ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

15. augusta tohto roku končí sa termín platnosti divadelnej koncesie, ktorá dnešnému direktorovi SND Antonínovi Drašarovi dáva skoro monopolné právo divadelného podnikania na území celého Slovenska. Naša kultúrna verejnosť očakávala, že tento termín bude vhodnou chvíľou na radikálne zreorganizovanie slovenského divadelníctva. Slovenská liga zvolala zavčasu (17. februára) anketu, na ktorej mali sa zástupcovia kultúrnych a divadelných inštitúcií vysloviť, ako si toto zreorganizovanie predstavujú. Ako už toľko ráz dosiaľ (r. 1933 na ankete Slovenskej ligy, r. 1934 na valnom zhromaždení Matice, r. 1936 na kongrese slovenských spisovateľov) vyslovili sa títo zástupcovia, prirodzene, i teraz za poštátnenie, prípadne za pokrajinčenie SND. Lenže, ako už toľko ráz dosiaľ, vyslovili sa i teraz nadarmo. Lebo hľa, už na 26. februára pousiloval sa krajinský úrad pozvať si všetkých divadelných direktorov (Drašara, Ivana, Földesa a zástupcu bratislavského Theatervereinu) na poradu, aby prvému z nich, Drašarovi, prisľúbil, že jeho koncesia bude predĺžená na ďalšie tri roky.

Zostane teda v SND ďalšie tri roky všetko pri starom. Bolo by však chybou, keby sme sa s tým uspokojili len preto, že krajinský úrad tak rozhodol. Keďže však podľa doterajších skúseností rezolúcie a ankety nepomáhali, slovenská verejnosť bude musieť hľadať iné prostriedky, ako postaviť SND na zdravé nohy. Volá sa po novom, priebojnom divadle v Bratislave. Nuž tu je príležitosť ukázať, že takéto divadlo môže popri dnešnom ochromenom Národnom divadle úspešne existovať. Za tri roky je možné vybudovať v Bratislave modernú, pružnú scénu, ktorá pretromfne činohru SND. A potom, hádam, ozve sa v pánoch, ktorí o veci rozhodujú, pocit zodpovednosti.

Ako ľahtikársky postupuje sa u nás vo veciach divadelných, vidno i zo spôsobu, akým sa rozhoduje o založení divadla v Košiciach. Prvou starosťou bolo vybrať osoby, ktoré nové divadlo budú spravovať (Fraňo Devinský ako zástupca direktora Drašara, Ivo Lichard ako šéf slovenskej činohry a Drahoš Želenský ako šéf činohry českej), a až dodatočne bude sa hľadať poslanie slovenského divadla na východe a látať jeho umelecká pôsobnosť. Nechceme tým povedať, že sa spomenutí páni v nových svojich funkciách neosvedčia, no istotne by bolo bývalo rozumnejšie ujasniť si najprv dokonale predpoklady a podmienky, ktoré nové divadlo má splniť, a až potom hľadať súce osoby. Ale i bez tohto je už vopred isté, že všetky slabosti a nedostatky, ktorými trpí divadlo v Bratislave, prenesú sa v miere oveľa vyššej i na divadlo košické. Už sama skutočnosť, že v Košiciach bude založený činoherný súbor slovenský a český a okrem toho súbor operetný, berie vopred všetky šance zdravému vývoju nového divadla. Tak isto ako v Bratislave bude tu kvitnúť opereta a slovenské slovo bude na javisku iba trpené ako nevyhnutné zlo, ako nepríjemný hosť, ktorému nemožno ukázať dvere.

So založením divadla v Košiciach súvisí i navrhované zlúčenie českého a slovenského činoherného súboru v Bratislave do súboru jediného, slovenského. O komplikáciách, ktoré sa pri tomto návrhu vyskytli, podrobne referuje Ferdinand Hoffmann vo februárovom čísle Slovenských pohľadov. Nebudeme opakovať jeho vývody, pretože s nimi doslovne súhlasíme a čitateľom Elánu sú už iste známe. Môžeme len potvrdiť, že „ak sa má slovenskému profesionálnemu divadelníctvu dať nehatená možnosť vývinu, treba okrem pokrajinčenia alebo poštátnenia SND najsamprv Slovenské národné divadlo poslovenčiť“. A i na podopretie ostatných poznámok v tomto referáte dovoľujeme si odvolať sa na spomenutý Hoffmannov článok, ako i na článok režiséra Borodáča v tom istom čísle Slovenských pohľadov.

*

Z noviniek tohoto mesiaca prichodí nám referovať iba o Kaufmannovej a Hartovej hre Veselo sa točíme dokola, ktorá mala premiéru v sobotu 20. t. m. Je to jedna z tých vtipne zlepených amerických bublín, ktorými sme v ostatné časy už pár ráz príjemne zabili večer. Z jediného šikovného triku vyťažili tu autori naozaj maximálne množstvo napínavých situácií. Trik je v tom, že dej predvádza sa divákovi nie od začiatku do konca, ale naopak — od konca k začiatku. Prvá scéna odohráva sa roku 1934, ostatná roku 1916. Dej sa teda rozmotáva, miesto aby sa zamotával; začína sa vyvrchoľujúcou, katastrofálnou scénou a končí sa nenápadnou, jemne ironickou expozíciou hlavnej osoby drámy, Richarda Nilesa, dramatického autora. Je to naozaj vtipný trik. Ale, bohužiaľ, nič viac ako trik. Trik zručného divadelného eskamotéra, ktorý sa nedá viac použiť, keďže ho obecenstvo dokonale prehliadlo v tejto jedinej hre. Autori pokúšajú sa o akýsi „prierez“ vyššou americkou spoločnosťou. To je teraz v USA veľkou módou. „Prierezy“. Nielen v dráme, ale i v románe. Na tomto priereze pp. Kaufmanna a Harta vidno však sotva čo viac, ako že chlapi a ženy pijú v Amerike whisky, tancujú pri jazze, zrádzajú a klamú sa navzájom, konajú cesty do Európy (so zvláštnou pasiou do Sv. Moritza) a že k tomu všetkému dopracujú sa zo skromných začiatkov, od piky, čiže sú tzv. selfmademani. No to sú veci natoľko známe, že pp. Kaufmann a Hart potrebujú veľkú dávku bezočivosti, aby sa mohli tváriť ako objavitelia. Táto bezočivosť ide najďalej vari tam, kde autori ústami Nilesovho priateľa, maliara Cralea, s opovrhnutím hovoria o tých módnych drámach, čo sú ako bubliny: ideš z divadla štvrť hodiny po ulici a zabudneš na všetko, čo si videl. Môžeme ubezpečiť pp. autorov, že sme zabudli na ich Veselo sa točíme dokola hádam ani nie za štvrť hodiny a že len s námahou zbierame teraz, pri písaní tohto referátu, svoje spomienky.

Inak hra bola dobrou príležitosťou, aby slovenský súbor ukázal, že i v kusoch takto náročných zo stránky technickej, režijnej i hereckej, pohybuje sa už bezpečne po javiskových doskách. Samotná otázka obsadenia všetkých úloh (v hre vystupuje 34 osôb) bola by ešte pred pár rokmi predstavovala neprekonateľnú ťažkosť. Dnes okrem dvoch-troch nepatrných výnimiek mohla už byť táto otázka rozriešená veľmi uspokojivo, vďaka niekoľkým výpomocným silám z dorastu v menších úlohách. Režisér a predstaviteľ hlavnej osoby Andrej Bagar znova ukázal sa ako najmarkantnejší člen súboru. Režijne ovládol hru temer bezvadne. Istotne mu pritom značne pomohlo i vtipné scénické vystrojenie hry od arch. Tröstera. Vďačná epizodická úloha Sýkorovej odmenená bola potleskom pri otvorenej scéne. Presvedčivo, až vari priveľmi presvedčivo zahrala najťažšiu úlohu Júlie Oľga Országhová. Niektoré jej výstupy (napr. posledný vo IV. obraze) bol by azda lepšie vyznel, keby bol zahratý trochu stlmenejšie. Meličková, Guttmann, Jamnický, Kello a ostatní predstavili sa svojimi štandardnými, spoľahlivými výkonmi. S uznaním treba sa ešte zmieniť o temperamentnej hre Beranovej. Hre by veľmi bola osožila prísnejšia korektúra jazyková. Rečových chýb bolo neúrekom.

(1937)