ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vážená pani redaktorka!

Žiadate si, aby som Vám napísal niečo o Timrave. Poviem hneď na začiatku: nie veľmi poznám jej dielo. Voľakedy — možno — ako chlapec, keď som čítal všetko, čo prišlo pod ruku, prečítal som i jej rozprávky. No dnes, keď povinností iných je veľa a keď človek, ak chce obstáť, musí sledovať súčasnosť, ťažko je vracať sa k minulému. Píšem schválne „k minulému“, a nie „k prekonanému“. Bolo by totiž veľkou chybou pokladať dielo Timravino za prekonané. Prečítal som si dnes znova aspoň niektoré z jej noviel a vidím, že Timravu treba postaviť (zarovno s Tajovským) na vrcholec slovenského realizmu. Prísnosť až puritánska, tvrdosť až asketická, disciplinovanosť až boľavá ostro odlišujú jej sloh i etos od limonádového slohu a etosu dnešnej tzv. „ženskej“ literatúry. Vari len u Jonáša Záhorského stretol som sa s tou tvrdosťou vo výraze a prísnosťou v mravnom zameraní diela. Nevdojak porovnávam jeho Dva dni v Chujave s Dvoma dobami Timravinými. Obaja majú spoločný vzdor, spoločnú črtu rebelantstva a odporu k frázovitosti, k slabošskému čičíkaniu sa sľubmi a nádejami. U oboch ligocú sa ostro nabrúsené slová ako nôž chirurga. Myslím, že do ruky Timravinej skôr by svedčila sekera ako vareška, skôr chlapská odbojnosť ako ženská poddajnosť. Jej tvorba má skrz-naskrz charakter mužský.

Kto z našich spisovateľov opovážil sa napríklad postaviť proti sebe „dve doby“ dedinského života v takom nesentimentálnom porovnaní, ako to spravila Timrava? Obe jej „doby“ majú spoločný podtitul „Otroci“. Obe sa končia rovnako bolestným a opovržlivým zašomraním starého Kamenského: Otroci! — Akoby sa prevratom nič nebolo zmenilo. Akoby sa premenili iba firmy a heslá, pod ktorými ľud otročí ďalej. Vravím, len Jonáš Záborský prikladal takéto žeravé želiezka na rany nášho verejného života. Liečenie žeravým železom je dnes síce liečením trochu zastaralým, ale rozhodne ešte stále veľmi účinným…

Ak mám teda, pani redaktorka, odpovedať na Vašu otázku, čomu som sa od Timravy priučil, rád by som odpovedal, že by som sa chcel priučiť tej neľútostnej tvrdosti a prísnosti, ktorú u nej obdivujem a pre ktorú sa jej pri tejto príležitosti hlboko klaniam.

Dobroslav Chrobák

(1937)