ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vážený pán redaktor!

Prosím Vás, aby ste uverejnili v rubrike pre listy týchto pár poznámok k článku p. V. Štecha o Hamaliarovom prípade.

Píšem naschvál „prípad“, lebo celá komédia je práve v tom, že v Čechách hľadí sa na Hamaliara prinajmenej ako na vodcu nejakej gardy mladých Slovákov, ktorá vypovedala boj spisovnej slovenčine. Tu — bohvie prečo — myslí sa všeobecne, že vývoj v slovenskej literatúre smeruje k rečovému splynutiu s češtinou, a Hamaliar má byť prorokom tohoto návratu k mastným hrncom českej kultúry. Skutočne je až dojemná podobnosť medzi tou známou túhou židovských utečencov vrátiť sa do zajatia kvôli mastným hrncom a medzi túhou J. Hamaliara vrátiť sa k češtine kvôli Kollárovým znelkám. Škoda len, že na Slovensku posudzujú túto túhu s menším nadšením ako v Čechách. Medzi príslušníkmi tej mladej generácie prichádzajúcej do Prahy, o ktorej p. Štech myslí, že začína chápať vec vážnejšie, niet azda jedného, ktorý by nebol Hamaliarov krok odsúdil. Pre nich je prípad Hamaliarov príkladom hriešnej defraudácie mravných hodnôt a citových záväzkov, ktoré mu zverila rodná zem. Na celom Slovensku, i v kruhoch čechofilských, vzbudilo Hamaliarovo vystúpenie rozhorčenie. (Viď článok v Slovenskej politike zo dňa 21. IV. t. r.: „Neviem, prečo píše Hamaliar svoje články po česky. Preto, že verí v našu národnú jednotu?… Chcel napísať knihu, ktorá by na Slovensku mohla vyvolať čím viac pohoršenia, s najzúrivejšou rozkošou osočuje, hanobí, zľahčuje slovenské pomery atď.")

Problém československej vzájomnosti, alebo — ak chcete — problém československej jednoty, akokoľvek je to problém ťažký, naliehavý a zo všetkých najdôležitejší, utkvel na melčine. Ďakujeme za to (ako za mnohé iné muky a trápenia) politike, ktorá nadužívajúc svojej moci, opovažuje sa barbarským spôsobom Alexandra roztínať nielen jemné putá, ktoré nás viažu k tradíciám, ale aj oveľa jemnejšie uzly vlastných našich sŕdc a nervov. Politik radšej stratí pravú ruku, než by sa vzdal nejakej, hoci aj pochabej teórie, ktorej otcom sa cíti.

Doplácame na túto tvrdošijnosť aj v otázke československej vzájomnosti, ktorej rozlúštenie závisí od celkom iných okolností, než sú slová ktoréhokoľvek smrteľníka. Podobáme sa dnes, na moj veru, manželom, ktorí sa vzali nie z lásky, ale z rozumu. Snažíme sa horlivo, aby sme sa dodatočne jeden druhému zapáčili; zaliečame sa sebe navzájom pochabými rozprávkami o dvoch vetvách toho istého stromu; poriadame závody vo vymýšľaní tradícií, ktoré nás majú spájať; stvorili sme si akési monštrum, nedokrvného Čechoslováka (nemyslím tu štátneho príslušníka republiky, kde je názov Čechoslovák správny), ktorý sa vznáša kdesi vo vzduchu a nikdy sa neprihlási k slovu. A na tohoto anonyma zvalili sme všetko násilné a lživé fňukanie o bratskej láske. Nevieme sa milovať priamo, prosto, srdcom a rukami, ale museli učiniť prostredníkom svojej lásky tohoto Čechoslováka, tohoto umelého robota. Niet smelosti priznať si, že tu neexistuje stredná cesta, že srdcia nie sú drogy, aby sa z nich dali robiť mixtúry, že sme buď jeden národ s jednou rečou, s jednou minulosťou, s jedným poslaním, alebo že sme národy dva — hoci blízke, ale predsa dva.

Nuž hľa, Hamaliar pochopil až potiaľto správne celú vec; mal však tiež odvahu zaujať k nej stanovisko a priznať sa k tomu verejne. Oznámil vo svojej knihe spôsobom nemálo sebavedomým, že on, J. Hamaliar, necíti sa odo dneška Slovákom, ani Čechoslovákom, ale prosto Čechom z „nášho východu“. Sú ľudia, ktorí tvrdia o sebe i väčšie nehoráznosti, a nevšímame si ich. Hamaliarovo gesto vzbudilo však väčšiu pozornosť, než si zasluhuje. A zvlášť článok pána V. Štecha vyznel ako prejav príjemnej spokojnosti, že konečne skrslo i na Slovensku niečo, čo stojí za reč. Podľa tohoto článku dalo by sa súdiť, že Hamaliar je pre Slovensko hotovým požehnaním. My sme sa však darmo snažili nájsť v knihe príčinu nadšenia p. Štecha; štýl nie je v nej ani sézimovský rozborný, ani hilarovsky rozvetvený, naopak plný hanebných novotvarov, bohaprázdnych fráz a naučených zvratov. Ďakujeme pekne za takýto kritický jazyk! V celej knihe niet odseku, ktorý by vystupoval nad úroveň ostatnej slovenskej kritiky. Domnievame sa, že príjemný pocit, ktorý zažil p. Štech pri čítaní knihy, spôsobený bol skôr šteklením (po česky: lehtáním), ktoré máme, keď nám niekto líže päty.

Pre nás je Hamaliarov prípad jasný. V starom Grécku bol človek Herostrates, ktorý podpálil chrám, aby sa stal slávnym. Hamaliar podpálil sto rokov histórie slovenskej a slovenskú spisovnú reč. Krivda sa tým, našťastie, nikomu nestala. Najviac, že ošialil v Čechách niekoľkých ľudí, ktorí videli v jeho detinskom velikášstve napravovanie „chyby otcov“. Hamaliarovi bolo jednoducho pridlho čakať na slávu, nudil sa, hľadal spôsob, ako upútať pozornosť na seba. Našiel ho v diagnóze filológov. Iní, podobne zaťažení, mladí ľudia hľadajú ho v senzačných vraždách a bývajú za to trestaní…

Nie je predsa v medziach možností človeka, aby sa za tri roky, ktoré strávil v Prahe, vyporiadal s takým ťažkým problémom a previedol ho do takých krajných dôsledkov. Hamaliar chce vzbudiť dojem, že to urobil. Nie, neveríme Ti, Jano Hamaliar, si človek mladý, vo vývine, zaťažený aj inými trápeniami mladosti. Veď tu nejde o vec jednoduchú, rozumovú; pletie sa do toho predsa i reč srdca, spomienky na domov a na matku. A tie sú omnoho stabilnejšie, pre tie niet akrobatických kotrmelcov logiky. Nie, neveríme Ti, Jano Hamaliar, že si sa vyporiadal s týmto problémom poctivo a statočne po dlhom zápase. Spomíname si na Kossutha, Petőfiho a pod pero tlačí sa nám hnusné slovo, ktorým sme označovali ich konanie: renegátstvo.

Značím sa Vám, pán redaktor, Váš Dobroslav Chrobák.

V Prahe 11. mája 1929.