ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešla asi polhodina; zrazu veliteľ Podolína otvoril oči. Blúdili dookola zadivene, až sa stretli so záhadným, tichým pohľadom mladého muža.

V tej chvíli prišlo spamätanie.

„Pán Ursíny, vy ste ešte tu pri mne? Prečo ste neodišli odo mňa?“

„Pretože túžim zvedieť, ako sa máte.“

„Už mi nič nie je,“ narovnal sa markíz, hýbal údami; presvedčil sa tak, že nie je ochrnutý. „Hlavu mám ešte trochu ťažkú; no, to už rozchodím. Kde je Ben, rád by som sa obliekol?!“

„Zavolám ho, pane, vyšiel len pred chvíľou. Ale bolo by snáď lepšie, keby ste ešte nevstávali, pán markíz.“

„A hostia, výlet?! Či neviete, že som domácim pánom?“

„To hej; nezazlievajte mi, ja som oznámil, že vás hlava bolí, a že spíte; bo odvtedy je už viac než hodina. Aurel uspokojil markízu i všetkých, a docielil to, že odišli. Ja som si dovolil dočkať, aby som vás, pane, alebo odprevadil, alebo od vás priniesol správu; tak prosím ešte zostaňte!“

Markíz bez slova podal mladému asistentovi ruku, položil sa späť a zavrel oči. Keď ich otvoril, utkveli zase na mladíkovi.

„Vy ste mi zachránili život,“ hovorí temno; „nebyť vás, bol by som istotne už mŕtvy. Nuž môžete mi ešte aj po tomto, čo sa teraz stalo, po tomto dotvrdení mojich slov hovoriť o Božej láske?“

„Ó, pane, viac než inokedy.“ Bôľny ťah trhol Ursínyho perami. „On zachoval vás na pokraji priepasti; mohol vás tam nechať padnúť, bolo to v jeho moci, ale neurobil to, bo vás miluje a chce odpustiť. Čaká ešte, kedy odprosíte Pána Ježiša. Prosím vás, pane, dovoľte mi, aby som vám smel voľačo čítať o mojom drahom Pánovi. Hovoríte, že som vám zachránil život: nech je tak, že som to urobil ja, mám teraz isté právo, niečo si od vás vyžiadať. No, nežiadam nič iné, len to, čo som už povedal.“

„Ursíny, vy ma chcete rozrušiť, rozbúriť, do nového nebezpečenstva uviesť; či nato ste zostali?“

„Nie, pane; veď keď budete chcieť, môžete ma cele ticho počúvať.“

Markíz pokrčil plecami, zavrel oči.

Iný na mieste mladého asistenta by bol zavrel otvorenú knihu a neodvážil by sa takýmto spôsobom upotrebiť dané dovolenie. No, mladík vzhliadol k nebesiam, jeho pery sa pohli v tichej modlitbe a potom znela do uší bez pohybu ležiaceho muža história utrpenia Pána Ježiša po dlhých, dlhých rokoch čítaná tak dojemno, s takým vrúcnym citom, tak životne, že sa zdalo, akoby to teraz bola tu tá strašná hodina v Getsemane; a tá hrozná v sieni Kaifášovej, tá divná pred Pilátom, tá ponižujúca pred Herodesom, a tá hrozná súdu i cesty na Golgotu. Áno, akoby teraz boli tu tie tri hodiny na kríži, keď slnce sa zatmelo, aby neosvecovalo muky Božieho Syna, umierajúceho Baránka.

Mladý asistent bol taký dojatý, že slzy kanuli mu po lícach a hlas sa mu triasol. Čítal tú históriu podľa všetkých evanjelií. Keď skončil slovo: „A umrel“, stíchlo v krásnej sieni.

Nepozrel na muža, bo skryl si tvár do rúk a zaplakal. Zato hľadel tento už chvíľu na neho.

„Čo vám je?“ preriekol konečne udivene. „Nad čím plačete?“

„Nad tou pošliapanou láskou, pane; nad tým, že tak musel a chcel trpieť Pán Ježiš, tak umrieť za vás, tak veľmi vás miloval a miluje, taký dôkaz lásky vám dal, nikdy ani dychom vám neublížil, — a vy Ho nechcete milovať! Ó, to je žiaľ, že Ho nenávidíte! Čím si to zaslúžil? Akú žalobu vediete proti tomuto človeku? Prečo šliapete po Ňom? Prečo pľujete Mu opovržlivo do svätej tváre, prečo Ho pribíjate na kríž? Prečo Ho bijete svojou neverou pred ľuďmi na Jeho sväté líca a podávate k Jeho ústam — za vás vyprahnutým — žlč svojej zlosti, akú dávate najavo proti Nemu? Ste nad priepasťou. Ponad túto priepasť vznáša sa dobrý priateľ, On, ktorý vás tak miluje, ktorému nebola cesta z nebies ďaleká, aby prišiel, poponáhľal sa vám na pomoc. On vystiera po vás náruč a vy hádžete do Neho kameňom, vy odstrkujete Ho zúrivo od seba; a keby ste mohli, uderili by ste Ho do svätej tváre päsťou. Smutno čaká dlhé roky vami tupený môj Pán i teraz pri vašom lôžku a volá vás mojimi ústami ešte raz, naposledy: „Poďte ku Mne!“ Moje srdce je preplnené na puknutie. Nemôžem už ďalej hovoriť s vami, musím hovoriť s Ním. Moja ľútosť nad Ním opovrhnutým i nad vami ma zaujala.“

Mladík viacej klesol, ako kľakol si neďaleko postele a nikdy ešte dosiaľ nezaznela — a sotva kedy už zaznie — v tejto sieni taká modlitba. Hovorila to tu duša k svojmu trpiacemu, zhanobenému Spasiteľovi; vinula sa k nemu s láskou, akoby Mu bola chcela zotrieť slzy z Božských očí vynútené nenávisťou milovanej bytnosti. Potom sa obrátila k Otcovi a prosila o milosť pre toho, kto jej Ženícha a Kráľa tak veľmi zarmútil; prosila, aby nad ňou vyriekol v tejto chvíli svoje mocné: „Buď svetlo.“

Hlas mladého asistenta znel k posledku kamdiaľ slabšie, až i tichým zástonom úplne zanemel. A mladík ležal na zemi, tvár skrytú v zalomených rukách, bez pohnutia.

Zrazu prerazil tíšinu výkrik nevysloviteľnej hrôzy:

„Bože môj, ó Bože!“

Markíz sedel na posteli so zalomenými rukami. Na tento výkrik sa mladík strhol a náhle narovnal. Muž vystrel po ňom ruky tak zjavne v hroznej úzkosti.

„Beľmo padlo,“ hovorí trhano, „vidím už všetko; konečne som uveril a stojím na súde. Peklo, ktorému som dosiaľ slúžil, vyrútilo sa na mňa; na mne leží hora mojich hriechov, musím zhynúť, musím zhynúť, je tak spravodlivé! Ja som Ho potupil, áno ja som na Neho hádzal kamene, prenasledoval som Božie dietky, vychoval som svoje dieťa v pohanstve — to sú zločiny, ktoré nemôžu byť odpustené!“

„Aspoň poďte odprosiť, pán markíz. Či ešte vždy sa nemôžete pred Ním pokoriť? On čaká, neodišiel dosiaľ, ó poďte Ho odprosiť!“

„Že je tu, cítim viac než i vy; ale nemôžem ísť. On je hrozný, On neodpustí.“

„Sprobujte; a keby ste i roky mali prosiť, je ešte vždy nádej, že konečne vyslyší, lebo Jeho kráľovský sľub znie: „Proste a dostanete.“ Keď ste sa nehanbili znevažovať Ho predo mnou, nehanbite sa i odprosiť, poďte!“

„Dajte mi šaty!“

O chvíľu bol markíz oblečený i obutý. Pritom nepreriekli spolu ani slova. Potom sa dal chodiť po sieni; boj, úzkosť, muka duševná dosahovala na jeho tvári najvyšší stupeň. Bol to strašný zápas; všetky moci temnosti vyrútili sa na svoju obeť, cítiac, že im má byť vyrvaná.

„Ó, Ursíny,“ zastal zrazu muž, „verím už, že je peklo; to sú hrozné muky! Ja som strašný hriešnik a Boh je Svätý a On je Jeho Syn! Celý môj zničený, zmrhaný život so všetkou jeho spupnosťou a podvodom leží predo mnou. Nič si nezasluhujem, len odsúdenie. A že som odsúdený, cítim.“

„Nemáte teda už čo stratiť, tak poďte prosiť. „Kto verí v neho, nebude odsúdený“, to jest, kto Ho prijme vierou. Znáte históriu o medenom hadovi na púšti?“

„Znám.“

„Nuž, ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný.“ Izraelita, uštipnutý hadom, bol za svoj hriech odsúdený. Ale keď sa pozrel na hada, poslúchol, tak sa mu stala milosť. I vám sa stane milosť, keď poslúchnete. Ó, pozrite konečne a prvý raz na Ježiša!“

Ešte okamih stál markíz, so skríženými rukami na hrudi a so sklonenou hlavou. Potom podlomili sa pod ním kolená.

„Seď po mojej pravici, pokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnož tvojich nôh.“ Povedal to raz Hospodin svojmu Synovi, keď sa vrátil po víťaznom boji. Teraz sa tento sľub splnil. Ako už tisíc a tisíc ráz padol ten kameň, čo nebol v ruke ľudskej, na hriešnika a zotrel ho. Roky trvajúce rúhavé brojenie, týždne trvajúci zlorečený odpor boli zlomené. Teraz nastal boj ľútosti a pokánia — smrteľný zápas, v ktorom človek, príduc na Golgotu, musí umrieť s Kristom, ak má s Ním žiť v novote života. Keď skončil, zhasínali zore. Súmrak, noc rozprestierali svoje perute krásnym jarným svetom. A hore parkom, za krásneho spevu piesne, ktorú sa na výlete naučila, kvietím vyzdobená, tiahla spoločnosť.

Tak znelo parkom, prilietalo zreteľne k otvorenému oknu, pri ktorom, ruky na hrudi skrížené, zastal markíz.

Na nepoznanie zmenenou mužovou tvárou preletel zásvit hlbokého porozumenia.

Potom vzdialili sa hlasy, bo cesta spevákov sa zatočila, až zase po chvíli znelo už celkom blízko a kamdiaľ bližšie:

V tom okamihu, keď sa výletníci ocitli oproti skleníku, zastal markíz pred nimi.

„Otče!“ zajasala Tarnara a hodila sa mu do roztvoreného náručia. Znak, že i napriek prelestnej chvíli, akú tam hore všetci — najmä ona — zažili, i napriek tomu, že brat Ursíny tu zostal, predsa len mala o neho obavy. „Ako sa máš, drahý otče?“

„Tak dobre, ako ešte nikdy nie, milované dieťa, a ako si to tvoj biedny otec nikdy nezaslúžil.“

Užasla. No, vtom prikročil Aurel.

„Sluha váš, pán markíz; prešlo už bolenie hlavy?“

„Prešlo viac, než bolenie hlavy, pán doktor,“ hovorí markíz rozochveným hlasom. „No, dovoľte mi privítať ostatných.“

„Čo je to, Aurel?“ siaha devuška po priateľovej ruke.

„Neviem, Tamara,“ zadržal ju pevno; „a neodvažujem sa ani myslieť.“

„Vitajte, moja spoločnosť! A prepáčte, že som neprišiel za vami,“ ospravedlňoval sa medzitým markíz.

„Ach, bolo nám veru všetkým ľúto, že ste chýbali, pán markíz; zažili sme krásnu rodinnú slávnosť,“ povráva radostne pán Mikuláš. „Vďaka vám, zasvätili sme si tam prijatie môjho vnuka Aurela do nášho rodu. Vy, ktorý ste po Bohu pôvodcom môjho šťastia, vy ste pri tom nemali chýbať.“

„Prijmite i teraz moje blahoželanie, pán Orlovský,“ markíz násilne premohol divné pohnutie. Hlas sa mu chvel. Prešiel si rukou cez čelo. „Dovoľte, aby som povedal, že bolo tak lepšie. Medzitým slávil som ja tu doma nie menej dôležitú, rodinnú slávnosť,“ hlas sa mu zase zatriasol, — „návrat márnotratného syna v náruč Otcovu, ktorý ho prijal.“

Na Tamarinových perách primrelo zvolanie. Neopisateľný úžas pozastrel všetky tváre.

„Dovoľ, Tamara,“ obrátil sa markíz k dcére, „aby som ťa odprosil pred všetkými za hriech na tebe spáchaný, že som ťa nechal vyrásť bez Krista; odpusti! Odpustite i vy, moje dámy,“ hovorí spoločniciam, „že som vás zviedol svojou zmluvou k nevernosti oproti Pánovi Ježišovi. Odpustite i vy, pán doktor Lermontov, moje urážlivé slová. A ďakujem vám všetkým, ktorí ste mojej dcére poskytli svetlo, za dobrodenie jej i mne preukázané. Jediné, čo môžem učiniť, je, že vyznám: Hrešil som roky neverou oproti Bohu Trojjedinému, urážal, nenávidel som Pána Ježiša, zapudzoval od seba Ducha Svätého. Rozorvanosť mojej duše dostúpila práve dnes najvyššieho stupňa, a tu Božia láska bola väčšia, ako moje hriechy. On poslal mi do cesty ešte jedného svedka a vytrvanlivá láska tohto požehnaného Pánovho služobníka ma zachránila. Uveril som, oľutoval, odprosil. Je to nepochopiteľné, ale pravda, On mne nehodnému odpustil.“

Nikdy nezdal sa markíz Zárkányovcom tak vznešený, tak bohatiersky, ako v tejto chvíli; čo povedať o ostatných? Na Adama spravili jeho slová nezmazateľne hlboký dojem. Pán Mikuláš zavrel markíza do náruče a oba muži sa rozplakali. Tamara plakala na Margitinej hrudi, medzitým čo Nikuška zvieral jej ruku vo svojich rukách. Aurel zápasil s nepopísateľnými pocitmi; zdalo sa mu, že má popredné právo a veľkú príčinu jasať a chválorečiť. A to bol nezmysel; prečo práve on? Všetci mali rovnaké právo.

„A kde je Miroslav?“ znelo potom od úst k ústam, keď pominul ten slávny okamih, a markíz viedol hosťov do zámku.

„Drahý otče, kde je?“ vyzvedala obzvlášť Tamara.

„Odišiel vraj do parku,“ vraví markíz, „a stadiaľ mi poslal lístok, v ktorom sa ospravedňuje, že už musí domov. Vznešená duša, utiekol pred mojou i tvojou vďakou, keď videl, že dielo je dokonané, Tamara.“

„Ó, pred tou neunikne!“ zažiarili modré devuškine oči. „Nie; ona ho bude sprevádzať celým životom — —“