ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvuky tejto žiaľnej piesne vnikali otvoreným oknom do utešenej kajuty. Tu na rohožke mäkkými pokrovcami vystlanej, biele ramienka pod malou hlavičkou podložené, odpočívala devuška, pekná ako taký májový podvečer. Belostné, krajkami posiate rúcho objímalo útlu postavu, stvorenú akoby len na prenášanie v náručí lásky. Dvom čiernomodrým stuhám podobné pletence vlasov vinuli sa ponad belostným čielkom. Belosť pleti bola zvyšovaná dlhými, tajomne na líčka padajúcimi riasami a máličko klenutým obočím. K tomu malé ústočká, ani len ten kvet svätodušky. Ach, všetko na devuške pekné, tajomné, zosobnený májový podvečer. Pri zvukoch piesne ani čo by sa nad dievčaťom rozostrel závoj smútku. Nepočula vrznutie dverí, ani rýchle, mužné kroky. Ona hnula sebou, až keď nad ňou zaznelo úzkostným hlasom:

„Tamara, kvetina moja, čo ti chýba?“ Dlhé riasy sa zdvihli dve krásne smutné modré oči vzhliadli na mužovu tvár.

„Čo ti chýba?“ opakovali prosebno hrdé pery. Trpký ťah pohral malými ústočkami.

„Otče, to ty si tu? Mne nič nechýba; či vari nemám všetko?“

„Dieťa drahé, vieš, že robím, čo len môžem, aby ti nič nechýbalo. Snáď vyslovila si dajakú žiadosť, a nesplnila sa ti? Prosím, povedz ešte raz, stane sa.“ Zakrútila hlavičkou.

„Je ti smutno? Prečo nie sú tu Orfa a Asja a nebavia ťa hrou, alebo predčítaním?“ Muž stiahol čelo.

„Sama som ich poslala preč, mne sa nechce počúvať.“

„Snáď ti ja budem lepšie predčitovať, chceš?“

„Nie; načo?“ mrzute vetili malé ústočká. Vzdychol si.

„Ja som počúvala spev tam zvonku; spieval dakto o stroskotanej lodi a zahynulom mornárovi,“ povrávala devuška snivo. „Aj ja by som s ním tam rada spočinula v tej korálovej ríši, kde by som síce nič nevidela, ale ani nemusela želieť.“

„Tamara!“ pritlmený výkrik utrápenej duše vyznel z márne opanovaného mužovho hlasu, „kvetina moja, aké to myšlienky kolujú v tvojej hlavičke? Či nepamätáš, že všetko bude zas dobre? Až len prídeme domov a ja usporiadam svoje úradné záležitosti, presídlime sa hneď do mierneho podnebia západnej Európy a tam mi ty ozdravieš cele a navždy.“

Zakrútila prudko hlavičkou.

„Ja nepôjdem z Egypta do cudziny!“

„Miláčik môj, veď len na čas, nie navždy.“

„Aj keď, otče; ja nepôjdem, neprivykla by som. Umrela by som tam i tak, nechaj ma zomrieť doma.“ Muž bezradno zakryl si oboma rukami tvár, hruď oddychovala mu prudko. Vidno, čo stojí ho to ovládanie.

„Prišiel som pre teba, Tamara,“ — hovoril po chvíľke; „neišla by si trochu von na palubu? Predstavil by som ti rád jedného archeológa, cestujúceho do Egypta. On je veľkým ctiteľom našej vlasti.“

Chvíľková zaujatosť poznačila tvár dievčaťa.

„Môžeš mi ho predstaviť, otče; ale priveď ho sem; von teraz nepôjdem,“ — vetia ružové ústočká živšie ľúbezným hlasom.

„Dobre, miláčik môj, len ti pošlem Orfu; zmeníš snáď oblečenie, si ešte len v rannom županku. Asi o polhodinu sa ohlásime.“

„Dobre, otče; a,“ — devuška vztiahla obe ruky a ovinula ich okolo otcovho krku. Privinul ju náruživo k sebe.

„Čo chceš, poklad môj?“

„Nehnevaj sa. No, ja som bola taká smutná, ver.“

„Kedy som sa hneval, drahá?“

„Nikdy, bo ty si dobrý, ale ja som zlá.“

„Ó, ty si moje rozkošné, zlaté dieťa, môj jedináčik, ktorý smie všetko.“

*

Krátko nato ozvalo sa na dverách kabíny Adama Orlovského zaklopanie, vyrušujúc nie veľmi príjemno mladého učenca v študijnej práci. No keď rušiteľ vstúpil, vyvolal milé prekvapenie. Markíza Orano pán Adam nečakal.

„Ruším v práci? Odpustite,“ — vyhováral hosť, vedený k jednoduchej pohovke.

„Nič to. I tak ma predtým spev zvonku mýlil.“

„Tento spev je vlastne príčina i terajšej mojej návštevy.“

„Skutočne? Ako, prosím?“

„Vnikal i do našich kajút a veľmi smutno dotýkal sa srdca mojej dcéry.“

Pán Adam pozrel zadiveno. Zišiel sa už viackrát s markízom, no ten nikdy ani slovom dcéru nespomenul; — a teraz tieto tak akosi trúchlivo vyslovené slová.

„Nemiluje snáď jasná markíza spev?“ podotkol zdvorilo.

„Ó áno; ale pieseň bola príliš smutná. Nemohla rozveseliť moje dieťa, a tak som siahol po ľsti a sľúbil som svojej dcére, že jej vás, pán Orlovský, privediem predstaviť.“

Z očí pána Adama vyšľahol záblesk hrdej nevôle. Už sa chcel pyšno narovnať so slovami: „Nezvykol som baviť dámy“ — a tak ukázať vznešenému mužovi, že nehodí sa za predmet na zaplašenie ženskej nudy. No hosť akoby to tušil, pokračoval trúchlivým hlasom:

„Mám len toto jedno dieťa, pán Orlovský, a je nešťastné. Všetkým bohatstvom, akým ma osud obsypal, a zverenou mi mocou nie som schopný kúpiť úsmev okolo pier mojej kvetiny v chvíli zármutku, obzvlášť tu na lodi.“

„A čo chýba markíze?“ ukĺzlo mimovoľne zaujato z pier pána Adama.

„Pred rokom začal sa jej tratiť zrak. Lekári hovoria, že z presilenia nervov prílišným študovaním. Sú dni, keď vidí celkom jasne i doďaleka. Potom sa jej začne svetlo tratiť a dakedy je okolo môjho miláčka úplná noc. Prichádzame práve z Paríža. Lekári mi síce nevzali všetku nádej, no nariadili, aby som ešte pred príchodom leta opustil Egypt a presťahoval sa niekde na západ, aspoň vraj na dva-tri roky. Zatiaľ dúfajú, že nervy môjho dieťaťa zosilnejú a zrak sa vráti. Tak vás prosím, venujte aspoň kúsok času dnes môjmu dieťaťu. Či som prismelý?“

„Ó, prečo?“ Pán Adam zavrel ruku nešťastného hodnostára vo svojich. Už sa nedivil, že sa tak staral o úbohú dcéru.

„Len o čom hovoriť so slečnou?“

„Trebárs o vašich archeologických výskumoch. Ona veľmi miluje Egypt; záujem o jej vlasť ju poteší. No prosil by som, keby ste tak mimochodom popísali krásy západu — trebárs vašej uhorskej domoviny.^[6] Mám veľkú obavu, že mi ona nebude chcieť ísť z Egypta. A keďže jej škodí každé rozrušenie, násilne by som ju nemohol odviesť. Ak sa mi podarí zaujať ju, pôjde všetko ľahšie. Pomôžte mi.“

„Zo srdca rád; nakoľko suchopárny učenec môže splniť takúto úlohu, spravím všetko.“

„Ba,“ myslel pán Adam, „akú úlohu som to prevzal: rozveseliť nešťastnú ženu a ja…“

O štvrťhodinu zastali s markízom v nádhernej dámskej kajute. Oproti im vyšla devuška najviac ak sedemnásťročná. Bol to zosobnený tajomný májový večer. A keď sa tie veľké tmavomodré oči na pána Adama takým smutným pohľadom pozreli, tu zložil jej hlbokú poklonu, aby ňou zakryl svoje značné pohnutie. Ostatne neľutoval svoj príchod. Markíz zaviedol hneď rozhovor na výskumnú cestu malej spoločnosti. Devuška predložila dakoľko zaujatých otázok. A tu rozhovor čo nevidieť plynul úplne nenútene. — Tým nenútenejšie, keďže obaja Oranovci znali dobre po nemecky, a tak sa nebolo treba trápiť s francúzštinou.

Z každého milého slova mladej dámy dýchala vrelá láska k domovu. Ukazovala pánu Adamovi jedno fotografické album za druhým.

„Chcela som mať so sebou aspoň obrazy,“ povrávala roztomilo, „keď sme boli v cudzine.“

„Ako vy to hovoríte, jasná markíza, že v cudzine?“ — usmial sa veselo pán Adam. „Každý z nás Európanov je tam doma, každý má svoju vlasť a rodný kraj, ktorý práve tak ľúbi, ako vy Egypt.“

„A aká je vaša vlasť?“ vyzvedala detinsky.

„Svoju vlasť, markíza, ja ani vari nepoznám, otčinu som ešte nevidel. Ja mám len rodisko, a ak dovolíte, to vám popíšem.“

„Áno, prosím. Ale najskôr mi vysvetlite, ako to, že otčinu ste ešte nevideli?“

„Som vnukom vysťahovalca.“

Pobádaný veľkým napnutým pohľadom poslucháčky, rozprával pán Adam osudy rodu Orlovských. Nešetril farby, opísal krásy Uhorska, obzvlášť Tatier, Pohronia a Považia. Popisoval, ako je tam doma teraz všetko zaviate snehom. Opísal prelesť dobrej sanice. Dakedy snáď i trochu preháňal; no kto ho mohol opravovať a kto mu to mal za zlé? Markíz sediaci s hlavou podopretou v dlaniach zaiste nie.

„Je to pekné,“ povrávala devuška zamysleno, „keď má niekto rodinu, bratov, sestry, starého otca; my nikoho nemáme, všetko nám už zomrelo.“

„Slečna, však ani ja okrem starkého otca už tiež nikoho nemám.“

„Ani rodičov?“

„Matka mi zomrela hneď pri mojom narodení a otec krátko za ňou. Brata, ani sestru som nemal.“

„To váš starý otec je teraz celkom sám; snáď mu je aj smutno,“ — snivo podotkla devuška.

Do líc pána Adama šľahli na okamih ruže. Spamätal sa, že na dakoho zabudol. Lež načo o tom hovoriť? Však čo bolo Oranovcov do toho, či je on ženatý, alebo nie? No devuškine oči pýtali odpoveď, musel jej dajakú dať.

„Starý otec má tam teraz vnučku po dcére, tá ho rozveselí.“

„To je vaša sesternica a tiež sirota, tak ako vy?“

„Áno; no ja ju dobre neznám. Prišla v ten deň pred mojím príchodom, videli sme sa len pár hodín. Ale podľa toho, čo starý otec o nej píše, on je s ňou spokojný.“

„Tak,“ — pomyslel si pán Adam, „teraz budem mať s tým pokoj a nik mi aspoň nebude pripomínať, že mám doma ženu, ktorá je i nie je moja.“ No v duši ucítil osteň, aký cítieva človek vždy, keď nekonal cele čestne.

Návšteva sa vydarila. Pán Adam splnil zverenú úlohu nad očakávanie; oživil, zabavil, áno rozveselil jedináčika vznešenému mužovi. Docielil i to, že markíza vyšla na palubu, kde predstavil jej svojich spoločníkov.

Potom markíz pozval všetkých štyroch pánov navečer k sebe na čaj aj s kapitánom lode. Tu spoznali i obe umné spoločnice markízine a markízov sprievod.

Slečna bola dobrej vôle; iba chvíľami sklonila hlavičku do bielučkej dlane, akoby vždy nad niečím rozmýšľala. A keď po odchode pánov Oranovci osameli, hovorí zrazu:

„Otče, rada by som videla tú peknú vlasť pána Orlovského.“

„Poľskú?“ Markíz prudko privinul dcéru k sebe a značne zbledol.

„Ach nie. Tam kde je jeho starý otec; — Uhry, či ako to menoval, kde sú tie Tatry a v nich tie jazerá, vieš? Povedal si, že máme ísť na západ; tak poďme tam.“

Markíz skryl tvár v dcériných vlasoch.

„Drahé dieťa, v celých Uhrách sotva by som dostal primeraný veľkostatok, ktorý by zodpovedal tvojim návykom.“

„Otče, keď ja tam ale chcem ísť?“ nežné čielko pokryl mrak.

„Môžeme teda precestovať, dieťa drahé, všetko si to obzrieť a potom sa usídliť dakde pod nádhernými Alpami vo Švajčiarsku.“

„Nie, ja tam nechcem. Avšak ani nemusíme nikam ísť.“

„Nekloň hlavičku, dieťa drahé! Nuž áno, áno, stane sa, ako ty chceš.“

Na druhý deň viedol markíz dlhý rozhovor najprv s pánom Adamom, potom so svojím správcom. Ba aký bude jeho výsledok? — — —