ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Otče, kde je Aurel tak dlho?“ ozvalo sa milým, slabým hlasom z lôžka, pri ktorom s hlavou do rúk sklonenou sedel Korimský. Oslovený okamžite sklonil sa k bledému mladíkovi, pohládzajúc jeho priesvitné čelo.

„Hneď príde, Nikuška; práve došiel náš budúci asistent, ukazuje mu lekáreň.“

„Tak? Asistent? Ó, to je dobre!“ Obličaj chorého ožil. „To ty teda tam už nepôjdeš, myslím, teraz tak ľahko!“ hladil mladík otcovu ruku.

„Nie!“

Korimský potláčal patrne slová, ktoré nesmeli cez pery.

„… Kým trochu nepozabudneš na tú starosť, akú som ti ja nechtiac spôsobil… Keď ja podnes vlastne ani neviem, ako sa to stalo.“

„Že nevieš?“ Hruď Korimského oddychovala prudko. Mladík pozrel na neho a striasol sa.

„Nehovorme o tom; ale, prosím, never, nemysli si, však ty za to nemôžeš! Celá vina leží na mojej neopatrnosti; dal som jed práve do takého pohára, v akom bola i limonáda a tebe som to nepovedal. Ty si vôbec ten roztok nechcel robiť, len ja som na tom stál. Áno, vina je celá moja! Nuž a veď ja zase ozdraviem. Aurel hovorí, že zostane u mňa, kým sa natoľko zotavím, aby sme mohli ísť spolu. Uvidíš, aký svieži sa ti stadiaľ vrátim. A potom bude najlepšie, všetky vysokovzletné plány nechať tak a prevziať lekáreň, aby si ty už bol zbavený povinností, ktoré si nikdy nemiloval. Áno, zostanem u teba a budem lekárnikom tak ako moji predkovia.“

„Nikdy!“

„Čo si povedal?“

„Ale nič, Nikuška; však všetko ako ty chceš,“ chlácholil muž. „Hľa, tu už ide pán Lermontov!“

„Prosím, pán Korimský; spravili ste dobrý lov s tým asistentom.“

„Myslíte, že je schopný?“

„Pravdaže; má skúsenosti a hlavne charakter, a to je vždy dobrá záruka. — No, Nikuška, ako sa máš? Akosi zle ležíš, môj drahý!“ Mladík sa sklonil k chorému.

„Ležím dobre, Aurel. Ale je ten asistent mladý?“

„Asi v mojom veku.“

„Škoda, že si ho nepriviedol so sebou!“

„Chceš ho vidieť, syn môj?“

„Bol by som rád; no je už neskoro. Nech si odpočinie po ceste; veď zajtra.“

„Veru hej! Zajtra sa ti musí prísť predstaviť, lebo vôbec i ty, môj drahý, musíš už spať; nesmieme ti celkom rozobrať driemoty.“

„Otče, prosím ťa, choď si odpočinúť, vyzeráš bledý!“ staral sa chorý. „Aurel, prosím!“

„Pán Korimský! Táto prosba, ako vidíte, mi je príkazom; a tak z najvyššieho rozkazu mocou mne zverenou, ako panovník v chyži choroby, vypovedám vás do zajtra z tejto siene a nariaďujem vám za trest prebdených nocí jednonočný posteľový žalár!“

Vôkol bledých pier chorého pohral temer veselý úsmev, vpadnuté oči zažiarili dobrotou. Ovinul obe ruky okolo otcovej šije, ktorý sa k nemu sklonil.

„Podrobujem sa najdrahšiemu rozkazu v nádeji, že i ty budeš spať,“ bozkal ho otec.

„Budem, budem!“

Doktor — vyprevadiac domáceho pána na chodbu — vrátil sa k priateľovi. Našiel ho odpočívať so zatvorenými očami. No — hneď ich aj otvoril.

„Tu si, Aurel? A sám?“

„Áno, najdrahší.“

„Ach, mne je už zase tak divno; ver, najradšej by som plakal.“

„Plakal? Bolí ťa niečo?“

„Ale nebolí; no, mne niečo chýba, veľmi chýba, v mojom srdci je tak prázdno. — Pripadám si ako človek, ktorému chýba svetlo.“

Z očí chorého hľadela na priateľa ustrašená, poviazaná duša.

„Tvoj chorobný stav nesie so sebou hĺbavé myšlienky,“ chlácholil doktor. „Tvoj vzletný duch je teraz hatený chorobou ducha a tiesni ťa. No keď len ukážeme chrbát týmto štyrom stenám, tomuto väzeniu, bude zase všetko dobre. Vari neveríš?“

„Nie, Aurel. Rozpomeň sa, aké sme my kuli plány do budúcnosti; čo som ja chcel vykonať na poli chémie, ako sa v odbore vedy presláviť, a hľa! Jeden chybný, nepatrný krok, jedna strašná noc… Keby som tak v nej bol zomrel… zomrel, ničoho nevykonajúc z toho, na čo som sa strojil, načo mi bol potom ten vzletný, nadaný duch? A kam sa podel? Rozpadol sa v prach zároveň s tou otrávenou hmotou? Zaiste! Zanikol v nič, ak niet večnosti; a ak je večnosť — čo čaká za tamtou hranicou toho, kto na ňu nemyslieval?“

V sieni stíchlo. Doktorova hlava spočinula sklonená v oboch dlaniach.

„To sú otázky, Nikuška, na ktoré ti ja už nemôžem dať odpoveď,“ vetí trúchlive. „Bol raz čas, keď v mojom vnútri bolo v tomto ohľade úplne jasno; — dnes už nie je. Ale nebudeme teraz rozmýšľať; ty si dnes prislabý hrdina riešiť tajomné otázky. Až ozdravieš, potom budeme spoločne hľadať pravdu.“

„Skutočne? Ó to som rád! Len jedno mi povedz: veríš ty vo večnosť?“

„Verím, Nikuška, lebo v ňu verila a pre ňu žila moja matka. A taká skalopevná viera, akú ona mala v hodine smrti, nemohla byť sklamaná.“

„Vidíš, i ja už verím, a nemôžem sa striasť tej obavy, áno istoty, že keby som bol zomrel, ona bola by bývala pre mňa strašnou.“

„Ach, nehovor!“ vyskočil doktor z leňošky.

„Aby si nehĺbal, radšej ti poviem novinku: pán Mikuláš Orlovský si bol pre svoju vnučku, a dnes večer vraj dorazili na Orlov. Tak mi to aspoň oznámil Raušer. Zajtra že má byť večer svadba na Orlove; Adam Orlovský si bude brať svoju sesternicu.“

„Tak?“ Líca chorého pokryli ruže rozrušenia. „Však Adam nebol doma!“

„Vrátil sa; no, teraz je vraj tiež preč, dorazí až na sobáš. Ráno že pôjdu novomanželia na druhý statok, tuším Hôrka zvaný — ktorý že dal pán Mikuláš vnučke do vena — a stadiaľ odíde Adam Orlovský na cesty ako archeológ.“

„A Margita?“ Chorý sa spolovice narovnal na posteli, zavisol pohľadom na priateľových perách.

„Margita Orlovská zostane vraj ako veliteľka vládnuť a opatrovať starého otca na Orlove!“

„Ona tu zostane? A môj otec — ach!“

„Nikuška! Ach, čo ja robím? Komu to rozprávam?“ udrel sa doktor do čela, „veď je to jeho sestra!“ A dal sa rýchlo preberať priateľa z mdloby vyvolanej veľkým rozrušením. Prebral — no viac spolu nehovorili. Chorý bol zomdlený; slabosť privolala sen. Vo sne ešte raz otvorili sa jemné pery so závzdychom: „Ona príde, naša Margita príde, ale nie za nami, ach…!“