ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vybral si pútnik cestu tvrdú, ťažkú, hore strmým vrchom. Na jej okrajoch rastie trnie, ktoré pútnika pichá, z bosých nôh cícerkom tečie mu krv. Po oboch stranách cesty sú priepasti, z ktorých hľadí čierna smrť a cerí na neho ostré zuby. Len jeden chybný krok, a pútnik by bol naveky ztratený.

Od malička kráča pútnik tou cestou, o ktorej vie, že je jedine správna. Prešiel už pekný kus, s čela steká mu pot. Nie je už taký silný ako kedysi, keď bol mladý. Stárne. Biela srieň sadla mu na čierne obočie a vlasy, plecia má ohnuté, chrbát shrbený. Len v srdci mu svieti to isté svetlo — láska k národu. Tá mu ukazuje smer, tá ho vedie po ceste pravdy a spravodlivosti, tá mu v odmenu dáva čisté svedomie.

Pútnik zostarel. Viečka mu od únavy padajú, hlava ho páli, bolí a starosti o každodenný chlieb tým krutejšie dorážajú na neho. Počuje nárek, volanie, stony azda vlastných hladných detí; z priepastí popri ceste ozýva sa cvengot judášskych tridsať strieborných a zúri kliatba a zlorečenie. Hej, len vystrieť ruku, aby aspoň na staré dni zmizla tá bolestná, príkra cesta, aby aspoň na chvíľu zatíchol hlas biednych, ukrivdených.

Ale pútnik poslednými silami zatne päste, premôže pocit váhavosti, ktorý ho na chvíľočku zachváti, a kráča ďalej. Neupadne do záhuby-zrady, neprijme podplatky. Svetlo v jeho srdci horí ešte jasnejším plameňom.

V pútnikovom živote odbíja posledná hodina. Blíži sa koniec jeho dlhej, namáhavej cesty. Pútnik si posledný raz vzdychne. Je to modlitba k Bohu, aby mu odpustil, že bol taký slabý, taký bezvýznamný, taký neschopný, že viac za svoj národ nemohol vykonať. A vtedy zpod jeho zavretých viečok vytečú dva striebristé prúdy sĺz.

Vybral si pútnik cestu a čestne ju aj dokončil.