ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V krásnom hudobnom salóne horelo množstvo svetiel. Bolo po večeri. Pri piane sedeli spoločne Asja a doktor Lermontov, hrajúc malej spoločnosti skladbu. A pri jednom z okien medzi polozapustenými záclonami stál Nikolaj Korimský v hlbokom zadumaní. Veľké, slávne, nečakané okamihy prežila dnes jeho duša na Podolíne. Napriek tomu vracalo sa jeho srdce znovu a znovu k blaženej chvíli pod oným ružovým oblúkom a jeho oči hľadeli ako magnetizované na Tamaru. Chodila s Margitou po salóne. Čierne šaty drahej sestry a jej belostné družili sa dovedna. Obe ušľachtilé tváričky pokrýval odblesk krásnej, vážnej dumy.

„Ona je moja,“ myslel mladík blažene; a keď prešli neďaleko neho a ona zase zachádzala, najradšej by bol po nej vystrel náruč. Obzrel sa po nádhernom, krásnom salóne, hľa tam na pohovke sedel šťastný starý otec s profesorom Geringerom. Neďaleko v leňoške s knihou na lone sedela Orfa; za ňou o hranu čalúnenej steny opieral sa Adam a hľadel za Margitou pohľadom zreteľne vyjadrujúcim; „Ty si moje nebo.“ Ostatná malá spoločnosť tvorila polkruh — len markíza Orano niet medzi ňou.

„Ako je tu skvelo,“ myslel mladík. Ten prepych začal ho akosi tlačiť. „Tamara je moja, to je pravda,“ pomyslel si, „ale ja som len jednoduchý lekárnikov syn, a ona dcéra slávneho rodu; ten rozdiel je predsa veľký. — Načo na to myslieť,“ bránilo srdce, „načo kaliť sen lásky?“

„A načo sa kojiť priskvelými, nedosiahnuteľnými preludmi?“ radil mu zase rozum. „Môžeš ty Tamare poskytnúť, načo si už privykla?“ Cítil, že nie, a zabolelo ho to.

„Ja nie som už svoj, patrím Pánovi. A keby som aj chcel, a keby mi i prostriedky dovolili, však bohatstvo mám, nemohol by som ho zložiť k jej nohám, nemohol by som ju obklopiť takým prepychom, nie! Pán Ježiš nemal ani, kde by hlavu sklonil. No ona si tam už zvykla.“

Chcel si mladík pripomínať blaženú chvíľu na výlete, keď sa ocitol sám s Tamarou na nižných skalách; ostatní vyšli boli vyššie. Tamara zostala s ním. Cítil ešte i teraz sladkosť jej bozku na svojich perách a nežnosť jemných ramien, ktoré ho pritom objali.

„Prečo nejdeš, Tamara, s ostatnými pozrieť si krásu?“ posielal ju.

„Nejestvuje pre mňa krása, ktorú ty nemôžeš vidieť; len tam, kde si ty,“ vetila jemno — —

„Snáď by bola aj u nás šťastná,“ potešoval sám seba; „no čo pán markíz?“

Tam v parku, keď sa zasnúbili, zdalo sa Nikuškovi, že on bude a musí chrániť Tamaru až táto pre Pána Ježiša utratí otca. Zdalo sa mu, že si ju uchráni u seba pred búrkou a prenasledovaním; teraz to odpadlo. Tamara mala zase dobrého otca, bo tento otec bol už Boží a nezarmúti ju nikdy viac. No bol to vznešený muž, vysoký hodnostár a mal len to jedno dieťa. — „Dá ho mne?“ myslel mladík stiesneno. Zdalo sa mu to nemožným a zmocnila sa ho taká divná bolesť, že ramená na hrudi skrížil pevne, aby ju zatlačil.

„Môj otec volil nad svoj stav,“ dumal, „a kam to priviedlo mojich úbohých rodičov, a ja kde som sa až opovážil pozrieť. Keby aspoň ona mňa neľúbila. Mne by Pán Ježiš pomohol prežiť a preniesť i túto veľkú stratu, ale ak mi ju nedajú, a ona bude musieť trpieť so mnou? Ó, čo som to urobil v prenáhlení!“

„Čo vám chýba, pán Korimský?“ ozvalo sa vtom vedľa náhle hlboko skormúteného mladíka a vohnalo mu rumenec až pod vlasy. Pred ním stál markíz a hľadel starostlivo na neho. „Niečo vás trápi.“

„Áno, trápi, vaša jasnosť,“ narovnal sa mladík. Zavládlo ním pevné rozhodnutie získať si aj akúkoľvek bolestnú istotu a zakončiť, ak nesmie snívať sen lásky. Srdce sa síce bránilo, vraviac, že si môže podržať svoje sladké tajomstvo ešte dlho, kým sa to markíz dozvie. Ale to nebolo hodné kresťana, nie! „Trápi ma veľmi, že na zemi jestvuje taký rozdiel stavov v spoločnosti, ktorý navždy rozdelí i tie najužšie spojené srdcia, čo boli pre seba stvorené.“

Markíz ustúpil; videl výraz mladíkovej tváre, no i pohľad plný smutnej lásky, akú zaslali diamantové oči Tamary.

„Nie je kresťana hodné,“ pokračoval mladík, „aby som vám to zatajil, pán markíz: milujem Tamaru, ona miluje mňa. No som len jednoduchý syn Korimského, syn lekárnikov. Ona je vaša dcéra, medzi nami veľká medzera. Vy ste vznešený hodnostár, a je to vaše jediné dieťa. Zmocnila sa ma teraz bolestná starosť pri myšlienke, akú mi dáte raz odpoveď, keď predstúpim pred vás a poprosím, aby ste mi, až ma Pán Ježiš cele uzdraví, dali ruku vašej drahej dcéry. Ach, pán markíz, akú mi dáte potom odpoveď?“ úzkostne, prosebne vzhliadali mladíkove oči na tvár muža.

V tej chvíli bol už zavretý v objatí.

„Pán markíz, vy sa za moju smelosť nehneváte?“ zajasal.

„Nie, Nikuška; stokrát radšej by som videl v tvojom náručí skryté moje dieťa i kebys’ ho doviedol do chalúpky, ako vydané napospas búrkam nášho vysokého sveta. Ja vaše šťastie nezničím, to sa neboj. No mám len to jedno dieťa, a ty mi ho už chceš vziať?“

„Vziať? Ó, nie, veď my počkáme radi, ochotne, len zasnúbiť sa nám dovoľte, keď mi ju chcete dať, aby som mohol bez ohovárania chodiť navštevovať svoju nevestu na Podolín. Svet by tak či tak videl našu lásku dnes-zajtra, my by sme ju nevedeli ukryť. Ó, prosím, dajte mi Tamaru, ak som vám nie primálo a dovoľte, aby som tú blaženú zvesť oznámil svojmu otcovi.“

„Môžeš oznámiť; no napred sa spýtame Tamary, zavolaj ju sem.“

„Tamara!“ zavolal mladík na devušku kráčajúcu k druhému oknu; popošiel jej oproti. Obzrela sa. Podľa úsmevu a žiary očí vidno, že hľadala jeho.

„Kde si toľko, Nikuška? Čo robíš?“ vyzvedala sa opierajúc hlavičku o jeho rameno.

Mladík sa sklonil. Markíz hľadel na oboch zvláštnym pohľadom.

„Rozprával som sa s otcom.“

„S otcom? On je tu? A o čom si sa rozprával?“

„O našej láske.“

„Nikuška!“ stiahla čielko.

„A nemá on to vedieť? Jeho je právo dať mi teba, alebo nie.“

Vzhliadla rýchlo hore. Vidno, ona na to ešte nepomýšľala; pritom videla otca a pribehla k nemu i skryla tvár na jeho hrudi.

„Tamara, je to pravda?“

Neodpovedala.

„Je to pravda, že si a chceš byť Nikolajovou? On sa stará, že ti lekáreň nepostačí, ani jeho pomery; budeš schopná prispôsobiť sa týmto pomerom?“ markízov hlas sa zachvel.

„Čo Nikuška môže, môžem aj ja; čo jemu postačí, postačí aj mne. Všade môžem byť šťastná, otče, kde je on, a nikde, kde niet jeho,“ vetili ružové ústka pevno.

„Ale si uváž, v tej chvíli, keď si zastaneš s ním pred oltár, prestaneš byť markízou Orano.“

„Titul ľahko oželiem, otče; však ty preto neprestaneš byť mojím otcom,“ usmiala sa blaženo.

Tu markíz akoby si bol vydýchol.

„Volila si sama, miláčik môj drahý. Dnes na rok, v tento pre mňa tak pamätný deň, ak dá nám Boh dožiť, bude vaša svadba; dotiaľ si ťa ešte nedám, jedináčik môj.“

Ba kto by to bol Margite Orlovskej za rána povedal, že tento pre všetkých taký významný deň zakončí Nikuškovým a Tamariným zasnúbením? Nie, to bolo až mnoho odrazu. — — —