ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri týždne prešli do mora večnosti od onoho studeného večera, keď prvý raz vstúpil do domu pod zámkom mladý asistent a prevzal na seba zodpovednosť lekárne „U zlatej ľalie“. Dnes akoby tam už bol odjakživa býval. Nechceli by sa v dome pod zámkom obísť bez neho, ba ani nemohli.

V prvé dni sa páni okrem doktora Lermontova o neho nestarali. Ale potom prišiel doktorovi telegram, odvolávajúci ho do Viedne, a od tých čias venoval asistent každú voľnú hodinu mladému pánovi, ktorý si ho po prvom dlhšom rozhovore veľmi obľúbil. Potom, čo sa dalo očakávať, obľahol aj lekárnik, hoci sa tomu dosť dlho bránil; a aj potom len tri dni udržal ho lekár v posteli. Predsa chorobu cele premôcť nemohol, ona nad ním zvíťazila.

„No,“ hovorila Príbovská, „čo by sme si vtedy bez pána asistenta boli počali? On všetko zastal, aj mladého pána opatril a ošetril, a zastal tak pána Korimského pri ňom či vo dne, či v noci. Pritom riadil všetko v lekárni, ba ešte aj mne pomohol v dome. A to všetko tak ticho, dobre, ani si nevedel, že je tu. Pritom vždy čosi v chemickom laboratóriu varil a mnoho sa o to s mladým pánom radili. Bude to iste ten liek, ktorý oba páni Korimskí zhotovovali, keď sa stalo to nešťastie. Učni v lekárni túlia sa k nemu ani k bratovi a všetko čo im rozkáže, spravia ochotne a z lásky, hoci ten mladší, Ferko, je netaký šibal!“

Ľudia, čo chodili pre lieky, navyknutí na hrdý lekárnikov výzor — ktorý nikdy ani len maličkosť nepredal, ba ani liek sám nezabalil a okrem pozdravu nikdy s nikým slova neprehovoril — užasli príjemne, keď mladý asistent tak prívetivo s každým hovoril. Jeho milý a láskavý hlas pôsobil na utrápené srdcia dobre. A veď ľudia, čo do lekárne prídu, sú temer vždy a všetci utrápení. A čím bol kto chudobnejší, tým on bol k nemu láskavejší. Obzvlášť vdova Malá, čo bývala pod samým zámkom v malej chalúpke, a biedne seba i tri deti (z ktorých jeden bol žobráčik) živila, vedela by rozprávať, ako sa jej pán asistent na úbohé jej dieťa vypýtal a ako potom večer sám sa naň prišiel pozrieť. A keď sa mu vyžalovala, že na to nešťastie ešte si i ruku opálila, takže do nej nič nemôže chytiť, on i ruku jej namastil a obviazal, i dreva jej preťal, i vody zo studne doniesol. Bolo to blízko lekárne. Od tých čias každý večer, keď zavrel lekáreň, prišiel sa trochu s malým Martinkom porozprávať a dieťa v jeho biede potešiť. Učil ho pekné piesne spievať a rozprával mu, ale nielen jemu — všetci ho s radosťou počúvali — o Pánovi Ježišovi, Božom Synovi. Len škoda, zdržal sa málo, asi štvrť hodiny, a predsa sa na jeho príchod tešila celá rodina.

Od nich — ako sa Malá dozvedela — chodil až dolu do Cintorínskej ulice. Tu hneď pod prvým číslom u Bielych ležal akýsi cudzí cezpoľný chlapec s oziabnutými nohami, ktorého vraj on tam bol doviedol. Chodil mu preväzovať nohy každý večer. Tam spočiatku ani nevedeli, kto ten mladý pán je, až keď prišla chlapcova matka a išla do lekárne po akýsi liek, nuž tam poznala pána asistenta. Nemohla mu však nič povedať, keď tam bol vtedy aj doktor Raušer.

Nad jedným sa v Pohrade ľudia veľmi pozastavovali a mnohým sa to ani neľúbilo: odkedy bol v lekárni pán asistent, bývala táto v nedeľu zavretá. Ak niekto potreboval liek súrne, mohol vnísť a urobili mu ho, ináč sa nepredávalo.

Na druhú nedeľu nad týmto poriadkom vyslovil svoje počudovanie pred Príbovskou i doktor Raušer. Príbovská však počula, ako pán asistent prosil pána Korimského, aby smel ľudí odučiť v nedeľu kupovať. Pán sa pozrel zadivene. „Pokúste sa,“ hovorí, pokrčiac plecami, „ak to dokážete bez toho, aby som mal škodu a mrzutosti.“ „Nuž ktovie, či sa to pánu asistentovi podarí. Ak áno, bude to pre nás všetkých dobre, lebo takto nikto nemáme nedeľu.“

Pokrčil i doktor plecami a uznal.

Potešila sa Príbovská, zvediac, že mladý asistent nie je katolík, lebo si neraz pripadala veľmi osamelá medzi samými katolíkmi. Bola ona z dúbravskej doliny, rodená Hradská. Prišla ako 14-ročné dievča slúžiť do Podhradu k nebohej starej pani Korimskej; od nej sa i za Príbovského vydala. Ale aj potom vždy posluhovať chodila, keď mali mnoho práce. Keď jej muž umrel, zanechajúc ju jako bezdetnú vdovu samotnú, vzali si ju mladí páni Korimskí za gazdinú, lebo však pani Natália Korimská ničomu v dome nerozumela a pán jej ani nič nedal robiť; ako aj, tými sťa hodváb bielunkými rukami?

Prežila Príbovská so svojimi pánmi zlé i dobré hodiny, to veľké šťastie i to stokrát väčšie nešťastie. Vžila sa do ich rodiny, mali v nej pravý drahokam vernosti a ctili si ju. Bola teda už dlhé roky v evanjelickom dome. Ale čo, keď páni na vieru cele nič nedali. V Podhrade evanjelický kostol nebol, muselo sa chodiť až do Rakovian; i tam ak sa človek raz do roka dostal k tej svätej spovedi. Nebohý Príbovský mal po otcovi postilu a modlitebnú knižku; s tým sa, keď mala čas, potešila.

Myslela ona teraz, že je všetko tak dobre, ako je; keď je človek len poriadny a statočný a Pána Boha sa nepustí, tak že ho ani On neopustí. To bolo jej náboženstvo. No keď prišiel pán asistent, tu videla, že on tým Božím prikázaniam akosi ináč rozumel ako ona, a ináč sa Boha pridŕžal.

Veľmi jej bolo divné, keď raz vošla do jeho izby a našla ho kľačiac modliť sa. Nezbadal ju, modlil sa nahlas. Prosil Boha za kohosi, kto musel mu byť veľmi drahý, ale nevydarený, aby ho Boh obrátil na pravú cestu a aby mu hriechy odpustil.

Keď sa hovorilo, že do domu príde asistent, neraz myslela, koľko jej s ním pribudne roboty. Mali už dvakrát asistentov a tí boli veľkí páni, viac sa dali obsluhovať, ako sám pán Korimský. A teraz jej nepribudlo skoro práce. Pán Ursíny od nikoho nežiadal obsluhu. Aj izbu si upratal, posteľ postlal, ba i dreva si priniesol sám. A keď išiel k mladému pánovi, neraz aj tam dreva vzal a zakúril. Musel on byť z nejakej chudobnej rodiny; spodné prádlo mal pekné, hoci ho mnoho nebolo. Vrchné nemal — len dva obleky; zato mal hodne kníh, a pekné obrázky so zlatými písmenami rozvešal si na stenu, hneď keď prišiel.

Keď sa pred ním žalovala, že človek aby žil ozaj ako pohan, povedal jej hneď na druhú nedeľu: „Keď tu kostola niet, a vy do Rakovian ísť nemôžete, prídite po raňajkách do mojej izby. Zavolám i Ferka, je tiež evanjelik a budeme mať služby Božie. Chrám je všade, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mene Ježišovom, bo On je uprostred nich.“

Pristala rada. Doniesla si svoj kancionál, on mal tiež; zaspievali dve pesničky, pomodlili sa, a pán asistent i čítal i vysvetľoval dnešné texty tak jednoducho a zreteľne, že by ho mohlo každé dieťa rozumieť. Ach, radosť ho bola počúvať. Potom ešte raz sa pomodlil obzvlášť za to, aby Pán Boh čím skôr uzdravil mladého pána. Potom išiel za pánom Nikolajom a ostatní po svojej práci. Po rokoch konečne vedela Príbovská, že je nedeľa.

V pondelok nato učil Ursíny chodiť mladého pána, bo taký bol zoslabnutý. Pokračovali v tom učení i v utorok a v stredu tak, čo o tom Korimský nevedel, keď vo štvrtok syn v jeho prítomnosti vstával, nemal ani tušenia, že je to už po štvrtý raz. A ako biedne mu to chodenie po prvý raz išlo! Usporili mu tým zármutok; i tak ho mal dosť veľký, lebo jeho krásny syn bol len ako tieň predošlého. Jesť len s najväčšou námahou jedol, a čo mu ako zakúrili a k teplým kachliam oblečeného v jemnom vatovom župane v leňoške priviezli a tam pokrovcami ukryli, predsa mu vždy bolo zima, iba čo kedy-tedy zradné ružičky na lícach prezradili vnútornú horúčosť.

Nuž tak pominuli sa tie tri týždne a bol piatok podvečer. V utešenom salóniku, ktorý kedysi jeho matka obývala, sedel Nikolaj Korimský, osvietený červenou žiarou krbového ohňa. Svetlo stlalo sa po dlážke krytej pokrovcami a po maľovanom strope. Chorý mladík bol sám. Otec odišiel na prechádzku nariadenú doktorom. Syn vedel, že sa otec tak hneď nevráti, nebolo treba brať na seba masku jasnej tvárnosti a tak mladá, ubolená hlava odvisala na operadlo leňošky. Zďaleka si videl, že cíti to úbohé srdce asi taký pocit, aký by asi mohla mať polo nalomená, polo mrazom ošľahnutá kvetina, keď pod poceľovaním slniečka probuje zmôcť sa k životu a zdvihnúť hlavičku, ale nemôže, a tak nechá ju beznádejne klesnúť. Oj, strašné je také hynutie, také zomieranie! Žiaľ pozrieť sa na mladosť bez sily. Nie div, keď i na tvári medzi záclonami stojaceho pozorovateľa objavil sa výraz hlbokej ľútostivej sústrasti.

Tichým krokom prešiel mladý asistent ku krbu, sklonil sa nad leňoškou.

„Prečo si smutná, duša moja a prečo sa nepokojíš vo mne? Čakaj na Boha, lebo Ho ešte budem chváliť…“ hovorili ticho jemné pery.

Zapadnuté zlaté riasy vzlietli a tie krásne, dvom čiernym diamantom podobné oči, upreli sa zadivene do tváre hovoriaceho.

„To ste vy, Miroslav? A čo ste to povedali?“ Mladík podával priesvitnú, studenú ruku. Asistent zopakoval ešte možno dojemnejšie, a usedajúc na podnožku, teplým dychom zahrieval podanú ruku.

„Ursíny, veríte vy naozaj v Boha?“

„Verím, pán Korimský!“

„A predstavujete si ho veľmi prísneho a hrozného, však?“

„Dovoľte otázku, pane: keď ste sa niekedy vzdialili od svojho pána otca, pripadal vám on hrozný?“

„Divná to otázka! Ako by som si bol mohol predstaviť otca hrozného!? Či nedostával som od neho vždy len samú lásku? Lež čo to má s tým spoločné?“

„Veľmi mnoho.“ Záhadné oči mladého muža zahľadeli sa priamo presvedčujúco do tváre chorého. „Ten Boh, v ktorého ja verím, je zároveň i mojím Otcom, od ktorého som tiež dodnes nič iné nezakúsil, len samú lásku.“

„Nuž áno, hovoria ľudia. I mňa tak učili, že Boh je naším Otcom. Lež ako tomu veriť, keď sme Ho nikdy nevideli?“ snivo povráva mládenec.

„Aj mnoho detí, ktoré tiež nikdy nevideli svojich otcov, ba od nich ani nijaké dobrodenie nedostali, predsa nepochybujú, že ich mali.“

„To áno, máte pravdu. No, ako môžete vedieť, že ten Boh, ktorého nie ste schopný pochopiť, ktorý je tak ďaleko a vysoko, že On vás miluje, že to, čo vám osud udelil dobrého, je od Neho?“

„Neverím v osud, ja verím len v Boha, pán Korimský. Verím, že On všetko vie, všetko vidí. Mne je On nie ďaleko, ani vysoko. „Neboj sa“, hovorí mi sám, „lebo ja som s tebou! Ja sám ti budem pomáhať!“ A ja Jeho svätú blízkosť cítim pri každej práci a pri každom kroku.“

„To je divné. No, keď myslíte, že Boh všetko riadi, vtedy by bol musel riadiť i ruku môjho otca vtedy, — no však viete!“

Zvláštny boj prelietol tvárou mladého muža, prv než ústa hlasom síce trasúcim, ale predsa pevno vyriekli:

„On i to dopustil.“

Chorý otvoril veľké oči.

„Veríte, že mal možnosť zachovať môjho otca pred tým hrozným činom, ktorý ho teraz bude prenasledovať celý život, že mal možnosť zachrániť mňa pred týmto strašným hynutím, a neučinil tak? Prečo!“

Hlava mladého muža klesla k hrudi.

„To ja neviem, pane. On mal možnosť aj svojho Syna Ježiša zachrániť pred hroznou smrťou a predsa Ho dal za mňa i za vás usmrtiť z veľkej lásky, človeku nepochopiteľnej. Verím teda, že i toto vaše súženie dopustil, pretože vás miloval. Ó, verte, On všetko, čo činí, dobre činí, aj keď Ho my nerozumieme.“

V salóniku stíchlo.

„Pán Korimský, ak sa vám moje slová zdali prismelé, odpustite!“ prerušil tíšinu mladý asistent a chcel vstať.

„Zostaňte, Miroslav. Presvedčenie nie je nikdy prismelé, hoci vaše presvedčenie je divné. No vy tak hovoríte, pretože neznáte naše osudy. Dnes či zajtra povie vám ich niekto, ktovie s akým dodatkom a vy si budete musieť myslieť zlé veci. No to nemáte,“ — priesvitná tvár chorého pribrala kamdiaľ trúchlivejší výraz, — „tak vám radšej porozprávam sám.“

„V šiestom roku odišla ma moja matka a prinútila otca, aby sa s ňou rozviedol; uverila bola zlé veci na môjho otca, ktoré sa nikdy nedokázali, ani nedokážu. Odišla, ale nie sama; vzala so sebou i malú, súdne jej priznanú moju sestru, dieťa, ktoré môj otec tak miloval, že si neviete to ani predstaviť. Vzala mu to dieťa navždy, zostal som mu len ja. Vo mňa zložil všetky svoje nádeje a teraz… Ach, povážte! Pred rokmi pripisovala sa tá roztržka a obzvlášť strata dieťaťa jemu. A teraz je zase on na príčine, že mňa dnes — zajtra stratí. Ak môžete, povedzte ešte raz, že to Boh tak riadil.“

Trpký ťah skrivil pery chorého; pozrel sa na poslucháča. No nevidel mu do tváre, bo ju mal skrytú v oboch rukách.

„A nezišli ste sa nikdy so svojou sestrou, pán Korimský?“ hovorí miesto odvety ticho.

„Nie, nevidel som ju od onej strašnej chvíle, keď plačúceho chlapca odtrhli od nej. Od tej chvíle prešlo 17 rokov. — Ach, nuž vedzte všetko. Snáď, ba zaiste počuli ste spomínať mladú pani Orlovskú. Nie je to tajnosť, ktorá by až sem neprenikla, nuž ona je moja sestra, je to naša Margita. Tak je nám teraz blízko, a mne, keby som sa i túžbou umoril, nie je možné zísť sa s ňou, ba ani len spomínať. Bo“ — mládenec sa obzrel — „a nie som len sám, ktorý túži. Myslíte, že môj otec ochorel len následkom rozčúlenia pri mojej chorobe? Neverte! No vžite sa do jeho postavenia, do poryvov jeho duše! Tu v Podhrade bola svadba jeho dcéry, ktorá pravdepodobne o ňom myslí to najhoršie. Ju iste predali len za mamonu. Veď Orlovský — ako som počul — hneď po svadbe od nej odišiel. A teraz táto dcéra žije tak blízko — a on nemôže sa jej ísť spýtať, ako sa má, či je šťastná. Viem, že ustavične na ňu myslí, a medzitým naučili ju ním opovrhovať. Lež načo vám to hovorím. Prepáčte, obťažujem cudzími záležitosťami. No priznám sa, padlo mi veľmi dobre prehovoriť konečne o tom predmete, okolo ktorého sa moja myseľ točí už týždne. Verte, bol som taký pochabý v ten prvý týždeň, čo ona do Orlova prišla, každý deň sa mi zdalo, že ma musí navštíviť. No teraz už tie nezdravé predstavy sa rozplynuli. Nie div, že som jej ja cele cudzím a ľahostajným, hoci nás spája tá najužšia pokrvná páska, veď bola celkom maličká, ona ma ani nezná.“

Zase kmitol boj okolo pier mladého asistenta; okamih váhania, potom i on sa obzrel, vstal, pokročil ku dverám a zamkol.

„Čo robíte, Ursíny?“ zadivil sa mladík.

„Rád by som vám niečo povedal, pane, ak dovolíte, ale len vám.“

„Prirodzene.“

„Nečakali ste márne, pani Orlovská vás skutočne prišla navštíviť.“

„Margita? Nemožné!“ vzchopil sa Nikolaj polo so zajasaním, polo zdesene.

„Pani Orlovská prišla do lekárne, kupovala drobnosti, potom ma žiadala, že vás chce vidieť; tak ja som ju priviedol; vy, pane, ste spali. Ona vedela, že spíte, rozčúliť vás nesmela ani nechcela, len vidieť. Chvíľu pri vašom lôžku kľačala a plakala, potom ma prosila, aby som jej o vašom stave posielal správy, a nikým nespozorovaná odišla.“

„Miroslav! A otec?“ kŕčovite zadržal mladý Korimský asistentovu ruku.

„Pán lekárnik nebol doma.“

„Ach, čo ste si vy o nás mysleli?“

Dvoje oči hľadelo na seba neopísateľným pohľadom.

„Ja, pane, som vás ľutoval z tej duše oboch.“

„A môjho otca?“ naliehal Nikolaj.

„Pána Korimského najviac.“

„Ďakujem vám, ó, ďakujem! Vidím, i vás to veľmi dojíma. Ale že Margita bola pri mne, predsa som jej teda nie ľahostajný, veru nie!“

Temer blažený úsmev pohral perami chorého.

„Ale, je pravda, poslali ste jej správu? Po kom?“

„Jeden raz poslala ona sluhu niečo kúpiť, pribalil som lístok; druhýkrát som šiel sám na Orlov, aj sme sa stretli. Teraz nie je doma, je na Hôrke.“

„A čo sa vám zdá, je ona šťastná?“ úzkostne vzhliadli krásne mladíkove oči.

„Ja verím, že bude šťastná, viac nemôžem povedať, hovorili sme len o vás.“

„Otca nespomenula?“

„Ba hej! Bolo to, keď pán lekárnik chorľavel. Pýtala sa i na neho a to s netajenou, vrelou láskou.“

„Ó, Miroslav!“ V tej chvíli ovinuli sa ramená chorého okolo hrdla mladého muža a vrelý bozk zahorel mu na spanilom čele; oboje účinkovalo zvláštne. Záhadný výraz prelietol poblednutým obličajom. Jemné pery sa pohli, sťa by mali a museli niečo zavolať; no ihneď zavreli sa pevno.

„Ja vám, Miroslav, rozprávam tajnosti a vy viacej znáte, než ja sám a hovoríte mi samé radostné veci a krásne. Darmo som ja vždy nedúfal, že krv sa nezaprie. Ona je predsa len naša; vzali nám ju, privlastnili, ale neodcudzili! Lež keď ste už toľko vykonali, tak jej aj môj pozdrav odovzdáte, však?“

„Áno, pane.“

Mladý asistent vymanil sa jemne z objatia, vstal.

„Čo mám povedať panej?“

„Že ju ľúbim a túžim po nej už roky; a že ju prosím, aby, čokoľvek jej ľudia povedali, nič na nášho otca neverila; on na našom rozlúčení nemá vinu; nikdy nebol by si ju dal, keby mu ju zákon nebol vyrval z rúk.“

„Odpustite, to všetko ja nemôžem povedať dcére, ktorá má nielen otca, ale aj matku,“ jemne sa vyhovára mladý muž.

„Matku, ktorá jej za otcovho života dala otčima!“ s horkosťou vybúšil mladík. „Nedivte sa, že tak hovorím o svojej matke, neviete ako oddane som ju miloval, áno zbožňoval. Bezradostné moje detstvo otrávila správa, že sa k nám už nevráti, nikdy viac vrátiť nemôže. Ó, ja jej to nemôžem odpustiť, že v domnelej nedokázanej krivde stupili na naše srdcia — a čo medzitým ony krvácali — ona sa vydala do nových rozkoší. Márne ju Príbovská i sám otec predo mnou ospravedlňuje. Ja vždy budem stáť na svojom presvedčení, že keď už roztrhala tie najužšie zväzky, mala sa s tým uspokojiť. Šľachetnejšie by bolo bývalo, hoci i takú strašnú vec — i keby bola pravdou — mužovi odpustiť už kvôli deťom, než postaviť týmto deťom a ich otcovi do životnej cesty neprekročiteľnú prekážku. Úbohá moja Margita! Ona ju azda tak miluje, ako som ja miloval; — a tu máte pravdu.“

Tíšinu v salóniku, ktorej trúchlivosť by bolo ťažko opísať, prerušilo zaklopanie. Prichádzal doktor Raušer a mladý asistent sa odporúčal.