ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slniečko zapadlo, zore sa začali zapaľovať. Krásny deň, čo mnohé ľudské srdce oblažil svojou jasnosťou, umieral, posielajúc ešte raz pozdrav svetla tomu vo tmách blúdiacemu ľudskému pokoleniu. Na podhradskej stanici zastal rýchlik. Sprievodca otvoril dvere vozňa prvej triedy, prepúšťajúc s istým záujmom spoločnosť, čo z neho vychádzala. Páni zoskočili a prenášali dámy v náručí lásky až na perón.

„To sú Orlovskí,“ šepkali si cestujúci, a uvidiac čierneho sluhu, dokladali: „a tí cudzinci z Podolína.“

Čo nevidieť, unášali ich kočiare a drožky spred očí zvedavých cestujúcich. Jedna z drožiek sa pri meste oddelila, v nej sediaci Korimský zamával klobúkom a drožka unášala ho vyššie k zámockej ulici. Zore ožiarovali mu jeho dom, že vyzeral ani z povesti; okná samý lesk, ligotavé. Dvere lekárne boli už zavreté, a keď Korimský vstúpil do chodby, prileteli mu oproti zvuky hudby a spevu. Muž si vydýchol, úsmev pohral mu na perách. „Najlepší dôkaz,“ vravel polohlasne, „že ma dočkal.“

Šiel za hlasom, a vníduc do značne naplnenej sály, sadol si pri dverách, tak že bohatá, červená záclona padla okolo neho a zakryla ho pred každým zrakom.

Ostatne veď nik sa neobzrel, jedni spievali s celým srdcom a druhí počúvali:

Na Korimského účinkovala pieseň svojím výstražným textom a smutnou, trochu zdĺhavou melódiou nedobre; sedel zamračený.

Konečne odznelo i zvláštne s citom vyspievané:

Spev stíchol. Ursíny, ktorého dosiaľ nebolo vidieť, vystúpil k stolíku, a ako si pokľakol, padla ružová žiara zory z okna na neho a objala ho celého. Korimský nemohol ani oči odtrhnúť z tej spanilej, zvláštnym záhadným výrazom zastretej tváre.

Bolo mu, akoby kedysi dávno bol videl takúto tvár, alebo aspoň jej v dačom podobnú.

Čo sa mladík modlil, to muž nepočúval; no text, ktorý potom čítal, musel počúvať, bo bol veľmi krátky:

Obráťte zreteľ ku mne, aby ste boli spasené všetky končiny zeme.

„Priatelia moji milí!“ pozrel mladík dookola, „v nezvyklú hodinu zišli sme sa na tomto, Pánu k službe posvätenom mieste, pretože zajtra mi to už nebude možné, aby som k vám hovoril, bo dnes nočným vlakom odchádzam z P. Chcel som sa od vás odobrať a ešte raz vám odovzdať posolstvo dané mi Bohom.

Vás, ktorých som márne prosil počas krátkeho a predsa dlhého času milosti, ktorý sme spolu strávili pri Slove Božom, chcem ešte raz prosiť, zmierte sa s Bohom. No sú tu i takí, ku ktorým hovorím prvý raz i naposledy. Tých prosím, aby ma počúvali pozorne, sú to posledné moje slová.“

V zhromaždení povstalo hnutie, šum; no utíšili sa. Korimský hľadel na svojho asistenta nedobre dotknutý; mračno na čele postávalo temnejšie: „Veď on to s tým odchodom myslí doopravdy.“ — Tá myšlienka bola Korimskému veľmi odporná. „Ja nechcem, aby odišiel, on nesmie odísť!“ Spočiatku ani nepočúval, čo mladý asistent hovorí, zaujatý vlastnými myšlienkami, no potom musel počúvať:

„Obráťte zreteľ k Nemu, k Pánovi Ježišovi! Prišiel som vám povedať, že On vás miluje. Niet nikde ani na zemi ani na nebi lekárstva proti hriechu. Nemyslite, že môžete niečo napraviť; ó, hriech sa už nikdy napraviť nedá. Ale ak nie je odpustený, ak nie je srdce z tej rany, akú zasadil, vyliečené, tiahne za sebou následky, z ktorých povstáva celá hora nových hriechov. Obráťte zreteľ k Nemu, On vás vylieči!“ Naliehavo, krásne hovoril mladík o tomto predmete. Ukazoval tmu i svetlo, ukazoval cestu spásy i zahynutia, ukazoval cieľ cesty jednej i druhej.

„Viem,“ hovoril, utierajúc si slzu, čo skanula mu z oka, „viem, že ste tu ešte mnohí s Bohom nezmierení, viem, že nepôjdete ani dnes, aby ste sa s Ním zmierili. A to ma tak veľmi bolí, lebo vaše zahynutie nemešká, zahynutie napriek tomu, že koruny boli pre vás odložené. Povedal som vám všetko, čo mi bolo zverené, moja práca medzi vami je týmto dokončená. Ukázal som vám Spasiteľa i spasenie, zhubcu i záhubu, zvoľte si sami, no voľte dobre; ja som čistý od vašej krvi. Tak s Bohom buďte!“

V sieni ozval sa plač a Korimský nepočúval ďalej.

„Až všetci odídu,“ vravel Ferkovi pri dverách, „potom nech pán asistent príde ku mne, do mojej izby.“

Chlapec pokývol; a pán domu kráčal chodbami. Temer ani nepoznal vlastný dom, tak bolo všetko skrásnené. Potom si otváral privátne i hosťovské izby, všade tá krása, poézia a svetlo, akoby týmito miestnosťami bol preletel anjel zanechávajúc stopy po sebe.

Nikto pána nemýlil, všetko služobníctvo bolo v sále. Preto zaiste stál Ferko na stráži, aby nikto nevolaný nevyšiel hore schodmi a nevlúdil sa do izieb, pozamykaných síce, ale s kľúčami.

Keď na poschodí všetko prezrel, zišiel Korimský do lekárne. Zastal v úžase, tak bola krásne vyriadená; nebolo tu nič nové, a predsa akoby všetko nové, hodne kvietia a sladkej vône.

„Pekne si si pripravil“ — povrával polohlasne — „to svoje kráľovstvo; a vraj odísť. — Som veru zvedavý, aký mi dá dôvod svojho nemúdreho počínania.“

Idúc naspäť popri asistentovej izbe, otvoril i tu dvere; a vyjasnené čelo stiahlo sa znovu v hrdý mrak. V izbe panoval úplný poriadok, no bola akosi pustá. Na stole neležali žiadne knihy, a na stene nesvietilo viac: „Odpúšťajte, a bude vám odpustené.“ Výpovede zmizli. Neďaleko dverí stál zbalený starý kufrík, cezeň prevesený taktiež starý pokrovec, dáždnik, rukavičky, i klobúk; všetko to akoby výsmešne volalo na hrdého muža: „Ja pôjdem, áno, ja pôjdem.“ Odvrátil sa nevrlo a príduc do svojich izieb, chodil rozčúlene po salóne a čakal.

Konečne zazneli na chodbe ľahké kroky, dobre známe; dvere málinko vrzli a šéf s asistentom stáli si oproti.

„Nuž prichádzam za vami,“ hovorí Korimský po vymenení pozdravu, „aby som sa spýtal, akú máte príčinu odchádzať z môjho domu?“ Korimský vravel chladno, bo nechcel si zadať pred asistentom. „Stala sa vám v mojom dome nejaká krivda?“

„Nestala; no verte, pane, ja ísť musím,“ ticho odvráva mladík.

„Trp ticho, trpíš raz,“ zazneli v lekárnikovej mysli neznesiteľné slová, ktorých sa nemohol striasť.

„Možno, že máte i dôvod na svoje tvrdenie,“ odvráva s hrdou prívetivosťou. „Ale ja mám tiež dôvod, pre ktorý hovorím, že vás nepustím.“

Mládenec vzhliadol. V jeho láskavých očiach bolo čosi tak zvláštne.

„Máte niekde rodinu, za ktorou sa ponáhľate?“

„Nemám nikoho, pane.“

„Alebo máte vyhľadané miesto v inej lekárni, ktoré sa vám zdá výnosnejšie?“

Mladík zakrútil záporne hlavou.

„Nuž tak nikam nepôjdete, hlavne preto, že my Korimskí nechceme zostať vašimi dlžníkmi. Nikuška vás miluje, on by vás tak ľahko neoželel, ako vy jeho, keď máte tak náhlo. S uzrozumením syna a dcéry prepúšťam vám svoju lekáreň. Neustupujte, neblednite, veď nie ako almužnu, alebo dar, ktorý by ste vy vo svojej hrdosti nechceli prijať, nie. Splatíte nám ju po splátkach, pretože vás chceme mať u seba, chceme, aby ste tvorili člena našej rodiny. Tak zostane všetko pri starom, len s tým rozdielom, že pán lekárnik Ursíny bude bývať v izbách vedľa sály. Nože, Ursíny, neskamenejte,“ s hrdou blahosklonnosťou povráva Korimský.

Súmrak rozložil sa svetom, — nevidí už dobre do tvári nehnuto stojaceho svojho asistenta; no, to vidí, že je veľmi bledý. Položil mu ruku na plece:

„Miroslav!“

Mladík sa strhol; výraz nevýslovnej vďaky pokryl mu celý obličaj. Vzal mužovu ruku, pritisol si ju na pery.

„Vďaka, ó vďaka za milosrdenstvo, ktoré ste mi chceli učiniť,“ povráva trasúcim sa hlasom od vnútorného rozrušenia. Pán Ježiš oplať časne i večne, že ste sa tak mienili postarať o mňa. Ó, oplať vám to Pán môj; — no ja to už prijať nemôžem, je neskoro.“

„Čože,“ premohol Korimský hlboký dojem, v ktorom sa mu zdalo, že musí mladíka k srdcu privinúť, „vy neprijímate našu ponuku, vy ňou pohŕdate?“

„Nepohŕdam, pane, verte, ale už je neskoro.“

„Máte záväzky, nútiace vás, aby ste sa dostavili na iné miesto?“ studeno povráva muž, urazený v hlbinách pyšného srdca.

„Áno, pane, musím sa dostaviť na iné miesto, a dovoľte mi vysvetliť: no, prosím, nehnevajte sa,“ sladko prosí mladý muž.

„A uzavreli ste tie záväzky bez nášho vedomia za naším chrbtom? Ó, ako hanebne ste nás sklamali, predstierajúc lásku, ktorej nebolo k nám vo vašom srdci.“

„Dovoľte, pane —“

„Nechcem, aby ste sa mi ospravedlňovali; nechcem počuť vaše falošné dôvody, načo šíriť reči? Pošlite mi adresu, keď budete na novom mieste, aby som vedel, kam za vami poslať, čo som vám dlžen. A teraz choďte, a choďte hneď, kým nepríde Nikuška. Neprajem si, aby sa môj syn s vami zišiel a ponížil sa v mojich očiach tým, že by vás prosil, aby ste zostali.“ Veliteľský pokyn ruky — a mladík šiel. Neďaleko dverí sa ale obrátil.

„Pán Korimský,“ povráva hlasom, akým hovoriť bude človek k človeku pri sklenom mori v bezprostrednej blízkosti Boha, ktorý je láska; „až svoje slová, i to čo ste teraz učinili, budete ľutovať, potom sa, prosím, rozpomeňte, že som vám ja odpustil a odišiel s modlitbou za vás a so žehnaním.“

Korimský stál tu ešte v hrdej vzpure, keď dvere tichúčko zapadli a vedľa neho zaznelo hlasom mocne rozochveným, áno káravým:

„Pán Korimský, vy ste tomu mladíkovi veľmi ublížili, on si to od vás nikdy nezaslúžil.“

„Doktor Raušer,“ zarazil sa Korimský, „vy tu? Kedy ste prišli?“

„Na počiatku rozhovoru. Len čo som sa na ulici dozvedel, že ste prišli, ponáhľal som sa, aby som vám povedal, aby ste Ursínyho zdržali za každú cenu vo svojom dome. Prídem práve vtedy, ako vyháňate, a ani len možnosti mu nedáte, aby vám povedal, prečo je neskoro? Vyhodili ste mu na oči, že vás sklamal. On a sklamať! Šľachetná, obetavá, nepochopiteľná duša! To, čo ste teraz nedali vysvetliť jemu, musím vám vysvetliť ja: Zajtra budú tri týždne, keď prišiel ku mne, práve keď som sa strojil už ísť spať, a prosil o lekársku prehliadku, a aby som mu, nakoľko môžem súdiť, povedal, ako dlho bude ešte žiť. Po prehliadke bol som náramne prekvapený a musel som mu povedať pravdu, že sotva tri týždne.“

Korimský kŕčovite pritisol si obe ruky na hruď.

„A čo mu je?“

„Srdcová chyba; zrejme od detstva. Povedal, že prišiel priskoro na svet a že ho stihla veľká rana v pätnástom roku a to súženie trvalo až do osemnásteho, nuž tým sa tá vec zhoršila. Úbohý mladík, musel už mnoho vytrpieť a niesol všetko s úctyhodnou trpezlivosťou. Každé rozčúlenie mu škodilo. Asi pred polrokom mu povedal lekár, že bude žiť najviac ak rok. No, on tu u vás primnoho pracoval, primnoho! Okrem toho jeho láskyplné srdce trpelo s vami so všetkými a to mu škodilo. On dopracoval sa u vás smrti, a vy za odmenu ho teraz vyháňate. Je mi ľúto, že vám musím takto hovoriť, pán Korimský. No jedno je isté, keď si všetko rozvážite, sami uznáte, že ste sa nikdy na nikom nedopustili väčšej krivdy, ako teraz na ňom. No, dovoľte, idem sa pozrieť naňho!“

„Doktor Raušer, a je to všetko pravda, čo ste mi povedali?“ vyrazil Korimský pracne zo seba.

„Všetko.“

„Nuž a prečo, keď ste to vedeli, prečo ste ho nechali pracovať, prečo ste mi hneď neoznámili?“

„Chcel som, no on ma prosil; a potom prišla tá nehoda veľkomožnej panej. Vtedy som vám to nechcel písať, čakal som, až prídete. No, pustite ma už za ním; či chcete naozaj, aby odišiel taký rozrušený, ako bol, a umrel niekde vo vlaku?“

Korimský zastonal. „Zadržte ho a poproste v mojom mene, aby zostal, ja nemôžem teraz ísť za ním, potom prídem.“

Keď doktor zbehol temer mladistvo dolu schodmi, otvoril dvere asistentovej izby, zasvietilo mu oproti svetlo veľkej lampy, osvecujúcej obraz, ktorý sa dá ťažko zabudnúť. Pri pohovke opierajúc hlavu o hruď panej, stála dievčina, obe v tichom dusivom plači. Pri nohách schúlený kľačal taktiež plačúci chlapec. Pri hlave, naddvihujúc vlastným ramenom podušky, mladík, bledý ako anjel smrti. — A na pohovke, hlavu málinko na bok naklonenú, ruky dolu ovisnuté, akoby hovorili: „no, už je všetko dokončené,“ zaspával mladík sen, z ktorého ho už nezobudí žiadne tvrdé slovo.

„Miroslav!“ preletelo izbičkou skríknutie zdesenia. Niekto odstrčil doktora odo dverí a nad priateľom sklonil sa priateľ v bolesti, čo nemala v tejto chvíli páru.

„Pane môj, čo je s ním?“ zavrel ovisnuté ruky, pritisol ich na pery, vyskúšal pulz, priložil ucho k srdcu. „Anežka, Heinrich, pani Príbovská: čo to znamená, čo sa mu stalo?“

„Ach, pán doktor Lermontov, my nevieme,“ plakala Príbovská. „Ferko nás prišiel zavolať a tu sme ho už tak našli; poslali sme pre doktora Raušera, no ten neprichádza, sám Pán Ježiš priviedol vás.“

„Jemu už nič nepomôže, on dokonáva; a Nikuška tu nie je“ — ako podlomený klesol i mladý doktor na kolená, zmáčajúc slzami chladnúce priateľove ruky. „Už sme odmenili, druh môj zlatý! — Heinrich, pustite ma, prosím, ja mu lepšie hlavu zdvihnem. Tak, brat môj, aspoň na mojom srdci dokonaj tú tvrdú púť, keď nám už musíš odísť!“ mladý doktor zľúbal vlhké, rosou smrti už zastrené čelo.

V tej chvíli zdvihli sa dlhé riasy a tie krásne láskavé oči, prosté každej záhady, utkveli najprv na priateľovej tvári, potom dovôkola po všetkých tvárach. V každej hrudi stajil sa dych; čakali, že sa otvoria spanilé, pokorne zavreté pery, no márne. Bolo to krásne, nemé „s Bohom“ duše vyprostenej, odchádzajúcej domov z boja, víťazne dobojovaného, pre sľúbenú korunu. Nadzemská žiara rozliala sa celým obličajom a zostala na ňom už celý čas, v ktorom ju ešte ľudia mohli vidieť, prv než sa nad ňou zavrela čierna zem. Slabučké vydýchnutie, tichý záston, ako keď si dieťa vo sne vzdychne — a hruď prestala sa hýbať. — — —

Na zemi všetkému bol koniec. Čo ľudia pri tomto mladíkovi zavinili, už nenapravia, čo zameškali, už nenahradia. V náručí bolesťou strnulého mladého doktora ležal veľmi bohatý, oslávený dedič nebeského kráľovstva. No zem schudobnela, bo kde nájde sa srdce, čo tak vedelo by milovať ľudí, niesť s nimi ich ťarchy, zotierať ich slzy a prinášať im svetlo pravdy a to všetko bez uznania a bez odmeny?

Ba čo cítil asi muž stojaci pri dverách po boku doktora, pri tom krásnom, nemom „s Bohom“, pri tom zhasnutí svetla?

„Je mŕtvy?“ splynulo s temnou zúfalosťou z jeho pier.

„Mŕtvy, pán Korimský. No bola to krásna smrť. On žil ako svätý a takú mu dal Boh i smrť. Ale škoda ho, bol to neobyčajne dobrý mladík.“

Doktor v túžbe premôcť slzy, čo sa mu mocne hrnuli do očí, odišiel nielen z izby, no i z lekárne. Pocity, aké mal oproti Korimskému v tejto chvíli, nemožno nazvať priateľskými.

Doma predstavila sa mu zase chvíľa, keď neočakávane vstúpil k nemu Ursíny.

„Čo vás vedie ku mne tak neskoro? Máte zase nejakého chorého, ktorého skrývate?“

„Nemám, pán doktor, idem kvôli sebe; nemrzte sa, prosím, že tak neskoro.“

„Kvôli sebe? No bledý ste dosť, čo sa vám stalo? Ruky ako oheň, pulz strašne nepravidelný; chcete sa dať prezrieť?“

„Kvôli tomu som prišiel. Mám srdcovú chybu; lekár v N. mi povedal, že budem ešte asi rok žiť; odvtedy je len vyše polroka. No so mnou to ide veľmi rýchlo ku koncu, cítim to; prosím, nakoľko môže lekár rozsúdiť, povedzte mi; ako dlho ešte môže vydržať moja telesná schránka.

„Pri šetrení dva, alebo tri mesiace; ináč sotva štyri týždne.“

Znovu predstavilo sa doktorovi, ako sedel mladík s hlavou sklonenou do dlane. Potom sa narovnal a vďačne mu podal ruku. Chcel odísť, prišiel na neho nával bolesti a zabránil mu — — —

No teraz už bolo dotrpené, ach, ale tak náhle a tak tragicky. Korimský svojou bezohľadnosťou a pýchou skrátil mu život.

Medzitým rozletela sa lekárňou bleskurýchle smutná zvesť: „Pán asistent umrel.“

„Umrel, umrel!“ znelo chodbami i dvorom; ešte i tie steny akoby si to jedna druhej boli rozprávali.

V sále pri stolíku kľačala dievčina a jej žalostný plač niesol sa sieňou, kde šumeli záclony: „Povedal som vám všetko, čo mi bolo zverené, moja práca medzi vami je dokončená.“

„Nepovedal si nám všetko!“ plakala dievčina. „Čo my budeme robiť bez teba?“ — — —