ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dezider Szabó: Pomoc. (Román nového Maďarska)

Zúfalý výkrik zápasníka so smrťou: „A predsa ťa prosím, matkou zrodený človeče: Osloboď sa na chvíľu od zmietania chuti, krvi, viery a zdedených predsudkov, buď len človekom otvorených očí, pravdou, súcitom a nezraniteľnou dobrotou. S takou dušou sa nakloň nad tieto bolestné stránky, s akou by si chcel pochopiť život svojej vlastnej matky!“ Takto hovorí Dezider Szabó, jeden z najlepších románopiscov dnešného Maďarska, vo svojom úvode k románu Pomoc! (Segítség!) A na konci predhovoru k českému vydaniu: „A moja veľká žiadosť k bratom Slovanom hlbokého srdca znie takto: Snažte sa zazrieť pomocou tohoto románu hlbokú ľudskú tvár môjho nešťastného plemena, ktoré nemá v sebe imperializmu, ktoré si nežiada toho, čo náleží inému, ale chce v dejinnej forme, vystavanej na vlastných organických zákonoch, dať ľudstvu prapoklady svojej duše. Nebuďte nepriateľmi tejto čistej ľudskej vôle!“ Darmo, nie sme zvyknutí počuť takúto úpenlivú a poníženú prosbu z úst príslušníkov maďarského plemena. Boli to iné zvuky, ktoré sa ozývali z kancelárií bývalých főišpánov.

A predsa túto knihu napísal človek, ktorý sa hlási k svojmu pramaďarstvu na každej strane aspoň päťkrát (užívať predponu „pra“ pôsobí Szabóovi vôbec zvláštne potešenie: prasila, prapohanský, praprávo, pradobrota, prapoklady atď.). Toto stále ubezpečovanie čitateľa o autorovej praláske k maďarstvu a zneužívanie biblických slovných obratov, prirovnaní, vízií, ktorými je kniha nabitá, vzbudí v čitateľovi nevdojak dojem pátosu starozákonných prorokov, alebo — chtiac-nechtiac — dojem pátosu žobráka, ktorý stojí na rohu ulice a vystavuje svoje rany, aby vzbudil útrpnosť okoloidúcich.

Priznávame, je to román veľkej bolesti („Som Maďar, beda, beda, som Maďar!“), veľkého hnusu z intrigánskych parvenuov, žiarlivých nenávistníkov, podlých pätolizačov. Je to román veľkého rozmachu, ktorým chce autor vyrvať maďarský národ zo smrteľného objatia cirkvi, aristokracie a židovstva. Ale i bolesť i hnus i rozmach sú tlmené, prevýšené a prekričané falošným, nabubrelým, všetko pretekajúcim maďarstvom. Nešťastím Maďarska nie je jeho aristokracia, nie cirkev, ani nie germánske vplyvy. Nešťastím madarstva je to, že niet maďarstva (aspoň nie vo vládnucich kruhoch), že „priami potomci Árpádovcov“ nosia alebo donedávna nosili poctivé mená Bingenheimer, Sonnenfeld, Plachota, Vratarič atď., t. j. že elita tohoto rytierskeho národa skladá sa z obrovskej väčšiny alebo priamo alebo nepriamo svojimi predkami z odrodilcov, to znamená: parvenuov, bezcharakterných pätolizačov, slabošských neduživcov, šplhavcov, slovom z ľudí zaostalých a mravne menejcenných, ktorí za honosnejší titul vedeli napľuť vlastnej materi do očí. A ríša spravovaná touto čeliadkou nemôže, pravda, rozkvitať, pretože jej vodcovia, akokoľvek sa bijú v prsia za svoje maďarstvo, nemajú zmyslu pre pokrok a rozmach maďarskej dediny, kde jedine zachoval sa skutočný maďarský živel. Krivdí sa maďarskému sedliakovi a tým sa krivdí géniovi maďarského národa. Veríme, že Szabóova nádej v sedliaka-spasiteľa a nového kráľa maďarstva je úprimná. Ale pre patetickú reč a pre patetické scény, ktoré majú charakterizovať pomer Szabóových hrdinov k tejto duši maďarstva, nemáme porozumenia. Viď napr. scénu na strane 120 a ďalej, kde hrdina Bálint Boór a jeho spoločníci oblečú si chlpaté székelské šuby, zasadnú v umelcovom ateliéri za stôl, jedia slaninu, cibuľu, pijú víno a fajčia originálny neodanený dohán a takto vraj „sedliačia“. Alebo na strane 305, kde opäť hrdina B. Boór pózersky vypočuje životný príbeh človeka-mrzáka, ktorý má predovšetkým hlad a potom iba potrebu pozhovárať sa kamarátsky s jeho milosťou o svojej biede. Nuž, toto, hľa, neimponuje u apoštola nového Maďarska. A postava B. Boóra nie je osamotená. B. Boór, Bokody, Tury, tieto „božie deti“, majú byť bojovníkmi nových dní, predstaviteľmi sily a odvahy. Pre nás sú však skôr predstaviteľmi sentimentálneho, zasmradnutého romantizmu, bojovníkmi plesnivej minulosti, a nie mužmi zajtrajška, mužmi mála slov a veľkej práce. Všetci sú príliš Maďarmi: „potrebujú peňazí, panského pohodlia, veľkých obetných prípitkov“ a štítia sa nudnej, nádenníckej práce, ktorá neposkytuje príležitosti k prípitkom, k veľkorysému buntošeniu, k rytierskym činom. Ak sa spolieha Szabó na Boórovcov, tak je to tragické spoliehanie: nové dni vypomstia sa na tomto „veľkom detinstve“, ktoré síce vie obdarovať žobráka, vie sa ihrať s dedinskými deťmi, vie milovať zahrdúsených sedliakov, ale nevie vytriezvieť z aziatského opojenia bojom a vínom. A nevie zavrieť ústa a zohnúť sa nad nudu všednej práce.

D. Szabó je, zdá sa, sám v rozpakoch nad siláckymi výčinmi svojho hrdinu a miestami sa pokúša preniesť ťažisko románu na Mózesa Baczóa, ktorý, hoci je pod vplyvom Boórovým, predsa len väčšmi tkvie svojím pôvodom v sedliactve. Ale s týmto citlivým, zasneným mladuškým básnikom, ktorý je vstave rozflákať za jedinú noc milión svojej matky, aby na druhý deň vyplakal svoju „veľkú dušu na kolenách milenkiných“, má autor ťažkú prácu. Rozhodne ani jemu nemôže prišiť úlohu gladiátora.

Autor hovorí v predhovore: „Tento román je životom…“ Nuž ak sú B. Boór a comp. nositeľmi tohoto života, potom neostáva iné, len zaspievať mu circumdederunt. Nazdáme sa, že na miesta, ktoré dnes v Maďarsku zaujímajú Plachotovci, Eckhartovci, Czeglédovci a ako sa celá tá spoločnosť menuje a do ktorej Szabó s toľkým pátosom reže, že na tie miesta mohol svojou autoritou odporúčať súcejších chlapíkov, než sú sentimentálni Boórovci a Boczóovci. Lebo takto celá jeremiáda je nezmyselná a jalová. Je to iba zúfalý nárek z predsmrtného delíria, „chorobné opojenie rozkladu“ a žiadna praprasila maďarského plemena neuplatní sa tvorivo v novodobých zásadách, ak bude živená týmto čudným odvarkom sentimentálneho nacionalizmu a precedeného komunizmu. Potom skutočne v Maďarsku platí už len jedna pravda: Starý Toldi, ktorý kope svoj vlastný hrob (viď autor). Pre intencie, ktoré majú uviesť do života tvorivé schopnosti sedliactva, musia jeho proroci siahnuť do iných žriedel; musia mu dať politickú výchovu k demokracii, slušnú vzdelanosť, materiálnu nezávislosť atď. Musia nájsť k nemu zemitejšie a tvrdšie vzťahy, než je fňukanie a pózerské naťahovanie si šúb. V celom románe iba na niekoľkých stranách mihne sa nejasná postava sedliaka-poslanca-ministra Rostósa, ktorý skutočne sedliačil i bez šuby a neodaneného dohánu, ktorý sedliacky cítil a žil a vedel by získať naše sympatie. Bohužiaľ, táto postava nenašla dostatočného porozumenia u autora. Nevedel sa s ňou zblížiť a urobiť ju vzorom, hrdinom a géniom maďarského národa.

Hej, „čo sa stane s touto ríšou, až vybuchne posledné šampanské a doznie posledný prípitok?“

A ešte niečo: autor v predhovore z prahlbín svojej ľudskosti tvrdí: „Táto kniha nehovorí o nenávisti k žiadnemu synovi človeka. Nežiada vylúčenie z práce a zo života príslušníka ktoréhokoľvek národa… atď.“ A predsa len na mnohých miestach knihy hovorí najopovržlivejším tónom o germánstve (napr. str. 211). Bolo by zaujímavé vedecky zistiť, kto má väčšiu vinu na tom, že germánstvo tak zhubne vplývalo na maďarskú rasu; bohvie, azda by sa ukázalo, že to bola práve menejcennosť maďarskej rasy, ktorá priamo vyzývala na také zhubné ovplyvňovanie.

A práve s takým dešpektom hovorí pán Szabó o tvári hrdzavého a pehavého Vrataricsa ako o mrzkej slovenskej tvári. Ak je mrzkosť slovenských tvárí skutočne taká všeobecná, tak p. Szabó robí iba zadosť svojej spisovateľskej povinnosti, keď to zaznamenáva. Dosiaľ však táto fyziognomická zvláštnosť nebola vedecky konštatovaná.

2. Milo Urban: Hmly na úsvite. (Román nového Slovenska)

Keď vyšla prvá kniha Mila Urbana: Živý bič, našli sa uštipační závistníci, ktorí s nevinnou tvárou ukazovali na podozrivú príbuznosť tejto knihy s knihou: Az elsodort talu, ktorú napísal Dezider Szabó. Toto upodozrievanie bolo nanajvýš hlúpe a nízke. Ukázalo sa, že Urban Szabóov román vôbec nečítal.

Príbuznosť oboch spisovateľov je hlbšia a vznešenejšia. Nemožno ju označiť slovom epigónstvo. Obaja autori tkvejú koreňami svojich osobností v sedliactve, obaja rovnako bolestne cítia krivdu a ústrky, ktorých sa dostáva tomuto živlu. Obaja rovnako vrúcne veria v tvorivú energiu, uchovanú po stáročia v latentnom stave v ľudových piesňach a povestiach. A obaja rovnako statočne odhaľujú plevu súkromného i verejného života vládnúcej triedy. Rozdiel medzi týmito dvoma gladiátormi je iba v tom, že prvý z nich zúfale už volá o pomoc v predsmrtnom zápase, kým druhý, nestrácajúc nádej v nové dni, snaží sa zazrieť cez hmly a ostatky čiernej noci úsvit jasného rána. A rozdiel je i v tom, že prvý upadol už do pátosu biblických vízií, zatým čo druhý pokojne váži hodnotu slov. Tento rozdiel je paradoxný, pretože prvý má asi 50, druhý iba 26 rokov.

A ukážeme ešte jednu príbuznosť: v predhovore k Pomoci odmieta autor literárne posudky slovami: „Nečakám uslinených estetických posudkov… Nevytláčaj zo seba literatúry… atď.“ A Milo Urban ešte pred vydaním Hmiel na úsvite povedal mi pri akejsi príležitosti: „Povedal som si svoje. A čerta mi záleží na tom, či som to povedal dosť umelecky.“

A jednako, keď vyšli Hmly na úsvite, prijalo ich naše obecenstvo ako literárnu udalosť. Zavrelo oči pred tou lavínou žeravých faktov a pokrytecky tľapkajúc Urbana po pleci, hlasno titulovalo ho umelcom a literátom. Nenašlo sa hlasu, ktorý by komentoval toto počínanie patričným spôsobom. Literárna stránka tohoto diela nie je ani zďaleka taká dôležitá ako jeho stránka sociálna alebo — ak chcete — politická. Preto román mal byť našej verejnosti skôr udalosťou sociálnou či politickou než udalosťou literárnou. Nie je to literatúra pre literatúru. Slovo a metafora je v Urbanovom románe iba nevyhnutným prostriedkom, žrďou, na ktorej veje krvavá zástava biedy a krivdy; pravicou, ktorá drží meč odporu a vzbury. Skloňte sa nad riadky Hmiel na úsvite a dívajte sa, dívajte do mútneho koryta ničomnej prítomnosti, kým vás alebo ošiaľ nezájde a neskydnete sa sami do špiny, alebo kým nevzkypí vo vás krv a nedostanete chuť podložiť míny pod hate, ktoré držia v koryte všetku tú neresť.

Akokoľvek sa i Milo Urban desí skutočnosti, predsa jeho pomer k nej nie je tak pateticky beznádejný, ako sme to videli u jeho spolubrata Szabóa. Urban vedel vo svojej mladej dôvere v seba a svojich vrstovníkov stvoriť a dať slovo postavám Hlavajovcov a Sedmíkovcov, na ktoré možno sa spoľahnúť s väčšou nádejou než na postavy B. Boóra a comp. Hlavaj nevydáva pamflety, Hlavaj stavia nový dom, krytý škridlou; Sedmík si nenaťahuje šubu, aby zachoval pietu k otcom, Sedmík odchádza do sveta, stretáva nových ľudí, otvárajú sa mu širšie obzory, navierajú mu mozole na dlaniach. Sedmík si nájde družku, ktorá mu porodí deti, zdravé a súce bojovať za krajší zajtrajšok. Postoj Mila Urbana voči skutočnosti je ľudskejší, nie je to póza Mojžišova, póza profétu a apoštola, v ktorej našiel záľubu pán Szabó. U Mila Urbana cítite, že je pripútaný k podstate slovenského bytia vlastnými krvnými cievami, že jeho nervy reagujú na každé nepatrné zvýšenie krvného tlaku národného organizmu, a jeho pulz registruje celé to horúčkovité preporodenie, ktoré prežíva dnes Slovensko. Milo Urban nekáže, nelamentuje, nepreklína a nevzýva. Milo Urban prežíva. Trasie sa a tŕpne, stydne alebo horí, boľavie a dúfa.

Tým, že jeho pomer k skutočnosti je takýto živelný, že jeho osoba je priamo vrastená do kolobehu udalostí, stráca Urban samozrejme všetky výhody, ktoré poskytuje odstup. Urban sa díva na jednotlivosti, nevidí celku, skĺbeného vzájomnými funkciami jednotlivostí. A díva sa na ne príliš zblízka, aby mohol rozoznať dôležité od zbytočného. Jeho perspektíva je skreslená. Je to perspektíva šošovky fotografického aparátu, namiereného na predmet príliš blízky. Nos je prehnane veľký, uši sú drobné, akoby nepatrili k nosu. Touto vadnou perspektívou dá sa vysvetliť ten detsky naivný pomer autorov k Černovskému, jednému z hrdinov románu. A podobne sa dá ňou vysvetliť i okolnosť, že román nemá jedinej ústrednej postavy, nositeľa a génia idey. Dej románu musel byť rozložený na chrbty celej dediny, aby sa idea nezlomila vo dva konce. Samozrejme, že toto rozdelenie nemohlo byť vykonané úplne rovnomerne, že sú tu postavy zbytočné, ktoré nesú na sebe primálo, a iné priveľmi obťažkané. Tým trpí kontinuita deja i kompozícia románu. Chýba mu bezpečný filozofický základ a jednotiace meradlo vecí a udalostí… Autor je oslepený predmetmi príliš blízkymi a ohlušený rykom cválajúcich dní. Bezmocne si opakuje: „Čosi sa robí. — Áno, čosi sa robí.“ Díva sa túžobne na svoje zelené Piľsko, kde je pokoj a mier a odkiaľ je rozhľad jasný, kam nezalieha rev ozrutných maličkostí. Nemá však možnosti vystúpiť na svoje Piľsko, hoci vie, že odtiaľ by bol pohľad na Ráztoky ucelenejší a súmernejší.

Hocako sme sa zariekali nedbať na slovnú stránku Hmiel na úsvite, predsa si nemôžeme odpustiť potešiť sa ešte raz spomienkou na krásne vety, ktoré by bolo hodno pozlátiť, a na iné, ktoré ako ligotavé šípy utkveli v našej pamäti. Pamätáme sa na slová, ktoré ležali pred nami ako horúce pecne chleba, a na iné, ktoré sa napínali obsahom ako tetiva na luku. Nemám pri ruke knihu, ale viem, že by som mohol do nekonečna citovať z nej pánu profesorovi Šenšelovi, ktorý ma učil štylistike, vzorné metafory, synekdochy, metonymie, apostrofy a čert vie, ako všelijako sa menovali tie básnické kumšty.

A aby sme uspokojili tých, ktorí vidia v Milovi Urbanovi iba umelca, spomíname si, že Tolstoj napísal k prvému vydaniu Maupassantovej knihy Bel ami kritiku, kde medziiným hovorí aj toto: Jedinou požiadavkou, ktorú kladie obecenstvo na umelca, je, aby umelec hovoril úprimne a hovoril jednoducho. Ak myslíte, že Tolstoj remeslu umelca rozumel, pasujte si Mila Urbana za umelca. Pre nás však byť jednoduchým znamená byť triezvym a byť úprimným je nám to isté ako byť odvážnym. Nám je Milo Urban odvážnym a triezvym človekom. A to je viac, ako keby nám bol umelcom.

(1930)