ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba kto by to bol Margite Orlovskej povedal, že keď sa vráti z prvej svojej návštevy v borovskom kostole, nájde miesto deduška iba v náhlosti napísaný lístok, v ktorom jej oznamoval, že mu rannou poštou prišiel list a že isté záležitosti volajú ho na Orlov.

„Prečo neposlal mňa?“ mrzel sa Adam, ktorý prišiel z Podolína.

„Však som bol ešte doma, keď prišla pošta.“

Tejto okolnosti možno pripísať, že Margita zabudla svoje veľké sklamanie. Ó, veď s akou radosťou vystrájala sa do kostola, aká bola šťastná, že sa deduško nad tým ani nepozastavil, že tam chce ísť. Očakávala nasýtenie duše žíznivej po Božom Slove. Prvý zlý dojem spravil na ňu zdĺhavý spev, pri ktorom by sa bolo mohlo kedykoľvek zaspať. Divila sa, ako môže učiteľ Gál tak bezcitne hrať. Potom vyšiel na kazateľňu farár O., muž pekný, ale chorobnej tváre. Počula, že sa len minulý týždeň vrátil z nemeckého Wörishofenu^[24] od Kneippa;^[25] trpel na lámku.^[26] Tým to bolo, že sa posiaľ s ním nezišla, ani s jeho ženou. Ľutovala ho: tak mu to bolo veľmi poznať aj pred oltárom, keď začínal antifóny,^[27] aj teraz, že sa mu nechce, že len z prinútenia stojí na tej kazateľni. No potom sa rozhovoril a tu znel jeho hlas ako hrom a s takým divným prízvukom. Čo hovoril, Margita veľmi málo rozumela; veď to nebolo po slovensky, po česky tiež nie; — však neraz počula inžiniera Rainera česky rozprávať.

Hľadela po kostole, po poslucháčoch, driemali v laviciach; keď vykríkol, strhli sa, no potom driemali zase ďalej.

V duši mladej panej rozhostila sa prázdnota, obzvlášť pri tých dlhých modlitbách. S radosťou sa ponáhľala sem a s nie menšou ochotou vyšla z chrámu. „Ale“ — myslela si — „veď už farár ozdravie, bude to lepšie; nemožno, aby takto vyzerali evanjelické služby Božie.“

Keď išla okolo fary, počula vo dvore zvučný, trochu ostrý ženský hlas hrešiť sluhu v nebárs vyberaných slovách.

„To vo fare a v nedeľu?“

Mala úmysel vnísť a predstaviť sa; no toto ju zahatilo, obišla. Smutná a prázdna vrátila sa domov.

Tu čakalo ju spomenuté prekvapenie a tiež i povinnosť. Otec i s bratom a priateľom sa nechystali prísť k obedu sem. A hoci dala nariadenie, obed im ešte neposlali, musela sa sama pričiniť a pobaliť do košov.

„Povedz, že prídem hneď po obede,“ nariaďovala odchádzajúcemu sluhovi.

Pri obede, ktorý prvý trávili spolu s Adamom, zabudla i na túto okolnosť, bo Adam bol mrzutý. Včera na Podolín prišla debna s egyptskými starožitnosťami poškodená, takže daktoré cenné kusy chýbali. So srdečnou účasťou sledovala Margita mužovu nehodu; jemu to zjavne dobre padlo nájsť toľko porozumenia.

„Čo povie doktor Geringer? Ten ani spávať nebude samou žalosťou nad tým; práve na týchto kusoch si toľko zakladal,“ hovoril polo v žarte.

„A vieš iste, že to tam všetko bolo? Snáď ste niečo zabudli.“

„Zabudli? Nemyslím; doktor to sám balil. Ale máš pravdu, môžbyť, že sa to ocitlo v tej debne, čo on vzal so sebou,“ potešil sa. „Bárs by tak bolo!“

„Dá Pán, že bude,“ doložila Margita, upokojujúc muža.

„Nebudem mať pokoj, kým sa nepresvedčím; musím ešte raz dnes zájsť na Podolín a prezrieť pozorne zoznam vecí, priložený k debne; len tak zbežne som sa do neho podíval. Musíš ma Nikuškovi pre dnešok ospravedlniť.“

„Ó, veď on uzná rád. Prídeš už až zajtra ráno, pravda, bo by ti to bolo mnoho toľko sem-tam jazdiť.“

„Ó, prídem ešte večer. Prosím, nečakajte na mňa s večerou, ak by som sa dlhšie zdržal. Ráno som s markízom ani nebol; bol zamestnaný a ja som sa bral hneď do izby vykázanej doktorovi a mne, prezrieť svoje veci.“

„Ani Tamaru si nevidel?“

„Až pri odchode, v parku; odkázala pozdravy, a zajtra ťa vraj s istotou čaká. Našiel som ju pri niečom zakázanom; čítala knihu, ktorú si jej vraj ty požičala.“

Margita zrumenela blahým vzrušením.

„Je pravda, dobre to nebolo, že čítala, pre oči; ale veď Pán Ježiš zabráni, aby jej to nezaškodilo.“

„No ani som sa ťa nespýtal, ako si sa zabávala v kostole?“ povedal zrazu pán Adam, aby rozhovor priviedol na iné. Nechcelo sa mu hovoriť o Tamare Orano, veď ešte vždy videl vyčítavý pohľad tých krásnych modrých očí a počul slová: Margita je taká pekná, taká dobrá, radosť s ňou môcť jedno povetrie dýchať, a vy ste ju pred nami zapreli!“

Cítil, že mala Tamara pravdu, preto nechcel na to myslieť.

„Nuž ako si sa zabávala?“ opakoval, nedostanúc odvety.

„Neišla som do kostola pre zábavu,“ vetili kvetné ústočká skoro smutno; „prirodzene, som ju tam ani nenašla.“

„Prepáč, nevyjadril som sa dosť dobre; chcel som povedať: či si našla to, čo si hľadala? — Bol som raz pri akejsi príležitosti v t.-skom evanjelickom kostole, ale tie suché, zdĺhavé služby Božie ma veľmi nudili. Spievalo sa, ako keby gumku rozťahoval, také štyri dlhé pesničky, nebralo to konca. Medzi to tam kňazi čosi čítali, potom bola kázeň. Myslel som, že už neobsedím. Je pravda, nedám nič na klinkanie^[28] a firlafanc^[29] našich služieb chrámových, no u nás sa aspoň pekne spieva a je čo vidieť; skôr sa človek pobaví.“

„Áno, pobaviť sa možno vo vašom kostole, ale to je i všetko,“ vybúšila Margita. Adamove slová ju urážali, hoci keď ich porovnávala s tým, čo sama zakúsila dnes, musela mu prisvedčiť.

„Ó, kto tomu všetkému verí a chce byť pobožný,“ zamračil sa on trochu, „ten u nás skôr príde k pobožnosti. Lebo povedz mi, čím dokáže evanjelik, že je nábožným a dobrým kresťanom? Katolík dáva obete, chodí na púte, činí dobré skutky, pôsty, dá slúžiť omše za chudobných zomretých atď. No, čo urobí evanjelik, aby dokázal, že je kresťanom? Čím to ty dokážeš, Margita, že si dobrou evanjeličkou, kresťankou?“

Líca mladej panej zahoreli.

„Keď budem tak žiť, ako káže Kristus; milovať a odpúšťať.“

Hľadel chvíľu na ňu. Toto bolo teda, čo ju tak zvláštne krášlilo: ona chcela milovať a odpúšťať.

„A myslíš, že vždy možno milovať i odpustiť?“

„Kresťanke, ktorá žije podľa Kristových slov, áno, lebo On hovorí: ,Slová moje sú duch a sú život.‘“

„No ak tvoje presvedčenie predstavujú len tieto dve slová, to môžeš zostať aj ako katolíčka.“

„Snáď áno; ale vaša cirkev mi tak mnohými ukrutnosťami ukázala, že v nej nieto lásky Kristovej, ani z nej vyplývajúcej znášanlivosti, že temer pochybujem.“

„Dokáž svoje tvrdenie!“ zrumenel v tvári.

„Ó, ľahko. Nuž nebol to Rím, ktorý upálil svojich najlepších synov, tak napríklad Husa, Wisharta a na tisíce iných mučeníkov?“

„On nepálil mučeníkov, ale kacírov. A keď i pripustím, že vtedajší barbarský vek dopustil také z temnosti vzniknuté ukrutnosti, preto ešte nedám uprieť našej cirkvi lásku. A rád by som vedel, čím dokázala evanjelická cirkev, že žije v nej ten duch, ktorý tých — ako si povedala — mučeníkov posilňoval, aby v svojej zatvrdilosti, alebo viere zotrvali. Znám evanjelikov sebcov, lumpov, nevercov a nechcem povedať čo ešte, ale nikdy posiaľ nemal som príležitosť poznať vo vašej cirkvi svornosť a lásku, ba práve samé hašterenie a nesvornosť. Pri našej vláde zastúpení sú evanjelici; nuž povedz mi len jedno dobré, ktoré by boli vykonali. Myslím, že ani učenie, ani presvedčenie, ani cirkev to nerobí, ale človek určí si sám, ako chce žiť a ako sa toho drží.“

Zakrútila hlavičkou:

„Nie, Adam; človek, ak chce žiť šťastne a pre blaho blížnych, to blaho musí byť v ňom. Ale ono nie je z neho; to blaho, to svetlo je z Krista. Kristus musí v človeku žiť. On to bol, ktorý žil v tých mučeníkoch, a On chce žiť i v nás, i vo mne. Ja som tomu uverila; a ako kvet otvára svoj kalíšok, aby vpustil lúč slnečný, tak i ja som otvorila svoje srdce tomu Svetlu a ono zasvietilo. A preto nemôžem ináč, aby mi nebolo prekazené ísť priamo k Pánovi Ježišovi. Vy máte už toľko pánov: predovšetkým — pán nad pána. A Ježiša akoby ani nebolo. A predsa bez Neho nieto spasenia. Ja môžem len Jemu slúžiť a chcem; Jemu, ktorý ma tak miloval, že položil svoj život za mňa, Jemu, ktorý nado mnou bdel, keď ma otec i matka opustili, hoci som Ho ani neznala, a ktorý sa mi teraz dal poznať v celej svojej kráse a svätosti. Pripúšťam, že ani iní nežijú tak, ako by mali, a že nie sú to už tie cirkvi, ako boli kedysi. No kto má Božie slovo, tomu môže vzísť svetlo a urobiť ho šťastným navždy.“^[30]

„Z teba je už hotový teológ, Margita,“ posmešne poklonil sa mladý učenec. „Bude snáď dobre, keď ten rozhovor teraz necháme tak, bo ja by som sa dlho zabavil. No budúcne si ešte niečo bližšie prehovoríme o tej veci. — A teraz čo odkážeš Tamare Orano?“

Do Margitiných líc šľahli ruže. Cítila akési zahanbenie. A už i keď Adam odišiel a sama sa poberala do dvora, premýšľala o tom, či konala správne, že mu tak bez obalu povedala pravdu o Ríme.

Skoro zronená došla až po domček, no tam zastala. Okno bolo otvorené, a von prenikali hlasy; jeden z nich bol hlas Štefana Hradského. Prišiel snáď navštíviť babičku. Ó, ako veľmi sa mu potešila!

Oprela sa zvonku o nízke okno, nazrela dovnútra. Videla pekný obrázok: na pohovke ležal jej otec zahľadený k oknu, pri ktorom, s ramenami na hrudi skríženými stál Aurel. Pri stole nad otvorenou Bibliou naklonení stáli spolu Nikuška a Štefan Hradský.

Bol teda skutočne tu, on, ktorý mal Krista zjaveného a vedel milovať i odpúšťať tak ako tí mučeníci. „Ajhľa, pravý evanjelik žijúci podľa evanjelia,“ zajasala a vbehla do domku, kde ju radostne uvítali.

„A deduško nepríde?“ znela prvá otcova otázka.

Povedala, kam išiel a že neudal príčinu; súčasne ospravedlnila Adama. Keďže vítala Štefana, ušla jej náhla Nikuškova bledosť i ten posunok k srdci pritisnutých rúk.

Ó, Margita, keby si ty vedela, akú správu si ty týmto priniesla svojmu bratovi! Dobre len, že ju predchádzala iná chvíľa, o ktorej si ty nevedela!

Asi pred polhodinou stál Nikolaj Korimský na rozhraní hája a díval sa v hlbokom zamyslení do tichých, jarným rúchom zaodiatych hôr. Túžba po matke, alebo aspoň po správe o nej, vylákala ho z otcovej blízkosti. Aurel vrátil sa z krátkej návštevy na Podolíne, ale nepriniesol z pošty nijakú správu.

Nevýslovne zatúžil mladík po dakom, s kým by teraz mohol hovoriť o svojej matke a koho by smel poprosiť: „Modli sa so mnou a za ňu i za mňa.“

Z rozmýšľania vytrhli ho kroky. Obzrel sa. Hľa oproti prichádza mladík takého výzoru, že dobre padlo dívať sa na neho. Toľko pokoja, svetla a vnútornej radosti bolo na tom peknom mladíkovom obličaji!

„Jeho netlačí nijaká starosť,“ pomyslel si Nikolaj. Vtom zbadal ho mládenec a pozdravil. Nikolaj poďakoval. Neušiel mu otázny pohľad, ktorým sa mládenec na neho podíval.

„Prosím, pane, neráčite byť Nikolaj Korimský?“ spytoval sa zrazu melodickým, príjemným hlasom.

„Áno,“ vetil Nikolaj a v srdci mu dačo zavolalo: „To je Štefan Hradský.“

„Nesiete mi lístok od Ursínyho?“ Vystrel pravicu skoro prosebno.

„Nesiem, pane.“

Mládenec vytiahol a podával list. Pritom sňal svoju bielu halienku,^[31] prestrel ju:

„Sadnite si, prosím; list je iste dlhý, ustali by ste,“ hovorí so srdečným súcitom.

A keď rozrušený mladík prijal ponuku, oprel sa o strom a čakal.

List skutočne bol dlhý, alebo taký významný, že sa ho čitateľ nevedel ani nasýtiť. Konečne klesla ruka s ním, no i mladíkova hlava.

Chvíľu hľadel mládenec do tej peknej, zarmútenej tvári mladého pána a patrne smútil s ním. Potom sa zrazu sklonil:

„Pán Korimský, Miroslav mi písal, aby som vás požiadal, žeby sme sa pomodlili. Ja vás prosím, urobme tak; modlitba vždycky pomôže. Keď neodíde zármutok, tak aspoň príde sila niesť ho a starosť zložená k nohám nášho dobrého Pána už netlačí.“

Nikolaj si vydýchol, pozrel do súcitnej mládencovej tváre, do jeho pekných, láskavých očí. Bolo mu akoby k nemu hovoril dobrý brat, brat, ktorému sa môže so všetkým zdôveriť. Splnila sa túžba: mal už dakoho, kto sa chcel s ním modliť. Pravdu hovoril Štefan; modlitba vždy pomôže.

Ucítil Nikolaj Korimský úľavu a posilu, ako ešte nikdy.

Podľa vrelej Štefanovej prosby videl, že je mládenec trochu zasvätený do pomerov. Nútilo ho to, aby mu povedal celú pravdu a prečítal mu potom i dačo z priateľovho listu.

„Štefan, moja matka je pre mňa i tak mŕtva,“ hovoril potom; „ja sa s ňou nesmiem schádzať. A ver, tisíckrát radšej videl by som ju na cintoríne, ako v dome inžiniera Rainera. Ale to mi je hrozné, že by mala tak umrieť, opustená od otca i od detí. Nemyslíte, že je to strašný trest od Boha?“

„Nie, pane,“ zakrútil mládenec hlavou. „Vy by ste jej nič nepomohli. Čo pani Korimská teraz potrebuje, je Pán Ježiš; a verte, neraz tí najbližší, keď sa srdce na nich zavesilo, zavadzajú nám, takže Pána Ježiša nevidíme. Ktovie, či náš dobrý Boh práve preto ju nepoložil do takého smutného položenia, kde sa jej všetko spred očí stratilo, aby nič nevidela, len samého Ježiša. Keď Jeho uvidí, to jej postačí; lebo On ju i uzdraví i poteší a to tak, ako by ju z vás nikto nemohol potešiť.“

Pokojne, s presvedčením vyslovené mládencove slová pôsobili ako balzam.

„Verím, že my nemôžeme potešiť našu matku, ani Margita, ani ja, bo pohľad na nás pripomína minulosť, a to bolí. No predsa ma to veľmi trápi, keď si pomyslím: ona zvyknutá mať všetko od detinstva a teraz je odkázaná na takú maličkú chyžku, na obsluhu zaiste dobrej, ale úplne neznámej dievčiny. Zaiste mnoho, mnoho jej chýba z toho, čo by u nás mohla mať, keby sme si ju smeli my opatriť, aby sa jej uľavilo.“

„Pánovi Ježišovi chýbalo na kríži všetko, pane; ale že tak Pán Boh chcel, muselo to i Jemu i nám poslúžiť na dobré,“ vážne ubezpečoval mládenec. „Okrem toho brat Ursíny iste všetko spraví, čo bude môcť.“

„To viem, Štefan; táto okolnosť ma potešuje, že som ju mohol zanechať v jeho opatere. Ale on tam vždy byť nemôže, všetky povinnosti v lekárni ležia teraz na ňom. Ach, neviem si ani predstaviť, ako si to zariadil, aby mal predsa dosť času. Hoci je to pre mňa veľmi bolestné, predsa túžim, aby sa inžinier Rainer čím skôr ohlásil a prišiel, keď už i tak má právo na moju matku len on; ó, by tú povinnosť splnil čím skôr.“

„Inžinier Rainer? A čo je pán barón inžinierom?“ trochu pozastavil sa Štefan.

„Barónom je len od nedávna; keď sme boli v kúpeľoch, tam som v časopise čítal o jeho povýšení.“

„A nie je doma?“

„Nie. Miroslav píše, že správa, ktorú mu poslal, nenašla ho doma; možno išiel navštíviť moju matku. Bola v kúpeľoch a zutekala stadiaľ, keď sa chcela dozvedieť o mne pravdu. Teraz ju tam márne bude hľadať; čo si pomyslí?“

Posledné slová Štefan už dobre nepočul, bo v jeho mysli vznikla domnienka, ktorú nemal ničím zaručenú a nechcel ju vysloviť, že ten láskavý pán, ktorý včera večer a dnes ráno s Petrom prišiel do ich zhromaždenia a tak vážne, pozorne sa zúčastnil na službách Božích, je postrádaný inžinier Rainer. Veď i to bol inžinier a celú sobotu chodil s Petrom po horách.

„Až prídem domov, musím sa presvedčiť,“ pomyslel si Štefan; „ak je to on, pošlem ho za úbohou chorou paňou.“

Aby zamysleného mladíka vytrhol z trúchlivosti, spomenul, žeby rád navštívil babičku. Nikolaj vstal okamžite:

„Tak poďme!“

A išli. Cestou rozprával Štefan o Božej láske, a aké je to krásne, že Otec nebeský svojim dietkam dal na odpočinutie nedeľu. Mimovoľne musel sa i Nikolaj zapojiť do rozhovoru; a tak nevedeli ani, až boli pri dvorci.

Štefan videl babičku vo dvore, šiel za ňou; no musel sľúbiť, až sa porozpráva, že príde i medzi pánov. Nuž a prišiel.

Margita našla ho už tam, veľmi sa mu potešila.

„Pravda,“ hovorila mu potom, „budeš nám vykladať Písmo, sme celé malé zhromaždenie. Zavolám babičku, sadneme si sem okolo stola, bude to tak, ako tam u vás doma.“

Nepýtala sa Margita, čo otec povie na to, nevidela trochu zadivený jeho pohľad, akým sa podíval na sedliackeho mládenca, od ktorého žiadala si Margita výklad Slova Božieho. Zdalo sa jej, že každý musí tak prahnúť a túžiť po pravdách Božích, zvestovaných ústami človeka, ktorý mal Krista zjaveného, ako ona. Spravili jej všetci po vôli.

Kým prišla s babičkou Šimkovou, zatiaľ pristavil Aurel leňošky k stolu, Nikolaj odostrel záclony, aby netienili. Korimský upratal svoje časopisy zo stola a Štefan našiel si text v Biblii.

Keď si posadali, vyriekol mládenec prosbu o Ducha Svätého a začal čítať:

V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto. A keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli. A kam idem, viete aj cestu viete. Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, kam ideš a ako môžeme vedieť cestu? A Ježiš mu povedal: Ja som tá cesta, pravda i život. Nikto nepríde k Otcovi, len skrze mňa. (Ján 14, 2 — 6.)

„Ja vás, páni moji, neznám,“ začal Štefan a pozrel vôkol po poslucháčoch. „Neviem, po akých cestách chodíte a chcete chodiť. Ale tu máme opísanú cestu, po ktorej musíte ísť, ak chcete prísť domov a ak nemá váš celý pozemský život byť zbytočný, a večný život nemá byť stratený.

Pomyslite si, čo to znamená: Pán Ježiš hovorí, že v dome Jeho Otca sú mnohé príbytky, mnohé a veľmi krásne, ako čítame v Zjavení sv. Jána. On sám išiel pripraviť miesto vám i mne, lebo nás miloval. Miesto tam, kde nebude sĺz, telesnej bolesti, ani plaču, ľútosti nad našimi milými stratenými, ani kriku, hrôzy, lebo nebude už hriechu. — Tam, kde slnko nezapadá, mesiac sa neskryje; kde keď dokonané sú všetky dni smútku, nastane samá radosť a pokoj. Tam nám išiel pripraviť miesto. A keď bude pre každého hotové, On príde a vezme k sebe toho, kto bol hotový. Áno, On nás; tak miluje, že príde pre nás sám, hoci má dosť anjelov, ktorých by mohol poslať. On príde sám.

No keď príde, nájde vás, páni moji, na tej ceste, po ktorej chodiac ani ten najhlúpejší nezblúdi? Kto vtedy nebude hotový so sebou a so svetom, keď Pán Ježiš bude hotový s prípravou tam doma, ten je stratený. A to je také strašné slovo!

Ja viem, čo to znamená, byť strateným, lebo som raz sám bol ďaleko od Boha, topil som sa v hriechoch. Boh ma tak miloval, že mi svojho Syna dal a ja som Ho nechválil, ani Mu neďakoval. Žil som tak, ako by Ho nebolo. On hľadel na mňa a ja som pred Jeho očami páchal škaredé hriechy. Pán Ježiš vedel, že musím zahynúť, lebo duša, ktorá hreší, tá umrie.

Neviem, páni moji, čo vy myslíte o hriechu, ale Boh tak hovorí.

Raz, keď som bol pri vojsku, zastrelil sa tam jeden dôstojník. Bol to veľmi šľachetný človek. S nami vojakmi pekne zachádzal; všetci sa divili, prečo to urobil, však požíval cti u všetkých ľudí. Zadlžený nebol. Často chodieval k môjmu pánovi. Raz som ho počul hovoriť — a teraz mi to neraz napadne: „Nuž, keď človeka niečo tlačí, len guľku do srdca, tá vylieči.“ Jeho tlačil hriech; aký, o tom sme my nevedeli, ale Boh vedel.

A my, aj keď Boha neznáme, cítime, že On o našich hriechoch vie; A to je to, čo nás trápi, aj keď nikto o nás nevie akí sme vnútri.

Keď Pán Ježiš učeníkom sľuboval také krásne veci, aj oni cítili, že sú hriešni, a že ani jeden nie je hoden ničoho dobrého. Tak hovorí Filip: „Pane, ako my môžeme vedieť cestu tam, kde sú tie mnohé príbytky?“ A Pán Ježiš ho naučil: „Ja som tá cesta; ale nielen cesta, aj pravda, aj život.“

Mnoho som premýšľal o tomto verši, ako to Pán Ježiš myslel tými slovami a prosil som Ho, aby mi zjavil; nuž tak sa mi to potom predstavilo, že medzi touto zemou a tou, kde Pán Ježiš býva, je veľká priepasť, a len na jednom mieste je úžina. A cez tú úžinu leží miesto lávky kríž, celý zakrvavený krvou Syna Božieho. Kto cez tento kríž prejde, na kom tá krv spočinula, ten zastane na druhom brehu, pri bráne pravdy Božej. Tá sa mu na prosbu otvorí a tam ho pravda vyslobodí, takže jeho hriechy spadnú ako bremeno do tej priepasti a on začne nový život.

Ó, ja som zakúsil, aký je Pán Ježiš dobrý. A keď som Ho poslúchol a vstúpil na krížovú cestu, všetky moje ohavné hriechy spadli vtedy zo mňa a zo dňa na deň viac poznávam Božiu pravdu a dosahujem nový život.

Rád by som vám to vyložil lepšie, ale iné nemôžem svedčiť, len čo som videl a skúsil. Viem iste, že sa Boh pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Viem, že sa hnevá na bezbožného každý deň, lebo sa hneval i na mňa a ja som to cítil. Viem, že odpustí všetky hriechy tomu, kto Ho v mene Pána Ježiša o to prosí, lebo odpustil aj mne najhoršiemu. Viem, že Pán Ježiš veľmi miluje svojich a že im išiel pripraviť miesto, a že pripraví ho i mne. Viem, že On zase príde, a tých, ktorí sa Mu tu na zemi dali umyť od hriechu a očistiť i uviesť vo všetku pravdu, poberie k sebe do slávnej blaženej domoviny, že vezme tam i mňa. Viem, že ten, koho On vykúpil, má patriť Jemu telom i dušou a slúžiť Mu dňom i nocou.

Nuž to, čo viem, musím povedať vám, aj každému, lebo Pán Ježiš hovorí: „Budete, mi svedkami.“

Aj vy tak, páni moji, čo viete, to musíte niesť ďalej; lebo je len jedna cesta do večného života, Pán Ježiš. A kto túto cestu nezná, skôr či neskôr musí zahynúť. Amen.“

„Rozkošné,“ pomyslel si Aurel, ktorého oči len tak žiarili a nespustili sa z úst vraviaceho. „To znamená svedčiť. Vďaka, Štefan; tú lekciu si zapamätám, že čo viem, treba povedať ďalej.“

„Ja nemám hovoriť o cirkvi s Adamom,“ rozmýšľala Margita, „ani sa hádať, ale svedčiť celým životom. Áno, Pane Ježišu, Tebe budem slúžiť dňom i nocou a nebudem mlčať, obzvlášť pred Tamarou nie; nebudem čakať až do zajtra, pôjdem ju navštíviť dnes.“

„Ak ešte ozdraviem,“ dumal Nikolaj, „celý svoj život obetujem ako obeť vďaky Tebe, Pane, aby mohli byť vychovaní svedkovia verní Tvojej večnej pravdy. Ak neozdraviem, tak prijmi nás bez zásluhy, no pre Tvoje zásluhy k sebe tam domov, moju mamičku i mňa.“

A čo myslel Korimský, ktorý, keď ostatní k modlitbe kľakli, na Margitino prekvapenie zostal sedieť na stoličke. Myslel, že nič iné už nepotreboval, len aby prišiel tento fanatický sedliak a odokryl mu zdroj, z ktorého plynula celá jeho duševná ťarcha. Boh hľadel na neho a on to cítil, že vidí a zná všetko.

Štefan sa potom už nechcel dlhšie baviť; Margita s Aurelom ho vyprevádzali. Nikolaj chcel rozprávať s otcom o minulej chvíli. A hoci otca nerušieval v čítaní, predsa si sadol na pohovku k nemu, keď sa tak horlivo zabral do čítania ani štátnik, od súhlasu ktorého závisia veľké politické činy.

„Otče, dovoľ, prosím, aby som sa ti s niečím zdôveril,“ prerušil ho v čítaní.

„Čo chceš, Nikuška?“

Korimský objal, privinul syna k sebe, ako boháč-lakomec poklad, ktorý nechce vydať za nijakú cenu.

„Čo chceš?“

„Keď sme teraz sami, chcem ti povedať, drahý otče, o zmene, ktorá sa so mnou stala v duševnom ohľade počas mojej choroby, obzvlášť však po tieto dni, a môj nezvratný, z nej pochádzajúci úmysel. Chceš ma počúvať bez prerušenia?“

„Áno, prirodzene.“

„Všetko to, čo hovoril Štefan, keď aj v inom zmysle, prekonal som už aj ja. Bol som duchovne mŕtvy, no Pán Ježiš dal sa mi poznať. Vkročil som na tú krížovú cestu. Bremeno hriechu, ktoré robilo mi smrť tak hroznou, padlo. Teraz i ja môžem povedať s Jóbom: ,Viem, že môj Vykupiteľ žije a že sa postaví nad mojím prachom.‘“

„Nikolaj!“ skríkol bolestne Korimský.

„Neprerušuj ma, prosím, otče. Čo Boh činí, je všetko dobré, aj keď my tomu nerozumieme, hovoril mi raz Miroslav. A mal pravdu: nebyť mojej choroby, nikdy by som nebol poznal seba, Miroslav by nikdy nebol prišiel do nášho domu. A čo by mi to osožilo, keby som prežil akokoľvek dlhý život v pohodlí, dostatku, šťastí a potom by som večne zahynul?

Dobre hovorí Frič:

Nuž akokoľvek dlhý bude môj život, otče dovoľ a umožni mi, aby som nemusel vstúpiť do hrobu bez pamiatky.“

A teraz rozložil Nikolaj na smrť bledému, strnulo sediacemu otcovi Ursínyho návrh pokiaľ ide o evanjelistu. Pripomenul i to, že by bolo dobre postarať sa o znemožnenie zákazu pokojne pracovať Ursínymu, pretože katolícke kňazstvo nenechá mu pokojne pracovať v obytnom dome. Aspoň Aurel si to tak myslí.

„Premýšľal som,“ pokračoval Nikolaj, hoci otcovo mlčanie ho silno hatilo. „Ty osobne nemiluješ spoločnosť a ja nikdy viac nijaké poriadať nebudem, je nám nášho domu i tak primnoho. Ako krásne by to bolo, keby sme zavretú dolnú dvoranu vypratali a usporiadali za miesto pre zhromaždenie. Keby sa povedalo, že sú to naše domáce služby Božie, nik by nemal právo ohlásiť sa a Miroslav mohol by nemýlene pracovať. Ja by som mu pomáhal, ako by som mohol. Otče, umožni mi, prosím, túto krásnu túžbu, ktorá vznikla ako iskra, ožiarujúca mdlo podvečer mladého môjho života! Otče, neumožníš? Odoprieš mi ju? Zdá sa ti to priveľkou hmotnou obeťou?“

Bledosť pokryla tvár mladého človeka.

„Hmotná obeť? Žiadaj čo aj celý majetok, všetko ti stojí k službám,“ vybúšil Korimský. „Čo sa týka toho evanjelistu, nedbám, môžeš dať na štúdiá hoci aj dvoch; len to nežiadaj, aby som počúval, ako posmešne roznášajú naše meno. Čo by povedal svet o tebe i o mne?“

„Svet, otče? Svet ukrižoval Pána Ježiša, na ten sa nemôžeme obzerať. O tebe by povedali, že si ku mne slabý, a o mne — na tom nezáleží. Otče, prosím, dovoľ!“

„Nie, Nikolaj, to ti nemôžem dovoliť; žiadaš vec, ktorá je úplne proti mojim zásadám. Meno Korimských nevydám na pranier, dosť, že sa to raz stalo; no o tom nehovorme.“

Korimský vstal a nechal syna samotného s jeho stroskotanými plánmi, zmarenými úmyslami a sklamanou nádejou.

Korimský nechcel prepustiť svoj dom, aby sa v ňom hlásala česť a sláva toho Boha, pred ktorým začínal sa chvieť a ktorému sa nechcel pokoriť.