ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zimnou krajinou, hore borovým hájom, jazdila na nevysoký kopec na bujnom belušovi Margita Orlovská. Jasnomodrá farba jazdeckého oblečenia, tej istej farby hmlistý závoj, odhodený von z tváre na bielo premovanú kápočku, zvyšovali ešte belosť kvetnej tváre. Na návrší obrátila beluša späť a postála. Pred ňou kopcami od východu na západ objatá, lesmi obtočená, ležala dolinka; na severovýchodnom vŕšku, uprostred veľkej panskej záhrady, opatrený stĺporadím i verandou, stál kaštieľ Hôrka; pod ním chudobná dedinka Borovce.

Bolo to terajšie sídlo mladej dámy. Slniečkom ožiarené už i v zime vyzeralo dosť romanticky, čo len potom, až príde jar a zakvitnú ovocné sady a lúčiny obtáčajúce dedinu s jej malebným kostolíkom.

Dumala predtým Margita nad zmenami, aké hodlá urobiť na Hôrke, až len zíde sneh; no, i nad tým, aké ťažkosti pôsobí jej neznalosť reči tunajšieho ľudu. Keby nevedela svoju materinskú reč, poľštinu, a úradníčka keby nevedela po nemecky, nevykonala by tu nič. Už i v Orlove chýbala jej slovenčina. Keď páni prišli hrať šachy, deduško s nimi najviac hovoril len po slovensky a služobníctvo bolo samé slovenské.

„Veď tá reč nie je taká ťažká,“ dumala teraz, „ja sa ju musím naučiť!“ Zvrtla zase koňa, vyšla cele na návršie a podívala sa, čo je za vrchom. Akási krásna dolina! Úradníčka spomínala, že sa menuje Dúbravskou dolinou; a aká zavretá a málo obývané! To iste sú dubové háje, čo sa spúšťajú nadol; od nich má dolina meno. Musí to byť pri tých potokoch vtáčieho spevu na jar!

Tak to akosi mocne mladú dámu tiahlo ta dolu. — „Až druhý raz!“ pokývla doline na pozdrav a zamysleno vracala sa dolu z návršia.

Chcela do dediny a zbadala druhú cestu; šikmo pustila sa ňou. Prišlo jej ísť okolo neveľkého sedliackeho domu; stál pri potoku. Spoza neho rútil sa do kotliny vodopád. Okná doskami zabité, okolo tíšina, a pustota zďaleka hlása, že je to dom bez pánov, opustený. Pohľad naň účinkoval na jazdkyňu smutno. Ktovie, akú históriu by rozprával, keby mal ústa. — Ešte i keď prešla, obzrela sa naň. Žili tam kedysi ľudia; možno vymreli, umrelo s nimi i šťastie i život. — Trúchlivá to myšlienka!

Pobodla koňa, i letela cestou dolu do doliny vedľa cintorína, fary a školy. Pred školou zastala; zadržala bujné zviera, zoskočila, uviazala o strom a vnišla do neveľkého, starého domu. Idúc popri učebnej sieni, ucítila zápach zduseného povetria. Vnútri recitoval ostrý detský hlas. „Tam teraz nemožno vnísť,“ pomyslela si, a zaklopala na druhé dvere.

Ocitla sa čo nevidieť v byte rodiny učiteľa. Na šťastie pani Gálová, učiteľova žena, vedela po nemecky, môže teda objasniť účel príchodu.

Kým sa učiteľ oslobodil a vnišiel za nimi, znala jeho žena dosť, aby mu hneď mohla povedať, čomu vzácnu návštevu pripísať: že sa veľkomožná pani chce učiť po slovensky, a prišla v tej veci o radu.

Asi o pol hodiny mala Margita nielen potrebné knihy, ale aj učiteľov sľub, že ju vďačne každý deň večer príde učiť na Hôrku. A zvala aj mladú učiteľovu k sebe, bo vraj v rozhovore sa najskôr pocvičí, keď ich bude viac.

Od učiteľovcov sa dozvedela, že Borovice sú celé evanjelické, a veľmi chudobné. Ukázali jej potom i školu; no aradskej chovanke spozdali sa deduškove maštale krajšie, ako táto učebná sieň. Začmudené steny, špinavé, malé okná s rozheganými rámami, zhnité dosky na dlážke, staré spráchnivené lavice, plné nečistoty a blata. Ako tu mohli tie deti dýchať, a učiteľ ešte aj hovoriť? „Pozhováram sa s deduškom,“ dumala na spiatočnej ceste, „tomu sa musí nejak odpomôcť, veď i ja som evanjelička.“

*

Vrátiac sa domov, našla mladá dáma na stolíku poštu značne bohatú. Predovšetkým tu bola karta plná starootcovskej lásky od pána Orlovského, potom list od riaditeľky aradského ústavu, v ktorom ďakovala pani vďačnej chovanke za nečakaný peňažný dar, poslaný z Orlova za príkladnú výchovu; potom viac časopisov, a konečne pod nimi ešte jeden list. Adresa bola napísaná pevným mužským písmom; pečiatku nemožno rozoznať. Keď po chvíľkovom váhaní otvorila a pozrela na podpis, vydral sa výkrik nevýslovného prekvapenia z mladej hrude. Klesajúc do leňošky hltala očami riadok za riadkom.

List znel:

Milovaná dcéra moja!

Svetský zákon, ktorý pred roky pririekol Teba matke, nedáva mi síce práva k takémuto osloveniu; ale je tu druhý zákon, kolujúci našimi žilami, ktorý nikto a nič umlčať nemôže, ten oprávňuje ma hlásiť sa i napriek všetkému, čo medzi nami leží, k dieťaťu súdne, násilne odňatému, ale môjmu.“

„Otče! Otče!“ zaplakala Margita

„Dokiaľ si mi bola ďaleko a v moci Rainerovej, nebolo mne možno zblížiť sa k Tebe, poneváč bych bol prišiel do potyku s človekom, ktorého si Ty zaiste ctíš, s nímž sa ja ale nikdy zísť nechcem a nemôžem.

Klamal bych sa, kebych veril, že dcéra moja má o mne dajakú dobrú mienku, a že nezná (aspoň domnieva sa znať) pravú príčinu rozvodu rodičov svojich. Netajím, že bych sa nebol raz dopustil vierolomnosti, že bych nebol ublížil bytnosti nevinnej a dobrej, ktorá mňa milovala a jejž lásky stal som sa nehodným, ale nebola to pani Rainerová.

Keby si, milé dieťa, zostala bola dakde vo vzdialenosti odo mňa, nehýbal bych tieto dávno pochované záležitosti; takto musím. Žiť v jednom mestečku bez toho, aby sme sa nikdy nemuseli stretnúť, — nemožno (a to tým viac, keď pán Orlovský sám po tieto dni podal mi ruku na zmierenie) a odvrátenie i cudzotu zo strany tvojej vidieť, bez pokusu o vyrovnanie, — to presahovalo by moje sily. Musím teda objasniť:

Prv než stala sa Natália Orlovská mojou ženou, mal som nevestu, ktorú mi nebohý môj otec pre jej chudobu a nízky rod nedovolil za ženu vziať; na jeho rozkaz museli sme sa rozísť. Poslúchnul som v nádeji, že ho časom obmäkčím. On uviedol ma ale na Orlov, kde v tom čase vrátila sa bola z ústavu dcéra. Dávali sa spoločnosti; v nich ja mal zabudnúť svoj žiaľ.

Úmysel otca môjho sa zdaril; ja zabudnul nielen žiaľ, zabudnul i úbohú sklamanú dievčinu, jejž som bol vernosť sľuboval a k nejž mňa sväté povinnosti viazali. Zahorelo srdce vášnivou láskou, — ku nejž sa tá prvá rovnať nemohla, ku krásnej ruži Orlova. Načo moc rečí šíriť, ona stala sa mojou. Môžem na svoju česť dosvedčiť, že žil som od tej chvíle len pre ňu, a že ani len vo snách nezavadila myseľ o opustenú, zradenú nevestu.

Správa, jaká po šesťročnom, šťastnom, bezúhonnom manželstve našom dostala sa mojej žene k ušiam, ako bych i po svatbe udržoval bol hriešny pomer s bývalou nevestou mojou, — bola i je upodozrievaním. Nemohol som to činiť už i preto, že nevesta moja pred svatbou mojou bez stopy i s jej otcom zmizla, a jediná správa, ktorú som o nej dostal po roku, bola správa o ťažkej jej chorobe. Či zomrela, neznám podnes, bárs po rozvode s Natáliou dosť som ju hľadal v túhe, aspoň odprosením zločin môj napraviť.

Tak hľa, Margita, zradil som raz ženu, ale voči matke Tvojej som úplne bez viny; a kebych i bol vinný krokom, aký ona potom učinila a ktorým znemožnila mi navždy rodinné vyrovnanie a spojenie znovu násilne roztrhnutého kruhu nášho týmto krokom, sme vyrovnaní.

Ja ju nemám začo odprosiť: Teba ale prosím, dcéra moja, jak môžeš uveriť, uver mne a vráť sa na srdce otca Tvojho, ktorý, čím si bola pre neho nedostižnejšou, tým vrelšie Ťa miloval.

No, je pravda, ešte dač som neobjasnil. Najväčším bodom obžaloby proti mne bol jeden list, písaný rukou mojej nevesty ešte z prvého roku našej známosti, v ktorom ďakuje mi ona za poslané peniaze, nímiž som bol jej otca z okamžitej tiesne vytrhnul. Na okraji listu pripísal bol ja v prvom návale lásky dakoľko viet o večnej láske neznajúcej prekážok, atď. Poneváč list tento nájdený pri prešívaní mojich šiat krajčírom a donesený jeho ženou Natálii nemal dátum, brala ona i všetci vec tak, že ja ešte dnes vydržujem si milenku. Slovám, prísahám mojim nebolo verené, a iných dôkazov som nemal a nemám ani dnes; a jak ani moja dcéra na slovo neuverí…?

Nezdarí-li sa tento môj posledný pokus vyrovnania, budem mať aspoň to smutné uspokojenie, že som mojej povinnosti zadosť učinil. S prosbou o jakéhokoľvek druhu odpoveď značí sa Tvoj vrelo Ta milujúci otec

Manfred Korimský

Po prečítaní listu vyskočila Margita, sťa by mala vôľu pobehnúť; no slzami zrosené oči padli do okna; ach, veď nebola na Orlove, ale na Hôrke! Zalomila rukami. Ó, že nebola v Orlove! Hneď teraz vzchopila by sa a pospiešila za ním, — za ním!

On ju miloval, túžil po nej; so starým otcom bol vyrovnaný, a ona o tom nevedela! Ó, že sa mu nehodila okolo hrdla, keď tam pri hradbách okolo nej šiel taký samotný a zarmútený!

Čo teraz? Ó, čo teraz? Keby bolo ešte dosť času k vlaku; niet času. A i tak dorazila by v noci, a to je neslušné. A keď bude písať, to pol druha dňa prejde, než on list dostane, keď tu niet dostatočného spojenia. A ako nechať otca čakať? Keby mala krídla!

Zrazu prelietol zásvit utrápenou tváričkou; napísala telegram, o pár minút niesol ho už posol do M. Nebude otec do rána čakať na správu, nebude! V telegrame stálo len:

Prídi, otče, za svojou Margitou.

Áno, tak bude najlepšie; keď sa majú po prvý raz zísť, nech je to na neutrálnej pôde a bez svedkov; lebo ísť za otcom a brata nenavštíviť nemožno, a navštíviť a rozrušiť takého slabého? — Ach nie! Otec sa vymaní, príde a ona si ho u seba uvíta; ó, to až moc krásne!

Znovu dala sa čítať ten drahý, nespočetnekrát pocelovaný list. „Akú bolesť musel cítiť, keď ho písal! No prečo sa tak obviňoval z vierolomnosti pred vlastným dieťaťom? Však on nebol na vine! Chcel dodržať sľub; vlastný otec mu prekazil, znemožnil. Či snáď myslel, že keby dočkal — jeho otec nežil už potom dlho — mohol si svoju nevestu pozdejšie vziať? Ona by ho zaiste nebola tak odišla, ako moja matka!“

Skryla Margita tvár v poduške na pohovke a zaplakala horko nad zničeným otcovým životom. Stál pred jej srdcom objatý svätožiarou krivdy. Predsa sa len v detinstve nemýlila: bol on tým hrdinom, mučeníkom. Vlastný otec, vlastná žena hrali si s jeho srdcom; otec zničil mu čistý sen prvej lásky a žena zato, že ju nadovšetko miloval, hodila na jeho čisté čelo blato, vtlačila mu pred ľuďmi pečať hany. Ach, a roky nechala vlastnému jeho dieťaťu veriť vo vinu zradeného otca. — A hľa, on bol nevinný! Zato všetka vina ležala teraz na nej, ktorá sa najskôr (že vraj pre jeho nevernosť) násilne od neho odtrhla. A potom podávajúc ruku druhému mužovi pred oltárom, sama jemu verejne zrušila vernosť!

Aké hrozné bolo Margite vziať na seba putá, viažuce ju k Adamovi Orlovskému, k mužovi, ktorý ju tak strašne urazil. A hľa, nebyť ich, ona nestála by dnes tak samostatne, ako stojí, a nesmela by za otcom. Nebola plnoletá, aby sa dobrovoľne smela odtrhnúť od matky, ku ktorej ju od tejto hodiny nič viac neviazalo.

Vonku začali zvoniť na večer; ten kov akoby smutno volal: „Netrhaj, Margita, čo Boh spojil, a nesúď!“

Slniečko zhasínajúce a zora ružová rozprávali tuším:

A borové háje vôkol Hôrky vetrom hýbané šumeli pospevujúc zádumčivo: