ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase bol podvečer. Vonku mrzlo tak, že sa zdalo, akoby i tie ligotavé hviezdy na nebi zamŕzali. V knihovni Orlovských nebolo z toho nič badať. Tu vysielal krb rudú žiaru ohňa. Jej lúče rozlievali sa po vykladanej, pokrovcami na kríž pozakrývanej podlahe, po maľovanom strope, orechových policiach naplnených knihami, po nízučkých poličkách naplnených alabastrovými soškami a porcelánovými i sklenými drobnosťami, po bronzových vázach a umelých kyticiach. Ony vzhliadali sa vo veľkom zrkadle, celovali tmavé, pohodlné leňošky i príjemné divány a pred jedným z nich stolík založený albami v drahocennej väzbe. Konečne a predovšetkým rozliala sa rudá žiara po dlhom odpočívadle pána Mikuláša pri samom krbe. Tu, hlavičku vyloženú na vyšívanom vankúši, odpočívala Margita Orlovská v hlbokom zamyslení.

Ach, veď mala mladá pani o čom premýšľať, obzvlášť, keď bola sama.

Deduškovi odkázal direktor Zarkány z Podolína, že knieža Soletzky dá prosiť, aby ho ešte dnes navštívil dohodnúť sa o kúpe hradu. Musel tam ísť a nepríde až zajtra. Nebolo mu milé že ju, sotva prišla, odchádza. No aká pomoc!

Vystrájala ho sama. Kúpa a okolnosť, že egyptský hodnostár kvôli chorému dieťaťu chce sa tu usadiť v ich blízkosti, bola by ju inokedy veľmi zaujala. No že sa to dialo pričinením Adama Orlovského, nechcela na to ani myslieť. Pomôže deduškovi, keby v tej veci potreboval jej pomoc — no len deduškovi, ďalej nič. — —

I teraz, ako si tak hovela, nemyslela na Podolín; mysľou bola viac pri vzďaľujúcich sa cestovateľoch. Starala sa o brata, či mu len predsa nebude toho železničného hluku primnoho. Túžila mať krídla, môcť zaletieť a presvedčiť sa, ako je s ním, rozptýliť pritom starosť milovaného otca.

Ako tak dumala, predstavilo sa jej pred oči jej nedávne cestovanie sem. — Ako opúšťala Arad, v ňom učiteľky i chovanky. No i to, že vtedy spolu s matkou, — ktorá prišla na jej mimoriadnu skúšku — cestovali niekoľko staníc. Nebolo to treba, no matka spravila si túto zachádzku, aby ju odprevadila aspoň kúsok k cieľu ďalšieho života.

Pred Margitine oči predstavila sa tá krásna, dakedy tak veľmi milovaná bytosť, ktorej lásku si len predsa konečne získala. Lebo to, čo z matkiných očí hľadelo na dcéru v tých posledných hodinách pred rozlúčením, bola láska. Margita cítila ju ešte raz. Znovu znel jej v ušiach ten neobyčajne rozochvený, milozvučný hlas, povrávajúci na rozlúčku: „Buď, Margita, dobrou vnučkou pánu Orlovskému; on je veľmi šľachetný, on si to zaslúži.“

Teraz, keď Margita už mala vlastného otca, bola od neho vzdialená a znala deduška, pochopila lepšie svoju matku. Veď ona je deduškova dcéra a iste sa navzájom veľmi milovali. No rozišli sa navždy a ona toho želie, hoci to nikdy nedá znať. Ba ako jej asi muselo byť divno okolo srdca, keď vlak unášal jej dcéru domov, do sídla šťastného detinstva?

I prišlo až teraz Margite matky ľúto. Stála tam totiž na neveľkej stanici a zvláštnym pohľadom hľadela na vlak — keď sa už hýbal — akoby mala vôľu, ovládanú nepremožiteľnou túhou, pokročiť, vstúpiť tiež do vozňa a ísť s dcérou za otcom.

Lež či len za otcom? Či nemala tu ona dakoho ešte bližšieho, ktorého stratu tak bolestne oplakávala!? Ach, Nikuška! Ó, keby ona vedela, čo sa mu stalo! Ba, keby vedela, že teraz pocestuje tak blízko nej! Nič nevedela. Áno, keby jej predrahý, zlatovlasý synáčik — ako si ho nazývala — bol v tých mukách zomrel, už by ho dávno čierna zem kryla a ona by o tom ani nevedela — ona, vlastná matka — —

Odprosovala teraz Margita v duchu brata, že mu matkinu lásku dakedy tak horko závidela. On si tú lásku zaslúžil. Už sa nedivila, že ho matka tak mohla milovať a oplakávať, veď bol pre ňu navždy stratený. Do domu Manfreda Korimského nikdy viac nemala prístupu Natália Rainerová. Ona by nebola smela prísť zrosiť slzami ani mŕtvu tvár prvorodeného synáčika. Ó, strašné!

Ach, niet strašnejšieho hriechu nad nevernosť a rozvod, niet… Nemožno na to ani myslieť! Pritisla Margita obe ruky na tvár. V tej tíšine a samote zmocnila sa jej túžba, nevýslovná túžba, zaletieť za matkou, ovinúť ruky okolo jej krku — a zaplakať s ňou nad nenahraditeľnou jej stratou — —

Ach, aké to boli zbytočné myšlienky. Jej matka mala iste skvelú spoločnosť okolo seba a bavila sa znamenite. Veď práve dnes bol deň jej narodenín. A to bývala vždy slávnosť v rainerovskom dome. Pán inžinier ju obsypal darmi, ako to len on vedel, bo on ju skutočne a veľmi miloval. Spoločnosť jej skladala poklony, takže ani myšlienkou nezavadila ani o Orlov, ani o Podhrad, tým viac, že Margita blahoželanie poslala neskoro, tak že príde až zajtra. A keby veci nestáli tak, ako stáli, ona by bola dnes tiež v tej spoločnosti zbytočným, trpeným členom.

Striasla sa. Pocit blahého uvoľnenia, aké by mohla cítiť otrokyňa, ktorá zhodila putá, zachvel mladým srdcom. Ten pocit snúbil sa s trpkou nevôľou, akú môže ucítiť dcéra, ktorá má otčima za otcovho života. Ten pocit zaplašil predošlé túžby a myšlienky dokonale. To bolo už preč navždy, ach, navždy! Teraz medzi ňou a matkou, keď ukrivdený otec privinul ju k srdcu, zívala neprekročiteľná priepasť.

Keby i ľutovala matkine straty, pomôcť jej nemôže. Veď ona to bola, ktorá pretrhala to, čo najsvätejším zväzkom malo zostať spojené navždy. Ona to bola, ktorá opustila svojeť, zapríčiniac nevysloviteľnú bolesť všetkým, ktorí ju dodnes milovali. Ach, nebude na to myslieť, nie!

Chcela Margita vyskočiť, zažať svetlo a začať nejakú prácu, no nespravila. Zrazu jej napadlo, že má pred sebou zvláštnu, veľmi zvláštnu povinnosť. Dostala dnes neočakávanú návštevu.

Sotva odišiel deduško a ona vrátila sa z krátkej prechádzky v parku, oznámila jej chyžná, že jeho velebnosť pán dekan čaká v knihovní. Pospiešila deduškovho hosťa uvítať a oznámiť mu jeho neprítomnosť.

„Nič nerobí, veľkomožná pani,“ tvrdil dobrotivo; „moja návšteva platí tentoraz viacej vám.“

„Mne?“ zadivila sa. „Čím môžem slúžiť?“

„Hovorili sme včera s drahým pánom Orlovským o veciach, ktoré jemu, ako otcovi pani Natálie, veľmi trápne padne spomínať pred vnučkou. A spomenúť ich musí, ako kvôli poriadku, tak obzvlášť pre blaho duše vašej veľkomožnosti. Zvediac o neprítomnosti pána Orlovského, umienil som si túto vec — pre neho tak bolestnú — vybaviť sám.“

Napnuto utkvievali Margitine oči na mužovi; očakávala výsledok rozhovoru.

„Veľkomožná pani dovolí mne, sluhovi svätej cirkvi, niekoľko otázok?“

„Ó, vďačne,“ pokývala hlavičkou.

„Ráčili ste byť často pri svätej spovedi a pri prijímani?“

„Ja, velebný pane? Nikdy!“

V Margite sa začínalo akosi všetko búriť. Napadli jej slová: „Katolícka cirkev si ťa prisvojuje.“

„Kde by som bola k tomu prišla,“ pokračovala, a ruže rozrušenia šľahli jej do líc, „ako nie katolícky vychovaná?“

Dekan spravil nápadný posunok úžasu.

„A ako bola vaša veľkomožnosť vychovaná?“

„Vychovávateľky doma, profesori a profesorky boli všetko evanjelici. V Arade učil ma náboženstvo evanjelický farár.“

„Ach, ach, táto chyba veľká!“ pukal dekan tenkými prstami, len tak praskalo. „Dcéra cirkvi katolíckej, a do 18. roku takto zanedbaná!“

„Áno, zanedbaná, vaša velebnosť!“ z očí Margitiných vyšľahol blesk. „Ak som dcérou cirkvi katolíckej, mala sa táto cirkev trochu prv postarať, aké náboženské náhľady sa mi vštepujú, prv než utvorila som si vlastný náhľad, vlastné presvedčenie.“

Dekan otvoril veľké oči. Zostali mu chvíľu stĺpkom stáť, uprené na mladistvý, voľný zjav mladej dámy. Čosi pevné a rázne pozrelo na neho z tých diamantovo lesklých očí i okolo malinových, vážno teraz zavrených pier, niečo, čo sa veľmi málo hodilo pod jarmo cirkvi katolíckej. Už sa zdalo, že muž odpovie niečo prudké, pánovité. Miesto toho pokorno sklonil hlavu. „Uznávam, ako uznávam,“ vetí so skromnou sústrasťou, „z našej strany stala sa chyba, veliká chyba; veľkomožná pani má právo sťažovať si na nás. Máme na svoje ospravedlnenie len jednu poľahčujúcu okolnosť: cirkev nemôže násilne vniknúť do rodinných svätýň, keď sú tieto pred ňou zavreté.“

Na okamih dojímali tieto slová mladú paniu; musela dať mužovi za pravdu. Vtom zase akoby jej niekto našepkával:

„A španielska inkvizícia? Nevnikala tá do rodinných svätýň a nevytrhovala odtiaľ to, čo bolo najlepšie, aby to zničila?“

„Dovoľte nám, veľkomožná pani, aspoň niečo napraviť. Včera sme rozprávali o tejto našej vine s pánom Mikulášom, ktorého ona veľmi tlačí. On ma pre uspokojenie svojej skormútenej duše prosil, aby som kaplána Langa dal vašej veľkomožnosti k službám, žeby on smel pred vami rozvinúť učenie katolíckej cirkvi.“

Margitino vnútro ozvalo sa mocným protestom proti návrhu. „Načo mne znať vaše učenie? Ja nikdy katolíčkou nebudem, ja chcem patriť k cirkvi svojho otca,“ zvolala by najradšej. Ale predstavil sa jej deduško a tie slová: „Pre uspokojenie jeho smutnej duše“ ju zahatili. Nemohla mu spôsobiť ten zármutok: zavrhnúť to, čo jemu je sväté len preto, že ju v tom ohľade predtým zanedbali. Čestnejšie bude, presvedčiť sa a potom dokázať, či a prečo nemožno.

„Akú dostanem odpoveď?“ naliehal dekan láskavo.

„Som hotová poznať učenie vašej cirkvi, velebný pane,“ pozrela jasným pohľadom do mužovej tvári. „Prosím, aby mi boli poslané knihy; a keď budem na Orlove, sľubujem byť pozornou žiačkou pána kaplána.“

„Ó, zaiste,“ vrelo mienil dekan; „nielen pozornou žiačkou, ale aj dobrou dcérou svojej cirkvi bude veľkomožná pani.“

„Áno, pane, tej cirkvi, ktorej úplne moje presvedčenie náležať bude, stanem sa zaiste dobrou a poslušnou dcérou.“

Nechala si Margita dvere otvorené, ale jeho velebnosť dekan Jurecký ju tentoraz nerozumel. Napriek tomu odchádzal z Orlova s presvedčením, že narazil na nečakaný odpor, a že tam tú mladú bytosť s jej smelými náhľadmi bude musieť kaplán Lang naučiť, ako robiť kríž, odriekať ruženec, poriadok spovede a prijímania, omše a litánie, význam sviatkov, pôstov a obradov. No kde vziať pre ňu primerané knihy?

Tá vec nezdala sa už dnes pánu dekanovi tak ľahkou, ako včera. Napriek tomu ani trochu nepochyboval, že prekabátia tú úbohú, zanedbanú ovečku a že ju čím skôr ešte užšie privtelia k samospasiteľnému stádu, aby im už neunikla.

Našťastie neznala Margita myšlienky a pocity pána Jureckého. Dosť jej bolo i tak smutno okolo srdca, keď premýšľala teraz nad tou odpoludňajšou návštevou. Smútila, že nikoho nemá, koho by sa poradila, čo a ako robiť. Otec si jej prestup k svojej cirkvi nežiadal. Snáď mal pravdu, keď hovoril, že čo bolo v stredoveku, nie je už dnes. Možno tie bludy, keď prišla vzdelanejšia doba, vymizli z katolíckej cirkvi. Snáď nebolo už takých veľkých rozdielov medzi protestantmi a katolíkmi okrem v obradoch; v spoločnosti ich aspoň nevidno. Stojí to za to, pustiť sa do boja pre malé, snáď nepatrné odchýlky, alebo pre rôznosť obradov? Je hodno preto zarmútiť dobrotivého deduška? Získa sa tým niečo? Ach, keď nikoho nebolo, kto by poradil — —

„Ach, Bože,“ vzdychla Margita, „pomôž mi Ty sám, keď nemám nikoho!“

Vstala, že rozožne svetlo a prinesie si knihy, z ktorých sa v Arade učila náboženstvo. Málo toho tam prebrali, teraz preberie celé.

Kroky a zaklopanie zmýlilo ju v úmysle.

„Slobodno!“ záclony sa rozhrnuli a milo prekvapené: „Pán Ursíny!“ letelo v ústrety nečakanej návšteve. „Vitajte!“ podávala radostne malú ruku.

„Odpustite moju smelosť, veľkomožná pani,“ ospravedlňoval sa mladý asistent; „myslel som však, že túžobne čakáte správu o našich drahých cestovateľoch, tak si dovoľujem vám ju priniesť.“

„Ó, pán Ursíny, načo sa ospravedlňujete? Mne i tak by bola vaša návšteva milá, tým viac, keď nesiete správu. Nech sa páči zložiť, hneď vás nepustím,“ rozprávala rozmilo. „Som len sama, deduško išiel na Podolín; vy ste tiež sám, nože strávte u mňa hodinku. Či áno?“

Prijal s poklonou; zložil zvrchník a zaujal ponúknuté miesto pri krbe. Pritom podal jej telegram. Pokľakla ku krbu a čítala:

Cestujem šťastne. Som svieži. Pozdravte Margitu. Nikolaj.

Pocelovala telegram a usadajúc do leňošky zabudla, že patrilo by sa dať priniesť lampu, hoci svetla tu dosť. Veď mala tu dakoho, s kým možno vravieť o Nikuškovi a otcovi.

Rozprávali chvíľu. Zrazu zamĺkla; myšlienka ako blesk prelietla jej hlavičkou. Uprela čierne oči na pekný obličaj mladého muža. Bolo jej v jeho blízkosti tak dobre, ako včera Nikuškovi. „On mi poradí, zaiste poradí,“ dumala so zvláštnou istotou.

„Pán Ursiny, prosím, ste vy evanjelik?“ pretrhla náhle mlčanie. Odtrhol pohľad od ohňa, vzhliadol k nej.

„Áno, pani moja.“

„Vy verne držíte sa učenia svojej cirkvi, pravda!?“

„Držím sa učenia Kristovho.“

„A zrovnalo by sa to s vašimi zásadami, stať sa katolíkom?“

„Katolíkom?“ pekný úsmev pohral mu perami. „Aké spojenie svetla s temnosťami? Keby som sa chcel stať katolíkom, musel by som najskôr opustiť Pána Ježiša.“

„Krista? Však aj katolíci učia o Kristu.“

„Učia; no im je On neprístupnou, nedosiahnuteľnou bytosťou, nijakým príhovorcom u Otca, ani cestou k Nemu, nijakým prostredníkom; na Jeho miesto postavili Máriu a svätých. Príhovor Márie vyzíska milosť, svätí dopomôžu k odpusteniu hriechov, dobrými skutkami možno kúpiť miesto v nebi. Krv Krista Ježiša je im úplne nepotrebná.“

„Vy by ste sa teda nikdy nemohli stať katolíkom? Držíte to učenie za bludné?“

„Áno, veľkomožná pani.“

„A odo mňa chcú, aby som bola katolíčkou.“

On sa temer prudko narovnal:

„Od vás?“

Pokývala hlávkou; podoprela si ju do bielej dlane.

„Vidíte,“ hovorila trúchlivo, „nemám nikoho, kto by mi poradil a nemám ani evanjelické presvedčenie, lebo mňa nič dokonale nenaučili, ale v duši mi niečo hovorí, aby som nesúhlasila.“

Nepozdvihnúc hlávku, povedala mu nakrátko pomer k obom cirkvám, rozhovor s dekanom i svoje uvažovanie a pochybnosti.

„Poraďte mi,“ zopäla prosebno ruky, „konala som dobre, keď som privolila na to cvičenie?“

„Cele dobre, drahá pani!“

„Myslíte?“ ožila. „A teda?“

„Dajte si predostrieť všetko učenie cirkvi katolíckej; pritom každý deň si čítajte v Biblii, najprv Nový zákon, potom knihy Mojžišove, proroctvá a žalmy. Proste Pána Ježiša, aby vám dal svetlo poznať pravdu. Povedzte Mu, že chcete rozoznať pravdu od bludu; On vás počuje i pomôže. Potom učenie Pána Ježiša a apoštolov porovnávajte s učením kaplána Langa. Ak budete odhodlaná činiť vôľu Božiu, poznáte cestu, po ktorej by ste mali kráčať životom. Lebo Pán Ježiš hovorí: Keby niekto chcel činiť jeho vôľu, ten bude vedieť o tom učení, či je z Boha.“

„Vďaka, pán Ursíny. No myslíte, že ja bez bohosloveckých kníh budem môcť rozumieť Biblii?“

„Prečo nie, pani moja? Tá kniha je písaná pre deti.“

„Pre deti?“

„Áno; Pán Ježiš hovorí: „Ak nebudete ako deti, nevojdete nikdy do nebeského kráľovstva.“ Tie duše, ktoré Biblii na slovo veria tak, ako veria deti, tie jej všetky rozumejú. „Chválim ťa, Otče, Pane neba i zeme, že si skryl tieto veci pred múdrymi a pred rozumnými a zjavil si ich nemluvňatám“, hovorí Pán Ježiš. Keby len bohoslovci a vzdelanci rozumeli Biblii, to by nás neumelých nemalo na svete čo blažiť. No, sláva Pánovi, vidíme pravý opak: žena Samaritánka, Mária Magdaléna, Mária a Marta Betánska, chudobní rybári: Peter, Jakub a Ján, colník Matúš a iní im podobní rozumeli slovám a reči Pána Ježiša, lebo oni Mu verili. Zákonníci, kňazi a biskupi nemohli Mu rozumieť; lebo neverili. Verte slovu Božiemu a všetko vám bude jasné.“

Oči mladej panej zažiarili vďakou; mlčky podávala obe ruky mladému asistentovi.

„Nechoďte ešte,“ prosila, vidiac ho vstávať; „mne tak veľmi treba hovoriť s vami.“

„Ak dovolíte, veľkomožná pani, zostanem rád, chcel som si len Zákon vytiahnuť; ale by ste ho nerozumeli, je český.“

„Ach, prosím vás, nehovorte mi vždy ,veľkomožná‘, znie to tak studeno, cudzo,“ stiahla čielko; „keď už chcete mať titul, teda hoci ,pani Margita‘. Najmilšie by mi bolo, keby i tá ,pani‘ vystala a len ,Vy‘ zostalo.“

Zvláštny dojem prelietol mu obličajom.

„Až raz prídeme oba domov, potom i to ,Vy‘ odpadne,“ povedal nevýslovne jemno; „teraz sa budem riadiť podľa vašej žiadosti, pani moja!“

Usmiala sa; hoci nevedela sama prečo, slzy vstúpili jej do očí.

„Nuž, prosím, obstarajte mi Bibliu, bo ja nijakú nemám a ani známosti, kde si ju zadovážiť.“

„Veľmi rád obstarám; len akú, nemeckú či poľskú?“

„Nemecky je mi najbežnejšie; no snáď by bolo dobre mať i poľskú.“

„Vždy je dobre vo dvoch rečiach čítať i porovnávať; obstarám teda obe. No kým prídu, dovolíte, pošlem vám svoj nemecký Nový zákon.“

„Budem veľmi vďačná. Lež ako to začať čítať?“

„Od počiatku, každý deň jednu alebo dve kapitoly. Ale vždy pred čítaním sa pomodliť; lebo čítanie Slova Božieho bez modlitby prináša duši malý úžitok.“

„Zachovám sa podľa rady; no s dvoma kapitolami sa neuspokojím. A je pravda, keď sme boli včera vo vašej izbe, videla som tam dve nemecké knihy, jedna mala v záhlaví kríž a korunu, to sú aké?“

„Tá s krížom má nápis: „Bez kríža niet koruny“ a tá druhá: „Španielski bratia“. Keď si prajete, pošlem vám ich na prečítanie. Sú to kresťanské poviestky; verím, že ani jednu bez požehnania a hlbokého pohnutia neodložíte.“

„Teším sa už vopred a pošlem si ešte dnes pre ne, hlavne, aby som ten Zákon skôr dostala. Ale, odpustite, ani som v rozhovore nezbadala, že sedíme bez svetla, rozkážem hneď priniesť lampu.“

„Mne kvôli nie, prosím, bo ja už musím ísť. To pološero bolo mi len milé, ľúbim ho veľmi; pôsobí utišujúco na dušu i na srdce.“

„I vám? Vidíte, i mne. Ale že už musíte! Však lekáreň je už zavretá.“

„To hej; lež mám ešte jednu návštevu pred sebou.“

„A kde?“

„V Špitálskej ulici v dome, kde by vaša prítomnosť, drahá pani, účinkovala ako slnečný lúč.“

„Moja?“ užasla. „Veď ja neznajúc ešte dobre po slovensky, neviem s tými ľuďmi hovoriť.“

„Chorá pani, ktorú idem navštíviť, je vlastne Poľka, ale vie i nemecky a bola dakedy pestúnkou u pána Orlovského. Potom sa vydala a teraz po smrti ako muža tak zaťa a dcéry, spolu s najmladším synom a vnučkou po dcére prišla sem bývať. Syna vzali jej teraz v jeseni k vojsku a obe ženy zostali samotné, bez dostatočného príjmu. Vnučka živí babičku šitím; ale sú cudzie, ide to veľmi pomaly.“

„To smutno. A kde ste sa vy s nimi spoznali?“

„V lekárni, pani moja, môže človek zvedieť také všeličo z kroník ľudskej biedy.“

„Povedali ste, že by moja prítomnosť účinkovala ako lúč. Snáď tešilo by starenku vidieť dakoho z Orlovských, to ja ju teda navštívim. Ale, prosím, čím by sa tej rodine najviac pomohlo?“

„Keby im niekto aspoň na pol roka vyplatil byt. Toľko môžem povedať ja; ostatné ukáže vám srdce samo, keď tam prídete.“

„A koľko ten byt obnáša?“

„Pätnásť lebo šestnásť zlatých.“

„To ja vám ich hneď dám, pán Ursíny; vy to sprostredkujete tak, čo by ony nezvedeli, pravda?“

„S najväčšou radosťou.“

„Vidíte, a nech sa náhodou neopýtam, neboli by ste mi nič povedali.“

„Riadením Božím ste sa spýtali, pani moja; bo, je pravda, pomýšľal som včera na vás a dúfal, že vy časom tým ľuďom pomôžete, dnes by som sa nebol odvážil žiadať; ba v našom vážnom rozhovore som i zabudol.“

„Ó, prosím vás, pán Ursíny, kedykoľvek budete potrebovať niečo na odpomoženie tej ľudskej biedy a bude možnosť spočívať v mojich rukách, obráťte sa vždy na mňa, ochotne pomôžem a rada, verte! No dovoľte, hneď sa vrátim.“

Unikol ľúbezný zjav z knihovne. Mladý muž osamel; pokľakol k leňoške, na ktorej predtým sedel. Keby ho videla Príbovská, povedala by zase, že mu na vyslyšaní tejto jeho modlitby veľmi mnoho záležalo. Keď vstával, žiarila mu z očí svetlá istota, že bol počutý a bude vyslyšaný. S ňou pokročil navracajúcej sa mladej panej v ústrety. Poslala pred sebou lúč svetla, bo niesla lampu.

„Je tam na byt i na lekára a lekáreň,“ hovorila podávajúc zalepenú obálku.

„To posledné netreba, prosil som pána Korimského a on bol taký šľachetný, že mi dovolil urobiť v knihe výdajov rubriku pre chudobných, ktorým pôjdu lieky zdarma.“

Oči mladej panej radostne zažiarili.

„Tým lepšie. A teraz mi napíšte adresu; zajtra si pôjdem dať vziať mieru, mám ešte jedno-druhé z výbavy nepošité. Bude tak dobre?“

„Ó áno, to je ten najlepší prostriedok odpomôcť; bo nie všetci núdzni môžu prijať almužnu bez bolesti. Až dakedy celé vaše srdce, pani moja, spočinie pri nohách Večnej Lásky, vtedy s radosťou budete spomínať túto chvíľu a tie slzy, ktoré ste boli hotová zotrieť. Keď ste ich aj nevideli, ony boli tu a pálili ako dôkaz tej pravdy, že sme na zemi uprostred žiaľov a nerestí.“