ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo dakoľko dní. Bola noc. V dome pod zámkom všetci obyvatelia pospali, iba v byte mladého asistenta horelo svetlo. Hodiny ukazovali jedenástu, keď zrazu niekto pri bráne zazvonil a zvuk zvončeka rozľahol sa celým domom. V tuhý prvý sen ponorené služobníctvo ho síce nepočulo, zato o chvíľu otváral mladý asistent dvere, a čo nevidieť stáli si s pánom oproti.

„Vy mi sám otvárate?“ podával Korimský srdečne ruku mladému mužovi.

„Ako to, pane, že prichádzate teraz a neopovedaný?“ divil sa Ursíny. Odobral drožkárovi ťažký kufor a apatekárovu kapsu a vniesol dovnútra.

„Nenamáhajte sa s tým,“ bránil Korimský.

„Dovoľte, drahý pane, urobím to rád.“

V Ursínyho zraku bolo toľko radosti i prosby zároveň, nemožno ho odmietnuť.

„Ráčte, prosím, vnísť ku mne,“ otváral mladý muž dvere svojho bytu. Vnišli tam.

Keď odložil kufor i kapsu, Korimský postavil na stôl lampu, ktorú dosiaľ niesol, pomohol mu zobliecť zvrchník, odobral klobúk i rukavičky.

„Ako sa všetci máte doma?“ spytoval sa lekárnik, ktorému zrejme veľmi príjemno padli jemné asistentove pozornosti; oprel sa pritom skoro umdleno do rohu koženej pohovky.

„Sláva Pánovi, my všetci dobre, len pani Príbovská dostala smutnú správu; sestra jej nebohého muža ťažko ochorela, šla ju dnes navštíviť; príde až zajtra o desiatej.“

„Tak? To je smutné!“ s účastenstvom mienil Korimský.

„Dnes poštou prišlo viacej listov, no ja som ich nemal ako odoslať; mrzelo ma to. Teraz vidím, i to Pán môj dobre riadil,“ oznamoval asistent. „Ráčte, prosím, prezrieť.“

Medzitým, čo Korimský prezeral a dal sa čítať listy, nezbadal, že jeho asistent vyberá zo skrine malý, úhľadný samovar, naplňuje vodou, rozžíha, ani že odišiel; on upozornil sa, už až keď vrzli dvere. Mladý muž prinášal plnú tácku a dal sa prestierať na malom, rýchlo odpratanom stolíku.

„Čo robíte, Ursíny? Tuším ste mi hľadali večeru; veď mne sa nechce jesť.“

„To sa vám len zdá, milý pane. Trochu čaju a niečo k nemu padne dobre po ceste.“

„No vy ste veľmi šikovný kuchár; tak rýchlo by ma ani Príbovská neobslúžila. Kde ste ale prišli k týmto veciam, keď ona nie je doma?“

„Dostalo sa mi zaiste veľkého vyznamenania,“ usmial sa sviežo mladý muž, „byť nateraz kľúčiarom. Ráčte, prosím, ochutnať; to mäso bolo veľmi dobré a tieto koláčiky sú čerstvé.“

„Nuž, keď ste mi to tak delikátne nastolili, dostávam chuť; lež mali ste si aj vy doniesť príbor.“

„Ďakujem, pane, ja som večeral.“

„Napriek tomu aspoň jednu šálku čaju musíte so mnou vypiť.“

„Ďakujem srdečne. Dovoľte, prosím, aby som sa spýtal: ako sa má mladý pán?“

Korimský sa zatienil:

„Nemôžem povedať, že dobre, Ursíny. On je ešte vždy veľmi slabý. Okrem toho morí ho — ako sa mi priznal — túžba po domove. Tak som sa prišiel pozrieť, nakoľko už pokročili prípravy v borovskom dvore a aké je už u nás počasie.“

„Prípravy sú skončené, pane, a už temer týždeň panuje utešené, jarné počasie; ak takto potrvá, dnes-zajtra je všetko rozvité. Túžba je veľmi zlá choroba; nechajte, nech sa mladý pán vráti, drahý pane, som pevno presvedčený, že mu oživujúca blízkosť milovanej sestry viac osoží, ako všetko ostatné.“

„Myslíte?“ potešil sa Korimský. „No u nás je zjari tak chladno a on sa i tak nemôže zahriať.“

„Proti chladu možno zakúriť; a najlepšie zahrieva láska v dome; cudzina zostane vždy cudzinou, a chladí. Preto i naše duše zahrejú sa opravdivo až keď domov prídeme, do večnej vlasti.“

Korimský pozrel do peknej tváre vraviaceho; bolo na nej niečo, čo divno dotklo sa jeho srdca. Pod dojmom toho citu vzal ruku mladého muža, zavrel ju do svojich:

„Zabudol som vám povedať, že Nikuška túži nielen po domove a po sestre, no povedal mi, že túži po vás.“

Do belostnej tváre mladého asistenta šľahli ruže; temer blažená žiara vznikla v tých záhadných očiach a rozliala sa na okamih po celom obličaji. Na jemných perách viselo akési slovo, no nesplynulo.

„Mnoho vás aj s Aurelom spomínali,“ pokračoval Korimský; „možno, keby ste vy boli bývali s nami, Nikuška by sa tak neponáhľal. Mnoho k tomu pridáva okolnosť, že Aurela zastihla akási nehoda, hoci to pozorne skrýva — i Nikuška to už zbadal — že sa len núti do dobrovôle. Povedal mi, že po ujcovi zdedil majetok, no s ním i rodinný tieň, ktorý vraj bude odteraz zastierať jeho život. Viac nehovoril, a ja som nemal práva vypytovať sa. Lež myslím, dobre by mu padlo, keby mal dôverníka; Nikuška mu ním teraz nemôže byť. Prosím vás, hľaďte si vyzískať jeho dôveru, čo milého mladého môjho dobrodincu tlačí. Bol by som vám veľmi vďačný, keby som to mohol vedieť, a ako možno pomôcť. Viete, ako mnoho som mu dlžný.“

„Viem, pane.“ Ursíny utiahnul ruku z ruky Korimského, odhrnul si vlasy z čela. „No sú okolnosti a tiene, ktoré nikomu nemôžeme zveriť, kým žijeme, ba pokladáme sa za šťastných, keď môžu odísť s nami do hrobu. Ak je tamtá jedna z nich, nebudem môcť, pane, vyhovieť vašej žiadosti. Lebo najtvrdšie padne obžalovať svojeť pred akokoľvek drahými, no cudzími priateľmi. Rodinné tiene majú vždy jeden a ten istý koreň; hriech.“

Posledné slovo zaznelo už tak ticho, že si ho Korimský viac domyslel. Ale nenaliehal už na asistenta; dopil čaj a dal sa čítať posledný, predtým ešte neroztvorený list. Nevšimol si, že Ursíny vzal jeho kufor i kapsu a vyšiel von. Keď asi o štvrť hodiny nato vstúpil do svojej spálne, našiel ju vyvetranú, osvetlenú, posteľ odostlanú. Ursíny nalieval práve vodu do umývadla a pripravoval vôbec všetko, čo treba; lekárnik zahľadel sa mimovoľne na neho. S akou jemnou, láskavou pozornosťou staral sa o jeho pohodlie. Mal už dvakrát začas asistentov; raz hneď po svadbe a raz asi pred desiatimi rokmi. Ako Ursíny — nebol niktorý. Vykonali svoju povinnosť, prijali svoj plat, dali sa obslúžiť a nestarali sa nikdy ďalej.

Jasné svetlo lampy osvecovalo ušľachtilý zjav sem-tam ticho prechádzajúceho mladého muža. Práve teraz pokľakol pri posteli, vyňal z kapsičky vyzuvák^[13] a pantofle.^[14] Potom si zložil ruky, vyložil na roh podušiek, hlavu oprel na ne. Korimský, opretý o podvoje, videl a cítil, že ten dobrý, cudzí mladík modlí sa za neho. Bolo mu pritom tak okolo srdca, ako môže byť človeku, za ktorého sa nikto posiaľ nemodlieval a ktorý sa sám za seba, ani za druhých nemodlieval.

Ursíny vstal, popravil podušky; a keď potom pozdejšie Korimský už ležal v posteli, zdalo sa mu, že cíti vedľa svojej hlavy upretú tú mladú hlavu s tým ušľachtilým, pekným obličajom.

Hovoriť už spolu nehovorili, bo Ursíny len čo si vymohol povolenie vyzuť predstaveného, vzal jeho obuv a s pekným úsmevom, prajúc dobrý odpočinok, odišiel.

Keď sa vrátil do svojej izby, ležali na stole dva listy a nimi prikrytá škatuľka; v nej ale, keď ju zadivený mladý muž otvoril, ležali utešené zlaté hodinky, pod nimi kartička: „Svojmu milému asistentovi na rozpomienku. Manfréd Korimský.“

Hodinky v otvorenej schránke ležali na stole. Ursíny kartičku prečítal a pred stolom, ramená pevno na hrudi skrížené, hlavu sklonenú, stál — majiteľ. Bo čo vyvábilo z očí jeho slzy náhle zavisnuté na riasach?

Zrazu si sadol, položil hlavu na stôl, oprel zlatý predmet o bledé líce a sedel tak so zavretými očami dlho.

Boli len jedny oči, ktoré videli, čo sa dialo v jeho duši a srdci a len jedno srdce, ktoré ho i bez slova rozumie.

*

Listy, ktoré Korimský priniesol svojmu asistentovi, boli od doktora Lermontova a od syna. Doktorov znel nasledovne:

Milý Ursíny!

Keby pán Korimský vedel, akého obsahu list ponesie, tak by mi ho nevzal. Stáli sme na tom, aby on odišiel domov, bo Nikuška si v jeho prítomnosti ukladá priveľké sebazaprenie. Aby vyhol úzkostným otcovým pohľadom, je viac, než môže zniesť jeho slabý žalúdok; a to mu v noci vyvoláva žalúdočné kŕče. Ráno je potom nevyspatý, umdlený. Vôbec — však to píšem len Vám — mám o neho veľkú, veľkú úzkosť. Prial by som si, keby ho dal Korimský liečiť druhému, lebo na mojej liečbe neleží požehnanie. Okrem toho, on je môj jediný priateľ, ja ho tak iskrenne ľúbim. Lekár musí liečiť s chladnou mysľou, a to mne nemožno.

Prosím Vás, zabavte pána Korimského; hľaďte ho zamestnať, nech nás nechá aspoň týždeň samotných. A hľaďte nejak pripraviť pani Margitu; — žena sa vždy skôr opanuje — ja dúfam, že ona nám pomôže.

A Vy sa ešte viete a môžete modliť, tak proste za nás oboch, bo sme oba nemocní, lenže ja nie telesne. Keďže viem, že Vy sa ma nebude pýtať bližšie a udusil by som sa, keby som to aspoň komusi nezveril: Radšej by som šiel na severnú točňu, ako ešte raz do doliny podhradskej.

Keby Nikuška vedel, akú obeť mu jeho Aurel prináša, nemučil by ho toľko predstavami o usídlení v Podhrade.

No dosť; zdrastvujte. A spomeňte dakedy, až sa budete tešiť z mieru, ktorý duša Vaša požíva, i na nešťastného, pokoja a blaha pozbaveného

Aurela.

P. S. Čo ma jedine potešuje, je okolnosť, že Nikuška nevie a netuší, aký nebezpečný je jeho stav. On sa veľmi teší na domov a ja — — —

V liste Nikolaja Korimskému stálo však po dakoľko milých vetách:

„Povedali ste raz, že Pán Ježiš všetko vyslyší, za čo Ho prosíte; ó, tak Ho proste, aby mne umožnil návrat domov! Mne je i tak úzko, keď myslím na smrť; rád by som aspoň doma umrel, nie v cudzine.

Našiel som si v Biblii verš, ktorý sa ma hrozne dotkol: „Žatva prešla, skončilo sa leto, a my nie sme zachránení!“ Neviem vám to povedať, no v duši mi niečo vraví, že tí nezachránení sme my, Aurel a ja; lebo my sme Pána Ježiša neprijali. On nám nedal moc byť synmi Božími.

A zase som si našiel: „ Teda keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.“ Miroslav, musím naozaj zahynúť? Nieto pre mňa milosti, ani vyslobodenia? Ó, smrť je strašná bez nádeje večného života, ach strašná!

Zdá sa mi, že keď prídem domov za Vami, Vy mi pomôžete, lebo Vám dal On moc byť synom Božím; Vy máte vieru, Vy ste vyslobodený. Nenechali ste prejsť „leto milosti“ tak ako ja. Keby som bol vedel, že musím zomrieť taký mladý, bol by som prv hľadal a prosil Boha; teraz neviem ako: nebo je tak vysoko a mňa modliť sa nikto nenaučil. — No Vy ma tomu naučíte, však?!

Hučí mi v hlave, nemôžem už ďalej písať. Som taký smutný. — Závidím lastovičkám ich krídla. Keby som ja tak mohol zaletieť! No však poletím snáď dosť skoro, ale kam — — —

Miroslav, pomôžte úbohému

Nikolajovi.

Že takéto listy nepotešia, je isté. Dobre, že si ich mladý asistent prečítal až ráno. Potom tak dlho a naliehavo prosil svojho nebeského Pána o pomoc pre tie mladé, nevyprostené duše, až snáď jeho vlastná, vyprostená pocítila uistenie: „Staň sa ti, ako chceš.“