ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovorí sa: Jazyk je živý organizmus. A myslí sa pritom na fakt, že každý jazyk podlieha určitému vývoju, že ani jeden jazyk nie je v svojej skladbe, mluvnici a slovníku meravým, nehybným útvarom, ale že je v ňom plno podivuhodných zmien a prekvapujúcich prevratov. Nové, potrebné slová a zvraty pučia a vyháňajú čerstvé klíky na jeho zmachnatených konároch, kým iné — vyžité a ošúchané slová a zvraty — strácajú miazgu, uschýnajú navidomoči, až napokon celkom zmiznú z nášho jazykového vedomia.

Tento proces večného búrania a stavania má skutočne mnoho spoločného s procesom, ktorý sa odohráva v každom živom organizme, kde jednotlivé bunky stále sa obnovujú v ustavičnom kolobehu odumierania a nového pučenia. Preto hádam i náš pomer k jazyku je podobný pomeru k vlastnému nášmu organizmu. Cítime ho ako neoddeliteľnú súčasť tohto organizmu. Reaguje veľmi živo na každý vonkajší zásah do jeho štruktúry, a hoci nie sme filológmi, vieme neraz veľmi náruživo obhajovať slovo, ktoré sa nám páči, a zatracovať iné, ktoré sa nám znevidelo.

Týmto osobným a bezprostredným pomerom k jazyku, k slovnému vyjadreniu nášho cítenia a myslenia, nech je ospravedlnená i táto laická beseda o neprebádaných hlbinách jazykového kadlubu. Nechceme sa nijako miešať do remesla povolaným odborníkom, ktorí veľmi žiarlivo strežú svoje práva hovoriť o jazyku záväzne a s konečnou platnosťou. Zaujímame sa však o svoj jazykový výraz z rovnakého popudu, ako sa zaujímame o funkciu svojich obličiek alebo pľúc. Odborné vyšetrenie ponechávame pritom v prvom i druhom prípade na starosť lekárovi, prípadne jazykospytcovi.

O tom, ako bezprostredne sa nás dotýka každé porušenie jazykového úzu, presvedčíme sa veľmi ľahko, keď si spomenieme na odpor, ktorý v nás spočiatku budilo napr. slovo „preteky“. I ľudia s veľmi vyvinutým jazykovým cítením prijímali toto slovo s nedôverou. Istý horlivý pán — nebol to ani filológ — musel vynaložiť veľmi mnoho úsilia, aby ho podoprel dokladmi zo staršej i novšej slovenskej literatúry a odôvodnil, že je zachovalejšie a pôvodnejšie ako slovo „závody“. Dnes je slovo preteky a jeho zloženiny vžité a bežné a nikto sa viac nad ním nepozastavuje. Pritom je najzaujímavejšie, že v spisovnej a skoro už aj v hovorovej reči, celkom vytislo slovo „závody“, hoci nikto nedokázal, že by toto slovo bolo zlé, a hoci je dodnes vytlačené v pravopisných pravidlách ako slovo, proti ktorému niet námietok.

A podobných zásahov do jazykových zvyklostí bolo viacej. Spomeňme si len na slovo „načim“, ktoré nedávno skoro vytlačilo zaslúžené a ničím sa neprevinivšie slovko „treba“. Je však zrejmé, že takéto vonkajšie a vedomé zásahy dajú sa s úspechom uskutočňovať len v jazyku spisovnom, kde často predstavujú istý druh veľmi potrebného operatívneho zákroku. Bez nich by totiž spisovný jazyk rástol nadivoko, ako strom v hore. Lenže jazyk vo svojej celistvosti, to nie je len jazyk spisovný. Patrí do neho i jazyk hovorový, patria do neho nárečia a podrečia, patrí do neho i tzv. argot čiže hantýrka najrozličnejších spoločenských vrstiev, jeho súčasťou je detská reč práve tak ako odborná terminológia lekárska, technická atď. Mnohosť a mnohotvárnosť rozvitého jazyka je úžasná a nekontrolovateľná. Predstavuje široký vodný prúd, ktorý zbiera prítoky z oboch strán v hornom i dolnom svojom toku. Voda jednotlivých prítokov steká z krajov vzájomne veľmi diferencovaných. Jedny prinášajú do hlavného koryta len kal a špinu, iné pretekajú krajmi zlatonosnými a na ich brehoch vyplatí sa ryžovanie zlata. Ďalšie sú zasa ako horské ručaje s vodou priezračnou a čistou. No iba jeden z prítokov — je ním práve jazyk spisovný — má brehy regulované a koryto upravené. Ostatné valia svoje vody bez kontroly, rozlievajúc sa po lúkach a zapríčiňujúc často hotové katastrofy.

Takúto katastrofu len-len že posledne nezavinil mohutný a valný prítok bohemizmov, keď v rokoch 1918 — 1938 vystúpil z brehov a zmútil vodu ďaleko v hlavnom koryte. Bol to nápor živelný a mocný. A ťažko by sme sa mu boli ubránili, keby mu zmenené politické pomery neboli postavili vysokú hať. Mal, pravda, i svoj účinok zúrodňujúci — kto by to dnes popieral — no jeho účinok rušivý a podmaňujúci bol oveľa mocnejší. Darmo puristi stavali jeho toku prekážky, česlá a riečice, drobný kal prechádzal nimi nezadržateľne. Jeho účinok nestačili vyrovnávať ani ostatné bočné prítoky, z ktorých najviac čistej vody do spoločného riečiska spisovnej reči dodávajú u nás dosiaľ jednotlivé nárečia, a to najmä nárečie stredné. Na východe nenarodil sa dosiaľ šarišský Hviezdoslav, ani na západe záhorský Kukučín, ktorí by v svojej tvorbe uviedli a kodifikovali zvraty a výrazy, žijúce dosiaľ len ako popolušky v ľudovej frazeológii. Spisovná reč je totiž práve preto spisovnou, lebo ju tvoria, obohacujú a regenerujú spisovatelia. Mylný je náhľad, že utváranie zákonov spisovného jazyka patrí do kompozície filológov. Ich práca pozostáva len zo skúmania, registrovania a triedenia týchto zákonov. Ich pomer k jazyku je skôr pomerom archivára alebo preparátora ako pomerom tvorcu. Darmo vysloví purista nad istým slovom svoje veto. Ak toto slovo žije ďalej, ak prejde do diela spisovateľov, musí ho napokon rešpektovať i filológ. Niektorí príliš horliví puristi dali tak u nás na index množstvo potrebných a užívaných slov. No tieto slová žijú ďalej a nik ich z jazyka nevykorení, kým v ňom spĺňajú svoju funkciu. Ich oprávnenosť uznáva konečne i moderný lingvistický smer, u ktorého „živý jazyk má prednosť pred jazykom spisovným… Lebo živý jazyk, jazyk ľudový, hovorený, predstavuje nám jazyk v jeho celkom prirodzenom vývoji, kde sa všetko deje mimovoľne, nevdojak, kdežto reč vzdelancov a jazyk spisovný sa vyvíjajú umelo, vedome.“

Na výčitku, akým právom zasahujú puristi do vývoja jazyka, odpovedajú filológovia prosto: „Právom odborníkov. Ako robí lekára jeho odborné štúdium schopným, aby poznal vady ľudského organizmu, tak urobilo odborné štúdium aj filológov schopnými, aby poznali vady dnešnej spisovnej reči lepšie ako neodborníci.“ Nepokladáme sa za oprávnených polemizovať s týmto stanoviskom. Pripomíname len, že je to stanovisko skutočné, odcitované doslovne z istej literárnej revue. Odpovieme naň citátom iného filológa: „Prirovnanie filológa k lekárovi nie je priliehavé. Lekár môže poznať vady ľudského organizmu, pretože ho učili rozlišovať, čo vadou je a čo nie je. Ale nás, lingvistov, nikdy neučili, čo je to jazyková vada. Lingvista konštatuje: tvar B nahradil tvar A. Ak sa mu však položí otázka, ktorý tvar je lepší, nemá čo odpovedať. Tvar A je starší, tvar B mladší, ale nič z toho nevyplýva pre hodnotenie tvarov. Sama myšlienka hodnotenia sa mu prieči. Jazykovému vývinu treba ponechať voľnosť. Veď jeho vývoj nezastavíme predpismi ani násilnosťami; zakaždým sa nad daromné opravovateľské snaženie vyšinie ako jediný spravodlivý sudca úzus, zdravý obyčaj jazykový.“

Toto je teda druhé krajné stanovisko dnešnej jazykovedy. Nemôžeme rozhodnúť, či je oprávnenejšie ako prvé. Myslíme však, že najmä u nás nedá sa vyhlásiť puristický smer za celkom prekonaný. Náš spisovný jazyk prekonáva ešte vždy prudký a v určitých fázach až búrlivý vývin. A tu ťažko od jazykospytca žiadať, aby si za každých okolností zachoval chladnú krv, postavil sa na povýšené stanovisko a uspokojoval sa triedením a registrovaním jazykových javov. Jeho práca brusičská a regulátorská je ešte vždy vítaná, pravda, za predpokladu, že nesmeruje proti prirodzenému vývinu jazyka a že nešnuruje a nezotročuje úzkymi a meravými predpismi prácu spisovateľa, ktorému koniec-koncov zostane vždy pokonné slovo.

Čo si odborník môže žiadať od laika, je len to, aby si pre užívanie svojho jazyka zachoval prirodzený a zdravý cit a aby ním nenarábal ako vidlami — kydne, čo sa mu na ne naberie — ale ako nástrojom nesmierne jemným a pružným, ktorý si žiada byť udržiavaný v ustavičnej čistote.

Inak môže sa spoľahnúť, že mohutný, večne živý jeho prúd má tú istú schopnosť samovoľného biologického čistenia, ako ju má tečúca rieka, ktorá sama od seba, prosto tým, že tečie pod voľným nebom a dáva život miliónom organizmov, zbavuje sa všetkých hnilobných a rozkladných elementov vo svojom koryte. Ani jazyk nestrpí vo svojej zázračne ustrojenej skladbe elementy raziace cudzotou a prekážajúce jeho vývoju. Ak sa ich nezbaví inak, aspoň si ich pripodobní a preformuje na svoj obraz. Nesmierne veľký počet kultúrnych slov, o ktorých ani netušíme, že sú cudzieho pôvodu a bez ktorých by sme sa dnes vôbec nezaobišli, prekonal túto pripodobňovaciu zmenu nielen v našej, ale v každej kultúrnej reči, a to dávno pred tým, než bola napísaná prvá gramatika. Slová tieto žijú, nie sú to len pomníky nejakých mŕtvych kultúrnych epoch, cítime ich ako svoje, nijako nám neprekážajú, pretože sa dostali do jazyka prirodzeným jeho vývojom. A denne, i dnes, pribúdajú doň týmto vývojom nové a nové slová. „Ponuka, dopyt, prevádzka“ sú dnes bežné v obchodnej terminológii. Kto však o nich čo tušil pred desiatimi rokmi? „Parašutista, štuka“ sú slová tejto vojny a nenájdete ich ešte v pravopisnom slovníku. Zato „tank“ je už tam ako slovo bežné a správne, hoci to bola pôvodne len krycia šifra pre nový druh zbrane, ktorú nechceli vynálezcovia označiť presnejšie, a preto ju nazvali jednoducho tankom, čo v angličtine značí „nádrž“. Naproti tomu iné, pôvodné slovenské slová zanikajú alebo sa z dialektu vôbec nedostanú do spisovného jazyka, pretože sú alebo nepotrebné alebo predmet, ktorý označovali, prestal sa užívať. Kto z mestských obyvateľov vie, čo je to rázpin, oplen, lônik, lievč, tulaj, klanica, bahor, podgordina atď!? A predsa sú to slová na dedine husto používané, označujú súčiastky voza a našli by svoju funkciu i v modernej technickej terminológii. Lenže tu miesto rázpin hovorí sa už rozpora, miesto lônik závlačka atď.

Slová sa rodia, žijú a umierajú. V kadlube jazyka panuje večný ruch, pohyb a život. Len nepatrný výsek tohto života je však prístupný každodennému používaniu a všednej potrebe. Ostatok len tušíme, ako tušíme korene stromu, keď v horúci letný deň užívame chládku jeho koruny.

(1942)