ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Pomyslite, páni, čo mi Adam píše!“ Týmito slovami vítal pán Mikuláš Orlovský dekana Jureckého, kaplána Langa, doktora Raušera a advokáta Krausa, sotva poskladali zvrchníky a zaujali miesto pri šachovom stolíku.

„Aby som vraj pre akéhosi egyptského boháča — s ktorým sa zišiel na lodi a ktorý má choré dieťa a doktori ho s ním posielajú na západ — aby som pre neho buďto prenajal alebo vraj ešte lepšie, kúpil Podolín. Čo na to poviete?“

„Podolín? Hí!“ užasol pán dekan. „To musí byť čosi nóbl.“

„Adam píše, že na peniaze hľadieť netreba.“

„To by ste konečne, veľkomožný pane, dostali suseda až kdesi z Trantárie,“ — smial sa kaplán.

„A čo urobíte, pán Orlovský?“ mienil doktor.

„Bol som dnes sám v Podolíne; direktor Zarkány je teraz doma. Dnes alebo zajtra čakajú mladé knieža Zoltána. Zarkány mieni, že knieža rád predá Podolín; nechce sa mu ho opravovať. Ale, že kto zámok kúpi, hodne ho preplatí, lebo okrem tej krásnej záhrady a dvora všetko potrebuje obnovenie. Nuž neviem; musím Adamovi napísať pravdu. Bol by som rád, keby sa to mohlo poriadne predať, lebo sa vždy bojím, že sa tam ešte uvelebí nejaký daromník.“

„Ach, čo; keď ten Egypťan má groše, dá opraviť; nehaňte mu to, vaša veľkomožnosť.“

„Vám sa ľahko hovorí, pán kaplán; ale ak on potom bude mať zlé oko na mňa? Zlý sused nie je priam na závidenie.“

„No, od vás, pán Orlovský, bol by hodne ďaleko,“ zasmial sa doktor; „zato by ho dostala pani Margita.“

„Skutočne. A ktovie, aký je ten efandi barbar?“

„Óhó, pán kaplán! Východňania sú práve zdvorilí k dámam,“ smial sa dekan.

Ku koncu všetci páni, obzvlášť dosiaľ mlčiaci advokát, radili pánu Orlovskému, aby hľadel tú kúpu sprostredkovať. A ešte keď už sedeli pri šachu, prehodili o tom kedy—tedy slovo—dve.

„Je pravda,“ povie zrazu dekan, „tuším nebohý pán Adam Orlovský sa mal stať direktorom na Podolíne?“

Starý pán tuším nepočul, príliš zabraný do hry, bo práve spravil chybný krok. Zato doktor pod stolom celkom nezdvorilo kopol pána dekana do nohy a keď sa tento na neho pozrel, významno položil si prst na ústa. Pán dekan spravil mnoho významne: „Ahaá!“ a hral ďalej.

Keď sa skončila partia a domáci pán odišiel rozkázať hosťom večeru (bo nestrojil ich tak hneď pustiť od seba), povie dekan:

„Ja som čosi prekotil, doktor.“

„Veru, skoro, vaša velebnosť.“

„Nuž, ako boli veci?“

„Direktorom mal sa stať, ale nechcel, zmiznutý Ferdinand Orlovský.“

„No, už si druhý raz dám pozor, aby ste mi nemuseli zase po otlakoch šliapať.“

Pretože sa vonku strhol ostrý fujak, zadržal si pán Mikuláš hosťov u seba i cez noc; len sa staral, či nebude Margite smutno na Hôrke.

Umieňoval si, že ju tam už ďalej nenechá samotnú; alebo si pôjde pre ňu, alebo zostane tam s ňou.

Keď sa páni rozišli do spální; sedel starec s dekanom ešte pri krbe. Obaja chodievali neskoro spať; a dekan už dávno čakal na takýto príhodný okamih.

„Čo som sa vás vlastne chcel spýtať,“ začínal, zapaľujúc novú cigaru, „bola už mladá pani Orlovská pri svätej birmovke?“

Starec zakrútil hlavou, vidieť však, že mu je milé, že dekan začína rozhovor o tomto predmete.

„Nebola, velebný pane.“

„No, to sa teraz naskytá dobrá príležitosť; v lete príde jeho exelencia pán biskup do mesta, mnoho, veľmi mnoho mladých paní a slečien, čo tiež podnes nemali príležitosť, stroja sa tam.“

„Som rád, že mi to pripomínate, velebný pane; lebo verte, podnes nemal som možnosti hovoriť o tých veciach s vnučkou; nebolo ako začať.“

„Rád verím, rád verím. Ja sám by som nezačínal, ale dozvedel som sa, že v ústave v Arade nedostalo sa veľkomožnej panej riadneho vyučovania v našom náboženstve. Vôbec, odpustite, že musím povedať, v iných veciach tak príkladná výchova v tomto najhlavnejšom bola cele pochybená. Teraz treba zameškané napraviť. Nevieme ani, či veľkomožná pani bola vôbec na prijímaní, či zná poriadok svätej omše. Pre náhlosť sňatku neprišli ženích s nevestou ku mne pred sobášom, aby som bol mohol preskúmať; ani na prijímaní neboli. Hovorím: pre náhlosť sňatku a krátkosť času. Mladá pani odvtedy ešte neprišla do kostola. To sa dá ospravedlniť, nebola učená, a čo človek od detinstva nezvykne, to ľahko zanedbá. No, však to sa ešte napraví.“

Čelo pána Mikuláša pokryl mrak starosti. On, je pravda, okrem na vzkriesenie a na Božie Telo nikdy nešiel do kostola; zato jeho nebohá žena a Adamova matka chodievali usilovne. Patrilo sa, aby aj Margita išla. Lež bolo skutočne možné, že i cele nič z poriadkov omše neznala? Až navštívi chrám, môže tam prísť do rozpakov a ľud zbadá na nej jej nevedomosť. Nuž a veď hlavne kvôli tomu vzal ju od matky k sebe, aby ju vrátil tam, kam patrila.

„Velebný pane, keď teraz máte kaplána, ktorý zdá sa byť schopný, vzdelaný človek, až sa moja vnučka vráti, nech ju chodí učiť, čo potrebuje vedieť, aby sa z nej stala nábožná, dobrá katolíčka.“

„Chvalitebné predsavzatie, vaša veľkomožnosť, chvalitebné predsavzatie,“ prisvedčoval dekan. „Spravíme to tak nenápadne, že okrem nás štyroch nik na svete nezvie. Verejnosť bude myslieť, že kaplán hrá šach s nami a on medzitým uvedie veľkomožnú paniu v sväté pravdy cirkvi našej samospasiteľnej. Niekoľko hodín postačí; to ostatné nájde si potom pani Margita v dobrých knihách, ktoré jej obstaráme.“

„Vďaka, velebný pane! Kameň mi tým spadol z hrude. Vybavte tú vec s kaplánom; rozumie sa, dobrý, slušný honorár ho neminie, obzvlášť, keď zadrží všetko v tajnosti, aby do verejnosti neprenikla zvesť o nevedomosti mojej vnučky, ktorú si nezavinila sama.“

„Rozumie sa; kaplán bude mlčať ako hrob, však je spovedníkom.“

I pozdná noc našla oboch pánov v rokovaní nad osudmi Margity Orlovskej, ktorú tým najľahším spôsobom hodlali uviesť do lona svätej cirkvi, ku ktorej bola pripojená krstom.

Keby kaplán Lang znal, aké nové, príjemné povinnosti ho očakávajú, ani by sa na Orlove dobre nevyspal samými chvalitebnými predsavzatiami. A Margita? — Dobre je, že tajomná rúška kryje našu budúcnosť. Hľadenie vopred neraz zaplašilo by sen z našich očí.