ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„A teraz, Heinrich, povedzte mi, čo a ako sa to stalo?“ vravel Aurel Lermontov k bledému chlapcovi, keď sa utíšil prvý nával bolesti. Odviedol ho preč z izbičky, kde tichúčko po boji víťazne vyhranom ležal mŕtvy víťaz. „Ak nám to ty neobjasníš, nikto to neurobí.“

„Ach, pán doktor, poviem všetko, čo viem; ale nie je toho mnoho a nič sa tým nevysvetlí. Pán asistent nám včera povedal, že pôjde preč. Aj oznámil zhromaždenie na dnes predvečer, v ktorom sa od všetkých odobral. No my sme všetci verili, že keď vy prídete a mladý pán, že vy ho nepustíte. Celé dopoludnie mal ešte prácu, dozeral na slávobrány, ktoré sme chystali v záhrade. No chvíľami bol taký bledý, a tak veľmi bolo na ňom poznať, že je akýsi ustatý.

Po obede, keď som za ním prišiel, ležal na pohovke. Muselo ho čosi bolieť, len s námahou sa usmial. Ruky mal studené ako ľad a ústa ako oheň, také červené. Potom sme spolu balili jeho veci. Daroval mi pritom všetky svoje lepšie šaty; i svoje obrazy a knihy nám s Ferkom podelil, daktoré odložil pre slečnu Anežku a pre Štefana Hradského. Sú u mňa v mojej skrinke. Keď sa ho Ferko opýtal, prečo si to rozdáva, čo on bude mať, usmial sa a povedal, že na cestu má ešte dosť a tam, kam teraz príde, že mu dajú všetko.

Keď sme boli hotoví, ešte sa poumýval, učesal, obliekol do čistého prádla i nedeľných šiat. Pani Príbovská doniesla mu občerstvenie. Ona sa tomu len usmievala, bola presvedčená, že sa darmo strojí na cestu. Tej dal tiež jednu knihu a prosil ju, aby tie šaty, čo vyzliekol, až budú oprané, dala niekomu chudobnému.

No jesť sa mu nechcelo. Potom nám ešte dával všelijaké krásne napomenutia. Keď sme odišli, písal si do zápisníka; zatiaľ sa zvečerilo. Prv, než sme zavreli lekáreň, prišiel, a liek, čo žiadali pre pacienta, pripravil ešte sám. Potom obzrel prácu v záhrade, prešiel celú záhradu a vstúpil do zhromaždenia, až keď sme už boli zídení všetci. Po zhromaždení volal ho Ferko k veľkomožnému pánovi. Ó, ako sme veľmi čakali, čo povie, až sa stadiaľ vráti. Prišiel do svojej izby zakrátko. Bol taký bledý a smutný, že sme sa ho až zľakli. Sadol si na stoličku pri dverách, podoprel hlavu do dlaní. Keď sme k nemu pribehli a pokľakli, privinul nás pevno k sebe, oprel si hlavu o mňa a zaplakal — ach tak žalostne plakal. Keď sa ho Ferko opýtal, či nás naozaj odíde, prestal hneď plakať: „Musím, nieto tu už miesta pre mňa.“

Potom vstal, išiel k stolíku, zabalil svoje hodinky a vložil do priehradky. Chcel čosi písať postojačky, no zrazu sa potočil a keby sme neboli priskočili, bol by spadol. Veľmi ho čosi muselo zabolieť, tak bolestne zastonal, sotva sme ho doviedli k pohovke. Ja som mu naddvihol hlavu, Ferko bežal volať pani Príbovskú. Skôr ako pribehla i so slečnou Anežkou, zastonal ešte raz a v tom zástone počul som ho povedať: „Dokonané! Hallelujah…“

Keď som ho s plačom prosil, aby mi niečo povedal, pohol perami a ticho blažene: „Ježiš“ vykĺzlo z nich; to počuli i ostatní. Potom ste prišli vy, pán doktor a bol koniec.“

„A predtým nezbadali ste nikdy na ňom, že je chorý?“ vyzvedal sa mladý doktor, násilne potlačujúc plač.

„Ba mne sa zdalo, odkedy prišiel z borovskej doliny, že tak akoby ho chvíľami opúšťali všetky sily. — No keď sa nikdy ani slovom nepožaloval. V noci zo stredy na štvrtok nemohol som spať, tak ma veľmi pudilo za ním, až som sa konečne odvážil. Mal zamknuté, ale zásuvka dobre nedržala a povolila. Našiel som ho, ležal polo oblečený na posteli a bol taký rozpálený, akoby ho vymaľoval. Stonal zo sna a bol mi veľmi vďačný, keď som ho zobudil. Na moje prosby a otázky, či je chorý a čo mu chýba, povedal mi len, že ho Pán Ježiš už veľmi skoro uzdraví. Keď som včera a vo štvrtok proboval otvoriť dvere, boli dobre zamknuté. Nuž myslím, že musel byť už dávnejšie chorý. A snáď mal srdcovú chorobu.“

„Prečo myslíš, že srdcovú?“ napnuto vyzvedá sa mladý doktor.

„Preto, lebo keď sme raz robili liek na srdcovú chorobu a Ferkovi sa ťažilo hneď ho zaniesť, a ja som hovoril, že však si prídu preň, pozrel na nás tak smutno a povedal: „Keby ste vedeli, aká je to bolesť, ako v tejto chorobe človek túži po utišujúcom lieku, lepšie by ste sa ponáhľali s prinesením úľavy.“

„A bude mu po tom lieku lepšie?“ pýta sa Ferko.

„Ó, zaiste, je to veľmi dobrý liek, utíši bolesť a chorý bude môcť trochu spať.“

Nuž preto myslím, lebo som práve tento istý liek videl včera večer na jeho stolíku a ležal pri ňom kúsok cukru. Hneď som sa zľakol, že ho užíval on. Viacej už neviem, čo povedať.“

„Už ani nemusíš, to mi stačí,“ smutno sklonil hlavu mladý doktor.

„Panstvá už idú,“ oznamoval v tej chvíli zadychčaný, uplakaný sluha, upamätujúc zrazu mladíka, že jestvuje ešte i okrem mŕtveho priateľa niekto na svete, kto v budúcej chvíli bude viacej potrebovať súcitu a opatery, ako ten dokonale uzdravený, svetlý nebešťan.

*

„Aurel! Aurel! Veď to nemôže byť pravda, čo sme počuli! Ó, povedz, že nás oklamali. Nemožno, aby bol Miroslav mŕtvy, nemožno, aby nás tak bol odišiel! Ó, Aurel, povedz, že to nie je pravda!“ tak volali o chvíľu tri mladé, rozochvené hlasy, a štvrtý nie menej rozochvený dodával: „Podaj nám vysvetlenie tej strašnej udalosti!“

„Nemôžem, ó, bratia, sestry; prišiel som práve tak neskoro, ako vy, a nezastihol som nič viac, len jeden pohľad tých drahých očí. Pán Ježiš si Miroslava veľmi náhle odvolal srdcovou porážkou. No, bol to On, ktorý ho odvolal — Nikuška, bol to ON. Poďte sa, prosím, sami presvedčiť, že hovorím pravdu; pri pohľade do jeho tváre, myslím, že sa váš žiaľ zmierni.“

„Tak si nám odišiel bez toho, aby sme ti boli poďakovali, ani ruky sme si nepodali na rozlúčku. Ó, Miroslav, Miroslav! prečo si nám to urobil?“ znelo čo nevidieť izbičkou a krásne ženské pery celovali bez ostychu čelo i líce mŕtveho. Priatelia neostýchali sa bozkávať jeho ruky. Ani jedno oko nezostalo suché.

„Ty si už v tom Novom Jeruzaleme,“ hovorí Adam, „už je to všetko, čo si hovoril, tam tvoje; si bohatý a na veky povýšený.“

„Ale my sme sa ti neodmenili,“ vzlykala Tamara.

„Až teraz rozumiem tvojmu úprimnému „s Bohom!“ plakala Margita.

„Ja som ozdravel, zostal nažive, a ty si zomrel,“ rozplakal sa ohromený Nikolaj; „mňa si vyprosil a sám si odišiel a to teraz, keď sme mali spolu žiť a pracovať. No, ale ty si už dosť pracoval, ach, dosť.“

Keď stíchol plač, oznámila pani Príbovská, že vystlanie, a síce v sále, je už zhotovené, treba vraj pána asistenta preniesť, kým celkom nestuhne. „Však,“ plakala pani, „on sa chudáčik postaral, aby sme s ním nemali nijakú prácu, je úplne vystrojený.“

Sluhovia priniesli nosidlá, ale nedali im páni drahého pána asistenta sa dotknúť, položili si ho sami na ne a pán doktor s veľkomožným pánom Orlovským odniesli ho sami do sály. Pani Margita prečesala mu hebké vlasy. Markíza prvá začala ho obkladať kvietím. Pán Nikolaj len držal jeho ruku, akoby nijako nemohol uveriť, že skutočne už nežije.

Až keď všetko spravili, spomenula si prvá Margita, že otca tu niet. Ucítiac zvláštne bodnutie v srdci, rozbehla sa ho hľadať. Našla ho v pracovni na pohovke, tvár skrytú v poduške. Nedivila sa mu, ach nie, bol zaiste zronený.

„Otče, my sme už prišli,“ povrávala sladko, celujúc mu vlasy. „No, aká udalosť nás čakala a vítala; ach, kto by si niečo podobné bol pomyslel!“

Pri prvých slovách trhol sebou, chcel sa narovnať. Pri posledných skryl tvár znovu vo vankúši.

„Otče, nežiaľ tak veľmi,“ s plačom tešila Margita, „veď Miroslav išiel k Pánovi Ježišovi.“

„Áno,“ temno zaznela odveta, „išiel tam žalovať na mňa.“

„Na teba? A prečo? Ó, nemysli si niečo podobné, drahý otče, Miroslav, i keby bol mal príčinu, bol príliš dobrý, aby žaloval.“

„Áno, on bol dobrý, a ja? Ó, Margita, keby si vedela! Nechaj ma, prosím.“

„Otče, ale Tamara prišla a nik ju neuvítal.“

„Tamara?“ Korimský sa strhol, vyskočil z pohovky, ukázal dcére na nepoznanie zmenený, duševnou útrapou zronený obličaj, taký, že sa ho až zľakla a nemala smelosti, bližšie sa spýtať.

Podobne sa viedlo i ostatným. Všetci videli, že je Korimský veľmi zronený. Nik sa nepýtal, ako našiel svojho asistenta. Tamara sa podujala úlohy tešiteľa budúceho svokra. Margita zašla za pani Príbovskou. Za jej pomoci, pretože otec nebol toho teraz schopný — spoločne s Aurelom dali sa robiť poriadky. Adam odišiel na Orlov oznámiť, čo sa stalo, a Nikuška rozožíhajúc svetlá okolo vystlania, zostal s mŕtvym priateľom sám.

Ako sa tak s nevýslovným smútkom na tvári skláňal k nemu a poprával mu vestu, odhrnul sa trochu kabát a mladík až teraz zbadal, že priateľove vrecká sú plné kníh a papierov. „Tam ti ich už netreba,“ vzdychol si mladík, vyňal všetko. Boli to traktáty, dva Nové zákony, peňaženka — a čierno viazaná kniha, zrejme zápisník; tento zastrčil mladík k sebe i s peňaženkou, ostatné odložil na harmónium a chcel sa až teraz zahľadieť na pekného priateľa, ale zmýlili ho.