Cesta za umením

I v Čechách sa žiada moderne a plánovite redigovaná revue, ktorá by vedela vniesť do chaosu a anarchie kultúrnych hodnôt dneška poriadok, ktorá by čitateľa vedela orientovať, vedela sa obrátiť proti vulgarizácii kultúrnej prítomnosti a ktorá by svojou vážnosťou odstrašovala snobov.

Zásluhu o vpád plebejstva a snobizmu do literatúry mali vo veľkej miere tzv. nakladateľské časopisy. Ich vydavatelia chápali svoju úlohu práve tak ako kupci s módnych tovarom. V časoch konjunktúry nebolo v Čechách slušnejšieho nakladateľa, ktorý by nebol vydával svoj časopis. Škoda, ktorú tieto časopisy narobili, je obrovská; zvulgarizovali českú kultúrnu prítomnosť, prispeli k zániku vážnych a ideove vyhranených časopisov starších (Host, Sever a Východ, Rod) a nové udusili v zárodku (Plán, Zvěrokruh). České kultúrne podnikanie — beztoho náchylné k eklekticizmu — zbahnelo v ideovej dezorientácii. Podrobilo sa vkusu snoba, ktorý si žiadal nájsť vo svojom literárnom časopise všetko pekne dovedna: komunizmus s mystikou, reportáž s čistou poéziou, André Bretona s Annou Mariou Tilschovou, Nezvala s Čapkom-Chodom.

Čakali sme, že aspoň oznamované nové melantrišské Listy zmobilizujú do jednotného frontu niekoľko najlepších českých duchovných zbraní. Sklamali sme sa. Zbraní je síce dosť (keďže i nezamestnaných spisovateľov je dosť), ale po jednotnom fronte ani slychu. Eklekticizmus už vari natoľko prenikol do českého kultúrneho života, že je nemožné vytvoriť ideove nekompromisný, programový a nezávislý časopis. V troch vyšlých číslach nájdete opäť vedľa seba Ivana Olbrachta a Miloša Weingarta, Františka Halasa a Boženu Benešovú, úctivý obdiv učenia Marxovho vedľa úctivého obdivu hereckého umenia Gréty Garbo. V jednom článku sa odmieta románová tvorba A. Mauroisa, pretože je to „kýčař podle srdce liberálního buržoy“ (a pretože jeho knihy nevydáva Melantrich), v druhom sa chváli Jan Čep, pretože je to „umělec svrchovaně svědomitý a ukázněný“ (čo nepopierame) a pretože je to autor melantrišský.

Slovom, zišlo sa tu opäť dakoľko mien a dakoľko ideí, ktoré sa nikdy zísť nemali, — a keď sa už zišli, mali pri tom sršať iskry. Miesto iskier vládne však v časopise rozšafná konciliantnosť, ktorej zástupcovia univerzitných kruhov poskytujú oficiálnu štafáž.

Čo však v novom časopise najviac zaráža, sú niektoré čisto osobné útoky proti Karlovi Čapkovi a jeho skupine. Máme o ideovej stránke Čapkovho diela tiež svoju mienku. Ale v Čechách už vari patrí k dobrému tónu nadávať na Čapka. Lenže spôsob, akým to robia Listy, priamo odpudzuje. („Jistý spisovatel, který už dávno skončil v žurnalismu — iniciálky jeho jména se shodují skoro symbolicky s označením měny, jíž je za své mentorství placen…“ Čapkovi nejde „o úroveň kulturní, nýbrž o úroveň žlabu, úroveň tak pohodlnou, že přes svůj žlab nevidí…“) Je to spôsob politických večerníkov; niet v ňom nič vecného, nič ideového, nijaká základná kritika, len malicióznosť. A takéto invektívy tvoria prevažnú časť poznámok, nadpísaných Ano a ne. Nuž, nie, dva razy nie!

(1933)