ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým prežila Príbovská dakoľko šťastných dní v kruhu svojeti, a obzvlášť krásnu nedeľu. Nevidela len Nikušku zdravého, videla i jeho utešenú nevestu, ako spolu chodili ruka v ruke; a bola taká šťastná, že dobrý mladý pán predstavil ju svojej neveste, ako vraj dobrú svoju tetičku, ktorá sa vždy tak verne o neho starala, obzvlášť teraz v jeho chorobe. Za to ju markíza, keď sa nemohli dobre dohovoriť, pohladila lichotivo po čele a bozkala na líce, a jej modré oci tlmočili vrelú vďaku.

Celé ženino srdce zahorelo k mladučkej markíze láskou. „Pán asistent mal pravdu,“ myslela si, „Pán Ježiš ju všetko naučí; ona nie je pyšná a miluje Nikušku veľmi, s ním bude všade v raji a spokojí sa so všetkým.“

Videla Príbovská svojich pánov konečne raz šťastných. Bolo jej tu veľmi dobre, keď všetci, rodina i panstvá obchádzali ju s láskou. Napriek tomu nemala pokoja. Chcela sa čím skôr vrátiť domov, lebo vždy mala pred očami tu veľkú prácu, ktorú tam musia vynaložiť. Panstvo strojilo sa k druhej nedeli na Orlov, to istotne v sobotu prídu.

„Vieš, Štefan,“ hovorila synovcovi — o ktorom sa dozvedela, aká úloha ho očakáva (a veľmi ju to tešilo) — „mnoho práce sme nechali pánovi asistentovi, koľko, to páni vedieť nemôžu, to len ja viem, musím mu ísť pomôcť.“

V pondelok odpoludnia vybrala sa domov. A keď večer dorazila, až rukami spľaskla nad tým, keď videla, čo je všetko zdolané. Ale ešte aj jej dosť zostalo — — —

*

Parkom Podolína prechádzali sa v utorok podvečer Korimský, Aurel a markíz.

„Milý ujec,“ vraví zrazu Aurel, „pán markíz vie o tvojom pláne, aký máš s Miroslavom. Žijeme si tu teraz ako vo snách, tomu možno pripísať, že som sa dosiaľ nespýtal: povedal si mu už o tom?“

„Ursínymu? Nie,“ zakrútil hlavou Korimský. Jeho tvár bola bez chladu. Vyzeral teraz v hrdej kráse o desať rokov mladší. „Chcel som síce vtedy, keď prišiel, nebolo času; no veď vec dakoľko dní ešte počká. Kázal som mu usporiadať lekáreň, usporaduje ju pre seba; až prídeme, odovzdám mu ju.“

Mladíkovo čelo pokryl tieň. Hrdý tón, s akým vravel Korimský, dotkol sa ho bôľne i pobúril ho.

„Myslím, že by bolo lepšie bývalo, neodkladať,“ hovorí výstražne.

„Veď je to už len dakoľko dní,“ zamiešal sa markíz; „prekvapenie bude tým príjemnejšie, keď pán Ursíny lekáreň usporiadanú pre šéfa dostane sám.“

„Ja tiež myslím.“

„Pán Korimský, poďte prosím na chvíľu sem za nami, ale len sám,“ volal v tom milý Tamarin hlas z neďalekej besiedky.

„A my nesmieme?“ zavolal Aurel.

„Nie, len otec,“ prišla odveta Margitiným hlasom.

„Tak dovoľte,“ usmial sa Korimský, a odišiel s poklonou. Oba páni osameli.

„On váha,“ mračil čelo Aurel, „a vy, pán markíz, ste ho v tom váhaní ešte utvrdili.“

„Nemrzte sa, Aurel,“ zadržal Orano mládencovu ruku, „mám i ja plán a myslím, tak sa tá vec najľahšie vyrovná.“

„Aký? Smiem vedieť?“

Markíz pokynul.

„Ursíny mi ukázal, že dobročinnosť musí mať svoje zákony a reguly, nuž ja nemám možnosti konať podľa nich. Chcem a túžim dať obeť vďaky tak za uzdravenie a šťastie môjho dieťaťa, ako aj za milosť, ktorá sa mi stala. Premyslel som si, že Ursínymu tú lekáreň kúpim v tej cene, akú má hodnotu. Nemračte čelo, viem, že by to odo mňa neprijal. No keď má platiť splátky, nech ich platí trpiacemu ľudstvu, ktorého slzy je hotový zotierať. Nehovoril by som vám to, keby som nechcel, aby ste mi boli prostredníkom v tejto veci. Neverím, že by tak kresťansky pokorný mladík, ako on, nechcel mi umožniť splniť túto moju povinnosť. Ako majiteľ lekárne so svojimi zásadami stane sa dobrodincom celého okolia. Keď nemôže, nemusí od Korimského nič prijať, ale ani odoprieť.“

„Ó, pán markíz, to je krásna myšlienka,“ rozhorlil sa mladý doktor, „nikdy by ste lepšie neuložili svoj kapitál, ako keď ho zveríte jemu. To vám ochotne a rád budem prostredníkom. No teraz tým viac si prajem, aby sme čím skôr išli na Orlov.“

No než sa táto túžba splnila, pretieklo potokmi v borovskej doline hodne vody.

*

V stredu odpoludnia letela ponad hory silná, hoci suchá búrka. Otriasala budovami, blesky sa križovali, hromy bili do vysokých stromov. Margite, zahľadenej na ten nádherný obraz rozpútaných živlov, napadla myšlienka, že taká hrôza zavládne svetom — aká predtým nebola — skôr ako príde Pán.

Stála mladá pani na balkóne Hôrky. Vietor zohybujúci malé i veľké stromy, rozcuchával jej zlaté vlasy. Zrazu sebou trhla: ak teraz Adam ide domov z Podolína — kam si išiel odkresliť jeden zo starožitných kusov, aby ho sem nemuseli nosiť — zaiste nemá ani dáždnik a mračná sú také čierne, a tie hromy ako bijú — hľa, i teraz uderilo.

Mladá pani otvorila v úzkosti veľké oči, pritisla si ruky na hruď. Adam nebol hotový ísť pred Pána; keby ho tak ten blesk zasiahol — — Nemožno! „Ó, Pane Ježišu, obráň ho! — Ja musím za ním, musím!“

Úzkosť pred rozpútanými živlami ustúpila pred hroznou úzkosťou o miláčika. Vzchopila sa Margita, vzala dáždnik. A o chvíľu polonesená a zase hatená víchrom, čo jej k nohám lámal suché ratolesti, ponáhľala sa horou smerom ku krížu. Blesky osvecovali krížom krážom horu kamdiaľ tmavšiu, hromy bili — a popri Margite cvalom letí Adamov vranko — no bez pána.

„Adam!“ skríkli ružové ústa v úzkosti a hrôze. „Kôň sa mu splašil, zhodil ho,“ myslela, a videla, už milovaného muža ležať na zemi, vzchopila sa s napätím všetkých síl. Vzdorovala víchru, ktorý dávno odniesol ručník z jej hlavy, uvoľnil ihlice. Bohaté zlaté vlasy padli ako plášť okolo jej postavy.

„Pane Ježišu, daj mi ho nájsť!“ zalomila rukami, vystierajúc ich prosebne k nebesiam. Dobehla až ku krížu. Tam oslepená bleskami zastala. Ovinula ramená okolo znamenia spásy, pritúlila sa k nemu. Musela zobrať všetky sily. Nohy sa jej triasli. Chvela sa na celom tele.

„Kto nemiluje Pána Ježiša, nech je prekliaty,“ znelo v tých hromoch. Adam Ho nemiloval. Na ňom ešte vždy ležala kliatba: „Kto neverí, už je odsúdený.“ On bol odsúdený; keby tak dnes bol na ňom ten rozsudok vykonaný — — hrôza!

Porozumela Margita zrazu, čo to prinútilo Božieho Syna, aby prišiel trpieť i umrieť za ľudské pokolenie. Ono bolo odsúdené a On ho miloval ako ženích nevestu, tak ako ona Adama. I ona by rada umrela, len aby on nezahynul.

„Ó, Bože, Bože môj, nechaj umrieť radšej mňa, len aby on nemusel zhynúť!“ volala, až jej to volanie hory odpovedali. „Adam! Adam!“

Toto zavolanie viac než všetky elektrické iskry dookola, dotklo sa a preniklo v hlbokých myšlienkach prechádzajúcim pánom Adamom.

Snil, alebo bdel? Veď to bol drahý, milovaný Margitin hlas. Čo by tu ona robila v tej živelnej nepohode?

Splašil sa síce Adamov vranko, no on zoskočil prv, než ho zviera mohlo zhodiť. Búrky sa nebál, prežil už nejakú na mori, až teraz preniklo ho dačo ako strach: keby tak Margita bola vonku!

„Adam!“ znelo ešte raz neďaleko a nevýslovná hrôza zachvátila srdce mladého muža. Bol to skutočne Margitin hlas. Teraz už vedel, že hromy bijú i že víchor láme ratolesti stromov. Rozbehol sa a s nepopísateľným výkrikom padol pod krížom na kolená. Tu k zemi schúlená ležala Margita prikrytá napoly haluzou, ktorú odlomil víchor.

„Margita moja drahá!“ volal teraz pán Adam. Zdvihol omráčenú mladú paniu. Hlava jej odvisla bez vlády, z čela spod vlasov rinula sa teplá krv na belostnú krajku okolo bieleho hrdla a na jeho ruky. S ňou unikal mladý, drahý život. Tak držal vo svojom náručí svoje nebo, o ktorom hovoril, že mu postačí.

„Čo by si robil potom, keby mňa nebolo?“

„Bože, ó, Bože, neber mi ju!“ zúfalo volal mladý muž. Pocítil bezprostrednú blízkosť toho živého, svätého Boha, v ktorého verila ona, pre ktorého žil Ursíny, ktorému klaňali sa deduško i markíz, a ktorému sa on nechcel dať zohnúť. Domnieval sa, že sa on bez Neho zaobíde. Teraz zatúžil po Jeho pomoci, bo nemohol zastaviť krv, ani vzkriesiť Margitu, a na Hôrku od kríža bolo ďaleko. Zaviazal jej síce hlavu svojou šatkou, no krv presakovala i cez ňu. Vzal ju a bežal. Vzdoroval víchru. Bežal pomedzi haluze na ceste. „Bože, pomôž mi!“ znelo ustavične v jeho srdci, hoci pery mlčali.

Tak doniesol ju do parku, položil na prvú lavičku pri vodovode a znova zastavoval krv. Podarilo sa mu to síce, i vzkriesiť ju vzkriesil, ale oči, keď i otvorila, hneď si zase zavrela; bola príliš omráčená.

„Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou!,“ zaúpel zúfalo. Vzchopil sa, vzal ju zase ako dieťa, privinul pevno k sebe a bežal s ňou dovnútra chodby, osvecovanej bleskami.

„Adam, čo sa stalo?“ zaznelo mu oproti naľakano.

„Aurel, Margitu mi zabilo v horách!“

„Margitu? Nemožno! Čo tam robila?“ mladý doktor pribehol, sklonil sa k sesternici.

„Neviem, našiel som ju pri kríži, haluz padla na ňu, nemohol som jej zastaviť krv až v parku; i teraz dýcha, ale nereaguje.“

„Dajme ju rýchle dovnútra!“

O chvíľu ležala už mladá pani na pohovke. Na smrť bledý doktor prezeral jej hlavu; srdce bilo mu temer hlasito úzkosťou.

„Rana nie je hlboká,“ preriekol konečne, „krvácanie už celkom prestalo. Nechajme ju odpočinúť, zavolám komornú a chyžnú, aby ju uložili do postele. Vzmuž sa, Adam!“

Mladý učenec síce poslúchol, no jeho tvár bola strašne bledá. Keď naľakané plačúce dievčatá vyzliekli Margitu, sám si ju preniesol na posteľ a čakal, kedy otvorí oči.

Doktor pripravil studené obklady, pokúsil sa prebrať ju. Docielil len, že si vzdychla a nechala hlavičku tak, ako jej ju položil.

„Margita! Margita naša zlatá!“ vravel mladík v salónku, tisnúc obe ruky na čelo. „Kto by si také niečo bol pomyslel? Veď ešte len pred chvíľou hrala a spievala deduškovi a mne. A teraz?! Kde sa tam vzala? Žiť síce žije, ale ak má otras mozgu, tak je stratená. Úbohý Adam! A kto to povie deduškovi, — kto Nikuškovi, Korimskému? Ach!“ — — —

Áno, mnoho vody ubehlo borovskými potokmi, než uskutočnila sa cesta malej spoločnosti na Orlov. Hôrka len pred hodinou ešte stredisko šťastia plného poézie a svetla, vyvolaného prelestným Margitiným životom, zmenila sa na sídlo zármutku a plaču, aký pero neopíše. Prebrala sa síce Margita, začala rozprávať, znak že nestratila reč a možnosť myslieť. Boli to však reči blúznenia. Striasala ju zima a prišla horúčosť.

Zvedel Adam, zvedeli všetci, čo robila v horách, kde sa tam vzala. Zvedeli, ako veľmi milovala svojho muža.

„Nechaj ma radšej umrieť,“ opakovala koľko a koľkokrát, „len jeho omilosti, len on nech nezahynie! Už viem, Pane Ježišu, ako si Ty miloval ľudstvo, tak že si musel umrieť, aby sme my boli zachránení!“

Kto opíše dušu mladého učenca? Strašnou rečou hovoril Duch Boží, teraz k jeho srdcu; ale nehovoril márne. Videl Adam, že ak s Margitou umrie jeho nebo, že mu ono nepostačí. Videl, že musí jestvovať večnosť, v ktorej by táto krásna duša, toto zlaté, šľachetné, láskyplné srdce ešte raz mohlo žiť a byť odmenené za všetko svetlo a blaho, ktoré šírilo za svojho krátkeho života.

Nuž Pán prehovoril k nemu takou rečou, ktorú nečakal, ktorej musel rozumieť.

A Korimský? — Kto opíše temnotu, aká zavládla v jeho duši, keď zastal nad dcériným lôžkom?! Predstavil si ju, ako dnes ráno prišla za ním: krajková zásterka plná kvietia, oči samý blesk lásky, ústka obtočené nákazlivým blahom. Cítil, ako vinula sa k nemu a plná zlatých nádejí do krásnej Nikuškovej budúcnosti rozprávala mu, ako sa včera dohovorili s Tamarou a Adamom — a Nikolaj s tým súhlasil — že spolu podniknú ďalekú cestu do Tamarinej vlasti. „Otče, ten život je až príliš krásny, aby tak mal trvať bezo zmeny. Musia prísť i boje, lebo kresťan bez boja byť nemôže.“ Nuž boje boli už tu, ale ona o nich nevedela.

Ucítil Korimský, že táto dcérina nehoda a terajší žiaľ, ktorý zastihol všetkých, je odpoveďou na jeho pyšné slová: „Na čo vyšli tvoje proroctvá, Borinský; ja mám obe svoje deti šťastné.“ A tie druhé: „Ak žije, nehodil by sa už do mojich pomerov,“ nimi nažvdy odvrhol od seba ukrivdené dieťa.

Zovrela sa mužova duša v hroznej, dni a noci trvajúcej úzkosti, ale srdce o milosť predsa neprosilo.

V týchto dňoch prejavovalo každé srdce — i toho najposlednejšieho osadníka v Borovciach — úprimnú účasť s mladou veliteľkou Hôrky. Rozchýrilo sa, že išla mužovi naproti v tej hroznej búrke, lebo sa bála o neho, že ju tam omráčilo drevo. Vtedy objavila sa na Hôrke hviezdička: prišla Tamara so svojimi spoločnicami. Vzala na seba úlohu tešiteľky i ošetrovanie svojej milovanej sestry. Predtým, v chvíľach zármutku svojej choroby, robila celé svoje okolie nešťastným. Teraz — uprostred tejto tmy zármutku — predsa svietila ako svetlo. Jej srdce bolo zasiahnuté dvojito: trpela ako priateľka i ako nevesta so svojím ženíchom. Stála po Adamovom boku ako dobrá sestra. Túlila sa k deduškovi, podopierajúc ho svojimi modlitbami. Namáhala sa potešiť i Margitinho otca, hoci sa jej to nedarilo. Čím bola Nikuškovi v týchto dňoch, vedel by jedine on povedať. Aurel by ju najradšej nosil na rukách za svetlo potešenia, aké rozširovala okolo seba.

Jej samej prinášal posilu Štefan Hradský dvakrát denne, prichádzajúci sa informovať na zdravotný stav drahej spolusestry, za ktorú sa v Dúbravskej doline vysielali neustále modlitby.