ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odborná dejepisná literatúra vo svojej vedeckej striedmosti a objektivite nie je schopná priblížiť tie časy a svety, ktorými sa zaoberá, bezprostredne k tvojmu ľudskému ja. Ráta s tebou len ako s chladným divákom, nie ako so zainteresovaným účastníkom. Radí pred tebou systematicky vybrané fakty a udalosti bez akejkoľvek ambície oživiť ich osobným, ľudským záujmom. Takúto ambíciu má len umelec. V Tolstojovej Vojne a mieri cítiš tep krvi v zamretých žilách minulosti, ktorý by si darmo macal v učebnici dejepisu.

Ale i bez umeleckých ambícií, prostým záznamom osobných spomienok, vie oživiť mŕtve udalosti priamy ich účastník. Charakteristická príhoda, drobná dáka črta oživuje ti, všakže, v pamäti prostredie, v ktorom si dakedy žil, skutky, ktoré si vykonal, ľudí, ktorých si poznal. Na takýchto charakteristických črtách visí nám v pamäti celá minulosť. To je ten huxleyovský kontrapunkt života, ktorý nám spája rozdielne melódie minulosti v súzvučný celok. Čím je jemnejší, tým sú tvoje memoáre umelecky dokonalejšie. (Len jeden príklad: Gidova autobiografia.) No i prostriedkami celkom primitívnymi, prostým záznamom dákej maličkosti, predstaví sa ti mŕtva alebo vzdialená osoba v živej prítomnosti. Ľudovít Štúr si napríklad nevedel uviazať nákrčník. Viazal mu ho milý Janko Kalinčiak. Toto je ľudské, pravdivé, niet v tom nič z pózy, do ktorej postavili Štúra povedzme literárni historici.

Takýto komentár prostých osobných poznámok robí zaujímavou a živou i knihu Michala Bodického. Bohatá životná skúsenosť významného národného pracovníka a jedného z posledných živých žiakov slovenského gymnázia revúckeho nadobúda tým účinného a pútavého výrazu. Preto nás mrzí, keď v referáte o Bodického knihe čítame, že „v knihe nájde hodne materiálu kultúrny historik, pedagóg, folklorista, sociológ, etnograf, politik,“ ako o jej prvej prednosti. Pravda, všetci títo páni môžu sa v knihe priživiť, vyžmýkať z nej, čo sa ktorému hodí, ale nie pre nich bola napísaná. Odporúčal by som ju (keby nebola taká drahá) skorej našej mladej inteligencii, lebo takto, ako je, vo svojej sviežosti a prostote, lepšie poslúži tým bezradným kamarátom, čo nemajú kam zapustiť korene v chudobnej našej tradícii, ako keď sa bohatstvo v nej obsiahnuté vykryštalizuje na studených stránkach vedeckých úvah.

Nie je to kniha náročná. Prostým, živým slohom, na ktorý privykol na kazateľnici, rozpráva v nej jeden z najstarších našich pamätníkov o svojej životnej skúsenosti. Niet v nej ani veľa filozofie, ani veľa poézie. Ale je v nej veľa pravdy, veľa sily a viery v život. Keď si prečítaš, ako sa učili dedinské deti pred tri štvrte storočím čítať a písať, že ich učil šuster, ktorému bol inšpektorom dedinský gazda, čo chodieval v zime do triedy šiť kapce, a porovnáš, ako sa učia dnes, vzrastie tvoja dôvera v pokrok. A keď sleduješ autora počas jeho študentských rokov na revúckom gymnáziu, vybudovanom samými žiakmi a profesormi, keď sa ti predstavia tváre učbárov, Škultétyho, Zocha, Ormisa, videné očami ich žiaka, vzrastie i tvoja dôvera v národ, ktorý sa vedel takýmito šľachetníkmi brániť pred zánikom.

A to množstvo dedinských farárov a učiteľov, týchto legionárov ducha (obdivuješ autorovu pamäť: od Báčky po Karpaty každého poznal po mene, o každom vedel povedať dačo príznačného, a to nie v jednej, ale v troch generáciách), ten výkvet národa, vycibrený z veľkej časti na nemeckých univerzitách — akými skromnučkými prostriedkami vedel držať hradby slovenského slova!

Autorovo pôsobenie v Pondelku, v Krajnom, v Bratislave, jeho účinkovanie na poli cirkevnom, jeho boje politické, to všetko je poučné a vzpružujúce. I keď sú metódy a ciele predprevratových zápasov dnes prekonané, sila a nátura národa, ktorá sa v nich prejavila, zostáva. A dobre padne presvedčiť sa, že je to sila zdravá a nátura mocná.

(1934)