ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo verejnosti dobre známom aradskom^[1] ústave bolo veľmi veselo. Slávili chovanky riaditeľkine meniny. Hrali a zabávali sa, okrem jednej. V málo osvietenom, prijímacom salóniku sedela pri krbe rozlievajúcom červenú žiaru dievčina asi 17-18-ročná. Hlavu mala v hlbokom zamyslení sklonenú do belostných dlaní. Štíhlu postavu objímalo jemné rúcho. Jeho krásna bledomodrá farba kontrastovala s belosťou pleti čistej ako kvet. Od nej sa čarovne odrážali veľkosťou prekvapujúce podlhovasté oči. Leskli sa ani dva čierne diamanty a hľadeli spopod zlatých rias zamyslene do červenej žiary ohňa. Priskorá vážnosť zasadla okolo ružových, pevne zavrených ústok, dodávajúc celému zjavu ráz odhodlanej samostatnosti.

Ba nad čím dumala, kým sa jej vrstovníčky v učebnej sieni veselo bavili hudbou a tancom? Čo ju vytvorilo z ich stredu? Preberala ešte raz celý svoj minulý život. Veď bolo jej odteraz hľadieť do neznámej budúcnosti. Mysľou zalietala do prvých rokov detstva, k tým nie mnoho šťastným chvíľam, stráveným v sladkej nevedomosti. Bola raz veselým, šťastným dieťaťom, horúco milujúcim krásnu matku a dobrého otca, ktorý ju nikdy síce nepoceloval, ale zato kedykoľvek vrátil sa z častých svojich ciest, vždy priniesol jej cukrovinky, hračky, drahé šaty. Pre neho mohla robiť, čo chcela, ísť kam chcela. Nikdy jej vôľu nezrušil; ba neraz vypýtal ju od matky, že smela i na poldňa ku kamarátkam. Slúžky malú slečinku hneď niekam odviedli, len čo ju z cesty vrátiaci sa pán obdaroval. Pozdejšie šlo dieťa už i samo, nechcúc prekážať rodičom.

Tak prešlo prvých sedem rokov. Tu stalo sa niečo medzi malou slečinkou a jej pestúnkou. Dieťa dupnúc nohou sa vyhrážalo, že bude žalovať otcovi.

„Otcovi?“ smiala sa rozpustilá slúžka. „To by slečinka ďaleko musela ísť, než by prišla k svojmu otcovi.“

Dieťa otváralo veľké oči, náruživo začalo si hájiť svoje právo, no, slúžka stála na svojom: „Pán inžinier nie je vaším otcom, Margita. Vy sa nevoláte Rainerová, tak ako pani. Vaše meno je Margita Korimská. Však až len prídete do škôl, uvidíte, či vás tam tak nezapíšu.“

No, Margita nechcela na tú strašnú istotu čakať ani okamih. Vybehla ako blesk na chodbu a ocitla sa tvárou v tvár otcovi vychádzajúcemu hore schodami.

„Lena hovorí,“ žalovala miesto pozdravu, iskriac očami, „že ty nie si mojím otcom, že môj je druhý, ďaleko a že ja sa volám Korimská. Ó, povedz jej, že to nie je pravda, že som ja tvoja!“

Dosiaľ nezabudne výraz, aký mu vtedy preletel tvárou, ani čo by si bol vydýchol, no i zas akoby ju srdečne ľutoval.

„Lena je sprostá, že ti rozpráva také veci,“ odvetil, pohládzajúc čelo i vlasy rozrušeného dievčaťa. „No,“ dodal vážne, akoby hovoril k dospelým, „ona má pravdu. Som len tvojím nevlastným otcom; lež myslím, boli sme a budeme preto i naďalej dobrými priateľmi. Teraz choď do izby, dostaneš peknú obrázkovú knihu. Ale mame nebudeš spomínať to, čo sme my spolu hovorili, bo by si ma veľmi zarmútila.“

Nuž, keď dieťa po tomto rozhovore nesmelo ísť za matkou a slúžka viac povedať nechcela, zostalo so svojimi myšlienkami samo. Zobudilo sa k hĺbaniu a dosť skoro prišlo k presvedčeniu, že je nemilovaným, zbytočným bremenom nevlastnému otcovi. Jeho dary stratili cenu, veď nedávala ich otcovská láska. A hoci si dieťa muselo uctiť toho nanajvýš šľachetného muža, ktorý nad jej výchovou bdel veľmi starostlivo, láska k nemu umrela v tom malom osamelom srdci a už sa ničím nedala obnoviť. Teraz malá Margita videla to, čo predtým len cítievala. Matka, ktorá v otcovej prítomnosti alebo v spoločnosti žiarila šťastím a dobrou vôľou, v jej blízkosti, alebo keď zostane sama, nikdy nie je veselá. Začala premýšľať nad príčinou.

Stopujúc krásnu paniu pri každom kroku, našla ju konečne raz sedieť nad maľovanou podobizňou krásneho, zlatovlasého chlapca. Celovala obrázok a horko plakala. Margita mala vtedy už 10 rokov. Srdce jej udrelo vrelým súcitom; vášnivo objímajúc matku zvolala s plačom: „Mama moja, neplač!“ Matka ju temer odstrčila.

Matka zľakla sa alebo seba, alebo jej.

„Čo chceš, Margita? Choď spať!“ rozkázala prísne. Ale dieťa, indy zvyknuté poslúchať, teraz ísť nechcelo.

„Pôjdem, mama; len mi ukáž ten pekný obrázok a povedz mi, kto je to, keď tak nad ním plačeš?“

„Kto je to?“ rozplakala sa pani usedavo. „Môj synáčik milý, moje druhé, zlaté dieťa, môj poklad nenahraditeľný. On má jeho a ja teba; prečo sa mu aspoň nepodobáš? Prečo nesie tvoja tvár tú neznesiteľnú…?“

Ďalej pani neprišla, zastavená vyjaveným pohľadom dieťaťa, ktoré jej nerozumelo a domyslelo si: „Ona mňa neľúbi, som jej neznesiteľná.“ Privinula ho k sebe, zľúbala, vystrojila spať; — ale čo v tej chvíli v srdci zomrelo, to už nerozohriala.

Vtedy Margita myslela, že ten krásny braček odpočíva v hrobe, a priala si ležať tam na jeho mieste.

„Prečo umrel on? Prečo nie ja?“ volala do noci. „Jeho mama milovala a mňa neľúbi, keď sa mu nepodobám!“

V trinástom roku dozvedela sa konečne, že tento brat žije u ich spoločného a pravého otca. A pretože sa jej matka s prvým mužom rozviedla, tak medzi ňou, Margitou, bratom a otcom, ktorí boli jej vlastní, leží neprekročiteľná priepasť. S týmto bolestným, starostlivo ukrytým ostňom v srdci prišla pred štyrmi rokmi do tohto ústavu.

Medzitým, čo sa ostatné chovanky učili, aby mohli pôsobiť rodičom radosť, učila sa ona jedine preto, že v práci ležalo zabudnutie. Bo komu mohla ona pôsobiť radosť? Nevlastný otec, ktorý bol vždy dobrý a šľachetný oproti nej, nemohol ju otcovsky ľúbiť, veď nebola jeho. Matke pripomínala strateného, nenahraditeľného syna. Vlastný otec na ňu iste dávno zabudol a brat snáď nikdy ani nepomyslel, že má sestru. Nie, ona nemala komu robiť radosť, bola sama — sama na svete. S rokmi začalo v nej vzrastať vedomie, že sa musí vzdelať tak, aby niekde mohla zaujať samostatné postavenie. Rozhodne sa nechce vrátiť do otčimovho domu, ani žiť po matkinom boku ako prekážka šťastia. Popri tom stavala si pekné veterné zámky a snívala o tom, ako sa raz dostane k pravému otcovi a svojmu bratovi. Každé, obzvlášť mladé srdce prahne po láske. Snívalo si i toto opustené dievča, že aspoň brat by ju ľúbil, keby sa len našiel.

Nuž o tomto všetkom dumala dievčina aj teraz, no len zbežne, bo jej myšlienky sústreďovali sa znovu okolo listu, ktorý pred dakoľko týždňami dostala. Ach, bol to zvláštny list! Jestvoval na zemi dakto, na koho si ona nikdy ani nespomenula, jej matkin otec, deduško Orlovský, a on sa k nej hlásil. Ó, dobre vedela ich spamäti, tie zlaté slová, ktorými jej oznamoval, že túži po svojej vnučke a praje si vraj, aby prišla k nemu a pomohla mu stráviť posledné dni jeho života. Že neváhala ani minútu odoslať odpoveď radostne súhlasnú, kto by pochyboval? Veď dakto mohol potrebovať ju, ktorá sa dodnes cítila zbytočnou na šírom svete, kde nebolo komu a čomu žiť. A sebe žiť, to nestálo za to. Túžobne čakala odvetu na svoj list; konečne včera prišla; — no aká! Rozumel deduško, že sa nechce vrátiť k otčimovi. Schválil jej úmysel. Ale nepomýšľal on len na zbežnú návštevu, ako sa ona domnievala. Ach, nie. Ukázal jej, akým spôsobom trvale vymanila by sa zo záväzkov oproti nevlastnému otcovi, a zároveň umožnila by jemu, deduškovi, aby si ju mohol nechať u seba do smrti. Písal deduško, že má len dvoch vnukov. Že si praje vidieť ich spolu pod jednou strechou šťastných. A tak že si žiada, aby si na spoločnú púť životom podali ruky, a aby im tak mohol zveriť všetko, čo pre nich našetril… „Môj Adam má ma príliš rád, aby mi túto žiadosť nevyplnil. A že ty ju vyplníš, milé dieťa, a vymaníš sa tak z nectného, závislého postavenia, to dúfam…“

Tak sa končil list; a k nemu bola priložená podobizňa pekného mladého muža. Už na prvý pohľad rozohriala to mladé, osamelé, zápalisté srdce. Myšlienka, že by sa tento krásny muž mal stať jej mužom, pripadala devuške ako čarovný sen.

Napriek tomu nemohla sa odhodlať hneď k odpovedi. Deduška doopatrovať bola hotová vždy, ale ako privoliť, keď Adam Orlovský sám nepísal? Keby sa aspoň mala koho poradiť, ale niet nikoho. Dôvernú priateľku nemala, profesorky boli mladé dámy, k riaditeľke dodnes nemohla priľnúť láskou. Iná dievčina písala by matke. Ona ani to nemohla.

„Ak budeš súhlasiť, s tvojou matkou vybavím si to sám,“ písal deduško. A musela mu za to byť vďačná. Veď ako by mohla matke spomínať deduška, s ktorým sa táto pre svoj druhý sňatok pred rokmi v hneve rozišla?

Parkety zapraskali, pred mysliteľkou zastala jedna z mladších žiačok a s veselým zavolaním: „Slečna Margita, zase vám prišiel list!“ hodila lístok devuške do lona, hopkajúc späť podľa taktu hudby, ktorú bolo počuť až sem. Temer meravo hľadela devuška na papier. Písmo mužské — no ruka nie deduškova. Konečne rozlomili chvejúce sa jemné prsty pečať, ukázal sa podpis: — Adam Orlovský.

Ach, čo bolo v tom liste!

Keď po prečítaní belostná — rozrušením krásne sfarbená — tvárička ľaliovo obelela, oči sa zavreli, ruky akosi bezvládno klesli do lona, a devuška sedela pred krbom ako náhlym mrazom ošľahnutý kvet a oheň ožiaroval tých nie mnoho pevnou rukou napísaných riadkov:

Ctená slečno!

Nemôžuc odopreť žiadosti starého otca, ktorý si náš sňatok z dobre odôvodnených príčin žiada, prosím Vás o Vašu ruku (ak je totiž taká voľná, ako moja). No pretože krok ten je privážny a v rode našom dosť príčin, obávať sa možného prevratu, považujem za svoju povinnosť oznámiť Vám, ctená slečna, že nežiadajúc lásku, ktorú ku mne cítiť nemôžete, ani z mojej strany žiadnu nesľubujem. Zato ale žiadam vernosť, vylučujúcu možnosť rozvodu, ktorým opovrhujem. Keďže tu ide najmä o starého otca, ktorého máme spolu doopatrovať a ide i o Vás, aby Ste nemuseli späť k pánu inžinierovi Rainerovi, kde uznám, za života Vášho pravého otca nemôže byť Vaše miesto, i trebárs tam máte matku. Spoločný pobyt by nám bol dosť i trápny a tak dúfam, všetkým trom stránkam bude pomožené, keď ja hneď po svadbe nastúpim výskumnú cestu. Kým sa vrátim, Vy si u nás zvyknete a to ostatné, čo sa nás dvoch týka, sa potom poddá, ako každá nutnosť, ktorej nemožno vyhnúť. V nádeji, že tak ako ja, podrobíte sa žiadosti nášho starého otca, ktorý má zaiste dobré úmysly a ťažko niesol by ich stroskotanie,

značím sa s úctou oddaný

Adam Orlovský.

Ba, pán Mikuláš Orlovský, keby si ty vedel, ako vybavil tvoj vnuk tú chúlostivú záležitosť — ktorú si vraj sám musí vybaviť — či by si bol spokojný?! Na tvoju vnučku — ktorá uzamknúc sa asi o štvrť hodinu do svojej izbičky, hodila sa na pohovku v horkom plači — možno vztiahnuť slová:

Keď sa asi o hodinu neskôr Margita vrátila do spoločnosti, hovoril celý jej zjav, že razom dospela.

Nebude žiadosť pána Mikuláša odopretá. Spojí on rozdelenú svojeť, uvidí oboch milovaných vnukov okolo seba, ale za akú cenu!