ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Človek človeka často veľmi prekvapí. Ale tak náramne prekvapený, ako bol barón Rainer — keď na prahu izby, v ktorej pri stolíku nad písaním naklonený sedel, zastal syn Korimského — nebol tak ľahko nikto. Pripadol mu mladík s tým bledokrásnym, matke svojej tak veľmi podobným obličajom, ako zjavenie z druhého sveta.

„Čomu pripísať vašu návštevu, pán Korimský?“ hovoril ešte v prvom zmätku, vedúc hosťa k starej pohovke.

„Našej spoločnej strate, pán barón,“ odvráva mladík láskavo. „Idem od vystlania mojej drahej mamičky a prichádzam vás prosiť, pán barón, aby ste, keď strata naša je spoločná, váš žiaľ s naším spojili a prišli na Orlov medzi nás. Môj otec vám prekážať nebude, on išiel domov. Moja mamička vám už síce nič neposkytne, ale v jej drahej blízkosti je predsa i teraz tak dobre; verím, že i vám tam bude lepšie, ako tu osamote.“

„Nikolaj Korimský!“ vstal barón z pohovky, „má to znamenať toľko, že mi podávate ruku na zmierenie?“ Hlboký dojem preletel mu tvárou.

„Áno, pán barón.“

„A to teraz, keď si môžete myslieť, že moje náhle objavenie v noci skrátilo život vašej matky?“

„Už si to nemyslím, pane; v rukách Božích je život i smrť. Pán Ježiš to bol, ktorý si ju vzal k sebe, čím skôr tým lepšie. Prijmete moju ruku k vyrovnaniu podanú a pôjdete so mnou? Verte, pán barón, je mi vás srdečne ľúto a rád by som vám uľavil.“

Barón sadol si znovu na pohovku, podoprel hlavu do dlane.

„Navždy, ale nie na veky, pán barón,“ vetí mladík zase tak láskavo. Vidno, že kamdiaľ viacej lásky rozliate je v jeho srdci. „Máme pred sebou ešte jeden život. Tento tu je snáď už krátky, a tam sa potom stretneme. Tam nám môže ona, drahá, všetkým podať ruky bez toho, aby sa kto nad tým urážal a aby nám to komu prekážalo. Ale pretože tam pred Bohom máme žiť raz spoločne, nieť dôvodu, pre ktorý i tu nemohli by sme si podať ruky, keď ona, milovaná, ktorá nás navždy delila, už nežije. Tak poďte, pán barón, so mnou na Orlov!“

„Prídem, pán Korimský; no musím ešte dopísať list a poslať dve depeše.“

Rainer vstal.

„To vás počkám. A dovoľte,“ dodal mladík. Barón, pristúpiac už k stolíku, sa obrátil, videl, že mladý muž oprel si hlavu na bočnú pohovku.

„Ste vyčerpaný,“ pristúpil okamžite. „Urobte si pohodlie, prosím, cele; je mi ľúto, že vám v tejto biednej chyži nemôžem poskytnúť lepšie pohodlie. Tie periny sú tu priam šeredné. Keď si pomyslím, že by v nich aj len jednu noc bola moja Natália spala, cítim, že nemám možnosti nikdy odmeniť sa Ursínymu zato, že to prekazil, že sa jej on zaujal. Bola v rodine, hoci aj v chudobnej chyžke, ale ošetrená s láskou.“

„S akou láskou! Ó, pán barón, my sa Miroslavovi nikdy nemôžeme odmeniť; to odmeniť musí mu už len Boh. No, nebavte sa, prosím, so mnou, dokončite svoju prácu.“

List bol rýchlo dopísaný, depeše zostavené. Barón zachytil pohľad uprený na pohár s vodou, podal ho hosťovi.

„Prajete si?“

„Ach, prosím; a vďaka za poslúženie.“

„Aká horúca je vaša ruka! Máte veľkú horúčosť vnútri?“ staral sa barón. „To tým veľkým rozčúlením a mdlobou, a nespali ste v noci?“

„Áno, všetko dovedna.“

Barón videl, že mladému mužovi prichádza zle; oprel si jeho hlavu o svoju hruď.

„Čím by som vám mohol poslúžiť?“

„Však Miroslav príde, išiel mi pre liek, ten mi ešte vždy uľavil; i teraz dá Pán, že uľaví.“

Barón vyňal svoju od sĺz vlhkú šatku, prešiel ňou hosťovým čelom. Po chvíľke sa mladík narovnal.

„Musíte už dovoliť, aby som sa trochu u vás zdržal, kým mi to prejde.“

„Nebolo by dobre, aby som vám rozkázal vína alebo čiernej kávy?“

„Nie; len sa schúlim a vydržím ticho nával bolesti, však to prejde. Prosím, buďte taký láskavý, ak vám je to známe, povedzte mi, kedy sa dozvedela moja matka, že som chorý?“

Barón odtrhol sústrastný pohľad z tváre mladého muža, sadol si na stoličku a zhrieval v oboch rukách studenú ruku trpiacej mladosti.

„Na deň svojho narodenia,“ vzdychol, a rozpomienka na to vtedajšie zničené šťastie premohla ho celého. Len po chvíli povedal mladíkovi podrobne aký list matka dostala, že ochorela i že ju zaviezol do kúpeľov, sám ale chcel jej dať istotu, ako sa veci majú.

„Nuž zvedel som istotu,“ povedal, „ale nebola to istota natoľko radostná, aby som sa s ňou ponáhľal za ňou. Bol som unavený i duševnou prácou i cestovaním. Chcel som si v Dúbravskej doline dakoľko dní odpočinúť a vyčkať, ako vám bude pobyt na vidieku slúžiť, a až potom sa vrátiť. Tým sa to stalo, že ma sekretár nevedel kde hľadať. A nebyť okolnosti, že Štefan Hradský je priateľom pána Ursínyho, ja ešte dnes by som nevedel nič. No snáď bolo by lepšie, keby som sa to nebol ani dozvedel; možno by Natália ešte žila.“

„To si nemyslite, pán barón,“ vzal mladík ruku mužovu do svojej už zase horúcej; „Pán Ježiš by si i tak bol moju mamičku vzal k sebe. Jeho riadenie je podivné, ale krásne. On to tak sporiadal, že ste sa dozvedeli a ešte včas prišli. Bo čo by sme si teraz počali? Na vás padol by tieň, akoby snáď i od vás bola odišla. Takto, keď ste tu, si nikto nič podobné myslieť nemôže.“

„Ó, dnes mi je úplne ľahostajné, čo svet bude myslieť. Jednu štvrtinu života naháňal som sa za hodnosťami, povýšením, za šľachtictvom, len aby som jej to všetko k nohám mohol zložiť, a teraz, keď sa tak stalo, ona zomrela a mne nič nezostalo, len prázdny, studený svet. Pravdu má Štefan Hradský: bez Ježiša a hodnosti, akú dáva sa cťou nosené meno „kresťan“, „Kristov služobník“, všetko ostatné je márnosť a trápenie ducha, je to bublina.“

Zabudol barón, komu to rozpráva; jemu dobre padla prítomnosť človeka a možnosť hovoriť o tom, čo srdce tak bolestne tlačilo. Zaklopanie na dverách prerušilo tíšinu. Vošiel Ursíny. Oba ho radostne privítali.

„Nesiete liek, pán Ursíny?“

„Nesiem, pán barón. Prosím, máte vodu?“

„Áno, tu je.“

„Urobil som ti čerstvý, Nikuška, aby mal lepší a trvalejší účinok, preto si musel čakať; odpusť.“ Mladý asistent pokľakol k pohovke, podával liek i vodu.

„Veď si celý zadychčaný, Miroslav, i upotený; tak veľmi si sa ponáhľal?“

„Vedel som, že máš bolesť, to ma nútilo ponáhľať sa. No, veď Pán Ježiš dá, že všetko bude dobre.“

„Ja verím.“

„Tento vankúšik som priniesol pánu barónovi, ak by si chcel odpočinúť; teraz ho podložím tebe — tak. Nie je nejaký skvelý, ale nový a čistý.“

Mladý asistent vyňal jednoduchý vankúšik, podložil ho priateľovi pod hlavu; no v balíku objavila sa ešte i pekná, hoci už trochu vetchá vlnená pokrývka; zakryl priateľa.

„Nemrzte sa, prosím,“ vyhováral skromno voči barónovi, „povedali ste, že si do postele neľahnete, na pohovke je nepokrytému zima.“

„Vy ste veľmi šľachetný a dobrý; ďakujem vám,“ podával Rainer obe ruky. „Pripomínate mi, že som svoje veci nechal na železnici; mám tam svoj pokrovec i vankúš, ktorý brávam si na cesty. Ale použijem teraz len toto, čo ste vy priniesli.“

„Je ti už lepšie, Nikuška?“ obrátil sa mladý asistent k priateľovi, aby ďalšie slová znemožnil.

„Ó Miroslav, ten liek je dobrý, tak utišuje. Nedal si tam nič iné, len čo Aurel kázal?“

„Ba odvážil som sa v mene Božom i niečo pričiniť, jednu menšiu dávku“ — Ursíny menoval dakoľko latinských slov.

„Hľa, aký dobrý výsledok!“

„Cítite sa už značne lepšie?“ potešil sa barón.

„Áno, pane; o chvíľočku budeme už môcť ísť.“

Ale nešli, bo barónovi priniesli daktoré telegrafické dotazy, musel ešte zodpovedať, áno ešte i jeden list napísať. Potom konečne sadli do drožky a táto unášala ich na Orlov, prirodzene bez Ursínyho.

„Ty nejdeš s nami?“ zadivil sa Nikolaj.

„Nemôžem; doma čakajú ma v lekárni, musím za povinnosťou. No však ak dovolíte, potom prídem.“

„Že ak dovolíme! Ba nenechávaj nás samotných v našom žiali.“

*

Margita vyprevadila doktora Lermontova, ktorý odchádzal na Podolín; podľa kontraktu ta musel — tým viac, že ho tu teraz nebolo treba, veď tu bol doktor Raušer. — Margita sa vracala z dolnej chodby; zamierila ku dverám úmrtnej siene, keď blížiace sa kroky primäli ju vzhliadnuť; oči sa jej stretli s modrými očami baróna Rainera. On už prichádzal a hľadel na ňu tak zvláštne.

Sú bytosti, ktoré čierny smútočný šat veľmi skrásni; i Margita patrila medzi ne. Zvýšila čierna farba belosť a i tak jej bielej pleti, takže bola ako kvet. Jej i tak štíhla, nežná postava zdala sa ešte štíhlejšou a nežnejšou. Nikdy nepodobala sa matke tak veľmi ako v tejto chvíli. Nie div, že keď ju zbadal, preletel tvárou muža bolestný výraz. Videla ho, pristúpila k nemu; bez slova, no so slzou v oku podala mu pravicu a keď ju vzal a hneď nepustil, ponechala mu ju a zaviedla ho dovnútra, lebo Nikuška nevstúpil s nimi.

Ako tak sami kráčali sieňou, naplnenou kvietím — kde veľké množstvo sviec vrhalo všetku svoj žiaru na ticho odpočívajúcu bytnosť uprostred kvietia a dodávalo jej nebeskej krásy, — ožili všetky rozpomienky z detstva. Ucítila Margita, že kráča po boku svojho pestúna, ktorý od hodiny, keď ju priniesli do jeho domu, až do hodiny, keď sa nevrátila pod jeho strechu, verne, otcovsky sa staral o ňu. A ona sa mu ani len nepoďakovala!

Keď teraz zastal pri vystlaní milovanej ženy, ktorú ako miloval, ona dobre znala, a skrížiac ramená zahľadel sa na ňu, prišlo ho Margite tak nevýslovne ľúto. Vedela, že okrem nej nemal na svete nikoho. Ó, ako jej pripadal osamelý, opustený! Koľkých ona ešte mala, a ako jej to ľúto bolo, že mamička umrela teraz, kde sa s ňou boli vyrovnali! Čo mohol cítiť on?

Ovinula mu zrazu ruky okolo krku, ako robievala dakedy dávno za detstva, keď sa vrátil z cesty, a privinula sa k nemu. Zdalo sa jej, že mu musí dokázať, že nie je ešte celkom sám.

Privinul ju prudko k sebe. Cítila, ako hlasno bilo mu srdce.

„Čo robíš, Margita? Tuším ma ľutuješ,“ povedal a zahľadel sa jej skúmavo do tváre.

„Áno, pestún môj,“ hovorila. Otcom nemohla ho nazvať. „Mne je veľmi ľúto, že si tak osamel, keď mamička nás odišla. Ale Pán Ježiš ťa opusteného nenechá. On ti zase niekoho dá, pre koho by si mohol žiť. On ti tak odplatí všetku lásku, akú si preukázal mne od detstva. No, podívaj sa, prosím, ľúbi sa ti, ako sme mamičku vystreli? Však ver je krásna, krásnejšia ešte, než v živote. Si spokojný?“

„Spokojný, Margita; a ďakujem za všetko.“ Poceloval jej belostné čelo a pustil ju z náručia. „Viem,“ hovoril potom, „zažila si nejednu smutnú chvíľu v mojom dome, napriek tomu, že moje úmysly s tebou boli vždy dobré. Už ti nezazlievam, že si sa k rodine z môjho domu utiekla. To, čo si tu našla, sme ti my tam poskytnúť nemohli, najmenej takého brata, ako ho tu máš. Preukázala si mi v minulej chvíli milosrdenstvo, korunuj ho tým, že ma necháš samého so svojou mamičkou.“

Pokývla hlavičkou, odchádzala; slzy nedali jej zase prísť k slovu. No sotva pokročila dakoľko krokov, obzrela sa, a keď ho videla sadnúť si do leňošky pri vystlaní, prinútilo ju srdce, aby sa ešte raz vrátila; ovinula mu ruky okolo krku a zopätovala bozk, ktorým ju bol poceloval. Poďakovala sa mu tak za všetko bez slova. No on ju rozumel; hľadel za ňou, keď odchádzala a zmizla, ako hľadíme za svetlom, čo v mračnom pochmúrnom dni prišlo, aby nás oblažilo. Potom zapadla nad ním žalosť, nad ktorou je dobre zapustiť závoj; bo v tej chvíli teprv uveril, porozumel a pochopil, že zostal na svete sám, neočakávane a navždy — — —