľu nedočkali, ale dali ste ju im?“

Oba muži vstali.

„Pán barón, verte, ja som už nemohol ináč; vy ste nechodili, ba ani správa, pani barónka bola kamdiaľ horšie, čakal som dosť dlho. Konečne bol som prinútený privolať jej veľkomožnosť, lebo som si myslel: ak môj Pán ju chce odvolať, bude predsa lepšie, aby zomrela u otca, akoby sa malo dakedy povedať, že ju doopatroval Korimského asistent.“

Mladý muž pristúpil, sklonil sa k mŕtvej Nikuškovej mamičke a tak, ako poprával jej podušky, keď horúčosť nemala medzí, tak poprával jej ich ešte i teraz; šetrne narovnal paninu hlavu a zatlačil dobre nezavreté, zlomené oči, ktoré sa tak spod rias na neho podívali, akoby sa mu žalovali. Keď odhŕňal rozcuchané, zlaté vlasy z čela, vypadli na ne z jeho oka dve slzy. Zložil na hrudi dovedna i jemné prsty ako k modlitbe, kde už viac nezúrila bolesť, ani zúriť nebude. Potom vzal zrazu mužovu ruku, ktorý sa strnulo zahľadel na neho a na jeho počínanie.

„Pozrite, pane, ona má už navždy pokoj, bezbolestný mier a šťastie, aké by ste jej vy nikdy na zemi, hriechom a biedami poddanej, neboli mohli poskytnúť.“

Barón cítil pravdivosť slov mladého muža: on by jej už nikdy viac ničoho nebol mohol poskytnúť, len čo sa ona vyrovnala s Korimským.

„Keďže bola rozlúčená s deťmi,“ pokračoval Ursíny, „smutné okolnosti jej nedovoľovali prísť na Orlov, a tak ani tam u vás ani nikde nemala domov. A“ — vztiahol mladý asistent ruku k záclone pri posteli, odhodil ju, z otvoreného okna pustil záplavu nového dňa dovnútra, a ukázal na krásne nebo: — „nebude už viac ani žalosti ani kriku, lebo prvé veci pominuli… a Boh zotrie každú slzu z ich očí…“ Ona vás predišla ta, kde nebudú sa už ženiť, ani vydávať, ale budú ako anjeli Boží. Keď i vy oba ta za ňou prídete, — ako dúfam v Pána — už vás to žiadneho viac nezabolí.“

„Ach,“ privinul sa zrazu barón k mladému mužovi, ktorý pripadal mu ako dobrý anjel, „viete to iste, že ona išla tam? Žili sme bez Krista a Štefan Hradský hovorí — nuž a má pravdu — že kto Syna Božieho neprijme, toho Boh zato zavrhne.“

„Pani barónka Ho prijala, tomu pevno verím.“

„Ale kto jej Ho ukázal?“

„Ja, pán barón, bol som taký šťastný. Ach áno, ona Ho prijala a teraz On prijal ju. Poďte pán barón, pomodlíme sa!“

Mladý muž pokľakol. V hlasitej modlitbe ďakoval napred Pánovi Ježišovi, že si svoju nájdenú ovečku šťastne previedol do bezpečného prístavu. Potom vrúcne prosil za silu pre všetkých, ktorých jej smrť ako rana zastihla a za milosť, aby oni všetci poznali cestu spasenia a raz sa mohli šťastne zísť pred Baránkovým trónom. Pri jeho modlitbe rozplakal sa barón a plakal ešte, i keď stíchla.

No zrazu vstal; narovnajúc sa, zľúbal pery i čelo svojej mŕtvej manželky.

„Ďakujem vám, veľmi ste mi uľavili; Boh odplať, ako i všetko,“ hovoril v hlbokom dojatí. „No keď ste už toľko vykonali, poraďte mi ešte i teraz, čo robiť? Uznáte, nemôžem dovoliť, aby Orlovský vybavil pohreb; vôbec ja ju tu nenechám. Keď už i tak nič nemám, aspoň jej hrob chcem mať v svojom domove. Tu nebolo pre ňu miesta za živa, niet ani po smrti.“

„Áno, pán barón, lebo katolícka cirkev by sotva povolila pochovať ju v svojom cintoríne a evanjelici majú svoj až v Rakovanoch. Dajte mi, prosím, prostriedky a adresy, kam by som mal telegrafovať, ja sa o všetko postarám. Len jedno vás prosím, pane, nechajte jeho veľkomožnosti aspoň tú možnosť, aby si dcéru na takú ďalekú cestu vystrojil. Preukážete mu tým dobrodenie v terajšom žiali, keď sa bude musieť starať.“

„Nedbám,“ povedal barón po okamihu váhania.

„A teraz mi povedzte, kde by som dostal izbu za ten čas?“

Ursíny udal adresu.

„Drožka, v ktorej som sa ja doviezol, stojí ešte pri bráne parku.“

„Tým lepšie. Oznámte, prosím, Orlovským, keď tu nikoho z nich teraz niet, môj odkaz, že si pre svoju manželku prídem. A potom, až pôjdete stadiaľto, vyhľadajte ma; ste jediným mojím priateľom v tejto hroznej cudzine.“

„Ó, pán barón, je tu ešte jeden Priateľ, ktorý vás miluje a poteší i pomôže, Pán Ježiš.“

Rainer sklonil hlavu. Ešte rozlúčil sa s manželkou; odchod padol mu — napriek tomu, že múry Orlova leteli na neho — hrozne ťažko.