ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Borovskom dvore pripínala na druhý deň odpoludnia Margita Orlovská ozdoby na riasnaté záclony pri oknách. Keď zaznel za ňou nečakaný pozdrav, skočila rýchlo zo stoličky a už aj radostne prekvapene podávala ruku milému hosťovi:

„Vitajte, pán Ursíny! To je krásne, že raz prichádzate; pretože však viem, že darmo nejdete, čo mi nesiete?“

„Srdečný pozdrav od pána lekárnika,“ usmial sa mladý asistent.

„Písal vám otec? Kedy prídu všetci?“

„A mohli by už prísť? Myslím, je domov tak ďaleko hotový?“

„Ó, áno; bárs by tu boli čím skôr!“

„Už sa dlho nezabavia a vaše túžby, pani moja, budú splnené. Pán lekárnik sa včera vrátil; chcel dnes za vami, ale ráno mu prišla správa, že ho dnes navštívi istý statkár, s ktorým vyjednáva o kúpe koní; musel zostať doma. Padlo mu ťažko čakať do zajtra, bol teda taký láskavý a dovolil mne, aby som ho v tejto veci zastúpil. A keď sa presvedčím, nakoľko je všetko hotové, napísať mám priamo stadiaľto doktorovi Lermontovovi, či sa môžu na spiatočnú cestu vydať, alebo nie.“

„Ó, to je krásne,“ zatlieskala Margita rukami; „oni už prídu! Ach, ako sa teším. Budeme im písať oba, vy doktorovi, ja Nikuškovi, aby nič viac nepreťahovali. Lež pozrite, pán Ursíny, ako sa vám pozdáva dom? Tu hľa, táto izba je na bývanie; však ver je jasná?“

„Ó, áno; svetla dosť, výhľad krásny, nábytok jasný, k tomu pekné kvietie; všetko prispôsobené oblažiť srdce.“

„Myslíte? To som rada! Tu hľa je spálňa; žiadali si ju mať spolu.“

„Tá má ešte krajší výhľad; a tieto jasno ružové záclony a biely nábytok — ó áno, práve prispôsobené pre jemnú myseľ obyvateľov. Pán Ježiš vám to pomohol veľmi pekne zariadiť.“

„Ešte ste všetko nevideli a ja vám musím ukázať všetko; poďme ďalej,“ tešila sa Margita. „Tu, hľa, je kuchyňa. Je stranou; nepôjde do izieb pach. A tu je ešte jedna izba pre návštevníkov; a tuto je komôrka pre slúžku. Tu zase komora a tu je dvor. Ten dal práce, kým ho vyčistili! Tak všetko už mám, i komora je zásobená, len pomocnicu ešte nemáme a neviem, kto by mi poradil. Borovská v Hôrke a učiteľka Gálová radili mi už jedno-druhé, ale to sa mi všetko nezdá.“

„Ak nič proti tomu nemáte, ja by som vám, dúfam našiel spoľahlivú osobu v dúbravskej doline. Je to babička môjho priateľa Štefana Hradského. Býva teraz u dcéry. Je vraj ešte svieža, zdravá. Ak vám dovolí čas, poďme k Hradským spolu. Máte kone; vozom nie je to snáď ani pol hodiny cesty stadiaľto.

„Zaiste že nie je; však keď hore na vŕšok vyjdem, leží tá utešená dolina hneď pri mojich nohách. Veľmi rada pôjdem s vami a ešte budem radšej, keď starenka privolí. Však variť ona nebude a obsluhy nebude treba tak mnoho.

Nech sa vám teraz páči ku mne na Hôrku; ak prijmete moje pohostinstvo, dám zapriahnuť a pojacháme.

Lež je pravda, pán Ursíny, vy ste už boli v Hôrke, tam vám povedali, kde som?“

„Nie. Jeden osadník mi povedal, že veľkomožná pani išla sem.“

„Vlastne už ani nebolo treba, aby som tu bola, ale ja vždy ešte nájdem niečo na opravu; tak i teraz. A bolo dobre, aspoň ste hneď všetko pozreli. Teraz už poďme.“

„Dnes som prišla len pešky; i to je dobre,“ tešila sa Margita, predkladajúc teraz konečne otázky týkajúce sa otca i brata.

Ako tak v rozhovore kráčali do doliny cestou osvietenou jarným slniečkom a blížili sa k lúkam, zastal zrazu mladý muž i Margita mimovoľne postála.

„Rád by som vám niečo povedal,“ vraví ticho, „ale len vám, pani moja.“

„Len mne? Však sme sami.“

„Doktor Lermontov má o svojho priateľa vážne obavy, ktoré skryl pred otcom; ale prosil ma, aby som ich povedal sestre.“

„Čože?“ tvár mladej panej obledla ľaliovo. „Teda naše nádeje boli klamné? Nikuška sa nezotavil, nezosilnel.“

„Nie, pani moja. Pán Nikolaj vraj v poslednom čase mnoho trpel žalúdočnými kŕčmi v noci, a bezsenné noci oslabujú. No on si zaumienil pred otcom sebazaprenie, aby sa len nestaral. Doktor Lermontov ma žiadal, aby som pána lekárnika doma nejak zabavil, aby aspoň týždeň bol s pacientom sám. Ale ja to nemôžem, bo Nikolaj zase vyslovuje v liste takú mocnú túžbu po domove, že myslím, táto túžba mu tiež pôsobí bolesť. A myslím aj, keď oba páni budú tu vo vašej blízkosti, nechá ich pán lekárnik skôr samotných, obzvlášť keď vy, pani moja, im pomôžete.“

„Ja všetko spravím,“ smutno skĺzlo z Margitiných perí. Žiaľno obzrela sa na domček; — nuž či nato ho zriaďovala taký pekný, aby Nikuška v ňom trpel? Ach —

„Vy teda myslíte, že je môj brat nebezpečne, snáď na smrť chorý, a doktor Lermontov sa obáva, že ho neuzdraví?“

„Áno, pani Margita. Ale ja verím v Lekára omnoho slávnejšieho a prosím Ho deň čo deň. Zároveň i cítim v srdci ubezpečenie, že nebudem oslyšaný. Verím, že váš brat ozdravie, bo môj Kráľ tento horký kalich nedá piť úbohému otcovi. No on ozdravie až tu doma, len čo ozdravie jeho duša.“

„Vy veríte?“ zadržala pevne jeho ruku. Bolo jej, akoby sa mala oprieť o neho. „Ó, by vás Pán Ježiš vyslyšal! Však i ja sa modlím, ale moje modlitby sú také nedostatočné, keď ja nemám ešte Krista zjaveného. Povedzte mi, ako to dosiahnuť?

Hovorili ste, že Nikuškova duša má ozdravieť — ani moja nie je celkom zdravá. Vidíte, ja teraz, keď som rozoznala blud od pravdy, nemám tej smelosti povedať kaplánovi, dekanovi a deduškovi, že nikdy nebudem katolíčkou, že z cirkvi, ktorá si ma neprávom svojí, vystúpim; bo vo mne nieto sily. Keby som mala Krista zjaveného, tak On by mi iste dal silu; bo znám seba, z lásky učiním. všetko.“

Sklonila krásnu hlavičku. Nevidela zadivený pohľad mladého muža: „Dovoľte, prosím citujete slová, ktoré použil môj priateľ Štefan Hradský v našom zhromaždení. Ale vy ste ich nepočuli.“

„Ó, počula. Bola som i ja v tom zhromaždení, no len v predsieni, lebo som prišla neskoro. Počula som i váš i jeho výklad a nemôžem zabudnúť. Ó naučte ma, čo mám robiť, aby sa Pán Ježiš zjavil, aj mne! Naučte ma milovať Ho a poslúchať!

Vám sa priznám: Kristus káže odpúšťať, a ja nemôžem odpustiť jednému človeku, ktorý ma veľmi urazil. Verte, on ma veľmi urazil. Rada by som vedela, či každému musíme odpustiť?“

Plamenné oči pozreli sa na mladého muža s detinskou dôverou.

„Áno, Margita. Verte, len čo poviete: „Pane Ježišu, odpúšťam N. N. všetko, tak ako si Ty odpustil mne,“ vtiahne Kristova láska do vášho srdca. Toto neodpustenie je hranica, múr, cez ktorý nemôže preniknúť svetlo Božej milosti; keď bude odstránený, svitne vo vás i vôkol vás.“

„Odpustite!“ zakryla si oboma rukami oči. „Viem, cítim, že to, čo hovoríte, je pravda, ale nemôžem; verte, nemôžem!“

„Budem prosiť Pána Ježiša, aby vám pomohol?“

Strhla sa, ruky padli; pozrela veľkým zvláštnym pohľadom:

„Neproste, pán Ursíny, lebo — — lebo Pán by vás mohol vyslyšať a ja by som odpustila a on by potom zvíťazil nado mnou. Mňa by to veľmi pokorilo. Keď mu odpustím, musím byť potom prívetivá, on to zbadá a pomyslí — — ktovie, čo si on potom pomyslí. Nie, ja nemôžem!“

„Ba nechcete, pani moja; a to je hriech, ktorý páchate na sebe, na tom patričnom, a čo viac, na Pánovi Ježišovi.“

„Ako to?“

„Celkom ľahko. Na sebe, lebo sa vytvárate z kráľovstva Božieho, pretože: Ak neodpustíte svojim blížnym ich previnenia, ani môj Otec, ktorý je v nebesiach vám neodpustí. Na protivníkovi; pretože miesto toho, aby ste odpúšťajúcou láskou získali jeho dušu pre Božiu pravdu, tvrdosťou zatvrdíte i jeho srdce. Čo do hory voláme, taká nám príde ozvena, dobré i zlé slovo; tak aj v živote láska budí lásku, tvrdosť zase tvrdosť; mráz ešte nikoho nezohrial.

Na Pánovi Ježišovi sa prehrešíte tým, že On vás chcel učiniť podobnú sebe, aby sa skrze vás mohol osláviť a zjaviť sa duši krivditeľa, ale vy ste Mu to prekazili.“

Ursíny zamĺkol. Boli už pri kaštieli. Stretli sluhu, potom i druhých. Rozhovor sa pretrhol a nikto z nich ho viac nezačínal. Sotva sa naolovrantovali, kázala veliteľka Hôrky zapriahnuť. Šla sa preobliecť a čo nevidieť jachali smerom k dúbravskej doline neošatenými a borovými horami, až i zastali pred domom Hradských.

Cestou bola spočiatku Margita veľmi zamyslená. Potom jej Ursíny rozprával niečo zo života svojho priateľa Štefana Hradského, i ako sa mu vodilo po obrátení, že ho otec temer na smrť ubil pre Krista.

Počúvala temer bez dychu:

„Tie rany,“ hovorila potom so slzami v očiach, „tie rany, čo on spomínal, že mu na ne prikladali zelinky, spôsobil mu teda vlastný otec pre Krista? Ó, ako veľmi muselo ho to bolieť od otca! Ba môže Štefan na neho pozrieť teraz? A ako sa asi jeden k druhému majú?!“

„To uvidíte skoro,“ usmial sa mladý asistent. „Štefan mi o svojom utrpení nerozprával ani slova, lebo on otca miluje; ale toľko viem, že láskou a odpúšťaním zvíťazil i nad Hradským. Ako stoja si teraz, uvidíme.“

Nuž a uvideli.