ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten krásny podvečer posledného apríla, ktorý pán Mikuláš trávil prípravami a očakávaním na Podolíne, jachala drožka smerom od podhradskej stanice k Orlovu. V nej sedela elegantne odiata pani a opierala krásnu postavu hneď do rohu kočiara, z toho sa nahla von, zase odhodila závoj z utešenej, no veľmi bledej tváre a zastrela si oči oboma rukami a zase sa schúlila v kočiari. Ach, len veľké, primocné rozrušenie počína si takto.

Keď konečne drožka zastala pri bráne parku Orlova, zišla pani síce úplne pokojne z kočiara, vzala svoju malú, skvostnú kabelku i slnečník, zaplatila drožkárovi (no ruky sa jej pritom mocne triasli), a keď drožka zmizla, stála ešte vždy opretá o mrežu, akoby zbierala silu na prekročenie prahov Orlova.

Ach, nie div, veď stála to tu dcéra na prahu voľakedy šťastného, milovaného domova, z ktorého odišla dobrovoľne po dvakrát. Raz ako prešťastná nevesta, unesená v náručí lásky, doprevádzaná žehnaním drahého otca, druhý raz ako nešťastná, celému svetu i otcovi vzdorujúca; rozvedená žena.

A teraz prichádzala späť. Čo tu chcela? Hľadala ešte raz úkryt? Bola zase sklamaná? Dúfala, že ju rozhnevaný otec prijme na milosť ako márnotratnú dcéru? Ach, nie!

Milujúci muž, zmietaný obavami o ňu vo dne v noci sa domnieval, že je ona v teplom ovzduší kúpeľov. Zaviezol ju ta na zotavenie. A keď ho povinnosti odvolali, zanechal ju v dobrej spoločnosti.

Ach, neprišla sem ako oklamaná žena, ani ako kajúca dcéra. Prichádzala to tu nešťastná matka, túžiaca po jedinej pravdivej správe o úbohom chorom synovi.

Keď konečne bolo srdcu tej úzkosti, túžby a žiaľu primnoho, polámala pani hrádze hrdosti i hanby a vydala sa na cestu. Prišla až potiaľto a teraz nevládala ďalej. Musela zobrať všetky sily. Vedela síce, že keby ju urazený, rozhnevaný otec i zahnal, toľko milosrdenstva že predsa od neho dosiahne, že jej aspoň povie pravdu. Verila, že nadarmo sem neprišla. Všetky jej nádeje kŕčovite držali sa Orlova. Váhala prekročiť prah len preto, že ju k zemi stláčali primocné rozpomienky.

Konečne mala dosť sily vidieť po dlhých rokoch otca a zastať pred ním ako barónka Rainerová. Otvorila bránku, a temer tak rýchlo ako kedysi prebehovala Natália Orlovská záhradou, bežala i teraz k dobre známemu osobitému vchodu. Ocitla sa v chodbe už len slabo osvietenej. Chcela hore schodmi rovno k bytu pána Mikuláša, no pozdrav sluhu ju zastavil.

„Kde sú panstvá?“ spýtala sa sotva počuteľným záchvevom hlasu. No musela sa oprieť o zábradlie schodov.

Sluha v domnení, že ho nepočula, druhýkrát zopakoval, že veľkomožný pán je na Podolíne a veliteľka na Hôrke, že sa tento týždeň sotva vrátia. Doložil, aby sa len páčilo dovnútra, že ju zavedie za pani kľúčiarkou.

No pani pokývla iba hlavou, pozrela zvláštnym pohľadom po prázdnej chodbe, obrátila sa a odchádzala.

Čo vedel sluha, hvízdajúci si po chvíli veselú pesničku, koľko to z Orlova odchádza žiaľu, čo sa nedá popísať?!

Pani do kaštieľa prišla rýchle, a pomaly, veľmi pomaly ho opúšťala. Trvalo dosť dlho, kým konečne zavrela za sebou železnú bránku a klesla na kamenný schodík, úplne bezvládna. A náhle zomretou nádejou zomrela i jej sila. Pani neplakala, strnulo hľadeli krásne oči do prázdna, nelomila rukami. Áno, keby si nevidel ten zjavný odblesk žalosti a duševnej útrapy na celom, akoby zduchovnelom obličaji, myslel by si, že nežije.

Väčšia nehoda, než aká stihla teraz úbohú paniu, ju už nemohla stihnúť. Všetko postavila na kocku: rodinné šťastie, domáci pokoj, svoje slabé zdravie a čo ešte všetko pri tom. Na to pre ňu najhoršie sa odvážila — a teraz to bolo darmo. Otec nebol doma, ani dcéra; a pani až teraz cítila, že čo ju sem tak mocne poháňalo, nebola len výhradne túžba dozvedieť sa ako sa má Nikuška, ale že sa sýtila nádejou: spočinieš zase raz na srdci drahého, predrahého otca a privinieš sa k dcére!

A teraz tu dýchala cudzota, prázdnota. Iná dcéra a matka mohla si dať otvoriť hosťovské izby, mohla aspoň prenocovať a potom ísť hľadať svojich milých ďalej. — Barónka Rainerová ani to nemohla, ona musela ďalej. Veď tu na tom prahu nesmel ju niekto nájsť sedieť ako žobráčku, musela preč. Ale kam? — —

Orlov bol pre osobu zvyknutú na pohodlie, vozenie a k tomu ešte po chorobe oslabenú priďaleko od podhradskej stanice i od mestečka. Keby si aspoň drožku bola nechala!

No kto by si pomyslel, že keď po rokoch príde k svojmu peknému milovanému rodisku, nebude si môcť odpočinúť pod jeho strechou?! Ach! —

No musela dôjsť do mesta, veď bude noc; naposledy ani tam nedostane nocľah — —

Vzchopila sa, hodila ešte pohľad na budovu a medzitým čo horúce slzy skanuli jej po bledých lícach, vydala sa na spiatočnú cestu k Podhradu. Slnko už zapadalo, mesiac svietil. Cesta, ktorú sto a sto razy preletela ako blesk, buď v kočiari alebo koňmo a po ktorej nikdy pešky Natália Orlovská nekráčala, trvala teraz barónke Rainerovej dlho. Keď svetlo prvej lampy padlo na ňu, mohol každý vidieť, že je už úplne vysilená a ďalej nepôjde. Ak jej predtým bolo pravým dobrodením, že nepostretla živej duše, obzrela sa teraz placho túžobne po dakom, kto by ju podoprel, aby neklesla. Pritom padol jej pohľad na osvetlené okná osamelého stojaceho domu. Bol najbližšie a pred ním pri záhradke lavička; zamierila k nej a klesla na ňu.

„Až si odpočiniem“ — pomyslela si, opierajúc sa o plot záhradky, — „potom si pôjdem hľadať nocľah.“

Chvíľu sedela ticho. No zrazu sa trhla; zvnútra domku otvorenými dvermi zaznel prekrásny spev.

spievalo tam viacej mladých, čistých hlasov nevýslovne dojemno.

Panej klesla hlava znovu na múr a po bledých lícach kanula slza za slzou.

Spev zatíchol a malá prehrávka strácala sa v diaľke.

Pani vstala tiahnutá mocnou túžbou, vkročila do malej predsiene a sadla si na tú starú stoličku, kde pred niekoľkými týždňami sedela jej dcéra a kde poznala, že nemá Krista zjaveného.

A mala Ho barónka Rainerová zjaveného? Úbohá, kto sa kedy aj len spýtal, či v Neho verí?! Vychovaná ako povrchná katolíčka, vydala sa do evanjelickej rodiny podľa mena, v ktorej meno Ježiš nikdy ani vyslovené nebolo. Potom, aby sa mohla vydať druhý raz, stala sa evanjeličkou. Zavrhla náboženstvo otcov, dobre ani nevediac, čo zavrhuje, prijala mužovo náboženstvo úplne neznáme, z ktorého inžinier Rainer znal asi toľko, že netreba veriť nič, držať nič, že to je evanjelická sloboda. A kto sa potom ďalej pýtal, či pani verí, alebo nie? Nikto, hoci sa predtým na Orlove a potom u Rainerovcov schádzalo zabávať dosť najprv katolíckych, potom evanjelických kňazov.

Ach, keď sa pani presvedčila sama, že je pošetilé veriť v svätých i v Máriu a modliť sa k nim, nezostalo jej nič, v čo by bola uverila. Zostala jej len akási bázeň, vzbudzujúca predstavy o ďalekom, vysokom, hroznom Bohu, ktorý ju raz potresce a ku ktorému neodvážila sa modliť. Krista znala len na obraze a zo slonovej kosti, bo dosiaľ ešte nestretla človeka, ktorý by Ho bol mal zjaveného.

Nuž sedela teraz pri týchto dverách neveľkej izby, videla to isté zhromaždenie a počúvala, ako spievali ďalej:

Ach, kde tá moja úzkosť zmizne? Kde okreje moja duša? Kde si ja odpočiniem? Pre mňa niet odpočinku! plakala pani ticho.

Roky nepočula slovenského slova. Ako milo zneli jej teraz tie dobre známe zvuky reči milovanej za detinstva:

Pani slovám celkom nerozumela, no dojímali ju zvláštne; cítila, že spočíva v nich čosi, čo ona nemá, ale veľmi potrebuje.

Pani otvorila oči naširoko. Ó, kto tú pieseň skladal, kto to tak dôvodne poznal to klamné blaho tohto sveta?! Áno, tieň a klam; dnes žiari, zajtra zhasne. I to jej blaho tak žiarilo a zhaslo navždy, navždy!

Pani vypukla v plač, ktorý prehlušila len hlasitá prehrávka harmónia. Potom všetko stíchlo a k sluchu úbohej, uštvanej, sklamanej duše a raneného srdca znela modlitba, akú pani ešte nikdy nepočula. Jemným hlasom prosil tam dakto o pomoc a svetlo pre úbohé blúdiace duše bez pokoja, bez Pána Ježiša. Potom ten istý hlas čítal. A teraz videla pani už aj hovoriaceho a nespustila zrak z jeho ušľachtilej miernej tváre. Čítal udalosť o Zacheovi, ktorý ničoho nešetril, len aby mohol vidieť Pána Ježiša.

Toľko pani predsa poznala, že je to text zo Slova Božieho. Rozhliadla sa. Nebol to kostol. V nasledujúcej chvíli zaujal ju výklad textu natoľko, že na všetko zabudla.

Popisoval mladý muž, aký bohatý, mocný bol ten Zacheus a predsa mu vždy niečo chýbalo. Keď prišiel žiaľ, nemalo ho čo potešiť; ak prišla radosť, trvala obyčajne krátko a pominula. A keď i všetko mal, ležala na ňom ťarcha hriechov, veci, ktoré učinil a ktoré sa nedali odčiniť, a veril, že ho Boh za ne bude trestať časne a večne.

Ten neznámy mladý muž akoby bol na plátne alebo v zrkadle ukazoval všetky panine osudy. Potom začal popisovať Pána Ježiša, kto On bol, čo bol a kvôli čomu prišiel na svet.

Mal tam v prvej lavici dakoľko ľudí, o ktorých hovorí jeho Pán: „vyjdi medzi ploty“. Preto vykladal tak jednoducho, zreteľne a tak, aby všetko pár slovami povedal, čo človek musí vedieť, ak má v Pána Ježiša uveriť a byť spasený. Nevedel pritom, že má poslucháčku vznešenú dámu, ktorá, keby bol ináč vravel, podobne by ho nebola rozumela.

Potom opísal, ako sa stretol Zacheus s Ježišom a prijal Ho do svojho domu a aké šťastie a trvalý pokoj to prinieslo jeho srdcu. Konečne hovoril o verši, ktorý panej hlboko utkvel v pamäti: Lebo prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. Aj teba, milý brat, aj teba, milá sestra! Ó, poď k Nemu, daj sa Mu spasiť, tak ako ten Zacheus! Amen.“

Kratučká, vrúcna modlitba a spev jedného verša piesne, počas ktorého vyšla pani von, bo sa jej zmocňoval závrat v tom zdusenom povetrí a sadla si na lavičku. Potom videla, ako sa ticho rozchádzali ľudia. Nemala akosi sily ani smelosti zavolať, aby ju dakto z nich zaviedol do hostinca. Tu pod tým hviezdnatým nebom bolo jej voľnejšie. Veď tam bol Boh, o ktorom počula dnes prvý raz, že mal takú lásku k ľuďom, že im daroval svojho Syna, jediného Syna, Jeho, ktorý išiel cez Jericho do Jeruzalema na smrť, ukázal sa Zacheovi, učinil ho šťastným a potom šiel za neho umrieť, i za nás.

Hľadela na nebo; strhla sa, keď sa náhle dakto k nej sklonil. Uvidela len pekný, mierny obličaj.

„Odpustite, pani moja, že vyrušujem; no zdáte sa mi cudzinkou, nemohol by som vám dačím poslúžiť?“

„Ba áno, pane, ďakujem, ste láskavý.“

Hlas i spôsob mladého muža vohnal slzu panej do očí.

„Musím cez noc zostať v Podhrade a dávno som tu nebola, neviem, kde je nejaký poriadny hostinec, v ktorom by som dostala izbu.“

„Poriadneho hostinca tu temer ani niet, pani moja, ale keby som smel poradiť, rodina, ktorá býva v tomto dome, má osobitnú izbietku, slušne zariadenú. Sú nemajetní, im dobre padne, keď im zaplatíte tak ako v hostinci a dobre, s láskou vás obslúžia.“

„Ach, ako vám ďakujem!“

Pani vstala a zachytila sa steny.

„Krúti sa vám hlava, pani moja?“

„Značne; snáď by som ďalej ani nedošla. Som len nedávno po chorobe a stihlo ma nešťastie a nešťastie neuzdravuje.“

Pani sklonila hlavu a prijímajúc ruku mladého muža, dala sa mu doviesť do malej, mesačným svitom veselo osvietenej izbičky. Keď muž narýchlo rozožal svetlo, osvietilo skromné, ale pekné zariadenie. Pani sadla si na pohovku, oprela hlavu o podušku. Mladý muž okamžite priniesol jej podušku z postele a podložil jej ju šetrno.

„Nemal by som vám zavolať lekára, pani moja?“

„Lekára?“ zľakla sa i usmiala trpko. „Oni nemajú pre mňa lieku, tak ako pre toho Zachea.“

„Vraveli ste, pani moja, že vás stihlo nešťastie, v takýchto chvíľach zabúdame i na jedlo: snáď je váš závrat stadiaľ.“

„Máte pravdu, pane, nejedla som od rána temer nič; no to mi ani na myseľ neprišlo. Ak mi domáci budú môcť dať šálku kávy alebo čaju, budem im vďačná.“

„Dovoľte, hneď to obstarám.“

Kým vrátil sa mladý muž, skúšala pani vstať, ale nešlo to; v hlave jej hučalo, pred očima tancovali kolesá, stratili sa, až keď si znovu ľahla. K tomu pripojila sa znovu krutá, hlodajúca bolesť srdca. Ach áno, nešťastie neuzdravuje.

Pekná, láskavá dievčina priniesla jej kávu, ktorá paniu síce trochu rozobrala, priniesla jej telesne úľavu. Za devinej pomoci — ktorá nemohla od neznámej dámy oči odtrhnúť, tak jej bola akási známa a drahá, — ocitla sa v posteli. No keď tam chvíľku zdanlive ako bez zmyslov odpočívala, počula dievčinu úzkostne zavolať: „Pán Ursíny, poďte, prosím, sem! Snáď predsa aby sme zavolali doktora!“

„Ja nechcem doktora z Podhradu,“ vyrazila s námahou, „on by ma poznal, ja nechcem!“

Úzkostne pozreli krásne oči na vstupujúceho mladého muža.

„Ja mám priateľa lekára, on je cudzí, prišiel práve dnes, zavolám jeho.“

„Ste dobrý; poznať, že ten Ježiš Nazaretský je vaším Pánom.“ Pani zadržala jeho ruku vo svojej.

„Áno, On je mojím Pánom. Lež nielen mojím, i vaším. On vás miluje. My Ho budeme prosiť, On i to nešťastie zmierni a vaše ranené srdce uzdraví. Ale nemohli by ste mi povedať, čo sa vám stalo?“

Ó, nikdy ešte nevravel cudzí človek s barónkou Rainerovou s takou jemnou, dôveru vzbudzujúcou sústrasťou. A srdcu panej — preplnenému až do puknutia — sa muselo uľaviť, ak nemalo puknúť návalom utajenej bolesti.

„Ach, mám syna, ktorého som dávne roky nevidela. Dozvedela som sa, že je veľmi chorý, prišla som sa konečne presvedčiť. Ale tí ľudia, ktorí by mi boli mohli povedať, nie sú doma,“ vravela s bolestným povzdychom.

Líca mladého muža obelievali kamdiaľ viac. Hľadel na zlaté panine vlasy, na tie hrdojemné pravidelné riasy. — Ach, bola ešte na svete jedna takáto tvár, hoci i mladšia, a tá bledo priesvitná sa jej podobala navlas.

„Pani moja,“ zašepkal po okamžitom boji, skloniac sa cele nízko, aby ho mohla počuť. „Nikolaj Korimský sa práve dnes vrátil. Zdravý ešte nie je, pevne verím, Pán Ježiš ho istotne uzdraví, o neho sa nebojte.“

Pani otvorila veľké oči:

„Vy ho poznáte? Videli ste ho? Neklamete seba alebo mňa?“ vykríkla polo zdeseno, polo jasavo.

„Nie, drahá pani; som taký šťastný nazývať vášho Nikušku svojím priateľom. Asi pred hodinou som s ním hovoril.“

„Môjho Nikušku, môjho Nikušku?“ rozplakala sa pani a plakala dlho.

Mladý muž a dievčina ju nemýlili. Odosielali za ňu vrelé prosby k trónu milosti. Keď stíchla, sklonila sa k nej; spala už vysilením.

„Zavoláte doktora, pán Ursíny?“ vyzvedala sa dievčina starostlivo, popravujúca podušky panej.

„Nie, Anežka, Pán Ježiš uzdravuje i bez lekárov, a my dvaja budeme mlčať, pravda?!“

„Áno, pane; ja tú úbohú, nešťastnú paniu nezradím.“

„Modlite sa za ňu, sestra, i za mňa.“

„Za vás, drahý brat? Prečo?“ pozrela naňho užasnuto.

„Preto, že potrebujem mnoho modlitieb, aby som mohol obstáť, obzvlášť dnes; ale dobrú noc!“

Dlho, keď už mladý asistent dávno bol odišiel, myslela dievčina ešte vždy na hlas i slová, ktoré vyriekol. A ako veľmi bledý bol pán Ursíny, keď skláňajúc sa ešte raz nad posteľou zahľadel sa na paniu zvláštnym pohľadom, ani čo by ju odprosoval; ba začo? — —

„Aké pochabé myšlienky!“ kárala sama seba. Začo vedel by odprosiť barónku Rainerovú pán Ursíny? — —