ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tí, ktorí boli ochotní prijať nový sociálny poriadok s podmienkou, že sa k nemu dospeje bez toho, aby oni sami boli vyrušení zo svojho domáceho pohodlia, sú náhle znepokojení. Počuli predsa z úst najpovolanejších o pokojnej ceste k socializmu. Miesto toho otriasol však nimi v posledných dňoch taký prudký nepokoj, že nevdojak vyskočili zo svojich vyhriatych pelechov a obzerajú sa, celí vyplašení, vôkol seba, čo sa vlastne stalo. Tak sladko sa im predsa driemalo, tak príjemne sa počúvali všelijaké tie „zaručené zprávy“, a tak ľahko bolo trochu si pritom zašmeliť na prilepšenie. Nový sociálny poriadok bol im ako bobo, ktorým strašia malé deti. Nech si len o ňom píšu a rečnia, kým sa oni sami nemusia vzdať svojho poriadku, svojho spôsobu života, nijako im to nevadí. Predstavovali si azda, že tento ich starý spôsob nejako nebadano a potichu vplynie do spôsobu nového, alebo — čo je pravdepodobnejšie — že sa všetko prv alebo neskôr vráti tam, odkiaľ vyšlo. Či už po dobrom alebo po zlom. Veď sú tu ešte Američania… Neuvedomili si, títo sociálni reformátori v papučiach, že nový sociálny poriadok znamená viac ako zmenu vývesného štítu nad starou firmou, ktorá dostala nového majiteľa. Až teraz im vari svitá, že socializmus nie je iba národnou správou, uvalenou dočasným režimom na dobrú a osvedčenú firmu liberalizmu, ale že tu ide o zmenu oveľa hlbšiu a prenikavejšiu. Napochytro zháňajú dáta a zisťujú so zadivením, že táto zmena začala sa odohrávať práve pred sto rokmi a od tých čias je na ustavičnom a nezadržateľnom postupe. „Predsa len musí na tom dačo byť,“ hútajú v rozpakoch. Frázy ako „koleso dejín neobrátiš“ strašia ich vo snoch.

Áno, práve o to koleso ide.

Je dávno zistené a dokázané (Boltzmann, 1877), že v prírode niet samovoľných zvratných dejov, t. j. takých dejov, pri ktorých by jeden stav (napr. teplota telesa) prechádzal do stavu iného a znovu sa sám od seba vracal do stavu predošlého. Príroda je pevne rozhodnutá (ak možno o prírode takto hovoriť) nepripustiť nikdy viac stav, ktorý tu bol pred chvíľou, pred desiatimi alebo miliónmi rokov. (V kapitole o entropii možno sa o tom dozvedieť viac z hociktorej učebnice fyziky.) Netreba k tomu veľa fantázie, aby tento prírodný zákon bol rozšírený z dejov fyzikálnych i na deje sociálne. Matematickými formulkami nedá sa síce predbežne dokázať, že spoločenská sústava, ktorá je tu dnes, nemohla tu byť pred päťsto rokmi, no netreba ani takéhoto dôkazu, pretože je to každému zrejmé.

No hoci je to každému zrejmé, predsa si mnohí myslia, že keď nie priam o päťsto, dalo by sa hádam koleso dejín obrátiť aspoň o päťdesiat alebo čo i len o dvadsať rokov dozadu. (V krajnom prípade by sa uspokojili, keby ho mohli obrátiť o šesť týždňov.) Neuvedomujú si — títo pošetilci — že ho nemôžu obrátiť ani o sekundu a že nijaký „americký spôsob života“ (rozumej atomické bomby) nemôže nás vrátiť ta, kde sme boli včera. Naopak, tento spôsob (rozumej: bomby) môže len urýchliť nezvratný proces, ktorý sa tu odohráva dnes tak, ako sa odohrával pred rokmi. V nijakom prípade nemôže priviesť proces zvratný, ktorý by uviedol ich samých do stavu predošlého pohodlia a tých druhých do stavu predošlého otroctva. Ani v prírode, ani v histórii niet zvratných procesov, niet nijakých predošlých stavov, ktoré by sa opakovali. Každý stav je nový a veta, v ktorej sa tvrdí, že história sa opakuje, je vyluhaná v podmete i prísudku. Nikdy sa história neopakovala, pretože opakovanie by znamenalo zvrat a pred zvratom by musel byť rovnovážny stav (entropia by musela dosiahnuť svojho maxima), t. j. všetko dianie by prestalo, príroda a svet by zmŕtvel a znehybnel, nastal by koniec. Možno, že tento stav raz nastane. Nastane však až vtedy, keď všetky protiklady budú vyrovnané, všetky potreby ukojené, všetky túžby splnené. Od tohto stavu sme však, chvalabohu, ďaleko. Protikladov na vyrovnávanie, túžob na vypĺňanie, potrieb na ukájanie je ešte na svete dosť a dosť. (A nebojte sa, bude ich dosť aj v novom sociálnom poriadku.) Entropia v prírode a entropia v spoločenskej sústave zďaleka nedosiahli svojho maxima. Preto sa všetky deje v prírode veselo uberajú po ceste, ktorú objavil fúzatý Nemec Boltzmann, kým všetky deje spoločenské sledujú cestu, ktorú objavil nemenej fúzatý Nemec Marx. (Nie náhodou boli obaja súčasníci!) Inej cesty niet. Niet cesty, po ktorej by bolo možné vykľučkovať z dnešnej situácie a vrátiť sa o dvadsať rokov nazad. Či je táto cesta pre nás osobne dosť pohodlná, či na nej neutrpíme osobnej úhony, je otázka podružná. Je to cesta vpred, cesta vyrovnávania spoločenských protikladov, preto cesta zákonitá, cesta prirodzeného vývinu.

Inej cesty vskutku niet.

(1947)