ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V sobotu večer zviezol markíz Orano pána Mikuláša na Podolín. Aurel mal nádej, že si tam skôr odpočinie.

Namáhal sa markíz starého pána rozhovoriť a potešiť. Nedarilo sa mu to. Naopak, pred oči pána Mikuláša sa v tíšine pustého zámku predstavovalo to pekné krátke šťastie jeho vnukov a potom pustý a osamelý Adamov život, ak zomrie Margita.

„Celý môj rod tak hynie,“ žaloval sa; „takí samí opustení zostávajú. Adamovi zomrela žena, on za ňou šiel; Natália žila i umrela rozdelená s tými najbližšími; Ferdinand môj, ktorý mohol byť šťastným otcom syna, ktorému tak ľahko nenájdeš páru, zahynul opustený, zúfalý a teraz zostane môj Adam sám. — Ach, všetko okolo mňa hynie a ja zostávam,“ rozplakal sa starec. A na znak, kde je predsa najboľavejšie miesto v jeho srdci, tak žiaľno opakoval: „Ó Ferdinand, môj synu, kiež by som bol umrel na tvojom mieste! Ale ty si zahynul, a ja som ešte tu.“

Žalostné to boli slová i hlas, ktorým boli vyslovené. Nevidel krutý boj na tvári muža kľačiaceho pri posteli. Nepočul jeho polohlasnú, úzkostnú modlitbu, nevidel, s akým divným rozhodnutím sa narovnal a odchádza, ako sa v svojej kúpeľni umýva a otvárajúc akúsi tajnú priehradku, vyníma z nej bohatierske poľské rúcho, ani ako pred veľkým zrkadlom prezerá s bôľnym skúmaním svoj úplne zmenený zjav. On nič nevidel ani nepočul, až keď nad ním zaznelo poľsky: „Otče, odpusť svojmu úbohému Ferdinandovi!“ Ustal v plači, vzhliadol — a výkrik: „Ferdinand, syn môj!“ preletel sieňou.

„Žijem, otče!“

Pán Mikuláš temer skamenel; pred ním stál — síce o mnoho rokov starší, — no jeho syn, a hovoril po poľsky, hlasom markíza Orano: „Otče, som to ja, tvoj Ferdinand, ktorý ti kedysi sľúbil, že príde na Podolín len alebo ako majiteľ, alebo nikdy. Žijem skutočne, o tom sa môžeš presvedčiť: zložil som pred tebou svoje zakuklenie, meniace ma na markíza Orano. Vstal som z hrobu zabudnutia pre túto hodinu, no len pre túto hodinu. Veľké nebezpečenstvo mi hrozí, keby tak niekto prišiel a videl ma takto; ale chcel som ťa upokojiť za každú cenu, chcel som z tvojich úst počuť odpustenie. Daj mi ho, môj drahý otče, a potom zase vstúpi tvoj Ferdinand do svojho hrobu!“

Ó, bola to chvíľa a pocity, ktoré ovládli oboch mužov, ktoré sa nedajú opísať. Keď pominula, celoval i pohládzal starec spôsobom, ako sa deťom robieva, synovu tvár: „Môj milý Ferdinand,“ — a zaplakali obaja. — „Teraz mi už všetko povieš, pravda?!“

„Poviem, otče. Ako vieš, na lodi sme boli obidvaja chorí, Helmar i ja. On, keď blížil sa k smrti, daroval mi svoje listiny, prosil ma, aby som do Káhiry cestoval namiesto neho. Druhého svedka nebolo, len Ben, a ten nás miloval oboch. On postaral sa o tekutinu, ktorou tvár moja dostala tmavú, španielsku farbu. Postavy sme mali jednaké, len šaty nás delili. Po dlhom boji som konečne pristal a prisahal, že pôjdem do Egypta na jeho miesto. Mal nádej, že i tak by ho už nik nepoznal, čo bolo i pravda. Keď sme ho po smrti pochovali ako Ferdinanda Orlovského, a ja som sa dostal do Káhiry, nik sa nad mojím výzorom nezadivil. On mal nevestu; rodičia ich boli zasnúbili; ale osobne sa neznali, ani z podobizne nie. Táto jeho nevesta stala sa mojou ženou a ja som dostal všetky hodnosti a úrady, ktoré čakali jeho. Môj život bol samý podvod. Stál som na vulkanickej^[42] pôde, no nikdy nie tak ako teraz, keď som svojej dcére povolil a šiel s ňou sem, kam moje srdce tak veľmi túžilo, obzvlášť od hodiny, keď som zvedel, že žiješ. Tu som našiel svojho zavrhnutého syna, ku ktorému sa nikdy nesmiem hlásiť, lebo Ferdinand Orlovský nesmie vstať z hrobu, aby navždy veľkým škandálom poškvrnil pamiatku Helmara Orano. Stál som a stojím príliš vysoko.

Nuž, môj otče, povedal som všetko, a prosím, nežiaľ už toľko nad svojím biednym synom, ktorý síce žije, no teraz, keď je zmierený s Bohom i s tebou, lepšie by mu bolo odpočívať pod tou pieskovou mohylou, kde na jeho mieste už tak dávno spí markíz Helmar Orano.

Divil si sa zaiste, že som tak ľahko sľúbil svoju dcéru jednoduchému Korimskému, — ach, veď je on syn našej milovanej Natálie. A keď sa Tamara vydá za neho, nikdy viac nepríde do kruhov, kde tak podvodnú hru hral jej otec. V deň svadby zloží meno i titul, ktorý jej nepatrí. Bohatstvo si podržať môže. Kňažná Werningová bola mojou ženou a jej matkou, a poručila jej svoj diel. Oranovské daroval Helmar mne, to nie je podvodne vzaté, a tak neleží na tom kliatba. Len to meno neprávom nosené pôjde so mnou do studenej, veľkolepej Oranovskej hrobky. Rodná zem nesmie prikryť telo úbohého vysťahovalca. Neplač, môj otče, je to dosť malý trest za ťažké hriechy moje. Veď tam hore u nebeského Otca budeme raz doma spoločne a navždy!“

*

Všetci v Hôrke boli by museli na druhý deň uvidieť, aký zmenený vrátil sa pán Mikuláš z Podolína. Ale tam medzitým vládla, keď on prišiel, neopísateľná radosť. Margita sa prebrala k novému životu; obávaná kríza v noci prešla, ten mladý, vzácny, všetkým tak veľmi potrebný život bol zachránený. Keď túlila sa Tamara k deduškovi plná radosti, privinul ju tak k sebe, ako to len Margite robieval, a zaplakal, celujúc jej belostné čielko i kvetné ústka, — myslela, že radosťou nad Margitou.

„Ja som vám všetkým spôsobila mnoho starostí,“ hovorila Margita, „odpustite mi to.“

Nuž a kedy neodpustili ľudia slniečku, keď im po pochmúrnych dňoch a temných nociach zasvietilo do obydlia?! Ó, či jej odpustili radi, či sa namáhali všetci preukazovať jej lásku? Adam nosil svoju ženu, ako dieťa v náručí z izby do izby. „Neboj sa,“ hovoril jej v pondelok ráno, „už ťa nikdy viacej nezarmútim svojou neverou, nebola by si darmo zomrela. Viem už, že nebo môže byť v nás, bo ho cítim, ako sa mi vrátilo späť. No svoj základ musí mať vysoko nad nami, na srdci Pána Ježiša. Celý život Mu nebudem môcť dosť ďakovať za to, že mi ťa vrátil. Mal právo aj príčinu strestať ma osamelosťou a životom, prázdnym každého blaha; ja som si iné za svoju neveru ani nezaslúžil.“

Ó, to bolo lekárstvo pre Margitu; na takomto vzduchu rýchlo okrievala ako ružička skropená čerstvou rosou.

Na jej žiadosť ustálili, že keď nemohlo to byť v jednu sobotu, na druhú už musia byť na Orlove. Nuž podľa toho dostali úpravu i v lekárni i na Orlove.

V stredu dostala Margita poštou krásnu kyticu v drahocennom obale, na ktorom svietil zlatý nápis: „Vítaj v novom živote!“ Priložený lístok plný úprimnej účasti a srdečného potešenia, so záverom „Tvoj vychovávateľ Rainer“; vohnal jej až slzy do očí.

No tá istá pošta priniesla jej i druhú kyticu uvitú z kvietkov svätej poézie. Priniesol ju malý, nepatrný lístok, v ktorom víta brat milovanú sestru v novom, Pánom darovanom živote. Žiada jej od nebeského Otca mnohé krásne dary na ďalšiu púť. Báseň, podpísaná jednoduchým: „Miroslav“, bola taká krásna, plná svetlej lásky, že dlho ju Margita čítala. Potom ju pritisla na pery a na oblednuté líčko — ktoré znovu dostávalo červeň — zavrela oči a usnula ukolísaná blaženým pocitom bratskej lásky.

Na piatok pozval pán Mikuláš hosťov na Hôrku, kde mala byť slávnosť na Margitinu počesť. V parku dal postaviť besiedku ovenčenú borovicovými ratolesťami zvonka i zvnútra. Podvečer, keď už slnce začínalo zapadať, vo chvíli, keď ju nik nečakal, objavila sa pred besiedkou Margita. Prvý raz bola bez obväzu na hlave. Oblečené mala šaty zdobené bohato krajkami. Za pásom i na hrudi mala ružičky. Zastala a pozrela sa dovnútra. Na schodoch vysoko stáli vnútri Adam s Aurelom. Tvorili z vencov meno: „Margita“. Nikuška s výrazom šťastia podával im klince. Deduško pridržoval schodky Aurelovi, bo tento stál len na jednej nohe viac v povetrí. Otec zase podával Adamovi chýbajúcu čečinu.

„Život je predsa krásny,“ myslela Margita, „obzvlášť teraz, keď Adam je tiež už náš.“ Vtom ju zbadali. Otec pribehol prvý a zavrel ju zápalisto do náruče. Adam zoskočil až z tej výšky, len aby bol skôr pri nej. Sotva ju stačil pokarhať, že už prišla. Bolo počuť dupot koní a hrkot kolies. Z húštia vynorila sa Tamara, bielučká ako zjavenie, doprevádzaná spoločnicami po boku svojho otca. V kočiari viezli sa Zárkány aj so správcom. Potom šiel ešte kočiar pre učiteľa Gála a jeho ženu. Pán Mikuláš pozval i pána farára s paňou, ale neboli práve doma. Prišli vo svojich strojných krojoch Štefan, Mariška i Peter.

A bol to veľmi radostný večer, v ktorom Margite bolo len to divné, že nesmela posluhovať; no, robil to za ňu Adam s vyberanou obratnosťou.

„Temer by som bol zabudol; pán Korimský, odpustite,“ hovorí pri večeri Villier: „bol som na pošte, vzal som aj čo na Hôrku i vám patrilo, a dosiaľ som neodovzdal.“ S tým vyňal dva listy i časopis; časopis dal pánovi Mikulášovi, jeden list Korimskému, druhý Nikuškovi.

„Ach, od Miroslava!“ potešil sa Nikolaj. „Zaiste nám oznamuje, že na uvítanie je už všetko pripravené,“ poznamenal Korimský, a zastrčil list k sebe.

„Dovolíš, Tamara?“ obrátil sa Nikolaj k šťastnej susedke.

„Prirodzene, len si prečítaj, aby som aj čím skôr voľačo vedela o pánovi Ursínym.“

„Nemyslíš,“ vravel v tej chvíli asi Aurel Adamovi, „že starý otec akosi veľmi priľnul k markízovi Orano? Pozri, ako sa na neho díva.“

„Vidím, Aurel; no myslím, tá náklonnosť sa datuje obzvlášť od soboty; pomohol mu markíz stráviť tie hodiny úzkosti, on mu je vďačný. Rád by mu to to dal najavo tak, ako aj Tamare, že vtedy neodišli.“

„No možno, máš pravdu; ale tá Margitina choroba na deduška veľmi účinkovala.“

„Nikuška, čo ti píše Miroslav?“ vyzvedala sa Tamara, keď vstali od večere a rozišli sa po skupinách. Margita sa rozprávala s dúbravskými hosťami.

Vložila malú ruku pod jeho pazuchu, pokročili hlbšie do krásne osvieteného parku.

„Ó, Tamara, on mi píše niečo, čo ma veľmi zarmútilo.“

Devuška naľakano pozrela do tváre svojho miláčika.

„Pán Ursíny že ťa zarmútil?“

„Áno, kvetina moja; predstav si, píše tak krásne, ako vie len on písať, každé slovo lúč svetla a lásky, no nakoniec mi oznamuje, že ho okolnosti nútia opustiť Podhrad i náš dom. Ďakuje mi za všetku lásku, akou som ho vraj blažil. Ten posledný odsek je taký clivý; poznať, že mu ho ťažko padlo písať. Neviem sa už ani dočkať, aby otec prečítal svoj list, azda tam bude vysvetlenie.“

„Tak choď za ním, Nikuška, odvolaj si ho. — Alebo nie, ja ti ho pošlem. — Veď to nemôže byť, aby pán Ursíny odišiel. To je len preto, že nevie, že má lekáreň prevziať.“ Devuška pohladila mládenca po čele, kukla mu ešte do tváre a odišla.

„Čo chceš, Nikuška?“ objal ho o chvíľu otec.

„Otče, prosím, čítal si už Miroslavov list?“

„Nečítal; prečo?“

„Tak si ho, prosím, prečítaj.“

Korimský zadiveno rozbalil list (bol v ňom i druhý, adresovaný na Aurela), dal sa čítať; držal ho tak, že i Nikolaj čítal s ním:

Ctený pán Korimský!

Všetky prípravy sú hotové, dom tak upravený, že kedykoľvek možno odbaviť rodinnú slávnosť.

Lekáreň sme usporiadali podľa Vašej žiadosti hneď v prvé dni. Po tieto dni opatrili sme všetky fľaštičky novými nápismi. Urobil som novú knihu v Heinrichovej prítomnosti, všetko je poznačené, omyl vylúčený. Teraz usporiadali sme ešte i laboratórium. S lekárom vyrovnal som všetky účty. Tým je moja práca u Vás, pán Korimský, zakončená. Podľa kontraktu mal by som dať dvojmesačnú výpoveď, no okolnosti ma nútia, aby som vás prosil: odpustite mi túto nedôslednosť, akej sa týmto krokom dopúšťam.

Vy nepocítite nijakú škodu. Náhradníka nájdete ľahko, ak Vám Heinrich nepostačí, a ja nemôžem, skutočne nemôžem už ďalej zostať. Tak s Bohom, pane! Boh Vám žehnaj, žite šťastne; a prijmite srdečnú vďaku za všetko od Vášho v úcte oddaného

Miroslava.“

„Otče, čo to má znamenať?“ objal šuhaj otca.

„Že píše nezmysly,“ zamračil Korimský čelo. „Čo písal tebe?“

„Aj odo mňa sa odoberá.“

„Nezarmucuj sa, Nikuška, z toho nebude nič. On nevie, že my zajtra prídeme; až sa s ním porozprávam, zájde mu chuť odísť a uzavrieť iné záväzky,“ uspokojoval Korimský syna, až i podarilo sa mu ho utíšiť. „Ráno mu pošlem telegram, aby ma počkal. A ak má už kufrík zbalený, veď si ho on ľahko rozbalí; nebude ho stáť toľko práce, ako keď my balíme svoje,“ zažartoval Korimský.

„Nevrav tak, otče, to ma bolí.“

„Ba, Nikuška, ty si divný; čo nerozumieš, veď keď bude pánom lekárne „U zlatej ľalie“, aj jeho kufre budú plnšie?“ Korimskému vrátila sa dobrá nálada. No mladíka tak akosi srdce bolelo, len s námahou vykúzlil úsmev na pery.

Korimský prinútil syna peknými slovami, aby sa vrátil do spoločnosti; tam odovzdal list Aurelovi, sám zaradil sa medzi pánov a zabral do hrdo nenúteného hovoru.

Mladý doktor utiahol sa s listom na jednu z pohoviek; list nebol dlhý:

„Drahý Aurel!

Z Tvojej ruky prijal som v zime lekáreň, a tak, ako som i vtedy povedal, Tebe ju zase odovzdávam. Prosím, až prídeš do Podhradu, potom daj si Heinrichovi ukázať všetko; a prosím, zaujmi sa evanjelizácie v Podhrade. Máš dosť zmužilosti i sily svedčiť medzi vysokými tohto sveta. My nízki dolu obzvlášť potrebujeme evanjelium, aby nás malo čo potešiť v súžení, chudobe a opustenosti.

Mám nádej, že i Nikuška nebude mlčať; no predídi ho príkladom, tebe to padne ľahšie.

Veľmi rád by som sa bol ešte s Tebou rozprával a padá mi to veľmi ťažko, že tak musím odísť bez toho, aby ste mi ešte aspoň raz ruku podali. Ale čo to píšem? Dokázali ste i tak mnoho, mnoho lásky úbohému Miroslavovi; Pán Vám ju odplať! A veď:

Mladík pokrkval list. „Aké myšlienky! Ty by si nám unikol, pretože nepíšeš, kam, mohlo by sa stať, že by sme ťa ani nenašlli. A potom by ozaj platilo: až v sláve do videnia! Ale z toho nebude nič, úbohý, podivný Miroslav. Ujec by si síce zaslúžil za svoje odkladanie, abys’ mu tak zmizol, čo by naveky zostal tvojím dlžníkom, ale ty máš núdzu. — ,Aby nás malo čo potešiť v súžení, chudobe a opustenosti‘ — a tie slová mi o tom svedčia. No veď už len malý čas, a ona pominie.“

Mladý doktor vyhľadal a vyvolal si markíza a hodnú chvíľu spolu hovorili k obapolnej spokojnosti — — —