ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čudný a nešťastný bol životný osud Jonáša Záborského. Celý svoj život venoval tým istým ideálom, ktorými horeli duše bratislavských mladoňov, a jednako ostal nepochopený, skoro nenávidený, cudzí medzi svojimi. Vykročil trochu strmšie, a keď sa obzrel, zbadal, že je sám. Roku 1836 posiela Kollárovi svoju prvú vlasteneckú ódu, ktorú nadšene recitujú vrstovníci v Bratislave, ale už roku 1839 rozchádza sa v Halle so Štúrom po prudkých debatách a Heglovej filozofii, o úlohe zemianstva a kňazstva v národnom pohybe, o zmysle národných piesní a povestí. A od tých čias je sám. Zriedka sa nájde priateľ, ktorý mu dopomôže vydať knihu, a zriedkavejšie príbuzný duch, ktorý porozumie a ocení jeho „trudoviny“. So svojou vrodenou pochybovačnosťou a dravosťou nenachádza miesta v nadšenej spoločnosti Štúrovej. Romantické ideály, ktorými Štúr zažal a Hurban kanonizoval literárne snaženie svojich rovesníkov, nevyhovujú jeho skeptickému duchu. Jeho diela básnické i vedecké zostávajú z veľkej časti v rukopisoch, neznáme i zabudnuté.

Vydávame tento výbor z jeho tvorby nielen preto, aby sme zaplatili aspoň čiastku dane, ktorú otcovia zostali dlžní veľkému spisovateľovi, ale i preto, lebo nachádzame v nej, okrem umeleckých hodnôt, množstvo bystrých postrehov, ktoré dodnes nestratili svoju časovosť, ktoré i dnes trafia „do čierneho“, kam boli pred rokmi nacielené.

JonአZáborský narodil sa 3. februára 1812 v turčianskej dedinke Záborí chudobným zemianskym rodičom Jozefovi Záborskému a Anne, rodenej Tomčáni. Začiatky jeho školského vzdelania neboli skvelé. „Nikdy som nevedel, čo sa učím,“ hovorí Záborský vo vlastnom životopise. „… Náhle som vedel čítať, hneď mi dali do ruky latinsky písanú latinskú mluvnicu… Učil som sa zemepis, ale mapy som nevidel. Učil som sa akúsi históriu Uhorska, ale to bolo len bezduché vypočítanie kráľov a rokov. Učil som sa akýsi prírodopis, ale to bol len púhy slovníček latinských a maďarských názvov, ktorý len preto tĺkol Škrabák do nás, aby sme v čas skúšky mená plynne rapotali.“

Až v Kežmarku, kam prešiel v roku 1829, začalo mu svitať. Tu pôsobil na gymnáziu vlastenec a osobný priateľ Kollárov, Palackého i Šafárikov, profesor Ján Benedikti. Na nahovárame spolužiakov, nie z presvedčenia, len z akejsi chlapčenskej všetečnosti, Záborský vstúpil do Slovenskej spoločnosti. Ale priam po roku z nej vystúpil. A tu si ho Benedikti zavolal k sebe, dohovoril mu a zavrátil ho. „Bol to pre mňa hlas z neba, bola to iskra, ktorá mi zapálila hlavu i srdce. Od tej chvíle zmocnila sa ma až prepiata, streštená národná horlivosť. O ničom inom som nemyslel, ako čím by som viac osožil Slovákom…“ píše Záborský po rokoch o účinku, ktorý naň mali slová Benediktiho.

V Kežmarku študoval najprv filozofiu, potom práva. Ale už roku 1832 prechádza do Prešova na teológiu. Nazdal sa, že v tíšine oltára nájde najpríhodnejšiu atmosféru pre prácu literárnu, na ktorú už vtedy pomýšľal. V Prešove sa usilovne vzdelával, prednášal filozofiu v krúžku spolužiakov, zriadil knižnicu, dopisoval si s „peštianskym prorokom“ Jánom Kollárom. Ale ani teologické štúdiá nedokončil; roku 1835 prijal kaplánku v Pozdišovciach (Zemplín). Chcel si nazbierať groší na cestu do Nemecka, aby sa tam na niektorej zo slávnych univerzít „lepšie uspôsobil ku tomu milému spisovateľstvu“, ktoré ho čím ďalej väčšmi lákalo. A keď ho chovanie pozdišovskej maďarónskej spoločnosti vyprovokovalo na napísanie vlasteneckej ódy Na Slovákov, ktorú anonymne poslal Kollárovi na posúdenie, bol jeho životný osud rozhodnutý. Kollár ódu vychválil, uverejnil ju roku 1836 v almanachu Zora a zaklínal Záborského, aby mu prezradil pôvodcu. Opojený úspechom, plný horúceho nadšenia a snov o sláve i šťastí Záborský venoval všetky svoje sily príprave pre dráhu spisovateľskú. Začal dokonca zanedbávať svoj úrad, aby získal voľný čas pre svoju literárnu záľubu. Posmelil ho k tomu zlý príklad jeho principála, akéhosi Lindtera Jánoša, ktorý vždy len vtedy išiel so svojím magazínom nemeckých kázní do záchodu, keď už druhý raz zvonilo do kostola.

Po štyroch rokoch účinkovania v Pozdišovciach odchádza roku 1839 na univerzitu do Halle. Našiel tu Ľudovíta Štúra, Benjamína Pravoslava Červenáka a Gustáva Grossmanna. Pokúsil sa uzavrieť s nimi priateľstvo, ale nepodarilo sa mu to pre rôznosť náhľadov o zásadných veciach literárnych a politických. Záborský zastával napr. mienku, že národnú obrodu možno dosiahnuť len prostredníctvom šľachty a duchovenstva, kým Štúr chcel pôsobiť priamo na široké vrstvy ľudu. Štúr ďalej zavrhoval všetky umelé formy básnictva a pokladal piesne národné za jediný vzor pre poéziu slovenskú. Záborský si vážil klasikov, učil sa od nich a poéziu umelú staval nad národnú.

Po roku vrátil sa Záborský domov a prijal kaplánku v Lipt. Sv. Mikuláši u Michala Miloslava Hodžu. Zoznámil sa tu s Gašparom Fejérpatakym a ukázal mu svoje bájky, ktoré začal písať podľa gréckych vzorov ešte počas svojho pobytu v Pozdišovciach. Fejérpatakymu sa bájky tak zapáčili, že ich dal roku 1840 na vlastné útraty vytlačiť, sľubujúc ich autorovi veľký úspech. Úspech však neprišiel, bájok si nikto nevšimol. To bolo prvé Záborského sklamanie v literatúre.

V Mikuláši pobudol Záborský iba pol roka; v decembri roku 1840 vyvolili si ho za farára do Rankoviec v Abaujskej stolici. Krátko po príchode do nového pôsobišťa zastihlo ho veľké nešťastie: zhorel mu chrám, fara i škola. Cirkev mala síce peniaze, z ktorých bolo možné budovy znovu postaviť, ale spreneveril ich dozorca Samuel Szonntag. Horko-ťažko nazbieral Záborský z milodarov aspoň toľko groší, že dal zakryť chrám a postaviť novú školu. Sám býval za ten čas v sedliackej chalupe.

V takomto biednom postavení nedalo sa, pravda, myslieť na štúdium, ani na literárnu prácu. A to bolo pre Záborského najväčšie súženie. To aspoň sčiastky vysvetľuje i jeho osudný krok, prestúpenie na katolícku vieru. Bohatstva síce nebol Záborský nikdy žiadostivý, privykol od detstva na ústrky života, ale túžil po duševnej pohode, po nezávislosti a pohodlí potrebnom k prácam literárnym. A to, zdalo sa mu, nemôže poskytnúť cirkev evanjelická v takej miere ako cirkev katolícka. K tomu sa pripojili i konkrétne sľuby zo strany katolíckej: ubezpečovali ho, že sa stane profesorom v seminári a získa tak príležitosť pôsobiť na mládež v duchu svojich ideálov. To všetko nebolo by, pravda, stačilo na zdolanie pevného náboženského presvedčenia. Ale Záborský takéto presvedčenie nemal. Bol to duch skeptický, s racionalistickým odporom proti dogmám a formálnym prejavom viery. „S takým svedomím môžem byť vždy katolíckym, ako som evanjelickým kňazom,“ odpovedal Andrejovi Kalásovi, farárovi peklianskemu, na otázku, či katolizovaním neučiní násilie svojmu presvedčeniu.

„Viem, čo vás teda zdržuje,“ hovoril mu ďalej Kalás. „Hrozíte sa bezženstva.“

„K tomu som odhodlaný dávno,“ odvetil Záborský, „bo nechcem množiť dosť už schudobnenú rodinu. Národ je mojou ženou i rodinou. A keďže som si preň vyvolil i tento stav duchovný, prinesiem mu ešte obeť dobrého mena.“ — A podal Kalásovi pravicu.

Šiesteho februára 1842 odobral sa na rozvalinách chrámu od svojich farníkov.

No ani nové prostredie neposkytlo Záborskému príležitosti na ukojenie jeho ambícií. Nielenže mu znemožnili prípravu za profesora histórie alebo klasickej filológie, ale sprvoti pokúsili sa znemožniť mu i účinkovanie medzi slovenským ľudom: pridelili mu poslednú z piatich nemeckých kaplánok v Košiciach. No Záborského odstrkovanie nezlomilo; v maďarský národný sviatok, na deň sv. Štefana, smelo kázal v prítomnosti viacerých kňazov proti maďarománii. Pravda, odcudzenie medzi ním a štúrovcami po jeho katolizovaní ešte väčšmi sa prehĺbilo. Tým väčšmi, že Záborský v jazykových búrkach o samostatnú spisovnú reč slovenskú postavil sa spočiatku na stanovisko Kollárovo, hájil češtinu proti slovenčine a jeho príspevok na túto tému odtlačený bol v povestných Kollárových Hlasoch a potřebě jednotného spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.

Revolučný rok štyridsiaty ôsmy zastihol ho ešte vždy v košickej kaplánke. Ako všetkým slovenským národovcom ušlo sa i jemu toho roku prenasledovania a žalárovania. Pri domovej prehliadke našli u neho odtlačok Žiadostí slovenského národa a to bol postačujúci dôvod na obvinenie z vlastizrady a postavenie pred náhly hrdelný súd. Iba príchod cisárskeho vojska do Košíc zachránil Záborského pred výrokom súdu. Mesto potom prechádzalo z rúk do rúk. Raz ho dobyli cisárski, raz Košútovi vojaci. Záborský tŕpol ďalej o svoju hlavu. Košickí špehúni sliedili za každým jeho krokom. Rozchyrovali o ňom, že pripravuje povstanie na východnom Slovensku, a čakali len na vhodnú príležitosť, aby obnovili pravotu proti nemu. V takomto napnutom položení navštívil ho nečakane raz večer Ľudovít Štúr, ktorý bol vtiahol na čele 800 dobrovoľníkov s vojskom generála Ramberga do Košíc. Keď Záborskému prišli povedať, že „pán na bielom koni“ stojí pri vrátach a žiada si hovoriť s ním, hneď mu prišlo na um, „či to nebude Štúr“, a bežal dolu, k nemu. Ale noc bola taká tmavá, že nemohol rozoznať osoby, zbadal len, že okolo dvoch jazdcov stojí hlúčok ľudí. Štúra priam poznal po hlase. Ale na jeho otázku: „Jonáš, či ma nepoznáš?“ odvetil s úzkosťou: „Nemám šťastia.“ Bo ľudí okolo Štúra pokladal za košických špehúnov, ktorí sa prišli podívať, aké bude ich stretnutie. Štúr vyslovil svoje meno a žiadal od Záborského nocľah. „To,“ odvetil mu Záborský, „musíš pýtať od farára. Ja som nie pán v dome.“ Inak odpovedať nemohol, ale Štúra dotklo sa takéto privítanie veľmi nemilo. Vybehol strmo hore schodmi do fary, Záborskému ani ruku nepodajúc. A hoc pobudol na fare tri dni, hoc mu Záborský vysvetlil svoju chladnosť, neudobril sa. Táto charakteristická príhoda — nemal na nej viny Štúr ani Záborský, vyvolali ju okolnosti — bola osudnou pre Záborského: súčasne so Štúrom bol v Košiciach i Mikuláš Dohnáni, ktorý o pár rokov tak prísne odsúdil Záborského Žehry a pod dojmom z košickej schôdzky obvinil ich autora zo zbabelosti, napíšuc, že v rokoch 1848 — 1849 Záborský „skrytý bol… a vyšiel na svet, až keď s istotou vedel, že Košút nemôže utiecť z Kiutahie“.

Dohnániho slová veľmi krivdili Záborskému. „Tajiť sa, skrývať sa so svojím presvedčením, to nebol Jonáš Záborský,“ píše Jozef Škultéty v poznámkach k jeho životopisu.

Kapitulácia Maďarov pri Világoši a víťazstvo cisárskeho vojska, po boku ktorého bojovali slovenskí dobrovoľníci, priniesli krátku úľavu nášmu národnému životu. Vláda povoľuje založenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej, Slováci dostávajú sa do Štátnych úradov, vo Viedni zakladajú sa vládne Slovenské noviny.

Tieto rediguje najprv Radlinský, Kuzmány a Lichard. Potom, keď Radlinského povolali za prekladateľa zákonov do Pešti, pozývajú k nim na jeho miesto Záborského. Záborský mal v ten čas nádej stať sa profesorom gréčtiny v Košiciach (bol už vymenovaný za mimoriadneho a bezplatného profesora), preto pozvanie najprv odmietal. Ale na ustavičné naliehanie Radlinského a Lichardovo redaktorstvo napokon prijal (roku 1850).

Slovenské noviny vychodili v prvom ročníku (1849) po slovensky. Ale už v druhom ročníku, ešte pred príchodom Záborského, podľahli redaktori Radlinský, Kuzmány a Lichard vplyvu Kollárovmu a začali ich vydávať po česky, v takzvanej „staroslovenčine“. Tak jediné slovenské noviny obrátili sa proti slovenčine, na ktorej len čo sa po tuhých bojoch zjednotilo celé pokolenie. Bola to pre štúrovcov trpká pilulka, nemohli ju prijať bez odporu. Nie div, že časť ich útokov proti Slovenským novinám zviezla sa na hlavu Záborského. A to tým skôr, že po jeho príchode do Viedne Slovenské noviny ešte viac spríkrili svoje stanovisko k slovenčine a jej predstaviteľom. Znovu, ako v prvej fáze boja sústredeného okolo Kollárových Hlasov, padali ostré slová na oboch stranách. A práve v tieto časy (roku 1852), v takejto rozdráždenej atmosfére, vyšli Záborského Žehry, zbierka to vlasteneckých ód, básnických listov a — epigramov, namierených zväčša na Štúrovcov. Nešťastné zoskupenie okolností, nešťastný košický večer, nešťastná ľudská slabosť. Bo i štúrovci boli len ľudia. V záchvate šľachetného boja dali sa v tomto prípade strhnúť a obetovali hodnotné básnické dielo osobnej zaujatosti. Nepomohlo ani to, že pôvodca vydal dielo vlastným nákladom a všetok výnos Žehier venoval Matici slovenskej; Kalinčiak a Dohnáni v Hurbanových Slovenských pohľadoch príkro zavrátili dielo i autora.

Trpko sa žaluje Záborský po rokoch: „Nanosili sa i do osoby. Predstavili ma obecenstvu ako chabého zbabelca, ktorý v čas národných bojov čušal. Vyčítali i nemravnosť. Vyslovili, že pôvodca len preto venoval výnos Matici, lebo predvidel, že by ináč nikto zaň grajciara nedal. To bola pomsta za moje košické privítanie. Kalinčiaka podpálil Štúr, Dohnániho Hurban… Malo to však následky pre mňa i národ hrozné, nezmazateľné. Zabili ma pred obecenstvom, ktoré i tak mi nikdy náchylné nebolo, mravne. Učinili ma navždy predmetom úškľabov a opovrženia. Zničili všetky moje diela pred ich vznikom. Nič som viac nemohol vydať, iba ak na vlastnú škodu… Polovica z diel mojich klesne so mnou do hrobu, a ktoré vyšli násilne na svetlo, tie sú, akoby ich nebolo. Tým sa mohli pochlúbiť paškvilanti, že uhodili do živého…“

Ťažké a trpké slová. Ale hoc je v nich mnoho pravdy, nie je v nich pravda celá. Samo odsúdenie Žehier sotva mohlo mať taký ďalekosiahly vplyv na osud ostatného Záborského diela. Sotva by bolo stačilo odvrátiť tak dokonale verejnú mienku, keby jeho tvorba inak bola lahodila vtedajšej slovenskej pospolitosti. Keby sa jej bola líškala, kajúcne priznávala k chybám alebo keby aspoň nebola vybočovala z vtedajších konvencií. Ale nič takého. Záborský sa ani nelíškal, ani nekajal, ani nepísal romanticky preidealizované historické rozprávky. Naopak, Záborský celý život útočil, celý život podpichoval, vnášal do literatúry slová, od ktorých obecenstvu, naučenému na sladkú, cintľavú reč romantických básnikov, vlasy dupkom vstávali. Prvý u nás vyslovil — dávno pred príchodom realizmu — že najväčšou spisovateľskou dokonalosťou je písať prirodzene. Jeho historické novely sú oveľa triezvejšie, skutočnosti bližšie ako novely Paulinyho alebo Hurbanove. Ich dej je podložený podrobným štúdiom, niet v nich anachronizmov. Jeho satiry museli sa zdať vtedajšiemu prostrediu neslýchane smelé. (Mnohým sa budú zdať smelé i dnes.) Všimnite si len v tejto Faustiáde, ako sa vedel vysmiať primitívnej predstave svojho cirkevníka o nebi, pekle alebo očistci. Takýto výsmech musel vtedy vzbudiť pohoršenie a odsúdenie.

Nie teda samotné odmietnutie Žehier, ale celý jeho postoj k životu, jeho objaviteľský duch, ktorým za priaznivejších podmienok mohol predbehnúť svoju dobu o celé jedno pokolenie, jeho miestami až naturalisticky drsný štýl, a nie napokon i jeho britké pero, učinili Záborského dielo nestráviteľným pre vrstovníkov. Čoho sa Záborský dotkol, všetko sa osvetlilo, všade vznikol jas. Ale tento jas súčasníkov oslepoval. Bol to pre nich často prináhly prechod z tmy do svetla. Nerozoznávali kontúry, na ktoré im Záborský posvietil, oslňovali ich. Vezmime hociktorú z jeho rozprávok: Dva dni v Chujave: Čistý realizmus; obrat v biednom postavení dediny Chujavy nenastane vplyvom dákeho uznesenia na Matičnom zhromaždení, ani vplyvom romantického blúznenia spisovateľov, ale vplyvom premyslenej práce štyroch odborníkov na podklade hospodárskom. Vezmime jeho Rozhovor o básnictve: Je to náš prvý, vskutku kritický pokus o zrovnávacie zhodnotenie daktorých diel našej literatúry. Atď.

Vo Viedni pobudol Záborský do roku 1853. Sužovalo ho tu nielen nepochopenie zo strany domácich, ale i prostredie samo. Tvrdý Bachov absolutizmus. Jeho práca pri novinách bola vtisnutá do veľmi úzkeho žliabka; pociťoval čím ďalej, tým väčší odpor k pokryteckému remeslu vládneho novinára. Jeho predstavený, ministerský tajomník Anton Beck, zakázal redaktorom Slovenských novín akúkoľvek kritiku vládnych krokov, nedovolil nijakej nepriaznivej zprávy o akomkoľvek úradníkovi, každé číslo museli dať na predbežnú cenzúru. Za takýchto okolností bol by sa Záborský rád vzdal svojho miesta redaktora, keby mu boli dali iný úrad, ktorý mu pred príchodom do Viedne v prípade odchodu od novín sľubovali. Beck ho však prepustil zo štátnych služieb bez náhrady. Neostávalo mu iné ako znova žiadať o faru od biskupstva košického. Maďarský biskup Fábry chcel sa pomstiť vykričanému panslávovi a pridelil mu ošarpanú, spustnutú faru v Župčanoch, obstrihajúc ešte k tomu náležite jeho dôchodky a potupiac ho pred vlastnými farníkmi. Po príchode do Župčian zatvrdil sa Záborský, že viac písať nebude. Nie div po takých skúsenostiach. Ale vydržal nepísať len šesť rokov… Potom dal farské pole do prenájmu, a hoci nemal najmenšieho výhľadu na uverejnenie svojich „trudovín“, predsa písal skoro do samej smrti (23. januára 1876) namáhavé drámy, povesti, hrdinské básne, dejiny Uhorska a i. Krátko pred smrťou starostlivo prepísal všetky svoje trudoviny a poslal ich najprv Matici slovenskej a po jej zrušení Matici českej. Dnes sú v Národnom múzeu v Prahe, zviazané v štyroch hrubých zväzkoch.

Dielo Jonáša Záborského

Prvé svoje pokusy uverejnil Záborský v Kuzmányho Hronke roku 1836. Boli to vlastenecké ódy na Šafárika, na Kollára, na Muňaya a najmä pamätná Na Slovákov. Súčasne s ódami začal písať bájky. Prvý výbor z nich vydal mu Gašpar Fejérpataky roku 1840 v Levoči, po druhý raz vyšli v Žehrách a po tretí raz, prepísané do slovenčiny, opravené a doplnené, vydal ich Jozef Viktorín v Pešti roku 1866. Bájky boli sčasti pôvodné, sčasti voľne preložené a prepracované podľa bájok gréckych a poľských od Krasického. Záborský si ich veľmi cenil a usilovne ich zveľaďoval a zdokonaľoval celý svoj život. Stále dúfal, že aspoň táto časť jeho diela prenikne do širokých vrstiev národa. Pravda, márne. Iste i preto, že Záborský Bájky preceňoval; ich hodnota bola malá. Prekážal mu nielen nedostatok originality, ale aj premuštrovaná forma. Záborský snažil sa v tých časoch písať „klasicky“, a urobil tak na úkor jasnosti, zrozumiteľnosti a vtipnosti. Mnohé bájky sú hotovými rébusmi, ťažko sa dopátraš ich zmyslu. Jediná ich cena je v tom, že sú prvým pokusom o tendenčné básnictvo na Slovensku.

Nedostatok autokritiky prejavil Záborský aj tým, že sa zriekol svojich „básní lyrických“ a tým i veľkej časti svojej tvorby satirickej. Lebo i satira, a najmä satira, bola Záborského „lyrikou“. Nie výlevy osobných citov, srdce naplnené svetobôľom, ale ostré postrehy skutočnosti, prudké výpady proti odrodilstvu, vecný, často až naturalistický drsný výraz charakterizujú Záborského „lyriku“ v jeho Žihadliciach, Iskriciach, Násmešných listoch, Násmešných telegramoch a Násmešných rozmluvách, v Knihe Džefr a v Kalendári drotára Fedora. Táto časť jeho tvorby srší vtipom a dobre mierenými šípmi skutočného umelca. Prenikavý pohľad zabodáva sa v nej do skrytých slabostí súčasníkov a odhaľuje temné stránky verejného života na Slovensku. Tu bol Záborský vo svojom živle; nejedna udalosť, nejedna osobnosť ukáže sa ti v novom svetle v tých krátkych zábleskoch jeho násmeškov, uverejňovaných na stránkach Sokola a Černokňažníka. Kritici Žehier veľmi ublížili Záborskému, keď popri ťažkopádnych a cez Horácia precedených Dumách, popri Básnických a Hrdinských listoch paušálne odsúdili i epigramy.

Obšírny, ťažkou časomierou zložený náboženský epos Vstúpenie Krista do raja zostal v rukopise. Iba ukážka z neho bola uverejnená v Sokole II., 1836. Zaujímavé pri tomto diele je, že Záborský chcel ním stvoriť výpravnú báseň zo samých kresťanských prvkov, aby tým priblížil časť biblickej histórie modernému a vzdelanému človeku. Podľa Záborského je totiž Písmo spracované formou neumelou, dnešný vkus nachádza v ňom málo básnických krás a veľa by sa vykonalo pre oživenie náboženského cítenia v inteligentných vrstvách, keby sa našiel bohom nadaný básnik, ktorý by prelial Nový zákon do modernej, esteticky pôsobivej formy.

V poézii hamovala Záborského jeho záľuba v časomiere. Jeho prudkej povahe a výbušnej obraznosti lepšie vyhovovala próza, v ktorej mohol písať „prirodzene“ a nemusel sa trudiť skladaním slov do hexametrov. Preto je Záborský veľký v próze. A v próze aj dosiahol pomerne najväčšie úspechy. Jeho rozprávky patria dodnes k najlepšiemu, čo sa u nás napísalo. Najmä autobiografický Panslavistický farár (Tábor 1870) dosahuje realistickými kresbami šarišského ľudu a cirkevných i politických pomerov v bývalom Uhorsku vrchol našej novelistiky. Demokratické zásady a realistický pohľad na život prejavil Záborský najmarkantnejšie v knižke Dva dni v Chujave (1873), všetky pokrokové myšlienky, s ktorými o dvadsaťpäť rokov po vyjdení knižky vystúpilo pokolenie hlasistov, vyslovil Jonáš Záborský už v tomto zabudnutom dielku. Knižka je rozdelená na dve časti. V prvej Záborský opisuje „deň škaredý“, chudobu a zadebnenosť dedinského ľudu, vykorisťovaného krčmárom, slúžnym a statkárom. V druhej sa líči „deň pekný“ a prostriedky, ktorými sa ho dosiahlo: osvetou ľudu, založením svojpomocných peňažných ústavov a hospodárskych družstiev, protialkoholickou propagandou, modernejšími výrobnými prostriedkami a p. O celých dvoje pokolení predbehol, hľa, Záborský týmto dielom svoju dobu. Ono samo by malo stačiť priblížiť nám Záborského a učiniť jeho meno nesmrteľným v slovenskej literatúre.

Ostatné prozaické práce Záborského ostali alebo roztratené v časopisoch, alebo sú dosiaľ v rukopise. Z rukopisnej pozostalosti uverejnil Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch Faustiádu a Pompézňu (pôvodne Frndolína) r. 1912, historické črty Mazepova láska a Hlovík medzi vzbúreným ľudom r. 1894. V Sokole vyšli satiry Kulifaj (1864), Šofranko (1866), O siedmich vodcoch maďarských (1866, v MSK, podľa prepracovaného rukopisu) a historická povesť Svätoplukova zrada (1869); v Černokňažníku satiry Mroč (1864) a prvá časť Chruňa a Mandragory (1864); po česky v kalendári Posel z Prahy na r. 1871 vyšli satiry Mrzutá a Mazepova láska. V rukopise zostali: veršovaná Smrť Jánošíkova, novoveká rozprávka Jurát, ďalej Buld, rozprávka s historickým úzadím; Borzajovci, povesť z umelcovho života a črta Nálezca pokladu.

I v týchto rozprávkach obetoval Záborský dokonalú umeleckú formu ideovému zameraniu. Je v nich lepším propagátorom pokrokových myšlienok ako básnikom. Vtip, bystrá pozorovacia a kritická schopnosť, štipľavá satira dávajú však i týmto črtám hodnoty umelecké.

Svoje zaujímavé, hoc dnes už zväčša prekonané náhľady estetické prejavil Záborský v Rozmluve o básnictve (Sokol, 1863; v MSK, podľa prepracovaného rukopisu, vynechali sme 7. kapitolu). I tu mal svojrázny postoj k pretriasaným otázkam. Znamenitá znalosť svetovej literatúry umožnila mu kritický pohľad na slovenskú literatúru. Tento rozhovor štyroch kňazov je vari prvým pokusom o zrovnávaciu kritiku našej literatúry. Mnohé jeho závery zaslúžia si i dnes pozornosť zo strany odborníkov.

Svoje filozofické a náboženské náhľady Záborský zhrnul do zbierky kázní Múdrosť života (Viedeň 1853) a do krátkej, v dialógu napísanej Rozmluvy filozofickej o svete (Rukopisy zv. 1). Odráža sa v nich jeho racionalisticko-skeptická povaha. Uznáva síce nevyhnutnosť dogiem vo viere, ale iba ako predpokladov mravnosti.

Nedostatok autokritiky najviac sa vypomstil Záborskému ako dramatikovi. Nepremožiteľná ctižiadosť hnala ho celý život k skladbe náročných divadelných hier, stavala mu pred oči vysoké vzory, trúfal si stať sa druhým Shakespearom, ale ani jedna z jeho tridsiatich drám nedostala sa na javisko a len po biede našiel pre ne miesta v prílohe k Sokolu a u šľachetného nakladateľa a mecenáša Viktorína. Ako v poézii, tak i tu stroskotal Záborský na forme tým, že si volil reč viazanú. Ale stroskotal i v kompozícii a v psychologickej motivácii deja. Hry jeho nemajú dramatický spád, charakteristika osôb je slabá, učený historik prevyšuje v nich dramatika.

Z tridsiatich troch drám čerpá deväť tému z dejín uhorsko-slovenských (Odboj zadunajských Slovákov, Arpádovci — obe v Lipe III, 1864; Posledné dni Veľkej Moravy, Bitka pri Rozhanovciach, Felicián Sáh, Karol Dračský, Alžbeta Ludiekovna — roku 1865 v Budapešti pod názvom Básne dramatické; Jánošíkova večera, Striga — roku 1870 v Skalici pod názvom Divadelné hry), druhých deväť je z dejín ruských a vyšli pod spoločným názvom Lžedimitrijady čili búrky lžedimitrijovské v Rusku v Pešti roku 1866. (Sú to: Ubitie Dimitrija, Ocarenie Godunova, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových, Prvý Lžedimitrij, Druhý Lžedimitrij, Tretí Lžedimitrij, Liaputovci, Poslední zločinci.) I jedna dráma nevydaná má látku z dejín ruských (Pomsta za pomstu, veselohra zo začiatku XVII. stor.). Skupina posledných siedmich historických kusov je z dejín uhorsko-srbských. Tieto vyšli v Skalici roku 1870 v Divadelných hrách. (Sú to: Chorvátska Helena, Huňadovci, Dóža, Utíšenec, Stroskotanie Srbska, Ďorde Čierny a Bátoryčka.) Ostatných sedem je zo života súčasného. (Sú to frašky a veselohry: Najdúch, Bohatý okradač, Korheľ a ožran, Cudzoložník, Pytač, Betlehem a Pansláv.)

Drámy historické, hoc písané s vysokými ambíciami, sú vlastne iba prípravou bez básnickej invencie k Záborského obsiahlym Dejinám kráľovstva uhorského. Žiaľ, že ani toto zavŕšenie svojho životného diela nemohol vydať pre smelosť a priamosť, ktorú v ňom prejavil pri riešení politických a náboženských otázok. Dielo bolo zaostrené najmä proti katolíctvu, a to spôsobilo, že jeho vydanie odmietla i Matica slovenská i české vedecké nakladateľstvá. Hlavnou autorovou snahou bolo však zavrátiť v Dejinách falošné kombinácie maďarských historikov. O to isté pokúšal sa i v mnohých menších historických prácach uverejňovaných najmä v Letopise Matice slovenskej.

(1934)