ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nejde už o to, či sa Bratislava za hlavné mesto Slovenska hodí alebo nie. Bratislava hlavným mestom Slovenska je. Chcieť toto odškriepiť bolo by rovnako daromné ako chcieť odškriepiť, že Gerlach je najvyšší končiar v Tatrách. O inú vec teraz ide:

Ako hlavné mesto má Bratislava oproti ostatnému Slovensku určité poslanie, určité záväzky a povinnosti. A málo sa zamýšľame nad otázkou, či tieto svoje záväzky a toto svoje poslanie náležite plní. Málo sa nad tým zamýšľame, hoci nám vari musí byť jasné, že budúci vývoj Slovenska utvárni sa vo veľkej miere podľa toho, aký bude jeho pomer k hlavnému mestu, čo mu ono bude dávať a čo bude od neho chcieť.

Česi dávno pred prevratom nazvali svoje hlavné mesto „matičkou“. My sme dnešné svoje hlavné mesto volali vtedy Prešporkom. To značí, že nám ono v tie časy bolo skoro rovnako cudzie ako Kečkemét alebo Debrecín. Tradície štúrovské boli predsa len prislabé na vytvorenie mocných a dôverných pút. Názov Bratislava pochádza síce vari až od kniežaťa Břetislava a užívali ho i štúrovci, no títo rovnako užívali i názov „Dobrosoľ“ pre nemeckú Halle, odvolávajúc sa pritom na tradíciu ešte dávnejšiu, než bola tradícia Břetislavova — na tradíciu Slovanov polabských.

Otázka je teda tá, či aspoň budúci vývoj Bratislavy vytvorí medzi ňou a ostatným Slovenskom taký dôverný a plodný vzťah, aby ju obyvateľ Liptova či Zemplína mohol spontánne nazvať matičkou. Dnes tohto dôverného vzťahu niet. Prostým sústredením administratívy a obchodu do niekoľkých palácov nemohol sa ani vytvoriť. Úrady, súdy, sväzy a združenia hospodárske pripútali k Bratislave hospodársky a administratívne celú krajinu, ale nestačili — prirodzene — pripútať ju k nej i duchovne a (nebojme sa slova) citove. Duchovný a kultúrny život Slovenska zostáva roztrieštený a rozdelený medzi niekoľko miest. Je tu predovšetkým Martin s Maticou, Muzeálnou spoločnosťou a Živenou, je tu Trnava so Spolkom sv. Vojtecha, je tu Mikuláš so svojím Tranosciom. Takáto dislokácia kultúrnej práce a kultúrneho poslania nemusela by nás, pravda, trápiť — skôr naopak, mohli by sme sa jej tešiť — keby… A tu sme pri koreni veci: keby Bratislava — hlavné mesto — vedela túto prácu usmerňovať alebo ju aspoň vyvažovať vlastným kultúrnym podnikaním. Ale chyba je práve v tom, že kultúrne podnikanie v Bratislave je natoľko dezorganizované a roztrieštené, že o nejakom usmerňovaní či vyvažovaní nemôže byť ani reči. Kultúrny vplyv Bratislavy nesiaha ani do Malaciek, zato vplyv Martina a Trnavy prostredníctvom miestnych odborov Matice a prostredníctvom státisícového členstva Spolku sv. Vojtecha rozprestiera sa po celom Slovensku. Z troch najväčších slovenských nakladateľstiev jedno je v Martine, druhé v Prahe, tretie v Trnave. Z troch najvýznačnejších literárnych časopisov vychádza jeden v Martine, druhý v Prahe a až tretí v Bratislave. Vychádza síce v Bratislave päť denníkov, ale o ich kultúrnom vplyve na obyvateľov krajiny Slovenskej radšej azda pomlčíme. Je síce v Bratislave niekoľko ústredných kultúrnych inštitúcií (Osvetový sväz, Slovenská liga, Roľnícka osveta a i.), ale sú to inštitúcie prevažne ľudovýchovné, t. j. inštitúcie, ktoré hodnoty duchovné skôr sprostredkujú ako tvoria, ich úloha je viac distribučná ako produktívna. Je v Bratislave aj odbočka Čs. rozhlasu a Slovenské národné divadlo. No činnosť rozhlasu obmedzuje sa tiež zväčša len na ľudovýchovu a zábavu. Divadlo koná, pravda, svojimi zájazdmi na slovenský vidiek, čo môže, no ani v jeho práci niet toho veľa, čo by malo pečať hlavného mesta. To pre rozvoj slovenského divadelníctva iste je dôležitejšia práca, ktorú koná Ústredie slov. divadelného ochotníctva, ktoré je, pravda — v Martine. Umelecké a literárne spolky bratislavské (Beseda a Spolok slovenských spisovateľov) sú spolky lokálneho významu. Jediný cezpoľný člen, ktorý sa napr. zúčastňuje pravidelne na práci v Spolku, dochádza z Piešťan. Spisovatelia, ktorí bývajú ďalej na východ, dozvedajú sa o existencii svojho Spolku len príležitostne. (Tak sa o ňom dozvedeli napr. počas teplického sjazdu.) Zostáva teda Bratislave univerzita a Šafárikova spoločnosť. No, bohužiaľ, pomer prevažnej väčšiny slovenskej verejnosti k týmto inštitúciám je studený, pasívny a iste ani z polovice nie taký plodný, ako by mal byť a mohol byť. Donedávna organizovala univerzita prostredníctvom Extenzie aspoň prednášky svojich profesorov po slovenskom vidieku. Ale asi od troch rokov i tieto extenzné prednášky celkom prestali. Vraj pre nedostatok prostriedkov; Extenzii bola znížená štátna subvencia. Ale štátna subvencia bola znížená i Matici. A predsa matiční referenti horlivo a systematicky prednášajú po celom Slovensku.

Už táto zbežná súvaha kultúrneho vplyvu Bratislavy na ostatné Slovensko nám ukazuje, že hoci je ona hlavným mestom slovenskej administratívy a slovenského hospodárskeho podnikania, nie je súčasne aj hlavným mestom slovenskej kultúry. Nie je ním hlavne preto, lebo nemá vlastného vyhraneného a intenzívneho kultúrneho života. Jej kultúrny život je roztekaný, dezorganizovaný, ochromený vzájomnou revnivosťou spolkovou i osobnou. Asi pre 50 výtvarných umelcov sú v Bratislave napr. tri spolky umelecké (okrem spolkov maďarských a nemeckých), asi pre práve toľko spisovateľov sú tri spolky literárne, pre činnosť osvetovú je spolkov ešte viac atď. Jednotlivé tieto spolky sa, pravda, vo svojej práci vzájomne hamujú, robia si všemožné nepríjemnosti a nástrahy. Výsledky (ktoré, pravda, nemôžu nikomu imponovať) sa potom ukazujú pri každej príležitosti. Naposledy napr. pri Puškinových oslavách. Puškin sa v Bratislave oslavoval vari až tri razy, raz všeslovansky, raz socialisticky a raz len tak. Ale to nie je nijaká výnimka. Nie je u nás vzácnym zjavom, že na ten istý čas programujú sa napr. tri prednášky alebo dve výstavy. (Naposledy napr. výstava Ester Fridrikovej a Fr. Reichentala 20. februára o 19. hodine.) Za takéhoto stavu Bratislava ťažko získa vedúce postavenie v kultúrnom živote slovenskom a charakter tohto života nadlho ešte zostane provinciálnym, malomestským, konkrétne martinským, trnavským, mikulášskym.

(1937)