ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol podvečer. Zore so slniečkom bojovali o nadvládu a pri tom nazerali do utešenej dvorany, ponad ktorú akoby svätá ruka bola rozprestrela posvätný mier. Videl, ucítil ho i lekárnik Korimský, keď vstúpil dovnútra. Neprišiel, aby obzeral dvoranu, lebo hoci ju prepustil za modlitebňu pre evanjelizáciu a svojmu asistentovi dal dosť prostriedkov na úplné zariadenie, neprišiel sa bol ešte do nej podívať. Dnes musel, lebo hľadal Ursínyho, a povedali mu, že je tu. Nuž keď už raz vstúpil, tak sa rozhliadol.

Oproti dverám na stene žiaril oblúk zlatých slov: „Ježiš Kristus prišiel na svet, aby hriešnych spasil.“ Nižšie v oblúku žiarilo: „Obráťte pohľad ku mne, aby ste boli spasené, všetky končiny zeme!“ Vedľa zase: „Krv Ježiša Krista očisťuje nás od každého hriechu.“ V prostriedku medzi tým a tým, veľkými čiernymi písmenami: „A nevníde tam nič nečistého, alebo pôsobiaceho ohyzdnosť a lož.“ Korimský hľadel chvíľu na to zvláštne zostavenie výrokov Slova Božieho. Potom temer placho sa odvrátil. Hrdé oči obzreli celé, nedeľnému ránu podobné zariadenie a utkveli konečne na harmóniu, skadiaľ zaznievali už chvíľu zvuky prezrádzajúce svojou jednoduchosťou viacej naturalistu, ako vycvičeného hudobníka. Neďaleko harmónia stálo jediné kreslo, ktoré tu z tých mnohých, ktoré predtým naplňovali spoločenskú dvoranu, zostalo prichystané pre Nikušku, až príde. Teraz sa Korimský do neho spustil, a podopierajúc hlavu do dlane čakal, kým asistent prestane hrať; nechcel ho zmýliť.

Mladý muž prehral dakoľko piesní; potom zavrel knihu a preludoval už len bez nôt tak ticho, mierne, že tieto zvuky zobrazovali celú jeho povahu.

Korimský zahľadel sa na neho; bol mu obrátený bokom.

Ba, čo bolo na tej bledej, spanilej tvári tak pútavého, že keď si človek raz na ňu navykol, nechcel byť bez nej? Korimský sa nedivil deťom, že mu písali, aby im Ursínyho poslal, že veľmi po ňom túžia; veď sám cítil k nepatrnému mladíkovi viac než obyčajnú náklonnosť. Bolo mu v jeho tichej blízkosti vždy dobre. Mimovoľne napadla mu teraz noc po smrti Natálie, keď on celý zúfalý vnišiel do svojej spálne, pretože nemal už sily, hľadieť na Nikuškovo trápenie. Vtedy vrátili sa s celou hrôzou rozpomienky na tie strašné hodiny muky, prežité pri pohrebe, keď oni oba, on i Rainer, ale obzvlášť on, stáli ako na pranieri a boli predmetom ľudskej zvedavosti a zlomyseľnosti. Áno, také veľké boli jeho vnútorné muky, že si musel uľaviť až hlasitým stonaním, veď nemal nikoho, kto by s ním mohol prežívať jeho žiaľ; veď pred deťmi nesmel ho ani ukázať. Pripadalo mu, že už utonie v tej hroznej priepasti súženia. — Vtom ticho otvorili sa dvere a Korimský ešte i teraz mal ho pred očami. Bol to polo hanblivý, polo sústrastný výraz, aký objímal celú štíhlu mládencovu postavu. Po ňom Korimský mimovoľne ako topiaci sa človek vystrel ruky. Nuž tento mladík strávil s ním tú strašnú noc. Hoci Korimský neprikladal váhu dobre mieneným, z hlbín presvedčenia pochádzajúcim slovám, ktorými mu opisoval blahoslavenstvo večnosti, dobre mu padlo počúvať ten mierny, tichý hlas a hľadieť kedy-tedy do spanilej, pokojnej tváre. Jemu mal čo ďakovať, že povážlivo neonemocnel. Bo on, keď mu zrazu prišlo veľmi zle, priniesol mu príhodné lieky a liečil ho vodou až do rána. Potom sa ešte i postaral, aby jeho deti o tej nočnej príhode nič nezvedeli. A všetko to robil ten cudzí mladík tak jednoducho, ako by sa samosebou rozumelo, že tak musí obetovať seba. Jeho náboženstvo bolo skutočne opravdivým náboženstvom lásky. Tá láska, keď jednu službu preukázala, ako by sa pýtala: Kde je kto, komu by som ešte dobre urobila?

Korimský sa predtým do zásad svojho asistenta vôbec nestaral. Že je človek nábožný, videl hneď v prvé dni. Pri jedle sa vždy modlil, ešte i ráno. Vyžiadal si, aby mohol lekáreň v nedeľu zavrieť, na čo si v Podhrade tak navykli, že už teraz nikomu ani nenapadlo, nad tým sa diviť. Že je ľudomil, ukázal, keď vyprosil pre chudobu lieky zdarma. No, to bolo aj všetko, čo si Korimský povšimol. Teraz znal už lepšie zásady svojho asistenta; a hoci sa s jeho zmýšľaním vôbec nezrovnávali, nemohol neuctiť si ho.

„Ten mladík,“ myslel si, „učí nás všetkých, ako máme užitočne žiť na svete. Popri ňom pripadá mi môj doterajší život veľmi sebecký. Čo všetko by on urobil, nech vládne mojimi prostriedkami!“

Korimský sklonil hlavu do dlane. Jeho hrdá duša dostala sa do neobyčajného rozpoloženia. Vtom prešli prelúdiá do piesne, ktorá i na hlboko zamysleného speváka i na poslucháča mala zvláštny účinok. Počas nej zapadlo slniečko, hasli zore; krásny, jasný deň privolával: „S Bohom!“ Bolo to pekné rozlúčenie sa svetla, no, oba muži ho nevideli.

Korimský narovnal sa v kresle; v nemom úžase hľadel na mladíka, na ktorom videl, že čo spieva, to i cíti.

Doznela pieseň i krátka prehrávka a nad mladíkom s hlavou na hrudi sklonenou a sediacim so zatvorenými očami zaznelo hrdo-starostlivým hlasom:

„Ursíny, čo vám je?“

Ach, keby bol Korimský vedel, ako veľmi svojho asistenta náhlym objavením poľaká, nebol by to urobil. Slzami zrosené mladíkove oči podívali sa na neho tak naľakano a tak zvláštne. Do líc šľahli mu ruže až pod samé vlasy a hneď aj zmizli, ustupujúc miesto ľaliovej belosti.

„Čo rozkážete, pane?“ splynulo z perí chvejúcim hlasom.

„Nič nerozkazujem.“ Sklonil sa Korimský ešte nižšie a tiahnutý zvláštnou túžbou pohladil asistentovo čelo. „Prišiel som trochu za vami, počúval som váš spev a to ma primälo k otázke, čo vám chýba. Nemyslel som, že by ste si také niečo mohli spievať. Staráte sa, aby ste rozplašili náš smútok, a sám nejaký v srdci máte.“

„Nemám, drahý pane,“ zložil mladík mužovu ruku jemno zo svojho hrdla, vstal; „už nie.“

„Už nie? No priznávate, že ste boli smutný.“

„Videli ste, pán Korimský? Lež prosím, čím môžem slúžiť?“

Korimský stiahol hrdé čelo; urazilo ho, že sa asistent vyhol dôvernému rozhovoru.

„Nepotrebujem vaše služby,“ vetí chladno.

Mladíkova tvár obelela ešte viac, ale oči nepozdvihol; a v sieni stíchlo. Táto tichosť bez slova dotkla sa znovu Korimského zvláštne. „Trp ticho, trpíš raz,“ akoby mu niekto pošepol sloku tej piesne.

„Priniesol som vám správu,“ hovorí, ešte síce chladno, no, už miernejšie.

Ursíny vzhliadol. Na očiach ležal mu hlboký závoj toho tichého utrpenia; teraz zjasneli.

„Od Nikušku?“

„Od všetkých.“

Korimský bol už zase odzbrojený; voči tamtým záhadným, láskavým očiam nemal v zásobe hnevu: „Píše Margita v mene ostatných, obzvlášť v Nikuškovom, a prosí ma, aby som vás vystrojil za nimi aspoň na týždeň. No, neviem, či budete chcieť ísť. Však pre lekáreň by ste mohli, ale či vám to prichádza vhod.“

„Ó, pane, ak mi dovolíte, pôjdem rád, veľmi rád,“ jednoducho, no, s akým zásvitom povráva mladý asistent.

„Tak, ak vám nič neprekáža, vystrojte sa ešte dnes a choďte hneď zajtra.“

„Dobre pane; aspoň môžem v dnešnom zhromaždení oznámiť svoju neprítomnosť. Čo sa týka lekárne, starám sa, aby bola vždy tak spravená, že by som ju mohol opustiť každú hodinu. Len dva lieky musím ešte spraviť; dovoľte, pôjdem hneď.“

„Veď idem aj ja.“

Oba muži vyšli zo sály do malej, šerom obostrenej chodbičky.

„Je pravda,“ povie zrazu Korimský, „štvrťroka už pominulo, kedy si prídete pre svoj plat? Čakali ste, že vám ho sám donesiem? Zvykol som si, že ma moji zamestnanci oslovia.“

Mladík neodpovedal a Korimský nevidel mu do tváre.

„Keď budete s liekom hotový, potom prídite ku mne.“

Mladý asistent sa iba poklonil.

„Je divný,“ hľadel Korimský za ním, keď neobyčajne rýchlo odchádzal; „tuším ho moje slová zaboleli! Ale prečo? Darmo predsa u mňa slúžiť nemôže a to tak slúžiť, ako on. — A je veru už čas, aby tu medzi nami nechodil taký ošumelý; jeho chudoba padá ostro do očí.“

Ba, čo by bol povedal Korimský, nech vníde za mladým asistentom do jeho izby?! Keby videl, ako sa tento hodil na pohovku a zahrabal si tvár do podušky, ktorá barónovi Rainerovi preukazovala dobré služby, čo medzitým z mladej, prudkým dychom hýbanej hrude vyrvalo sa pritlmené zastonanie: „Pane, zmiluj sa nado mnou a neopúšťaj ma! Pomôž mi zvíťaziť.“ —

Ba nad čím? Kto dá odpoveď, keď tie pery, ktoré by už boli mohli vysvetliť, navždy zanemeli — — —