Cesta za umením

Pred päťdesiatimi rokmi (1884) vyšiel posledný román, akýsi literárny testament staršieho z bratov Goncourtovcov. Román sa volal Chérie a v úvode k nemu napísal slávny predchodca, prorok moderného románu analytického, toto: „Budú mi celkom iste vyčítať, že fabulácia Chérie nemá príhod, peripetií, zápletiek. Čo sa mňa týka, myslím, že ich má až priveľa. Keby bolo možné, aby som omladol o niekoľko rokov, chcel by som tvoriť romány, v ktorých by nebolo viac zápletiek ako vo väčšine intímnych drám života; kde by boli lásky, nekončiace sa častejšie samovraždami, ako oné, ktorými sme sami prešli; tú smrť, ktorú rád užívam ako rozuzlenie svojich románov, by som vyhodil zo svojich kníh ako prostriedok teatrálny, hoc aj trochu slušnejší, ako je svadba, a teda opovrhnutiahodný v literatúre veľkého štýlu. Áno, myslím — a tu, pravda, hovorím sám za seba — myslím, že dej (aventure) a knižné intrigy boli vyčerpané Souliéom, Sueom, autormi veľkej obraznosti z počiatku storočia, a nazdám sa, že posledná evolúcia románu, aby sa stal vskutku veľkou knihou storočia, záleží v tom, aby sa stal knihou čistej analýzy; knihou, pre ktorú niekto z mladých jedného dňa nájde iný názov než román.“

Polstoročie, ktoré prešlo odvtedy, čo boli napísané tieto slová, nezanechalo šľaku v slovenskej literatúre. Akoby ani nebolo bývalo (ach, pluskvamperfektum) Dostojevského, Stendhala, Gida, Prousta. Slovenský spoločenský román motá sa ešte vždy v akejsi hmlovine diletantizmu, primitivizmu a šlendriánstva. Tešíme sa, že tematika slovenskej prózy sa rozširuje, a zdá sa, nemrzí nás, že sa tak deje len v smere horizontálnom a nie aj do výšok a hĺbok. Tematika dedinská má aspoň svojho Miša. Toho, ktorého ešte v minulom storočí stretol Kukučín na ktorejsi oravskej ceste. A má už i svojho Hlavaja, Kristu a Sedmíka. Ale román z tzv. „vyšších spoločenských vrstiev“, román z prostredia mestského a z prostredia inteligencie nemá dosiaľ nikoho. Je to prostredie pusté, nezaľudnené. Tacká sa v ňom niekoľko papierových figúrok a niekoľko nafúknutých hrdinov. Nie div potom, že keď sa priemerný spisovateľ odváži na toto pole, musí sa uchýliť alebo k všelijakým siláckym kúskom (ako to robí Vámoš), alebo k tým plytkým avantúram a banálnym intrigám, o ktorých hovorí Edmond de Goncourt, že sú opovrhnutiahodné v literatúre veľkého štýlu (ako to robí Urbanovič a po ňom najnovšie i Peter Zván v románe Čachovania).

Nepodarený je román Čachovania i z inej stránky. Nielen preto, že sa tu flirtuje a intriguje krížom-krážom bez najmenšej stopy vtipu a duchaplnosti (o umeleckom podaní ani nehovoriac), nielen preto, že autor nemá ani poňatia o tom, čo je to charakteristika, kompozícia, štýl, ale najmä preto, že to vlastne ani nie je román, ale rozriedené prednášky profesora Růžičku o eugenike. Autor (zrejme lekár) chce čosi povedať o eugenických pomeroch na Slovensku, resp. v slovenskom malom meste. Keďže pravdepodobne nemá dostatočnej prípravy, aby to povedal v diele vedeckom, rozhodne sa pre formu románovú. Výsledok je žalostný. Tri štvrtiny knihy (do strany 260) zaplnené sú banálnym dejom a poučovaním čitateľa o elektrizácii v Turecku (autor si pritom mieša odborné pojmy; nijaký „diagram zaťaženia elektrického prúdu“ napr. neexistuje), o patologických zmenách na organizme človeka, ktorý umrel na zápal slepého čreva, o sociálnych pomeroch v Benátkach atď. Množstvo figúrok, ktoré sa bezradne potáca touto časťou knihy, nemá s jej motívom nič spoločného. Na strane 260 začína sa kázeň o eugenike. Hlavnému hrdinovi románu, Jankovi Rozmarovi, príde totiž myšlienka, aby sa oženil s Jelkou Horskou. Otec ho chce od toho odhovoriť, lebo Jelka pochádza z rodiny, v ktorej sa vyskytlo niekoľko degeneračných znakov. Otcova kázeň vlečie sa až do strany 318. Na strane 319, t. j. poslednej, ožení sa predsa len Janík Rozmar s Jelkou Horskou. V jedinom, šesťapolriadkovom odseku vyvrcholí „dramatický“ konflikt hrdinu s okolím a pomerami takto: „O pol roka po ťažkom rozhovore s otcom bol Janík Rozmar ženatý a o rok prišiel i prorok, ktorý sa menoval Janíčkom, aby dynastia rozmarovská nezakapala. Janíčko hneď po narodení dostal prvé záchvaty zrádnika a zistil ich s hrôzou jeho otec, mladý lekár.“

No načo ďalej hovoriť. Kritizovať Zvánovu knižku znamenalo by vysvetľovať autorovi najelementárnejšie zásady románovej tvorby.

(1934)