ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pánu Dobroslavovi Chrobákovi v Prahe

Ctený pane,

čítam práve Váš článok o Vajanskom v Eláne. Nesúhlasím so všetkými Vašimi vývodmi, ale celkový tón sa mi páči, a pretože le ton fait la musique, úfam sa, že pokojne prijmete mojich niekoľko dobre mienených poznámok.

Začínate slovami Mrázovými, že treba rehabilitovať Vajanského. Myslím, ani nie natoľko rehabilitovať, nakoľko objaviť ho treba. Predstaviť terajšiemu svetu. Veď je to hriech, že ani jeho beletria dosiaľ poriadne nevyšla, a o jeho publicistickej činnosti terajšia generácia temer nič nevie, lebo jeho činnosť je zakopaná na stránkach Národných novín, temer neprístupných. —

Keď ľutujem, že Vajanského spisy v celosti nie sú vydané, nerobím to preto, že by som pred ním padal na kolená. Po dlhé roky viedol som s ním vojnu v časopisoch i pri iných príležitostiach. A nevidím dôvodu, že by som v svojich prejavoch mal čo meniť. Vajanský pre naše pokolenie bol predstaviteľom istého názoru na svet a na verejné úlohy, ktorý podľa našej mienky bolo treba znemožňovať, zavrhovať, ale na druhej strane Vajanský svojou myšlienkovou bohatosťou a menovite bohatosťou svojho štýlu bol protivník, akých je málo. Zo stránky jazykovej sú veci Vajanského nevyčerpateľnou studnicou. Zo stránky ideovej sú to tempi passati, ale medzi malými figúrami prítomnosti je to ešte vždy monumentálny survival.

Aj z Vášho článku vidno, že ho vlastne len objavujete, ale že badáte, k akému obrovi sa blížite. Toľko tolerancie musíme mať, aby sme veľkým ľuďom priznali právo na odchylnú mienku, menovite keď už sú pod drnom. A napokon uctievať krásu a mohutnosť starého cárskeho režimu je vec esteticky nie tak zlá. Lenže aké neblahé následky mohla mať táto jednostranná estetika? Treba nad zrúcaninami starého Ruska to ukazovať a dokazovať?

Spor medzi nami a Vajanským išiel o to, či v modernej dobe treba národnú vec brániť modernými zbraňami, teda demokraciou v prvom rade. Vajanský myslel, že evolúcia modernej doby nám prináša skazu, a preto by nebol dbal zavrieť sa do národného slimačieho domčeka a čakať, až keď centrálne slnko zasvitne. Ten jeho zvrátený mesianizmus nevyplýva z jedinej Suchej ratolesti, z nej vlastne menej než z jeho publicistiky starších čias a z veršov.

Naša generácia bojovala proti jednostrannosti Vajanského, ale bolo by chyba zase ho predstavovať jednostranne. Vajanský bol zjav bohatý a mnohohranný, nemožno ho vystihnúť jednoduchou formulou. Vajanský nebol ani zjavom statickej nehybnosti, ale menil sa a vyvinoval. Bol zúrivým protivníkom realizmu s Masarykom v čele, ale pri tom v deväťdesiatych rokoch napísal výborný článok o literárnom realizme, a býval dlhé roky osobne veľmi dobrým priateľom s Masarykom, ktorému i svoje deti na výchovu do Prahy posielal, a potom napísal proti Masarykovi slová, ktoré sú potencovanou nenávisťou.

Ale cantus firmus Vajanského, leitmotiv jeho názoru je odpor proti pokroku a strach z vývoja modernej spoločnosti. My dobre vieme, že moderný spoločenský vývin je nie hračka pre malé deti a že má svoje vlastné nebezpečenstvá. Ale buďto v moderných prúdoch sami sa chytíme kormidla a pôjdeme ta, kam chceme, alebo prúd nás zanesie ta, kam sa jemu zapáči. Vajanský, a v tom ohľade niektoré ruské vplyvy naňho boli nebezpečné, mal strach z moderného štátu a chcel svoj národ konzervovať pre lepšiu budúcnosť v akomsi meravom stave. Psychologicky možno chápať, že na vtedajšom slovenskom cintoríne bolo treba viac viery než presvedčenia. Pravda, moderná kultúra je zbraň dvojsečná: najväčší maďarón Béla Grünwald práve modernými kultúrnymi prostriedkami chcel uskutočniť amalgamizáciu Uhorska. Ale tu šlo o to hýbať sa, a nie pasívne čakať spásu. A opakujem: v tejto otázke základný tón Vajanského bol pasivizmus. Tragicky odhodlaný, morálne vysoko stojaci — aká maličkosť je taká 150 K-ová zmenka voči terajším „možnostiam“ — skutočne orol vysoko lietajúci, ale nie to, čo bolo treba. Ostatne už v svojom článku o Hodžovi som upozornil na to, že Vajanský nie je typickým Martinčanom, že je to dub velikán, stojaci osve, stranou od húšťavy svojho prostredia. Jeho ruské vzory, taký Leontiev, neboli najhoršie vzory, na to som tiež voľakedy ukázal v svojom článku Pokrokovosť a konzervativizmus v Prúdoch, ale čo robiť, keď to boli vzory odsúdené na smrť! —

Slovom, keď sa dávate na výpravu za objavovaním nových literárnych svetov, treba byť v úsudku opatrným. Ale ináč máte pravdu, že treba minulosť poznať, porozumieť, ale aj naučiť sa dívať na ňu pod zorným uhlom prítomnosti.

Iste mnohé možno pochopiť a mnohé odpustiť, ale predovšetkým čo najviac poznať.

Ak sa budete ešte väčšmi zaoberať Vajanským, úfam sa, že ešte väčšmi pochopíte jeho veľkosť, ale sa aj úfam, že priznáte oprávnenosť postupu tých, ktorí sa proti jednostranným chybám Vajanského bránili.

Prepáčte, že Vám posielam svoje poznámky. Nepoznám Vás osobne. Ale z tónu Vášho článku cítim, že vec myslíte úprimne, a s touto úprimnosťou sa aj ja k Vám obraciam.

V Kodani dňa 2. novembra 1932.

Váš Bohdan Pavlů.

Pánu Bohdanovi Pavlů, vyslancovi ČSR v Kodani

Veľactený pán vyslanec,

dovoľte, aby som Vám poďakoval za pozornosť, ktorú ste venovali môjmu článku v minulom čísle Elánu. Táto pozornosť je najlepším dôkazom toho, že Vajanského osobnosť dodnes žije.

Pomeru Vajanského a hlasistov dotkol som sa v článku len letmo. Najmä preto, lebo som si nechcel na podrobnejšom rozbore tohoto pomeru spáliť prsty. Nemám predbežne potrebnej prípravy, ktorá by mi dovolila analyzovať celú otázku objektívne. Citáty z Frýdeckého príručky, ktoré som v článku uviedol, ukazujú síce, že sa podobné analýzy robia i bez takejto prípravy, ale na to zas nemám dosť elastického svedomia.

Váš list, pán vyslanec, zaväzuje ma však k pokusu vyhrabať ešte niekoľko gaštanov z tejto pahreby.

Nikto, nazdám sa, nemôže hlasistom vytýkať ten fakt, že bojovali proti Vajanskému. Mali na to sväté právo, ktoré vyplývalo z ich presvedčenia. I spôsob, ktorým hlasisti bojovali, bol vecný a zasluhuje si rešpekt. Kritické metódy, ktorým sa učili od Masaryka, nedovoľovali im zabŕdať do demagógie a osobných útokov. V tom ohľade dalo by sa skôr pozastaviť nad spôsobom, ktorý proti nim používal Vajanský a ktorý svojou výrazovou technikou nebol nepodobný povestnému „Slovu k národu svému“ od Štefana Launera. Čo im možno vytýkať, je, že ich odpor proti Vajanskému neprestal ani potom, keď už bol — ako Vy píšete — „pod drnom“, alebo lepšie, že neprestal ani po prevrate, keď sa stal — veľmi mierne povedané — bezpredmetným. Je síce pravda, že po prevrate exponovali sa proti Vajanskému viac pochlebníci hlasistov ako hlasisti sami. Ale to výčitku nezoslabuje. Fakt, že hlasisti nepodnikli ničoho, aby sa do školských učebníc nedostali vety podobné tým, aké som citoval v článku, veľmi zoslabuje dobrý dojem z ich činnosti predprevratovej. Pasívnosť bola tu oveľa škodlivejšou, než by bola bývala vecná aktívnosť. To, čo sa mohlo hovoriť pred prevratom pro domo sua, nemalo sa hovoriť po prevrate, keď zo záležitostí intímne národných stali sa záležitosti verejné, štátne. Znehodnocovať hneď za horúca i to málo, čo sme pre začiatok priniesli do spoločnej domácnosti a čo nám zaisťovalo právo na slovo, bolo unáhlené a pre počiatky porozumenia škodlivé. Popudzovalo, že národ mal sa naraz zriecť živej minulosti a bez debaty akceptovať špekulatívne vývody hlasistov. Idey sa nenechajú oktrojovať. Ani s použitím štátnej autority.

Celé Vajanského dielo malo zostať bez vplyvu na budúci rozvoj nášho duchovného života. Naozaj, „je to hriech, že ani jeho beletria dosiaľ poriadne nevyšla, a o jeho publicistickej činnosti terajšia generácia temer nič nevie, lebo je to činnosť zakopaná na stránkach Národných novín…“ Ale čia je to vina? Ktože ju tak horlivo zakopával, kamením zavaľoval, kríž nad ňu staval? Či nie predovšetkým tí, ktorí síce Vajanskému priznávajú „bohatosť štýlu“ a jeho jazyk menujú „nevyčerpateľnou studnicou“, ktorým je však ideová stránka jeho diela „tempi passati“?

Keby sa oficiálna literárna kritika bola zachovala k Vajanskému tak gentlemansky ako Vy, pán vyslanec, vo svojom liste, keby mu bola priznala, čo mu patrí, nemusela by dnes mládež podnikať na vlastnú päsť diletantské výpravy do literárnej histórie a objavovať veci, ktorým sa mala učiť na strednej škole. Nie div, že pri tejto objavovateľskej činnosti nezachová potom vždy dostatočnú mieru opatrnosti, že jej úsudky sú často prenáhlené, že prestáva dôverovať vodcom a že sa stavia príkro proti všetkému, čomu ju oni učili. Medziiným i proti československej národnej a jazykovej jednote.

Ale Vajanský je iba špeciálnym prípadom. Práve tak sme mohli demonštrovať pomýlenú taktiku hlasistov na tom, ako nás nútili chápať Štúra alebo hociktorý iný zjav našej minulosti. Z prípadu na prípad musíme si overovať a korigovať posudky, ktoré sa nám snažila vštepiť škola. Predstavujeme tak v istom ohľade generáciu, ktorá je nútená vracať sa k dedom, aby prevzala dedičstvo, ktorým opovrhli otcovia. Táto „cesta spiatky“ odoberá nám nielen dôveru, ale i čas. Spomaľuje tempo vývoja. Cítime to. Vysedávaním pri kozube dedov hamujeme pokrok. Oveľa radšej by sme sa Vajanským zapodievali len pri slávnostných jubilejných rozpomienkach. Mrzí nás, že musíme vyhrabávať jeho kosti v hurhaji všedných dní, keď by bolo užitočnejšie starať sa napríklad o hospodársku krízu. Ale súčasne cítime, že tu niet pomoci, že musíme nájsť spoľahlivé základy na vystavanie spoľahlivej budovy. A pri hľadaní týchto základov nemôžeme preskočiť Štúra a Vajanského. Musíme preskúšať únosnosť ich ideí, tak ako staviteľ musí preskúšať únosnosť pôdy, na ktorej chce stavať. Nechceme, aby Slovensko zmeravelo na tom štádiu vývoja, na ktorý ho postavilo vystúpenie Štúrovo. Ale sme presvedčení, že toto vystúpenie vytýčilo tomuto vývoju smer — koľajnice, po ktorých má napredovať. Vystúpenie hlasistov má podľa toho charakter nedobre postavenej výhybky. Možno ani nie nedobre postavenej — možno sa celý ten manéver z deväťdesiatych rokov podobá len tomu, čo železničiari menujú „šibovaním“, ktoré tu bolo potrebné, aby sa na rušeň Štúrovho ducha mohli pripojiť nové, moderné vagóny demokracie a realizmu. Chyba len, že sa pri tom pre vagóny zabudlo na rušeň a že z toho vznikla kalamita, ktorá nás mladých teraz zbytočne zamestnáva a odvádza od aktuálnejších povinností.

Nezazlievajte mi, pán vyslanec, že som nestihol odpovedať obšírnejšie. Dúfam, že táto odpoveď nie je posledná (ako je nie prvá) a že sa raz zmôžeme i na odpoveď podrobnú a definitívnu.

Porúčam sa Vám v dokonalej úcte

Dobroslav Chrobák.

(1932)