ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Podolíne bolo neobyčajne živo. Veď dnes celý deň mali tu hosťov, tak ako bolo dohovorené na veľkú radosť Tamary Orano. Z Hôrky prišli odpoludnia pán Mikuláš, Margita a Adam. Oproti poslaná Tamarina ekvipáž^[39] priviezla z borovského dvorca všetkých troch mladých mužov. Asi po tretej hodine mienili spraviť výlet do podolínských hôr, na Babie skaly, ktoré sa tu velebne rozkladali, a Ilka Zarkány tvrdila, že stadiaľ vidieť Orlov.

Teraz bolo po obede. V knihovni sedeli pri šachu pán Mikuláš, markíz, Adam a riaditeľ Zarkány. Profesor Geringer sa len díval. Pani Margita, doprevádzaná Asjou a pánom Villierom, šla navštíviť Zarkányovcov. Aurel Lermontov odišiel do dediny k daktorým chorým. Orfe vyzískala Tamara vzácnu možnosť, hovoriť nemýleno s pánom Ursínym; sama sa prechádzala po boku Nikolaja Korimského parkom Podolína.

Ach, či bola devuška šťastná, že za hosťa konečne má dosiaľ chorého priateľa, že už môže kráčať po jej boku. Nevedela sa nasýtiť rozhovoru s ním; ani oči z neho nespustila. Tešilo ju, že sa môžu prechádzať uprostred tej vône. Lipy i agáty už kvitli, a k tomu na stá ruží. A svet a život bol krásny, a Pán Ježiš nevýslovne dobrý. On len predsa ich modlitby vyslyšal. Veď či nepovedal dnes Aurel: „Ja pevne verím, že Nikuška je už zdravý, on teraz potrebuje len zosilnieť, a tak niet viac obavy o neho“?!

Neumrie, nemusí už; neumrie, nie! Pán Ježiš bol veľmi dobrý; a otec? Ach, otec v tohto Ježiša nechcel veriť. Rozpomenula sa zrazu Tamara uprostred rozhovoru s Nikolajom na dnešnú rannú chvíľu. Keď vstávala od modlitby, videla vstupovať otca a mal tuším vôľu zbadajúc, čo robila, odísť preč, no keď mu pribehla oproti, vnišiel predsa. Sedeli potom spolu na pohovke, robili plán na dnešný deň a okolo výletu. Hovoril, že sám pôjde pozrieť, či sa dá kočiarom vyjsť až pod skaly, bo ináč vraj pre Nikolaja Korimského bude dobre radšej tam ani neísť. Hovorili spolu tak mnoho, ako už od týždňa nie.

„Ó otče,“ zabudla sa v tom Tamara, „aký je Pán Ježiš mocný! On mi svetlo mojich očí natoľko vrátil, že môžem pomýšľať na takúto prechádzku.“

V tej chvíli pustil ju otec z náručia; a zblednúc ako stena, vetí pomedzi zuby:

„Ba rád by som vedel, Tamara, kedy ma už prestaneš s týmto menom trápiť?! Koľkokrát a ako ti mám dať na vedomie, že ho nechcem počuť?“

„Áno, otče,“ smutno mu prisvedčila, „dosť zreteľne dávaš svoj odpor najavo oproti tomu najdrahšiemu menu; no ja nemôžem mlčať, ver. Keby sa hanbil obdarovaný za svojho dobrodinca, alebo ten, komu bol život zachránený, kedy mlčal o tom, ktorý ho s nasadením vlastného života zachránil? Keby som mala brata, či zakazoval by si mi i meno toho spomínať? Alebo nedovolil by si mi hovoriť o mojom ženíchovi? Nuž vidíš, Pán Ježiš mi je viac než dobrodinec, než ochránca, než brat a ženích. On keď i toto všetko v sebe zahrňuje, je môj Boh; On je moje svetlo, moje všetko. O čom budem hovoriť s tebou a so všetkými ľuďmi, keď Jeho nesmiem spomenúť? Naučila som sa jednu pieseň a tá znie:

Otče, otče, a ty sa Mu protivíš, ako kedysi Saul idúci do Damašku! Kam ťa to dovedie?“

Ach, čo bolo v týchto slovách tak hrozného, že otec zapchal si zrazu ucho jednou rukou, druhou odstrčil jej ruky prosebno vystreté, a s temným: „To je na zbláznenie!“

Táto chvíľa predtým v radosti zabudnutá priletela teraz v spomienke a bola taká živá, že devuške nebolo možno, aby sa s ňou nepodelila s priateľom, ktorý sa tak vrelo zúčastňoval na jej osudoch? Veď hľadel na ňu takým krásnym pohľadom, odčitujúc jej slová z pier prv než ich vyslovila.

„Viem, že ma Pán Ježiš miluje,“ hovorila, a slzy ihrali jej v očiach, „no je mi predsa ľúto, že som stratila otcovu dôveru a lásku a že keď on sa odo mňa odvráti, nikoho už na zemi nemám, kto by ma miloval.“

„Tamara, — a ja?!“ ukĺzlo mladíkovými ústami a prekvapilo oboch. Slávici spravili pomlčku, ruže zadržali vonný dych čakajúc, ako odôvodní Nikolaj Korimský svoju polovýčitku.

Pozdvihla devuška v okamihu v blaženom zmätku sklopené zraky, vzhliadla; a dvoje očí — v jedných kus toho strateného raja tam pri rieke Eufrates, a v druhých druhá jeho polovička, vnorili sa jedny v druhé. Potom vystrel mladík s nevysloviteľným výrazom túhy a prosby náruč a ona nezostala prázdna. Už vedeli obe deti mladosti a svetla, čo ich to tam pod krížom toho druhého mája spojilo, že to bola láska, o ktorej sa mohlo zaspievať:

„Nikuška, ty si môj, pravda?!“

„Tvoj; a ty si moja?!“

„Len tvoja; a oba patríme Pánovi Ježišovi.“

„Áno, nevesta moja sladká; a ja už teraz viem a verím, že ozdraviem cele a dokonale, pretože vo svojom náručí zvieram vzácny poklad, ktorý mi zveril dobrý, drahý môj Pán, aby som ho celý život chránil a opatroval.“

„Ó, áno, ty ozdravieš; a keby nie, tak mi Pán Ježiš dá umrieť prv, lebo ja by som ťa nemohla vidieť umrieť, nie! Mňa už teraz bolí srdce, keď si len na to pomyslím.“

Malá ruka pohládzala čelo a líce mladíka. Ďalšie slová zamedzil zásnubný bozk. Potom stáli mládenec a devuška v nemom objatí neďaleko dvoch súsoší, ktoré dvíhali oblúk, samá ruža; bola to slávobrána do raja lásky. Kvietie poslalo vonný pozdrav a sláviky peli svadobnú hymnu. Bol to krásny, krátky sen dvoch mladých sŕdc. Podobná chvíľa, a keby za ňou nasledoval i život plný blaha, nikdy sa už nevráti; lebo len raz môže sláviť človek zasnúbenie. To, čo sa v tejto chvíli spojilo a vzájomne oblažilo, spojené je navždy, to už žiadna blažená hodina viac spojovať nemusí. Preto i v živote Syna Božieho, Pána Ježiša, najblaženejšia hodina bude tá, keď si On príde pre svoju nevestu, aby si ju zasnúbil pred obličajom všetkých anjelov na veky a na večnosť — — —