ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno nevidelo služobníctvo starého pána Orlovského tak dobrej vôle, ako keď sa mu konečne vrátil domov milovaný vnuk pán Adam Orlovský. Tak si starec po svojom nádhernom veľkostatku vykračoval, akoby omladol o desať rokov. Nie div, veď dlhé roky žil sám a sám. Keď je človek vysťahovalcom presadeným z rodnej pôdy do cudzej a také všeličo prežil, ťažko potom žiť a nestarnúť.

Prišiel bol pán Mikuláš do Uhorska ako mladý. Zamotali ho tam doma v Poľsku do protivládnej agitácie a bol potom prinútený utiecť z vlasti, ktorú vrúcne miloval až do šedín. Jeho šťastie, že utiekol dosť skoro; tým ochránil svoje imanie a mohol sa zakúpiť v útočištnej zemi neďaleko mestečka Podhradu.

Prišla s pánom Mikulášom jeho pekná žena a tri utešené deti. Deti boli ešte malé, ľahko privykli v cudzine a otec privykal s nimi.

Ale šťastie máva krídla. Zomrela pani Orlovská, ktorá sa nijako nevedela vžiť do nových pomerov. O pár rokov šiel za ňou i jej najstarší syn Adam; a to práve vtedy, keď ešte len začal žiť, keď sa bol šťastne oženil. Zomrel žiaľom nad stratou milovanej ženy, ktorú narodenie prvorodeného synáčka stálo život, a zanechal pánu Mikulášovi svoju malú sirotu na potešenie.

Prv než táto strata nevesty a syna stihla pána Mikuláša, udialo sa medzi ním a jeho mladším synom Ferdinandom dač, čo svet posiaľ vysvetlené nemal. Pán Ferdinand Orlovský raz v noci opustil domov, nikdy viac sa nevrátil k otcovi, ba i každá stopa po ňom zmizla. A nikto nesmel tohto syna pánu Mikulášovi ani spomenúť. — Ferdinand prežil dva roky v cudzine. Len čo prišiel domov, povrávalo sa, že tam sa v niečom previnil proti cti Orlovských, čo mu otec nemohol ani zabudnúť ani odpustiť.

Po strate oboch synov zostalo Orlovskému už — krome vnuka — len jediné dieťa, najmladšie a najmilšie, radosť a pýcha otcovského srdca, dcéra Natália.

Veľkostatok Orlovských, ktorý si pán Mikuláš pomenoval „Orlovom“, rozkladal sa východne od mestečka Podhradu. Mesto menovalo sa tak po starej zámockej zrúcanine, ktorá trónila nad ním ako pomník zašlej slávy, hlásajúc svetu, že sláva zeme len do času, tá nebeská na veky. Pod samou zrúcaninou tiahla sa Zámocká ulica s veľkým nárožným domom; na jeho priečelí svietilo zlatými písmenami: „Apatieka U zlatej ľalie“.

Už od dávnych rokov patrila lekáreň rodine Korimských a dedila sa z otca na syna. Napriek tomu, že Korimskí boli už hodne bohatí a Ján Korimský mal iba jediného syna Manfréda, nedovolil mu iné postavenie v svete zaujať. Vynútil si na ňom sľub, že i po jeho smrti apatieku nepredá. Čo dodržanie tohto sľubu hrdého Manfréda Korimského stálo, nikto si nevie predstaviť.

Celá okolitá spoločnosť sa veľmi divila, že pán Mikuláš Orlovský — on, starý šľachtic — dovolil svojmu jedináčikovi spomedzi mnoho pytačov vybrať si práve Manfréda Korimského, ktorý ani rodom, ani stavom, ba ani náboženstvom nebol slečne Orlovskej rovný; zato prevyšoval všetkých bohatstvom, vzdelaním a krásou.

Snáď keď mal pán Mikuláš už len toto jedno dieťa, nechcúc mu v šťastí prekážať, prižmúril oči a privolil. Ach, ale neprešlo ani sedem rokov, bolestne oľutoval svoje privolenie. Šesť rokov trvalo závidené šťastie mladých Korimských. Potom prišla medzi nich akási strašná nezhoda a mladá pani vrátila sa na Orlov s tým nezvratným predsavzatím, že nikdy viac sa k mužovi nevráti. Všetko prosenie z otcovej strany, všetky pokusy Korimského, prehováranie kňazstva i súdu, všetko zostalo bez výsledku. Spor sa zakončil rozvodom. Korimskému zostal prvorodený synáčik Nikolaj, a pani Natálii pririekol súd malinkú dcérku Margitu. Tak skončilo manželstvo dvoch ľudí, uzavreté raz pred Bohom, a spojené Ním až do smrti.

Pán Mikuláš nesúhlasil s rozvodom. V hneve prehlásil, že rozvedenú dcéru u seba mať nechce. A tak vzala Natália Orlovská svoje dieťa a vysťahovala sa s ním do Viedne. Bola to pre hrdého a citlivého pán Orlovského strašná rana, ale strašnejšia ho ešte čakala.

Po troch rokoch dostal od dcéry — s ktorou nezrušil spojenie — list, v ktorom mu oznámila, že prestupuje do evanjelickej cirkvi, a síce preto, lebo hodlá uzavrieť sňatok s inžinierom Rainerom. Na tento list nedal pán Mikuláš odpoveď; dcéra pre neho už nežila. Preniesol všetku lásku roztrpčeného srdca na vnuka Adama.

Nuž tento vnuk vrátil sa mu konečne po rokoch štúdií už nie na prázdniny, ale trvale. Jemu chcel odovzdať všetko, čo s toľkou starosťou pre neho hromadil, slniť sa v šťastí svojho jedináčika, a tak ešte raz omladnúť a žiť.

*

Bolo po hostine na počesť vnukovho príchodu. Priatelia sa rozišli a dedo s vnukom osameli. Sedeli v dobre vykúrenej komnate neďaleko krbu. Dedo na pohovke, vnuk v kresle; oba zahľadení do červenej žiary ohňa a zamyslení. Svetlo osvecovalo mužný starcov zjav, upomínajúci na statný, víchrom neraz zohýbaný, ale nezlomený strom. Šedivé vlasy i brada sťa rám vrúbili počerný obličaj, kde-tu plný už vráskov, obličaj s tvrdými rysmi, hrdým čelom a pevnými perami. U muža takéhoto výzoru nezdá sa slabosť ani možnou. Zrazu starec vzhliadol; spod šedivých rias pozreli dve ohnivé oči na zamyslenú mladosť a hľa, celá mužova tvár sa razom zmenila, prezrádzajúc hĺbku citu a lásky. Nezaprel Adam Orlovský, čí je on vnuk. Aj u neho tá istá nádherne urastená postava, lenže štíhla. Tie isté čierne ohnivé oči, hrdé čelo, pevné a krásne pery, celý zjav zosobňujúci slovíčko „pán“. Snáď ucítil vnuk na sebe upretý skúmavý dedov pohľad, ich oči sa stretli, vstal.

„Rád by som vedel, čo znamenali poznámky pána Zarkányho a doktora Raušera pri večeri, týkajúce sa vraj vlastných plánov, aké máš so mnou, starý otec!“ povráva melodickým hlasom.

„Tak, rád bys’ vedel?“ Okolo starcových perí pohral dobrotivý úsmev. „Moje plány sú tie najprirodzenejšie; usadíš sa na Orlove, hotový som odovzdať ti všetko, čo mám a pretože chcem na staré dni vidieť vôkol seba život, veselosť, aby sme my dvaja sami na Orlove bývať nemuseli, treba sa nám postarať o domácu paniu. Nuž krátko povedané: vychoval som ťa a teraz ťa ožením.“

„Ale mňa, starý otec, a ty?“ ako hadom uštipnutý uskočil mladý muž. „Odpusť, z toho nebude nič, mne na ženenie ani myšlienka nejde a proti vôli priviazať sa nedám!“

„Ticho, Adam!“ stiahol starec čelo. „Tomu ty nerozumieš, a nechaj ma dohovoriť. Pri tvojej ženbe mám zvláštne úmysly; predovšetkým: máš svojeť zachrániť a uviesť tam, kam patrí, totiž domov; a potom to, čo ľahkomyseľne cirkvi katolíckej bolo vzaté, má jej zas byť prinavrátené.“

„Ja ťa naozaj nerozumiem, starý otec. Ako by som mohol ženbou získať katolíckej cirkvi dušu? Získavať duše je práca kňazov, nie moja.“

„Keby som nemusel,“ mávol pán Mikuláš rukou, „nespomínal by som také bolestné veci.“

Pán Adam zarazene pozrel na deda: hlas sa mu triasol a znel neobyčajne jemno.

„Vieš, že mám vnučku; a táto vnučka už roky žije v ponižujúcom postavení. Vieš, že prestúpením jej matky do evanjelickej cirkvi bola i ona na čas vyrvaná z lona našej cirkvi, bárs pokrstená, právom sem patrí. Ak ju však dnes nezachránime, keď má už 18 rokov, prinútia ju oni, aby verejne prestúpila, a tak je navždy pre nás stratená. K tomu treba uvážiť, že následkom neblahých okolností nútená je za života svojho otca žiť v otčimovom dome.“

„No tak ju zachráň; k tomu predsa nepotrebuješ mňa. Tvoja vnučka má v tvojom dome práve toľko práva a miesta, ako tvoj vnuk; netreba ich oboch kvôli tomu pozbaviť slobody.“

Adam prechádzajúci po sieni zastal pred dedom.

„Máš pravdu; lež myslíš, že nám ju matka dá dobrovoľne? Ba ani súdne prinútiť ju nemôžeme,“ zvraštil pán Mikuláš čelo. „Je len jeden prostriedok na dosiahnutie cieľa, t. j. keď ja jej ruku vypýtam pre teba a sľúbim, že ak sa zoberiete, vám spolu všetko poručím.“

„Ale veď ona mi je vlastná sesternica, cirkev mi nedá si ju vziať!“ namietol nevrlo pán Adam.

„To peniaze spravia a cirkvi musí záležať na tom, aby sa náš úmysel zdaril. Ja chcem, aby ste ma vy dvaja doopatrovali.“

„To sa môže stať, starý otec; len tú klauzulu vynechaj. Oni, keď jej sľúbiš poručiť, aj tak nám ju dajú a my ťa môžeme opatrovať.“

„Ba netáraj!“ rozhneval sa starec. „Dnes by ste ma opatrovali, potom príde voľajaký švihák, ona sa vydá; ty si vyhľadáš druhú, oženíš sa a ja veľkostatok trhať nedám, nedám!“ skríkol a uderil na operadlo päsťou. „Alebo ho dostanete spolu, alebo ani jeden.“

„Tak jej ho daj celý,“ hrdo narovnal sa mladý muž, „a prižeň si k nej zaťa, aby tu zostali s tebou; ja sa za mamonu predať nedám. O ženu nestojím; sama myšlienka na podobné jarmo mi je ošklivosťou.“

„Čože?“ zaúpel starec. „To je vďaka za to, že som ťa vychoval? Takú mi dáš odmenu? No pekne, synku! — Lež načo sa divím, keď mi deti mohli celý život strpčiť, že vnuk vráža klin do mojej rakvy? Teda za mamonu ťa zapredávam? Teda ty mi nemôžeš vyplniť moju prvú, jedinú, poslednú žiadosť, akú som ti vyslovil? Nuž dobre, synku.“

Pán Mikuláš vstal, a chladno ako socha — keby mohla chodiť — pokročil ku dverám; ruka spočinula mu už na kľučke; vtom objalo ho pružné rameno.

„Nehnevaj sa, starý otec; žiadaj čokoľvek, i život za teba dám, len to nie!“

„Už nič nežiadam,“ odstrčil dedo vnuka. „Za koho život položiť chceme, tomu radi obeť prinesieme. Nechaj tak, synku; zabudni na to, že tvoj pochabý dedo chcel byť šťastný na staré dni, po tak mnohom sklamaní v živote. Bol to len sen, roky síce živený, no, len sen; a opustil ma tak, ako všetko.“

„Nevrav tak, starý otec a nemuč ma!“ pritisol si mladý muž obe ruky na čelo. „Nedal si mi ešte povedať príčinu, pre ktorú sa nechcem a nemôžem ženiť. Nechcel som, no teraz musím povedať, aby si ma krivo nesúdil. Sadni si, prosím a vypočuj ma!“

Pán Mikuláš viac klesol do najbližšej leňošky, upierajúc skoro s hrôzou oči do bledého vnukovho obličaja.

„Snáď mi len nepovieš, že máš dakde ženu?!“ zaúpel divným hlasom.

„Ja? Ach, čo ti napadá! Vari som dajaký románový hrdina, alebo pletichár, podvodník a klamár? Uisťujem ťa, že som nemal kedy pomýšľať na podobné malichernosti.“ Pyšný ťah pohral perami vraviaceho, odhrnul husté vlasy z čela.

„Znajúc, čo tebe dlhujem, starý otec, za tvoju lásku a starosť, keď si ma volal domov, že chceš posledné roky stráviť so mnou, zriekol som sa na tieto roky najvrelejšej srdca túžby. Mal som totiž úmysel so spoločnosťou profesora Geringa podniknúť výskumnú archeologickú cestu. V túžbe osladiť synovskou láskou dni tvojho života, odročil som tento svoj plán; ale nevzdal som sa ho, lebo by to pre mňa znamenalo vzdať sa života a jestvovania a zmýliť celoživotnú dráhu. Ty však teraz žiadajúc, aby som sa oženil, navždy ma chceš pozbaviť životného cieľa. Lebo zanechať doma ženu a ísť sa túlať (snáď sa i nevrátiť), to je podľa mojich zásad neslušné. A ženu so sebou vziať nemožno, a už najmenej Margitu Korimskú, ktovie ako prepiato a maznavo vychovanú. Tak stoja veci; to mne prekáža. Ale pretože som tvojím dlžníkom, nuž dokážem ti, že som ochotný viac obetovať než život: — učiním podľa tvojej vôle.“

V komnate stíchlo. Krutý boj bojovali dve srdcia; ktoré zvíťazí? Do dlaní sklesla hlava starcova; pozdvihla sa zrazu prudko, oči zaiskrili pevným rozhodnutím:

„Ďakujem, Adam. Dobré tvoje slová odmeňujú ma za všetku prácu a starosť, akú som mal s tebou. Ale niečo za niečo. Ty vyplníš moju túžbu a vezmeš si Margitu Korimskú, ja zase splním mne dosiaľ neznáme tvoje túžby. Margitu necháš pri mne a hneď po svadbe odoberieš sa na cesty, tak sa nám všetkým trom pomôže. Na svet a jeho reči sa nebudeme obzerať. Chcem, aby si šiel na cesty ešte za môjho života.“

„Starý otec!“

Ó, výkrik vyprosteného srdca, kto ťa pochopí?!