ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznáte predsa Ch. Dickensa? Toho špecialistu vianočných rozprávok o fantastickom príbehu starého mládenca. Poznáte ho? Nuž — vypovedúvam boj tomuto starému mládencovi!

Predstavím vám však svojho protivníka:

Taký starý, plešivý, trochu nahluchlý. Neprajný skývražník. Trochu smrká a trochu šomre. Sedí za oknom v nevykúrenej izbe a dýcha na omrznuté sklo, aby videl do obloka v protiľahlom dome. Oblok ten je slabo osvetlený a zastretý riedkou záclonou. Na záclone mihajú sa tône dvoch mladých ľudí, ktorí trávia za oknom skromný Štedrý večer. Tône sa schádzajú a vešajú na seba alebo rozchádzajú a miznú (podľa toto, či sa mladí manželia bozkávajú, alebo prechádzajú po izbe ustaraným krokom). Párik je hrozne chudobný a ubiedený, ale môj nepriateľ — hrdina rozprávky — im závidí aj tie trosky šťastia, ktoré majú vo svojich bozkoch. Začne sa zlostiť na svojich šesťdesiat rokov. Sotva zlosť minie, vlúdi sa mu do pŕs túžba. Prsty sa mu žiadostivo trasú a prežiera lakomé sliny. Zháňa v spráchnivených truhlách, medzi prachom a pavučinami, spomienky na svoje mladé časy. Daromne sa však namáha: účty s mladosťou dávno vyrovnal a dnešní veritelia mu už nedôverujú. Treba sa uskromniť. A tu vám Dickens so zatajeným dychom vylíči prevrat v duši svojho hrdinu, prelomí vo dvoje jeho skúpe srdce, dovolí mu, aby sa zhrozil nad doterajším spôsobom svojho života. A oceniac keťasky družnosť tých milých za oknom, prebudí ľútosť úžerníka a vyženie ho nešetrne bez klobúka na ulicu. Potom ho vypraví do domu tých dvoch holúbät a donúti ho vyspovedať sa im zo svojich biednych hriechov. Obmäkčí srdcia mladých manželov, aby ho pritúlili, potešili a počastovali lokšou s opekancami. Prijmú, dokonca prijmú od neho akési marcipány a svadobný dar. A teraz (hrôza!) namočí Dickens pero do ružového atramentu a zakončí vianočným chorálom svoju rozprávku.

Je to pekná rozprávka, múdro zostavená. A mlčal by som, keby ju bol Dickens napísal len preto, aby sa vám páčila. Ale on — potmehúd — chcel vás v nej presvedčiť o zázraku, chcel ospravedlniť skúposť a pohodlnosť toho starého mládenca, chcel vám dokázať, že máte vždy dosť času oľutovať svoje viny a že máte právo čakať na také Vianoce, ktoré ako zázrakom zmyjú všetko, čo ste kedy navytvárali. „Načo sa — rečie — starať o to, čo ma trápi? Na starosť aj tak musím rezignovať a oľutovať hriechy mladosti, potom sa bude ľahšie kajať a potom príde odpustenie tak, ako chodí po piatku sobota.“ O tom vás chcel presvedčiť. Ale to je predsa svätokrádež, páchaná na vašich cnostných dušiach; okráda vás o tie (beztoho chatrné a po biede nastrádané) idey, ktorým vás učia nábožné traktáty a humánne spolky a ktoré vás nútia žiť zo dňa na deň v pokore, bázni a láske. Bráňme si svoje idey! Nespolieham na vašu vytrvalosť v činení dobrých skutkov (práve tak, ako nespolieham na svoju) a viem, že by bolo pohodlnejšie byť milosrdným len na Vianoce, spomenúť si na bedárov len raz do roka a raz do roka sa potešiť faktom narodenia Vykupiteľa. Ale takáto riedka obroda ducha nestačí. Aj oráčovi by bolo voľnejšie na duši, keby osieval roľu len raz za desať rokov. On však musí osievať rok po roku a vy musíte (pravda, ja tiež) znovu zrodiť každý boží deň a každý deň vyvetrať kúty svojej duše. Každý deň musíte sčerstva prežiť Vianoce i Veľkú noc.

(1926)