ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým zišiel mladý asistent hlboko do parku. Cestou zastavil sa so záhradníkovými robotníkmi, vydal im nakrátko svedectvo o Pánovi, keď odvolal ich záhradník, vyhľadal si miestečko v tieni. Stála pohodlná pletená pohovka a na nej krásna poduška, ako i na viacerých v parku, aby, kdekoľvek príde veliteľka, našla pohodlie. Na túto pohovku si sadol, vyňal malú Bibliu a dal sa čítať. Čítal ako človek, ktorý mnoho dnes už vydal a tak musí svoju dušu opatriť novou zásobou. Čítal s modlitbou a potešením. Potom zavrel knihu, prestrel čistú vreckovku na vankúš a položil sa na pohovku, vankúšik pod hlavu, — zavrel oči.

Stoveké stromy šumeli nad ním tak dlho, až docielili, čo chceli: ukolísali ho.

A na spanilej, bledej tvári spiaceho mladíka tak, ako pred dňami tam v malej chyžke, keď usnul pri opatere barónky Rainerovej, zase bolo dač, čo silno upomínalo nebo s jeho blaženosťou, svetlom a pokojom.

Nevedel spiaci asistent, že už nie je sám, že stojí pred ním a zahľadiac sa mu do tváre s výrazom revnivej závisti — pán tohto zámku.

Ba aký rozdiel tvorili títo dvaja ľudia. Markízovo rúcho — napriek elegantnej jednoduchosti svojím leskom a černosťou zďaleka prezrádzalo, aké bolo drahé; k tomu mal košeľu z najjemnejšieho chladivého hodvábu, nákrčník zapnutý diamantovou ihlicou. Hodinky viseli podobne na striebornej retiazke posiatej drobnými, svietiacimi diamantami. Videl si, právom pristal za majiteľa tejto nádhernej budovy a dalo sa predpokladať, že okrem toho má ešte mnoho, veľmi mnoho na zemi.

A mladík odpočívajúci, ktorý neodvážil sa ani hlavu položiť na nepokrytý vankúš, ale zastrel si ho vreckovkou, aby jeho hebké, hodvábne vlasy ho neušpinili. Mal na sebe vetchý, čistý síce, no chudobný, čierny oblek, na ktorom už mnoho vlasu nevidieť; taká tiež bola bielizeň i obuv. A predsa díval sa nie on na muža, ale muž na neho závistlivým okom.

Čo mu závidel? Že čo? To, čo teraz túto tvár tak veľmi krášlilo.

„On nemá nič,“ dumal markíz, „a predsa je to boháč.“

Lež čo to? Tvárou spiaceho preletela zvláštna tôňa; začínala sa na čele a v bôľnom zovretí spanilých pier končila. Bola to bolesť, a to akási hlboká bolesť. Markíz hľadel na ňu s istým zadosťučinením.

„A oni sú vraj vždy šťastní, tí Jeho nasledovníci.“ Trpký posmešný ťah skrivil mu hrdé pery.

Na tomto mladíkovi bolo zďaleka vidieť, že nežil pre túto zem, že žil len pre nebo, o ktorom sníval a ku ktorému viedol ľudí; že žil len pre nebo, o ktorom sníval a ku ktorému viedol ľudí; že žil len ako hosť na zemi, hotový kedykoľvek vydať sa na púť. Honosil sa všetkými tými vlastnosťami, ktoré vyžaduje náboženstvo od kresťana. Bol krotký, pokorný, plný lásky a dobrých skutkov, miloval Boha i ľudí, (aspoň to sa dalo usudzovať z toho, čo ľudia o ňom vraveli), nuž a za odmenu všetkého toho nedal mu ten Boh ani lepší oblek, ani ho nevyprostil od bolesti? Pekná odmena!

No, keď tieň na mladíkovom čele nezmizol, ba stával sa kamdiaľ hlbší a cez pery prenikol tichý záston, sklonil sa muž k spiacemu, a šetrno, skoro úctivo položil mu studenú ruku na čelo. To čelo bolo ešte studenšie a vlhké.

„Pán Ursíny!“

Postavou mladého asistenta preletel záchvev; otvoril oči a vydýchol si pritom ako človek zbavený náhle veľkej ťarchy.

„Snil sa vám zlý sen,“ porozumel markíz, keď videl, ako sa mladík rýchlo narovnáva a rukou zakrýva tvár.

„Áno, veľmi zlý; ďakujem, vaša jasnosť, za zobudenie.“

„Rado sa stalo.“

„Dovoľte, prosím, pane,“ odbehol mladík k neďalekej studni, napil sa z krištáľno-lesklého pohára vody a prišiel naspäť.

Markíz sedel na pohovke, ukazoval mu miesto vedľa seba.

„Chcem sa vás niečo spýtať.“

Mladý asistent si sadol.

„Koľko rokov slúžite už vášmu Pánovi, ako Tamara hovorieva?“

Výraz prekvapenia preletel značne bledým obličajom Ursínyho.

„Od svojho osemnásteho roku.“

„A teraz máte koľko?“

„Dvadsaťsedem preč.“

„Teda vyše deväť rokov Mu slúžite, a dosiaľ, hoci vraj hovorí: „Moje je zlato i striebro“, a hoci vraj daná Mu je všetka moc na nebi aj na zemi, nedal vám ani lepší kabát?“ Markízov hlas znel ostro a tvrdo. Do mladíkových líc vohnal slabé ružičky. Pozrel trochu zmäteno na svoje i markízove rúcho; no potom sa usmial tým nečastým, pekným úsmevom.

„Na kabáte toľko nezáleží, pán markíz; ide o to, čo ten kabát skrýva, šťastie alebo nešťastie.“

Teraz markíz rozumel; zavrel pevno ruku mladého asistenta v svojej, diamantom zdobenej.

„Chcete mi povedať, že vaša hruď skrýva zdroj šťastia, áno, že ste vždy šťastný?“

„Áno, pane.“

„I tá bolesť, čo vám sídlila na tvári v tom sne, bola šťastím?“

„Bolesť ešte nie je nešťastím, pán markíz.“

„Čože? Bolesť, či telesná, či duševná, nie je nešťastím? A čím je?“

„Je ohňom, ktorý, keď spálil, čo žiť nemohlo a nesmelo, ustane.“

„Povedzte mi pravdu, ale pravdu, Ursíny, stojíte vy často v tomto ohni? Myslím, či jestvujú mnohé chvíle, v ktorých vás dač trápi tak, ako v tom sne?“

„Deň čo deň, pane.“

„Deň čo deň, a vy vravíte o šťastí?“

„Áno, vaša jasnosť, bo hľadím na koniec a čakám.“

„Čakáte vyslobodenie? A ak nepríde?“

Zase sa mladík usmial.

„Ak je to, čo veríte, prelud, ak ten váš Pán vôbec ani nežije, a vy ste Mu darmo slúžili, čo potom?“

„Keď niet večnosti,“ narovnal sa mladý asistent, „no tak, keď zhasne iskra môjho života, bude navždy pokoj, mňa to sklamanie už nezabolí; ja nemám čo stratiť.“

Markíz sa zmiatol.

„Vidíte,“ vravel po chvíli, „ja tomu Pánovi neba i zeme neslúžim, a ak je pravda, že On všetko má a rozdáva, ako to že mne dal Podolín a vôbec všetko, že ja sa môžem zdobiť týmto prsteňom, ktorý má toľkú hodnotu, že vy by ste za jeho výťažok pohodlne mohli žiť dva-tri roky i s veľkou rodinou, a vám nedal nič, ani len to najpotrebnejšie? Keby ste prijali nejakú službu u mňa, ja by som vám ináč platil a ináč sa postaral o vašu budúcnosť. Nehovorím to, aby som sa nad vás vypínal, alebo vami pohŕdal a vás ponižoval, nie, cítim k vám úctu; hovorím len preto, že som už toľko počul chváliť moc, bohatstvo, lásku a starosť toho vášho Pána, že by som to mal rád objasnené: kde je tu spravodlivosť, tá Jeho báječná spravodlivosť?“

Ursíny pozdvihol do dlaní sklonenú hlavu.

„Predpokladajme, pán markíz: vás teraz napadne dobrá vôľa, strhnete z ruky tento prsteň a darujete ho mne; a tu vedľa bude stáť iný človek, vám práve taký cudzí a práve taký nehodný, ako ja, ktorý si dar od vás nezaslúžil, tak ako ani ja, kde je tu nespravodlivosť?“

„Chcete tým povedať, že ja som si Podolín nezaslúžil?“

„Áno, pán markíz, ani vy, ani ja; Pán ho dal vám a nie mne, kde je tu nespravodlivosť? Či nemôže On učiniť vo svojom ako chce?“

„Podľa toho by bol Boh taký rozmarný, ako človek.“

„Ó, nie; On je len vševedúci. Vie, čo komu môže zveriť; On vie, že ja by som ťarchu bohatstva a z neho plynúcej zodpovednosti nezniesol, preto mi ho nedáva, a ja som Mu vďačný.“

„A ťarcha chudoby je ľahšia?“

„Ona je bolestná i pokorujúca, ale robí dieťa závislejším od Otca. Ja viem, že keď nebudem mať nič, On mi dať musí, však je môj Otec. Dovoľte, pán markíz, aby som vám povedal, že keby tamten prsteň zdobil moju ruku, bol by som veľmi nešťastný.“

„Prečo?“ stiahol markíz čelo.

„Preto, že by ma pálil. Vždy by som sčítal, koľkú má hodnotu, a koľko hladných rodín mohlo by byť nasýtených, koľkým chorým mohla by byť prinesená lekárska úľava, lekárnická pomoc, koľko slabých ľudí mohlo by ísť za to na letný byt na vidiek z veľkého mesta. A cítiac, že kým ja ten prsteň nosím, to všetko sa nestane, či mohol by som byť šťastný? Vo dne v noci sprevádzalo by ma to ľudské pokolenie, ktorému som toto všetko zostal dlžen.“

Jemný hlas mladého asistenta znel tak dojemne v svojej tichosti a pravde. Cítil si, že to hovorí presvedčenie srdca.

„Prirodzene,“ nútene usmial sa markíz, „s takými náhľadmi nemohlo by vás bohatstvo urobiť šťastným. No, vy zatracujete zdobenie sa drahokamami?“

„Nezatracujem, pane; hovoril som len o sebe. No myslím, že najkrásnejšie ozdobené sú ruky, ktoré boli skropené slzami vďaky a blaha vyvolaného dobročinnosťou.“

„Nuž dobre; povedzme, že vám by patril Podolín, čo by ste urobili?“

„Prosil by som svojho Pána, aby ma urobil hodným šafárom; aby mi nikdy nedal zabudnúť, že mi je to len načas zverené a že z toho musím vydať počet. Potom by som si vyrátal, koľko smiem a musím minúť pre seba a svoju rodinu, určil by som si ročnú sumu, ktorú by som nesmel prekročiť, a s tým ostatným staral by som sa, aby som priniesol svetlo, vzdelanie a blahobyt svojich blížnych.“

„Tak,“ zaujímalo markíza, „teda by ste to plnými rukami rozhádzali medzi žobrač, ktorá by vás potom nakoniec olúpila o to ostatné?“

„Nie, pane; almužna nie je láska. Almužna je viac-menej podpora záhaľky a z nej plynúcich nerestí. Dobročinnosť musí mať svoj systém, pravidlá a zákony, tak ako práca.“

„Nečakal som u vás také zdravé náhľady; priznám, je mi milé s vami hovoriť. Ak chcete, prejdime sa; alebo si prajete radšej ísť za ostatnými?“

„Nie, pán markíz; zišiel som schválne trochu dolu.“

„Ja viem, prečo ste zišli dolu,“ — hovorí markíz, keď už boli vstali a pokročili; — „vás nádhera môjho domu uráža.“

Ursíny sa začervenal.

„Neuráža, pán markíz, len stláča; cítim veľmi, že ta v mojom oblečení nepristanem.“

„Snáď vás len moje slová neurazili?!“ zľakol sa markíz.

„Mňa? Povedali ste mi len, čo sám dobre znám, pane.“

„No, nemalo sa stať, prepáčte,“ hrdo rozkazovať zvyknuté mužove pery poprosili opravdivo; padlo im to ľahko voči tejto zosobnenej pokore, „a zabudnite! Vaša návšteva je Tamare veľmi vzácna i mne milá. Nehovorme o tom, radšej mi povedzte, čo vás tam hore tak obzvlášť tlačí, čo by ste odstránili?“

„Smiem povedať?“ Usmial sa Ursíny skoro veselo.

„Prirodzene!“ oživol markíz.

„Predovšetkým by som dal postŕhať tie krásne, ťažké pokrovce zo stien na chodbách.“

„Tak? A čo by ste urobili s nimi?“

„Ó, sú také jemné, postaral by som sa, aby upravené podľa potreby zahrievali ubolené údy trpiacich blížnych v niektorej nemocnici.“

„To nie je zlá myšlienka; no tie pokrovce musia kryť steny, aby v lete chránili pred horúčavou moju dcéru a v zime pred prechladnutím. Ja viem, keby som vám tak teraz dal pod správu Podolín a povedal, že môžete meniť ako chcete, vy by ste ho za krátky čas vyrabovali.“

„Ó, nie pane; postaral by som sa, aby s prepychom a nádherou nezmizla krása, poézia a svetlo,“ krútil mladík hlavou. „Zato, keby sa potom vaša jasnosť objavila medzi ľuďmi svojho okolia, letela by mu v ústrety jedna jediná harmónia vďaky, ktorá by viac zahrievala, ako všetky himalájske pokrovce, a uvideli by toľko diamantov a perál v ľudských očiach, že ich také množstvo nekúpi ani za milióny.“

„Neviem,“ vymaňoval sa markíz z dojatia. „Chudoba je veľmi nevďačná. Mal som v Egypte dosť možností poskytnúť tisíce; prišli mi ďakovať, je pravda, ale len, aby ešte viac dostali.“

„Áno, vaša jasnosť; ale pomohlo sa im tými tisícami?“

„To neviem; však ja som ich sám nerozdával. Nuž áno, máte pravdu: aj dobročinnosť má mať systém, ináč je len almužnou. Nemyslite, že by som bol lakomec; ani taký veľký sebec, že by som, keby nebolo mojej od detstva v prepychu vychovanej dcéry, musel tento prepych vždy vôkol seba mať. Ale ja nemám talent na dobročinnosť. Načo pred vami tajiť? Ja nemilujem ľudí, nemám k nim dôveru. Viem, že keby som im hodil svoje zlato, ruvali by sa oň a horšie by boli na tom, ako bez neho. Vo mne niet sústrasti ani milosrdenstva; moje srdce je ako z kameňa. Nebolo vždy také, ale zatvrdá kamdiaľ viac. Čo to máte za tvár, že vám to všetko vravím? Zdá sa mi, že keby ste pri mne boli vy, ten kameň by zmäkol, ten srieň by sa trochu zahrial. Ja až tak prahnem po nejakom lepšom, šľachetnejšom pocite, ktorý v sebe hľadám márne. Vyšiel som dakedy do sveta plný horúcich ideálov, plný lásky k dobru a horovania pre oslobodenie ľudstva — a dnes po rokoch, čo je zo mňa? Otrokár, ako ma istý človek v srdci nazýva.“ Divoká bolesť vyšľahla z očí muža. A jeho slová vyvolali na tvári mladého asistenta zásvit nádeje.

„Pán markíz, ten ľad nebude už dlho trvať,“ vravel mierne; „slnce svieti naň primocne. A tá skala je už naštrbená úderom, ktorý na ňu dopadol; ona sa rozpoltí a zaznie mocné: ,Buď svetlo!‘ a bude svetlo.“

„Nerozumiem,“ ustúpil markíz; „chcete so mnou hovoriť o náboženstve? To sa nenamáhajte, bo to je predmet, o ktorom nebudem hovoriť.“

„Ani ja nie, pán markíz.“

„Nuž a teda?“

„Chcel som vám len povedať, že môj Pán a Boh stojí pri vás a premôže vás.“

„Ursíny!“

„Áno, pane!“ ticho, zmužilo vydržal mladý asistent výhražný mužov pohľad. „On vás musí premôcť, lebo Jeho láska k vám je väčšia, ako vaša vzbura. On vzbudil už vo vašom srdci túžbu po novom živote. Vy ste lačný a žíznivý, duša vo vás je vyprahnutá, srdce stuhnuté. Vy stojíte nad priepasťou, áno padáte do nej. Skrývate tú pravdu sám pred sebou, ale viete o nej; vo dne, v noci znie ona vo vás: ,Syn môj, daj mi srdce svoje!‘ Vy viete, že sa musíte vrátiť k Bohu.“

„Kto vám dal právo takto hovoriť so mnou?“ náruživo vyrazil markíz. Mal tuším vôľu veliteľsky vztiahnuť ruku a vyhnať Ursínyho, ako nedávno Lermontova, ale oči sa im stretli, a ten veľký pohľad plný pokornej, láskavej prosby, účinkoval ako olej vyliaty na rozbúrené more; ono stíchlo. „Vy si mnoho dovoľujete,“ vravel už ticho; „ale na vás sa nemôžem hnevať, nie. No, dokážem vám, že sa mýlite. Boh nežiada už odo mňa moje srdce; žiadal ho raz, je pravda, ja som to cítil, no ja som Mu ho nechcel dať. A dopustil som sa krivdy na ľuďoch, ktorí Mu slúžili; mal som z toho radosť, že museli trpieť. Tak zatvŕdalo moje srdce. Potom som vychoval dcéru systematicky bez Boha, len preto, aby toho vášho Pána nikdy nepoznala. Dakedy prišli hodiny v mojom živote, keď predo mnou stáli moje hriechy a žalovali na mňa. Vtedy bolo beda mojím otrokom; krikom ich bolesti zahlušoval som svoju bolesť. Tak umŕtvil som všetko; som zlorečený a zavrhnutý. Boh zdvihol svoju pravicu a ja čakám už len, kedy ma zničí.“

Markíz skrížil ruky na hrudi, hľadel pred seba strnulým, príšerným pohľadom; dookola stíchlo tichom hrobovým.

Zrazu sa muž zapotácal a s temným polovýkrikom klesol k zemi, zachytený ešte včas mladíkovou rukou.

„Pán markíz, čo vám je?“ zľakol sa mladý asistent.

„Vodu! Položte ma na zem, ide porážka!“

Mladík zložil muža na zem, bežal mu pre vodu; no, jeho ústa boli už zavreté, zuby zaseknuté, oči stáli stĺpom a v nich bol taký hrozný výraz, akoby rozprávali: „Padám, padám do hlbokej priepasti, do zahynutia.“

Ursíny, vzdychajúc k Bohu o pomoc, o milosrdenstvo, priniesol vody, nakvapkal z príručnej lekárničky silne voňavú tekutinu na šatku, dal sa ňou zmývať mužovu tvár. No, čím dlhšie umýval, tým strašidelnejšie bledla; zato voda v pohári zostávala červenkavo rudá.

Konečne vydýchol si markíz, a zavrel oči; v hrudi vyrval sa mu záston.

„Pán markíz, nebojte sa; dá Pán Ježiš, prejde vám to,“ dôverne vravel mladík, opierajúc hlavu mužovu o svoju hruď.

„Modlite sa, Ursíny,“ vydýchol muž sotva počuteľne; „smrť je hrozná — — ja nemôžem pred Boha, lebo som potupil Krista a hubil Božiu cirkev. Oni žalujú na mňa. Ó, len ešte niekoľko rokov života, prv než padnem do tej priepasti a dostanem to, čo som si zaslúžil! Vás Boh počuje, modlite sa k Nemu!“

„Veď sa modlím, pane, a viem, že ma počuje i vyslyší!“

„Je to už tretí nápor porážky,“ hovorí markíz. „Lekár povedal, že keby sa zopakoval ešte po štvrtý raz, už to nevydržím. Pomôžte mi vstať, podoprite ma, musím vidieť, či nie som ochromený na niektorý úd.“

Ursíny zdvihol muža, pomohol mu prejsť pár krokov; no, ten bol tak zoslabnutý, že ho temer nemohol udržať. Našťastie bola tu neďaleko pohovka.

„Vo vrecku mám trúbku, zatrúbte, prídu sluhovia; rozkážte, aby prišiel môj komorník a nech ma zanesie do skleníka, tam som si dal zriadiť letnú izbu, neprešiel by som sám. Ale vy neodchádzajte odo mňa, ide na mňa hrôza.“

Stalo sa; ani nie o desať minút ležal už markíz Orano v utešenej kvetnej sieni povyzliekaný na letnej posteli. Čierny sluha a komorník upravoval mu vankúše, prikrýval ho jemnou tigrovinou; hľadel pritom kedy-tedy naľakano do jeho bledej tváre a zase na mladého asistenta, ktorý mu pomáhal.

Na markíza išla driemota. Sluha odbehol; o chvíľu sa vrátil. Pretože sa nemohli dohovoriť, divným posunkom dával čosi Ursínymu najavo. Niesol malú škatuľku a dal sa na prekvapenie mladého muža krásnu, no na nepoznanie zmenenú markízovu tvár natierať akousi tekutinou. O chvíľu mal mužov obličaj už zase svoju počernú východnú pleť. Bol to zase už ten Orano, ktorého všetci znali — — —

Komorník si hlasito vydýchol; zrejme mu veľmi mnoho záležalo na tom, aby pána nikto nevidel. Zastal potom pred mladým asistentom, skrížil ruky na prsia, hľadel prosebno, ukladal prst na ústa, ukazoval na pána, akoby prosil o mlčanlivosť, a bola mu tiež znakmi prisľúbená.